Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/81/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: K. D., nar. XX. R. XXXX, trvale bytom XXX XX J. 660, zast. Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., IČO: 36 866 849, so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 811 02 Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.402,92 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 13C/32/2017-90 zo dňa 7. novembra 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100% v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie určí ich výšku.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 1.402,92 Eur, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta). O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 1.402,92 Eur z titulu náhrady trov právneho zastúpenia. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ žalobca svoj návrh odôvodňoval aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a žalovaný sa takisto v obrane proti žalobe bránil ustanoveniami tohto právneho predpisu, súd aplikoval zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) z dôvodu, že k porušeniu práva, od ktorého je potrebné odvíjať nárok na náhradu škody, je uznesenie Ministerstva vnútra SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, inšpekčný odbor, Banská Bystrica, ČVS: UIS-2/IBB-PO-2003 zo dňa 04.04.2003. Zákon č. 514/2003 Z.z. je účinný len od 01.07.2004.

1.2 Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že na základe uznesenia zo dňa 04.04.2003, vydaného Ministerstvom vnútra SR, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví, tento voči predmetnému uzneseniu podal sťažnosť, sťažnosť ako nedôvodná bola zamietnutá uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica. Okresný súd mal tiež za preukázané, že Okresný súd Čadca rozsudkom pod č.k. 1T/140/2003-410 zo dňa 22. januára

2016 žalobcu spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom. Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Čadca nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2016.

1.3 Okresný súd konštatoval, že v konaní boli preukázané všetky atribúty pre priznanie náhrady škody, a to nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Okresný súd mal tak za preukázané, že v rámci trestného konania došlo k vydaniu rozhodnutia o vznesení obvinenia a v súlade s ustálenou súdnou praxou je potrebné považovať, že aj za škodu, spôsobenú začatým trestným stíhaním, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu, je zodpovedný štát. Právo na náhradu škody, ktoré bolo spôsobené uznesením o vznesení obvinenia, má ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na správnosť, resp. nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného konania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Ústavný základ nároku jednotlivca na náhradu škody v takomto prípade má základ v princípoch materiálneho právneho štátu, štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. V danom prípade ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, ktorá je spôsobená začatím a vedením trestného stíhania. Je potrebné vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.

1.4 Pokiaľ ide o škodu, túto mal súd prvej inštancie preukázanú vo výške 1.402,92 Eur ako náhrady za trovy obhajoby advokátovi žalobcu. Táto výška škody bola súdu prvej inštancie riadnym spôsobom preukázaná na základe príjmových, resp. pokladničných dokladov, žalobca uhradil trovy právneho zastúpenia v takejto výške svojmu obhajcovi v rámci trestného konania. Okresný súd mal tiež za preukázané, že úkony právnej pomoci boli vykonané v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., resp. vyhláškou č. 163/2002 Z.z.. Všetky fakturované úkony právnej služby boli v rámci trestného stíhania vykonané, čo bolo preukázané z listinných dôkazov obsiahnutých v súdnom spise Okresného súdu Čadca pod sp.zn. 1T/140/2003.

1.5 Okresný súd konštatoval, že je zrejmé, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych následkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. Okresný súd mal tak za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, nakoľko náklady pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, ako aj trov obhajoby v rámci trestného konania žalobcu, boli vynaložené práve v súvislosti s obhajobou jeho práv v rámci trestného konania. Náklady, ktoré boli vynaložené ako úkony obhajoby, sú potom v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, lebo ním boli vyvolané a za škodu takto vzniknutú zodpovedá štát.

1.6 Okresný súd uzavrel, že žaloba žalobcu bola dôvodná, nakoľko boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

1.7 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodoval podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie, so závermi súdu prvej inštancie ohľadom povinnosti zaplatiť trovy obhajoby nesúhlasil a vyjadril nesúhlas s povinnosťou nahradiť trovy konania. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, v rozpore so zákonom a navrhol, aby odvolací súd vo veci podľa § 390 C.s.p. sám rozhodol a žalobu zamietol. Poukázal na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k podmienkam zodpovednosti štátu za škodu a zdôraznil, že existencia týchto

podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná, nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich.

2.1 Zdôraznil, že nemožno automaticky každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, pokladať za nezákonné rozhodnutie. Či v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok konania. Ak uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom, nie je nezákonným rozhodnutím. Ak pri trestnom stíhaní postupujú orgány činné v trestnom konaní v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na to, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ spravodlivo potrestaný. Proces posúdenia predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody nemožno zjednodušovať prijatím záveru, že trestné stíhanie osoby, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, znamená automaticky odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. Skutočnosť, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, resp. bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie, ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania. Mal za to, že uznesenie vyšetrovateľa, ako aj uznesenie prokurátora boli zákonné a dôvodné, lebo boli splnené všetky podmienky na vznesenie obvinenia podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku.

2.2 Žalovaný poukázal na záver Ústavného súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp.zn. II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013, podľa ktorého: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“

2.3 Žalovaný tiež uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje mechanizmus, na základe ktorého by bolo možné obvinenému v prípade jeho oslobodenia spod obžaloby uhradiť náklady vynaložené na jeho obhajobu. Nie je však možné absenciu takejto právnej normy nahrádzať postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko to odporuje ustanoveniu § 553 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého štát neznáša vlastné trovy obvineného, ani jeho výdavky spojené so zvolením obhajcu. priamo vylučuje uhrádzanie nákladov obvineného spojených so zvolením obhajcu, zámena nákladov na obhajobu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je len obchádzaním tejto právnej úpravy. Citovaný právny predpis (zákon č. 514/2003 Z.z.) má naprávať jednoznačný nezákonný postup, nezákonnosť musí byť s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. vyslovene konštatovaná príslušným orgánom.

2.4 Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia v tomto prípade nezakladalo inštitút povinnej obhajoby. Žalobca sa sám rozhodol využiť svoje právo a zvoliť si obhajcu. Aj z uvedeného dôvodu žalovaný považoval náhradu trov konania v konaní o náhradu škody za irelevantnú a nárok žalobcu na náhradu trov zvoleného obhajcu za neopodstatnený.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za presvedčivý, riadne odôvodnený, vydaný v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V zhode so žalobnými tvrdeniami zdôraznil, že vznesenie obvinenia voči jeho osobe nemožno považovať za opodstatnené a odôvodnené, bolo preukázané, že sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil, rozsudok, ktorý ho spod obžaloby oslobodil, nadobudol právoplatnosť. Poukázal v tomto smere na súvisiace rozhodnutia všeobecných súdov a zdôraznil, že s poukazom na ustanovenia zákona č.58/1969 Zb. rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Súdna judikatúra pre prípady, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, má za to, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,

alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia. Tento právny nárok je potrebné hľadať nielen v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine, predovšetkým článku 1 ods.1 Ústavy SR. V súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným oslobodzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a na podstate týchto právnych záverov zotrvala súdna prax aj po prijatí nového zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť.

3.1 Žalobca zdôraznil, že u neho boli splnené všetky podmienky zodpovednostného vzťahu, existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. V prípade, že by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie a nezákonne vedené trestné stíhanie voči jeho osobe, nemusel by zo svojho majetku vynaložiť peniaze na úhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so zastupovaním jeho osoby v trestnom konaní.

3.2 Pokiaľ si zvolil obhajcu, vyložil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, sám právnické vzdelanie nemá. Nevyhnutnosť takéhoto postupu je nespochybniteľná v súvislosti s tak závažnou a pre laika zložitou skutočnosťou ako je vznesenie obvinenia zo spáchania trestného činu. Zvolenému obhajcovi pritom uhradil odmenu, ktorá bola obhajcom vyčíslená v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., resp. vyhláškou č. 163/2002 Z.z.. O sumu, ktorú musel obhajcovi uhradiť, sa reálne znížil jeho majetok v súvislosti so začatím a vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Nie je rozhodujúce, či išlo o povinnú obhajobu alebo zvoleného obhajcu.

3.3 Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013, žalobca poznamenal, že z čisto izolovaného hľadiska by citované, resp. parafrázované konštatovanie Ústavného súdu SR by sa mohlo javiť ako prelomové. Pokiaľ by rozhodnutie Ústavného súdu SR malo smerovať k zásadnej revízii ustálenej súdnej judikatúry, muselo by sa s ňou adekvátne vysporiadať. Toto ale nebolo predmetom posúdenia v dotknutom konaní pred Ústavným súdom SR. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí síce konštatoval, že dotknutá judikatúra Najvyššieho súdu SR neprešlo testom ústavnosti, takýto test však Ústavný súd SR nevykonal ani v rozoberanom náleze. Súvisiace úvahy Ústavného súdu SR je tak potrebné vnímať predovšetkým v okolnostiach konkrétnej (ním prejednávanej) veci. Predmetný nález sa prioritne venuje riešeniu otázky premlčania a nemožno prehliadnuť, že v období časovo blízkom vydaniu predmetného nálezu boli vydané rozhodnutia plne akceptujúce doterajšiu judikatúru všeobecných súdov.

4. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu uviedol, že predmetné vyjadrenie neobsahuje žiadne nové skutočnosti a z uvedeného dôvodu sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení. Naďalej považoval napadnutý rozsudok za nesprávny a v rozpore so zákonom. Navrhol, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol a žalobu zamietol.

5. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

8. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že proti žalobcovi bolo ako obvinenému vedené trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 221 ods.1 zákona č. 140/1961 Zb., ktoré po zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia Vojenskou obvodovou prokuratúrou (uznesenie č. OPv 16/03-13 zo dňa 09.05.2003), po následnom podaní obžaloby na žalobcu, skončilo oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Čadca, č.k. 1T/140/2003-410 zo dňa 22.01.2016. V súvislosti s uvedeným trestným konaním zaplatil žalobca sumu 1.402,92 Eur svojmu obhajcovi za úkony, ktorých vykonanie mal súd prvej inštancie preukázané so spisu Okresného súdu Čadca sp.zn. 1T/140/2003. Žalobca pred podaním žaloby požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku, ktorá bola žalovaným odmietnutá ako nedôvodná. Tieto skutkové okolnosti v odvolaní namietnuté neboli.

8.1 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného sudu a reagujúc na odvolacie námietky žalovaného dopĺňa, že súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec ustanovenia správneho právneho predpisu, ktorým je v danom prípade zákon č. 58/1969 Zb. s prihliadnutím na skutočnosť, že k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo pred nadobudnutím zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak teda žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na ustanovenia nového právneho predpisu (zákon č. 514/2003 Z.z.), domáha sa aplikácie zákona, ktorý na prejednávanú vec aplikovať nemožno. Aplikácia zákona č. 58/1969 Zb. jednoznačne vyplýva z prechodného ustanovenia § 27 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého (1) zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, (2) zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

8.2 Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak došlo k nemu preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu sa trestné konanie končí a zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným); postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009). Rovnané dôsledky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012) ako aj zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineného. V tomto smere neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti.

8.3 Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nemožno považovať za nezákonné, nakoľko boli splnené všetky podmienky pre vznesenie obvinenia podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto smere žalovaný tvrdil, že o neoprávnený zásah do práv obvineného nejde, ak orgány činné v trestnom konaní postupujú v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem spočívajúci v požiadavke, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ spravodlivo potrestaný. Tvrdil tiež, že skutočnosť, že žalobca bol oslobodený od obžaloby, neznamená

nezákonnosť vedeného trestného stíhania. Je zrejmé, že žalovaný v rámci tejto argumentácie neviaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti pri jeho vydaní, zákonnosť dáva do súvislosti so zavinením, nakoľko tvrdí, že k porušeniu zákona nedošlo. Zodpovednosť štátu za škodu je v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. koncipovaná ako objektívna, bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§1 ods.1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.). Platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby vyplýva nielen z ustanovení článku 46 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rodine aj z jej článku 1 ods.1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej, škodu nepôsobiacej interpretácii. Je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, štát sa však nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní hodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. A niet sporu o tom, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo trestné konanie vedené, nie je trestným činom.

8.4 Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, čiže nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania, ktorým je v prejednávanej veci oslobodenie spod obžaloby. Podľa názoru odvolacieho súdu potom neobstojí odvolacia námietka žalovaného opierajúca sa o tvrdenie, že obvinenie bolo žalobcovi vznesené v súlade so zákonom, resp. že pre vznesenie obvinenia boli splnené všetky zákonné podmienky podľa § 163 Trestného poriadku, nakoľko dostatočne nezohľadňuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu, tak ako je koncipovaný v zákone č. 58/1969 Zb..

8.5 Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t.j. súčasné splnenie troch podmienok, a to existencie nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 04.04.2003), vznik škody (vynaložené trovy obhajoby v sume 1.402,92 Eur) a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu). Žalobca zároveň preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 9 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb.) a zároveň, že táto žiadosť bola Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky odmietnutá ako nedôvodná.

8.6 Neobstojí ani poukaz žalovaného na právne závery vyslovené v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorých: „vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“ (právna veta). Tieto právne závery nespochybňujú, že zodpovednosť štátu je v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je nielen to, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa z rôznych dôvodov nepotvrdila, ale rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok tohto trestného stíhania. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/183/2009, 4MCdo/15/2009, ktorých právne závery však nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky spochybnené neboli. Len výňatok z uvedeného nálezu (II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013) nespôsobuje posun v judikatúre súdov Slovenskej republiky, ktorú žalovaný napriek tomu, že ide o ustálenú súdnu prac, nepovažuje za správnu a zodpovedajúcu zákonu. V konečnom dôsledku Ústavný súd Slovenskej republiky v neskoršom náleze sp.zn. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 513/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009) a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III.ÚS 117/06, I.ÚS 320/2016, I.ÚS 395/2016 a iné)“. Na inom mieste citovaného nálezu ústavný súd uviedol, že „ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca“.

8.7 Žalovaný zároveň namietal, že žalobcom uplatnený nárok odporuje aj ustanoveniu § 553 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého štát neznáša vlastné trovy obvineného a ani jeho výdavky spojené so zvolením obhajcu a zámena nákladov na obhajobu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je obchádzaním citovanej právnej normy. Táto námietka rovnako neobstojí, trovy obhajoby a nárok na náhradu škody sú odlišným právnym inštitútom. Skutočnosť, že neumožňuje uhradiť osobe, ktorá bola spod obžaloby oslobodená, trovy jeho obhajoby, v žiadnom prípade nevylučuje aplikáciu ustanovení iných právnych predpisov, v danom prípade zákona č. 58/1969 Zb.. Skutočnosť, že v danom prípade výška uplatneného nároku na náhradu škody je totožná s výškou vynaložených prostriedkov na odmenu obhajcu, nemá za následok totožnosť tých právnych inštitútov, najmä pokiaľ pod pojmom škoda je možné rozumieť aj iné, v konaní neuplatnené nároky. Pod škodou je potrebné rozumieť v danom prípade zmenšenie majetku žalobcu ako poškodeného (nezákonným rozhodnutím) a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nemá pochybnosť o príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Správna aplikácia právneho predpisu v žiadnom prípade nemôže byť obchádzaním zákona.

8.8 Pokiaľ žalovaný namietal, že v prejednávanej veci nešlo o prípad nutnej obhajoby, odvolací súd zdôrazňuje, že využitie ústavného práva na obhajobu - práva obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu - nemožno v žiadnom prípade vykladať na ťarchu žalobcu ako osoby, proti ktorej bolo vedené trestné stíhanie a ani pri následnom uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý správne poukázal na pomer úspechu v spore, podľa ktorého o trovách konania rozhodol.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal proti žalovanému v rozsahu 100%.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).