Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-109-2018.pdf
PDF · 86.78 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/109/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v spore žalobkyne O. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX W., prechodne O., XXXXX M. T., A., proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii (do 04.04.2018 podnikajúceho pod obchodným menom Provident Financial, s.r.o.), sídlo: Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 20Csp/85/2016-127 zo dňa 13. novembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 226,70 eur, ako aj vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.
Vo výroku, ktorým súd konanie v časti zastavil a vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolaním nenapadnutých, ponechal rozsudok nedotknutý.
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd konanie o určenie neplatnosti zmlúv o úvere zastavil, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 226,70 eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. 2) V do^sledku vykonane´ho dokazovania a vysˇsˇie uvedeny´ch pra´vnych za´verov preto súd prvej inštancie dospel k tomu, zˇe medzi stranami vznikol vztˇah z bezdo^vodne´ho obohatenia. Avšak nárok žalobkyne považoval za dôvodný iba vo vzťahu k zmluve o úvere č. 568743467 zo dňa 25.01.2013. Zˇalovany´ ako doda´vatelˇ poskytol zˇalobkyni u´ver vo vy´sˇke 500 eur, ktory´ u´ver vyhodnotil súd ako u´ver bez poplatkov a bez úrokov. Žalobkynˇa žalovane´mu zaplatila na tento úver celkovo 930 eur, tak ako to vyplýva z karty splátok, ktorú žalovaný ako svoj vlastný dokument nespochybnil a nespochybnil ani údaje vpísané do tejto karty pracovníkom žalovaného. Preto súd na základe týchto nesporných skutočností dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške preplatenej istiny úveru 430 eur. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 203,30 eur, ktorú má ešte na istinu úveru č. 569055440 zo dňa 03.06.2013 uhradiť žalobkyňa žalovanému, výšku tohto nároku žalovaný nespochybnil, preto uvedenú sumu považoval súd za nespornú. Vzhľadom na kompenzačnú námietku žalovaného súd započítal sumu 203,30 eur na sumu 430 eur, ktorú má žalovaný zaplatiť žalobkyni. Súd teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia 226,70 eur (430 eur - 203,30 eur). Pokiaľ sa týkalo zostávajúcej časti žalobných petitov, súd žalobu v časti určovacích výrokov zmietol. V prípade tohto určovacieho výroku bolo potrebné, aby žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko to vyžaduje ustanovenie § 137 písm. c) CSP (keďže naliehavý právny záujem tu nevyplýva z osobitného predpisu). Súd konštatoval,
že neexistuje právo žalobkyne, ktoré by mohlo byť ohrozené v závislosti od rozhodnutia o určovacích výrokoch, ktoré žalobkyňa navrhovala. Preto súd v tejto časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.
3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol rozsudok v prvom výroku zmeniť a zamietnuť žalobu, priznať mu nárok na náhradu trov konania alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Poukázal na nepredvídateľnosť napadnutého rozsudku. Súd nezaujal k žiadnej z predmetných zmlúv o zabezpečení splátok úveru žiadny právny názor. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy, nakoľko mal za to, že žalobkyňa nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Poukázal aj na nesprávne skutkové zistenia, keď žalobkyňa neprebrala úver vo výške 930 eur, ale iba vo výške 672,50 eur, no aj túto sumu prebrala matka žalobkyne, a nie ona sama, a teda nie je vo veci aktívne vecne legitimovaná. Súd aplikoval na právny vzťah nesprávnu právnu normu - zákona č. 258/2001 Z. z. Poukázal aj na výklad tohto zákona prizmou rozsudku SD EÚ vo veci C-42/15 a upriamil pozornosť aj na problematiku priameho a nepriameho účinku smerníc EÚ. Rozhodnutie súdu a výklad použitý nie je eurokonformný. Nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania, mal za to, že bol úspešný vo výške 97,60 % a neúspešný iba vo výške 2,4 % a súd mu mal preto priznať nárok na náhradu trov konania vo výške 95,20 % v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP. 4) Vo vyjadrení poukázal na to, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení vôbec nereagovala na početné a riadne zdôvodnené nedostatky napadnutého rozsudku, ale rekapituluje svoju žalobnú argumentáciu.
5) Žalobkyňa vo vyjadreniach uviedla, že ako spotrebiteľka musela uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe, aby vôbec získala spotrebiteľský úver za ponúkaných podmienok. Služba nebola dojednaná individuálne na jej žiadosť. Túto možnosť splácania v zmluve vyznačil sám obchodný zástupca bez toho, aby jej dal na výber. Zmluvy o zabezpečení splátok úveru považuje za absolútne neplatné. Nesúhlasila s výpočtom, ktorý ponúkol odvolateľ, čo do úspechu pri náhrade trov konania. Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
6) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 226,70 eur, ako aj vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo výroku, ktorým súd konanie v časti zastavil a vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolaním nenapadnutých, ponechal rozhodnutie nedotknuté.
7) Odvolateľ namietal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú fakticky spochybnil až v odvolacom konaní, keďže na pojednávaní dňa 18.09.2017 sa vyjadril, že nechce zachádzať do takých podrobností ako je aktívna legitimácia žalobkyne, mal odvolací súd z predložených listinných dôkazov (aj bez toho, aby považoval za nutné vypočuť žalobkyňu) preukázanú aktívne legitimáciu žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil s tým, že O. st. bola iba „prostredníkom,“ cez ktorého išli platby obchodnej zástupkyni žalovaného. 8) Ak aj mal odvolateľ za to, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, je nutné dodať, že súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán konania. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené. Odvolateľ najmä namietal, že súd nevykonal výsluch žalobkyne, no ako už bolo vyššie uvedené, mal aj odvolací súd z listinných dôkazov (vyjadrenia žalobkyne) preukázané, že cez matku žalobkyne išli platby pre žalovaného, t. j. žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne a nie jej matky.
9) Odvolateľ mal fakticky za to, že zmluva o úvere mala náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. namietal, že súd neaplikoval na daný prípad logický výklad a ani eurokonformný výklad podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci C-42/15. S takýmto názorom sa odvolací súd nemohol stotožniť. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere je o. i. aj údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch), kedy absencia týchto náležitostí síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V
predloženej zmluve absentujú tieto údaje, ktoré musia byť v zmluve výslovne uvedené. Keďže ide o formulárovú zmluvu, ktorú pripravoval žalovaný, musí znášať následky nesprávneho formulovania a absencie obligatórnych náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosti vyžadované predmetným ustanovením, je zrejmé, že gramaticky výklad jednoznačne vyžaduje, aby spotrebiteľ vedel výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to tak, aby spotrebiteľ poznal rozčlenenie konkrétnej splátky na časť istiny, úrokov a poplatkov. Túto informáciu pre spotrebiteľa považuje súd za obzvlášť dôležitú pri uzatváraní zmluvy, aby vedel posúdiť jej prijateľnosť a práve preto zákon ustanovuje, že musí byť priamo v zmluve. Predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie týchto náležitostí sankciu v tom zmysle, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti.
10) Pokiaľ išlo o rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15 a výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. 11) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. 12) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“. 13) Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. 14) Žiada sa uviesť, že výklad zákona o spotrebiteľských úveroch nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal odvolateľ, nie je prípustný.
15) Pokiaľ odvolateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017, odvolací súd je oboznámený aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (v tejto veci boli vydané minimálne 2 podobné rozhodnutia), ktorá predstavuje odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie. Odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
16) Odvolateľ namietal aj výrok o trovách konania, no ani v tomto sa odvolací súd s ním nestotožnil. Súd prvej inštancie správne rozhodol podľa ust. 255 ods. 2 CSP, nakoľko tak žalobkyňa, ako aj žalovaný mali v konaní úspech len čiastočný. Ako správne uviedla žalobkyňa vo vyjadrení, úspešná bola v sume 430 eur, neúspešná v sume 429,99 eur, pričom pokiaľ išlo o tretiu zmluvu, namietala, že má zaplatiť 203,30 eur, t. j. fakticky bola úspešná aj v tejto časti výroku, fakticky neúspešnou bola aj pri určení bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úverov (späťvzatie žaloby v tejto časti). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom odvolateľa, že žalobkyňa bola úspešná iba v 2,4 % a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa, ako aj žalovaný boli, každý, úspešní iba čiastočne, potvrdil výrok o trovách konania ako vecne správny.
17) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalobkyňa mala v ňom úspech, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).