Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-41-2018.pdf
PDF · 111.9 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/41/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľakovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: Q. G., F..: XX.XX.XXXX, T. M. XX, XXX XX M., o zaplatenie 776,09 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 30. marca 2018, jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku a III. výroku.
Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že v I. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 115,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 01.11.2017 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v III. výroku vyslovil, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a zmenne a doplnení niektorých zákonov; § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že žalobca Poštová banka ako veriteľ uzavrela dňa 21.01.2013 so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - dostupná pôžička za nasledujúcich podmienok: výška úveru 800,- Eur, splatnosť 1. splátky dňa 10.02.2013, lehota splatnosti do 10.01.2018, mesačná anuitná splátka 28,62 Eur, počet splátok 60, výška úrokovej sadzby 29,50% p.a., RPMN 33,84 % p.a., priemerná RPMN 46,35 Eur, poistenie - základný súbor poistenia, celková výška nákladov 681,92 Eur. Súd mal za preukázané, že žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere neplnil riadne a včas, preto žalobca z dôvodu omeškania žalovaného s platením splátok pristúpil k tzv. predčasnému zosplatneniu úveru. Listom zo dňa 10.01.2018 vyzval súd prvej inštancie žalobcu, aby súdu zaslal všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými overoval bonitu žalovaného. Na výzvu súdu zo dňa 10.01.2018 reagoval žalobca podaním doručeným dňa 16.04.2018. Žalobca v tomto vyjadrení uviedol, že žalovaný zaplatil sumu
702,62 Eur, ktorá bola započítaná na poplatky vo výške 70,85 Eur, na zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 607,87 Eur a na istinu vo výške 23,91 Eur. Žalobca súčasne uviedol, že bonitu žalovaného skúmal cez žiadosť o úver a credit report SRBI. K skúmaniu bonity žalovaného a znej vyplývajúcej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uviedol, že cieľom § 7 ako aj § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX a rozhodnutie NS ČR sp. zn. X I. XX/XXXX. Súd prvej inštancie uviedol, že zo žalobcom predloženej žiadosti o úver vyplýva, že žalovaný by mal byť zamestnaný s čistým mesačným príjmom 600,- Eur (bez preukázania). Má byť ženatý, s počtom vyživovaných detí 1 a bývať u rodičov. Z predloženého Credit reportu vo vzťahu k bonite žalovaného neplynie žiadna relevantná informácia. Naopak nedôveryhodne pôsobí údaj, že žalovaný ako osoba so základným vzdelaním pôsobí v strednom a vrcholovom manažmente. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepostupoval spôsobom vyššie uvedeným, čoho výsledkom je, že predčasné zosplatnenie úveru neprichádza do úvahy a žalovaný je povinný z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky a poplatky. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že úver je bezúročný a bez poplatkov aj z iného dôvodu a to s poukazom na § 9 ods.2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a rozsudok KS v PO sp. zn. XCo/XXX/XXXX a keďže skúmaná zmluva o úvere neobsahovala uvedenie predpokladov na výpočet RPMN je úver bez úrokov a bez poplatkov. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ako aj o neplatnosti predčasného zosplatnenia konštatoval záver, že žalobca má právo na zaplatenie istiny dlžnej ku dňu rozhodovania súdu. Ku dňu rozhodovania súdu už boli splatné všetky splátky úveru. Mal za to, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 800,- Eur. Žalovaný zaplatil sumu 702,62 Eur, ktorá žalobcom bola započítaná na poplatky vo výške 70,85 Eur, na zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 607,87 Eur, na istinu vo výške 23,91 Eur. Z listiny s názvom „Aktuálny stav úveru ku dňu 31.10.2017“ vyplýva, že v rámci sumy poplatkov - 70,85 Eur, suma vo výške 18,34 Eur pripadá na poistné a suma vo výške 52,51 Eur na iné poplatky. Vzhľadom na bezpoplatkovosť úveru súd prvej inštancie sumu 52,51 Eur započítal na istinu. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania tieto žalobca počítal z celej omeškanej splátky, nie iba z dlžnej omeškanej istiny (zákaz anatocizmu), preto súd na tento výpočet neprihliada a sumu 607,87 Eur započítal z dôvodu bezúročnosti úveru na istinu. Súd prvej inštancie uviedol, že zaplatená istina zo strany žalovaného tak predstavuje výšku 684,29 Eur. Dlžná istina tak má výšku 115,71 Eur. Vzhľadom na to, že žalobca okrem kapitalizovaných úrokov z omeškania požadoval úrok z omeškania odo dňa 01.11.2017 a k tomuto dňu mala byť podľa prehľadu splátok predloženého žalobcom na istine zaplatená suma 800,- Eur a bola zaplatená suma 684,29 Eur, súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania od požadovaného dátumu zo sumy 115,71 Eur. Uviedol, že žalobca by mal nárok na úroky z omeškania vo výške 8,00% ročne ale keďže požadoval iba 5,25% ročne, priznal mu súd požadovanú sadzbu.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p., keď konštatoval, že v konaní prevažne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov konania nemá a keďže úspešný žalovaný vznik trov konania netvrdil, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. a III. výroku, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) C.s.p.. Namietal, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 C.s.p., nevyzval žalobcu ani podľa § 157 C.s.p., nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 C.s.p.. Podľa žalobcu takýto postup nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čim sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Poukázal na to, že k posudzovaniu bonity žalovaného, v čase poskytnutia úveru, výdavky žalovaného boli overované vo všetkých registroch, pričom finančná analýza žalovaného bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru v danej dobe. Podľa reportu nemal žalovaný žiadne existujúce úvery, banka akceptovala žalovaným deklarovaný príjem vo výške 420,- Eur, žalovaný uviedol svoj rodinný stav a príjem domácnosti vo výške 600,- Eur, finančná analýza platná v rozhodnom období bola vyhovujúca pre poskytnutie nového úveru. Nie je pravdivou tvrdená skutočnosť súdu prvej inštancie, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver. Uviedol tiež, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V tomto sa javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve o úvere chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k uvedeným námietkam poukázal aj na značné množstvo rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti a že žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu je vecne správne.
8. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky O..Ú. XX/XX).
9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
12. Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania vo vzťahu medzi stranami sporu bola dňa 21.01.2013 uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 800,- Eur s úrokovou sadzbou 29,50 % ročne. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v mesačných splátkach v počte 60 vo výške 28,62 Eur. Výška RPMN je v zmluve určená rozsahom 33,84 % a celková výška nákladov je stanovená sumou 681,92 Eur.
13. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
14. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
15. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
16. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
17. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a
aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
18. Cieľom citovaného ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 bolo práve posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytovaniu spotrebiteľského úveru nebonitným klientom. Povinnosťou veriteľa bolo zohľadniť nielen existujúcu situáciu klienta, jeho príjmy a výdavky, ale aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom /domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to stranu príjmov a výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (viď rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XC XXX/XXXX zo dňa 18.07.2016).
19. Súd prvej inštancie uviedol pri svojom závere o tom, že žalobca porušil svoju povinnosť, že z dokladov absentuje akýkoľvek doklad, ktorým by preukázaný príjem žalovaného. Ďalej ma odvolací súd za to, že z predložených dokladov nevyplýva skúmanie výdavkov zo strany rozpočtu žalovaného. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ dodávateľ skúma len otázku príjmov spotrebiteľa a nezaoberá sa aj otázkou výdavkov, hrubo porušuje § 7 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z., čo má za následok jednak to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a jednak aj to, že dodávateľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 zákona 129/2010 Z.z.). V danom prípade záver o porušení povinnosti vyplýva nielen z toho, že sa dodávateľ nezaoberal dokladovaním príjmu žalovaného, resp. manžela žalovaného, ale že sa vôbec nezaoberal otázkou výdavkov žalovaného, pričom podľa § 11 ods. 2 zákona 129/2010 sa za hrubé porušenie povinnosti okrem iného považuje aj posudzovanie schopností splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. V danom prípade dodávateľ posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jeho výdavkoch. Uvedené má za následok jednak to, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako správne uviedol súd prvej inštancie, ako aj to, že žalobca nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, že dodávateľ nezisťoval bonitu spotrebiteľa sa prejavuje aj v tejto oblasti práve z toho dôvodu, že takýmto konaním dodávateľ sám zavinil, že spotrebiteľ uzavrel zmluvu napriek tomu, že nie je schopný splácať dohodnuté splátky.
20. Konanie veriteľa nemožno preto vyhodnotiť inak ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta pôžičku splácať. Na strane veriteľa ide o nezodpovedný prístup bez odbornej starostlivosti, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia a takémuto konaniu nemožno priznať súdnu ochranu.
21. Ako už bolo vyššie spomínané, zo strany žalovaného v súvislosti s poskytnutím úveru žalobcovi postačilo zisťovanie príjmov žalobcu a jeho výdavky, resp. záväzku neboli skúmané v dostatočnom rozsahu s odbornou starostlivosťou. Je teda zrejmé, že žalovaný pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalobcom jeho bonitu náležite neskúmal.
22. Pre naplnenie podmienok uvedených v ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z. nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov
spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.
23. Už samotná terminológia zákona naznačuje, že veriteľ je povinný posúdiť platobnú schopnosť spotrebiteľa, teda nie len mechanicky zistiť informácie o sociálnych a majetkových pomeroch, ale zistené a overené informácie následne aj vyhodnotiť.
24. Žalobca nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či žalovaný dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Žalovanému príjmy nestačili a potvrdzuje to aj ďalší úver, ktorý si zobral od ďalšej nebankovky Provident financial. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, odvolací súd považuje aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Žalobca pri poskytovaní úveru zanedbal možnosti a schopnosti žalovaného spotrebiteľa splácať úver a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému zadlženiu. Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej služby žalobcu nezanevrel na služby a aby mohol s prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty základných práv EÚ) (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. XCo/XXX/XXXX z dňa 25.09.2013).
25. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. V tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu.
26. K námietke žalobcu, že nemal možnosť v konaní sa procesne brániť odvolací súd uvádza, že nariadeného pojednávania konaného dňa 30.04.2018 sa nezúčastnila žiadna zo strán konania.
27. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda obsahovalo údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva, nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol dôkazné bremeno vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva nepredstavuje dôvod pre postup súdu v konaní v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 C.s.p..
28. Pokiaľ ide o inštitút predbežného prejednania sporu v zmysle § 168 C.s.p., tento predstavuje fakultatívny inštitút, a teda súd nie je povinný nariaďovať predbežné prejednanie sporu.
29. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.
30. Správnemu rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedajú aj súvisiaci výroky o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný.
31. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu
spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).