Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9CoPr-9-2017.pdf
PDF · 111.81 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/9/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobkyne: E. L., nar. X.XX.XXXX, bytom v V., M. L. XX, zastúpenej JUDr. Mariánom Juskom, advokátom so sídlom v Košiciach, Račí potok 3 proti žalovanej: Detská fakultná nemocnica Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. 1, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14.11.2016 č.k. 17Cpr/1/2014-729 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovanej, doručené žalobkyni dňa 8.1.2014, je neplatné. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 46, § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 písm. a/, § 74 Zákonníka práce vzal za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy dňa 16.4.1999 na dobu určitú do 15.4.2000 s dňom nástupu do práce 20.4.1999, dojednaným druhom práce - samostatná odborná ekonómka a programátorka ekonomického úseku. Dodatkom č. 1 zo dňa 14.4.2000 k pracovnej zmluve došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy a pracovný pomer so žalobkyňou dohodnutý na dobu určitú bol zmenený s účinnosťou od 16.4.2000 na dobu neurčitú. Dodatkom č. 2 zo dňa 5.10.2009 k pracovnej zmluve došlo k zmene dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy s účinnosťou od 5.10.2009 tak, že žalobkyňa bude vykonávať pracovné činnosti v rozsahu 0,50% pracovného úväzku (t.j. 18,75 hodín týždenne) zo stanoveného týždenného pracovného času ako samostatný referent - vytvárať používateľské aplikácie, na základe vopred pripravených algoritmov na oddelení informatiky v rozsahu 0,50% pracovného úväzku (18,75 hodín týždenne) zo stanoveného týždenného pracovného času ako technický referent - zabezpečovať agendu metrológie, kontrolovať a vyhodnocovať čerpanie nákladov, podľa jednotlivých druhov energií na oddelení správy budov a prevádzkových činností. Dodatkom č. 3 zo dňa 13.1.2010 k pracovnej zmluve bol zmenený dohodnutý obsah pracovnej zmluvy s účinnosťou od 13.1.2010, podľa ktorého žalobkyňa vykonávala prácu referentky finančnej učtárne - samostatné komplexné zabezpečovanie agendy finančnej učtárne na ekonomickom oddelení. Pracovný úväzok bol dohodnutý v rozsahu 1 pracovného miesta, t.j. 37,5 hodín týždenne. Dňa 27.8.2006 žalobkyňa nastúpila na materskú dovolenku a od 11.3.2007 zo 4.10.2009 na rodičovskú dovolenku.
3. Rozhodnutím zamestnávateľa o prijatých organizačných opatreniach v právnom subjekte DFN Košice zo dňa 25.11.2013 bolo prijaté organizačné opatrenie na jednotlivých úsekoch činností, okrem iného aj Úseku ekonomicko-prevádzkovom, ktorým došlo k zrušeniu jedného pracovného miesta na pracovnej pozícii referent účtovníctva, obsadeného žalobkyňou. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a o skončení pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zo dňa 27.11.2013, bolo prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene, v zmysle ktorého zamestnávateľ z dôvodu zabezpečenia efektivity práce na ekonomickom oddelení DFN Košice zrušil pracovné miesto referenta finančnej učtárne - samostatné komplexné zabezpečovanie agendy finančnej učtárne na ekonomickom oddelení DFN Košice. Zamestnávateľ zároveň prehlásil, že nemá voľné žiadne pracovné miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni, hoci aj na kratší pracovný čas a listom zo dňa 8.1.2014 dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú žalobkyňa odmietla prevziať, o čom bol dňa 8.1.2014 spísaný záznam.
4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná (ako zamestnávateľ) splnila všetky hmotnoprávne podmienky pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou so žalobkyňou (ako zamestnancom) z organizačných dôvodov. Žalovaná ako zamestnávateľ v súvislosti so zabezpečením efektivity práce rozhodnutím zo dňa 25.11.2013 prijala organizačné opatrenie na jednotlivých úsekoch činnosti a rozhodnutím zo dňa 27.11.2013 prijala rozhodnutie o organizačnej zmene na ekonomickom oddelení, ktorým zrušila pracovné miesto referenta finančnej učtárne - samostatné kompletné zabezpečovanie agendy finančnej učtárne na ekonomickom oddelení žalovanej, pričom išlo o pracovné miesto žalobkyne, z ktorého dôvodu sa žalobkyňa stala pre zamestnávateľa nadbytočnou a jej pracovný pomer mal u zamestnávateľa skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 30.4.2014. Dňa 9.12.2013 požiadala žalovaná základnú odborovú organizáciu SOZZ a SS pri DFN Košice o prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou formou výpovede v súlade s § 74 Zákonníka práce, pričom skutkovo vymedzila dôvod skončenia pracovného pomeru. Zo záznamu o prerokovaní výpovede zo dňa 17.12.2013 vyplynulo, že ZOSOZ pracovníkov v zdravotníctve a soc. starostlivosti pri DFN Košice návrh výpovede z dôvodu nadbytočnosti vo vzťahu k žalobkyni prerokoval. Žalobkyňa odmietla výpoveď z pracovného pomeru prevziať a podpísať o tom záznam, pričom žalovaná považovala odopretím prijatia tejto listiny výpoveď za doručenú. Žalobkyňa listom zo dňa 29.4.2014 oznámila žalovanej, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce.
5. Žalovaná v danej veci spochybnila dôvodnosť organizačnej zmeny u žalovanej tvrdením o jej účelovosti a nesplnení ponukovej povinnosti zo strany žalovanej.
6. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná ako zamestnávateľ preukázala zníženie rozsahu agendy vykonávanej žalobkyňou, čo malo za následok prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene. Súd prvej inštancie tiež skúmal, či nadbytočnosť žalobkyne nespôsobila samotná žalovaná aj ďalšími úkonmi a či po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene nevytvorila iné pracovné miesto s obdobným popisom pracovnej činnosti a na toto neprijala nového zamestnanca. Súd prvej inštancie zistil, že o taký prípade v danej veci nešlo, nakoľko na miesto žalobkyne nebol prijatý žiaden iný zamestnanec.
7. Po vykonanom dokazovaní pred súdom prvej inštancie sa nepreukázali tvrdenia žalobkyne o tom, že by žalovaná účelovo navodila a vykonala organizačnú zmenu len preto, aby rozhodla o nadbytočnosti žalobkyne, ani že by išlo o akt pomsty voči žalobkyni za jej neposlušnosť a že by cieľom organizačnej zmeny bolo „zbaviť“ sa žalobkyne ako „nepohodlného zamestnanca“.
8. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej nebola ponúknutá iná vhodná práca, z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná v čase dania výpovede nemala pre žalobkyňu inú vhodnú prácu. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že mohlo jej byť ponúknuté miesto Y.. L. F., ktorá požiadala o skončenie pracovného pomeru ku dňu 28.2.2014, súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa má ukončené stredoškolské vzdelanie (Stredná priemyselná škola stavebná), pričom Y.. L. F. vykonávala pracovnú činnosť ako samostatný referent výchovy a vzdelávania - komplexné zabezpečenie špecializačného štúdia a sústavného vzdelávania zamestnancov, ktorá činnosť vyžaduje vysokoškolské vzdelanie I. stupňa. Nešlo preto o vhodné voľné pracovné miesto, ktoré by mohla žalovaná žalobkyni ponúknuť, nakoľko žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné kritériá. O inom vhodnom pracovnom mieste sa žiadna zo sporových strán v priebehu konania nezmienila.
9. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ žalobkyňa namietala neplatnosť výpovede z dôvodov uvedených v žalobnom návrhu, išlo len o jej subjektívny pocit (názor), nepodložený objektívne vykonaným dokazovaním.
10. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalovaná pri skončení pracovného pomeru postupovala v súlade so Zákonníkom práce. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaná postupovala účelovo z dôvodu, že žalobkyňa nesúhlasila s prideľovaním ďalšej práce a práce nadčas, že sa ohradila voči odobratiu pohyblivej - motivačnej zložky mzdy a preradeniu do nižšej platovej triedy, súd prvej inštancie uviedol, že nie je oprávnený v tomto konaní skúmať dôvod organizačnej zmeny a už vôbec nie výber zamestnanca, ktorému dal zamestnávateľa výpoveď z pracovného pomeru. Postup žalovanej nemožno hodnotiť podľa názoru súdu prvej inštancie ako účelový, keďže je výsostným právom zamestnávateľ využiť možnosť organizačnej zmeny za účelom zefektívnenia práce a ušetrenia mzdových prostriedkov, prípadne zabezpečenia efektívnej organizácie práce. Konanie žalovanej nemožno považovať za konanie v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka.
11. Na základe týchto úvah súd prvej inštancie žalobu zamietol.
12. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 C.s.p.. Aj napriek tej skutočnosti, že žalovaná bola v konaní úspešná, náhradu trov konania účastníkom nepriznal, nakoľko žalovanej trovy konania nevznikli.
13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní uviedla, že pre žalovanú pracovala nepretržite od roku 1991 bez akýchkoľvek napomenutí pre nedostatok pracovnej disciplíny alebo pre chybovosť v práci. Bola jednou z mála, ku ktorej sa chodili radiť kolegovia, dokonca pracovala nadčas z dôvodu, že agenda, ktorú obsiahla bola väčšia ako u iných zamestnancov a to aj nad rámec oficiálnej pracovnej náplne. Dôkazom toho je zvyšovanie pohyblivých zložiek mzdy od roku 2004. Predloženou e-mailovou komunikáciou podľa jej názoru preukázala, že zo začiatku sa podieľala i na práci v nastaveniach informačného systému týkajúceho sa štrukturálnych fondov, čo nespadalo do jej pracovnej náplne. Preukázala ochotu pracovať a loajálnosť zamestnávateľovi. Po odchode jej kolegyne, na ktorú bol tiež vyvíjaný nátlak zo strany žalovanej (p. Č., t. č. L.) sa praktiky žalovanej, ktoré využívala na zastrašovanie nepohodlných zamestnancov začali používať aj voči jej osobe. Išlo najmä o bezprávne vyhrážky, bezdôvodné odnímanie práce, znemožnenie účasti na školeniach, pokus o zníženie pracovnej triedy, ako aj zníženie pohyblivej zložky mzdy bez toho, aby bola na to vopred písomne upozornená. Do dnešného dňa nebola oficiálne oboznámená s dôvodmi zníženia a zrušenia pohyblivej zložky mzdy, aj keď o to viackrát žiadala. Takéto konanie zo strany žalovanej je nutné označiť ako mobbing, resp. bossing, teda šikanu zamestnanca na pracovisku. Tieto svoje tvrdenie preukázala výpoveďami svedkýň K.. L. a U. L., ktorá odmietla odpovedať na otázku z dôvodu, že by mala problém v zamestnaní. Výpoveď svedkyne U. L. bola v zjavnom rozpore s jej písomným stanoviskom, ktoré predložila žalovaná, čo korešponduje s poukazom na bezprávne vyhrážky voči zamestnancom. Nikdy nedostala písomné napomenutie od žalovanej pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, aj keď toto malo byť dôvodom na zníženie pohyblivej zložky mzdy. Žalovaná sama nedodržala interné predpisy (zásady diferencovaného systému odmeňovania), keď jej bezdôvodne bez upozornenia a neoprávnene znížila a v konečnom dôsledku úplne zrušila pohyblivú zložku mzdy. Práca, ktorú vykonávala bola prerozdelená medzi iných i nových zamestnancov finančného oddelenia. V prípade, ak nastáva v dôsledku organizačných zmien nadbytočný druh práce dohodnutý pracovnou zmluvou prepúšťaného zamestnanca, nemôže byť iná okolnosť, spočívajúca napríklad len v jeho osobe podkladom pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť zamestnanca. V tej súvislosti poukázala na rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/124/2010. Spochybnila, že by išlo o plánovanú organizačnú zmenu, nakoľko o tejto skutočnosti by musel vedieť i odborový orgán, ktorý o tom nemal vedomosť. S poukazom na § 74 Zákonníka práce poukázala na to, že v danom prípade neboli splnené podmienky dania výpovede. V prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa, prípadne jeho realizáciou boli od začiatku sledované iné ako uvedené ciele a zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačného opatrenia, treba vyvodiť záver, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté, čo nastalo i v danom prípade. Uvedené preukazuje i vyjadrenie MZ SR, že žalovanej nebol v rokoch 2012 a 2013 zaslaný žiaden návrh na redukciu pracovných miest, aj keď to žalovaná tvrdila. Jej agendu, ktorú vykonávala, robí niekto iný. Najprv časť agendy účtovala svedkyňa U. L. a K.. F., neskôr len svedkyňa U. L.. Potom prácu rozdelili medzi ďalšie zamestnankyne - U. V. E. A. J.Ú.. Z výpovede svedkyne K.. L., U. L. E. Y..
A. preukázala, že organizačnou zmenou žalovaná sledovala iný ako legálny cieľ. V konaní poukazovala na to, že mala záujem o inú prácu a bola by ju schopná vykonávať (napr. referenta pre SŽM, vrátnika, pracovníka velína, referenta skladov a odborného referenta krízového riadenia, pomocného pracovníka v zdravotníctve), avšak žalovaná jej takúto prácu neponúkla. Pokiaľ vznikla počas jej trvania pracovného pomeru potreba, aby vykonávala prácu, na ktorú je potrebné vysokoškolské vzdelanie, takúto prácu vykonávala. Uviedla, že zamestnanci M. H. (SPŠ Dopravná), R. Š. (SPŠ Dopravná), F. Y. (SOŠ hutník
- operátor), F.. J. Y. (TUKE - baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií), K.. V. Y. (TUKE - Hutnícka fakulta) a ani T. R. (SOŠ Hutnícke), ktorí sú pracovníkmi na velíne neboli zdravotní asistenti - sanitári, pričom jej bolo vytknuté, že nespĺňa požiadavky zamestnávateľa. Súd prihliadol len na tie časti výpovedí, ktoré boli vhodné pre vyhlásenie rozsudku.
14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Stotožnila sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Námietky žalobkyne nie sú opodstatnené. Žalovaná splnila všetky hmotnoprávne náležitosti výpovede, neboli preukázané žiadne také „praktiky“ žalovanej, ktoré by smerovali k „zastrašovaniu nepohodlných zamestnancov“ a nebolo ani preukázané, že by žalobkyňa sa stala nepohodlnou zamestnankyňou. Výpoveď svedkyne K.. L. je potrebné považovať za subjektívnu, keďže sama žaluje žalovanú v pracovnoprávnom spore. Výpoveď svedkyne U. L. len deklaruje, že žalovaná neprijala na ekonomické oddelenie žiadneho nového pracovníka.
15. Žalobkyňa vo vyjadrení zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. Má za to, že neboli splnené kritériá o organizačnej zmene. Prácu, ktorú vykonávala, nebola nadbytočná.
16. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zotrvala na svojej doterajšej argumentácii.
17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.
18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.9.2018 o 9,40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.9.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
19. Žalobkyňa namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.
21. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
22. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
23. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané žalobkyňou v odvolaní. Žalobkyňa pritom uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
24. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
25. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd udáva nasledovné:
26. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
27. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod.
28. Dokazovanie, vykonané pred súdom prvej inštancie dáva dostatočný skutkový základ pre záver, že u žalovanej došlo k organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobkyňa stala nadbytočnou z hľadiska pracovnej náplne, na ktorú bola uzavretá jej pracovná zmluva.
29. Správne súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uzavrel, že v súvislosti so zabezpečením efektivity práce rozhodnutím zo dňa 25.11.2013 došlo k prijatiu organizačného opatrenia žalovanou na jednotlivých úsekoch činnosti a rozhodnutím zo dňa 27.11.2013 došlo k prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene na ekonomickom oddelení, ktorým sa zrušilo pracovné miesto referenta finančnej učtárne - samostatné komplexné zabezpečovanie agendy finančnej učtárne na ekonomickom oddelení, čím došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobkyne a v dôsledku čoho sa žalobkyňa pre zamestnávateľa stala nadbytočnou.
30. Pokiaľ sa žalovaná rozhodla znížiť počet zamestnancov o jedného, jedine žalovaná bola oprávnená rozhodnúť o výbere nadbytočnej zamestnankyne, t.j. tej, s ktorou sa rozhodla ukončiť pracovný pomer výpoveďou. Rozhodnutie žalovanej o znížení zamestnancov na ekonomickom úseku bolo výhradne v kompetencii žalovanej.
31. Odvolacie námietky žalobkyne, že sa nestala nadbytočnou, a že takýmto spôsobom žalovaná len „realizovala praktiky voči jej osobe a to bezprávne vyhrážky, bezdôvodné odnímanie práce, znemožnenie účasti na školeniach, pokus o zníženie pracovnej triedy a zníženie pohyblivej zložky mzdy, čo je potrebné pomenovať ako mobbing, resp. bossing, teda šikanu zamestnanca na pracovisku“, nemožno považovať za opodstatnené.
32. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nebolo žalobkyňou preukázané žiadne také konanie žalovanej, ktoré by svedčilo o šikane žalobkyne ako zamestnanca na pracovisku, resp. jej o zastrašovaní ako nepohodlnej zamestnankyne a pod.
33. Z výpovedí svedkýň K.. L.Í. L. a U. L. nemožno vyvodiť také konanie žalovanej, ktoré by svedčilo o účelovosti prijatia organizačného opatrenia len z dôvodu „zbavenia sa“ žalobkyne. Svedkyňa K.. L.C. L. síce vo svojej výpovedi poukázala na určité napätie v pracovných vzťahoch, v dôsledku nového vedenia od apríla 2012, avšak z jej výpovede nemožno vyvodiť také skutkové závery, ktoré by podporovali tvrdenia žalobkyne o účelovosti konania žalovanej vo vzťahu k jej osobe. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne U. L., z jej obsahu nemožno vyvodiť, že by táto bola v príkrom rozpore s jej písomným stanoviskom predloženým žalovanou a už vôbec nie tú skutočnosť, že by z tohto rozporu bolo možné vyvodiť záver o bezprávnych vyhrážkach žalovanej voči žalobkyni. Ide preto len o domnienky žalobkyne, ktoré nemožno oprieť o žiaden dôkaz vykonaný pred súdom prvej inštancie.
34. Účelové konanie žalovanej voči žalobkyni nemožno vyvodiť ani zo zmeny či odobratia pohyblivej zložky mzdy žalobkyni, keďže ide o nenárokovateľnú zložku mzdy, ktorej zníženie, resp. odňatie
závisí výlučne na rozhodnutí zamestnávateľa a súvisí so zabezpečovaním efektivity práce. Žalovaná v konaní predložila dôkazy na preukázanie tej skutočnosti, že znížením, resp. odobratím pohyblivej zložky mzdy žalobkyni nekonala účelovo. V tej súvislosti je potrebné tiež vyzdvihnúť, že svedkyňa Y.. X. A., zástupkyňa odborového orgánu pri svojej výpovedi potvrdila, že v roku 2013 dochádzalo k znižovaniu pohyblivej zložky mzdy u zamestnancov žalovanej globálne, z čoho vyplýva, že sa netýkalo len žalobkyne.
35. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne odvolací súd pripomína, že dôvodom dania výpovede žalobkyni nebolo porušenie pracovnej disciplíny, ale jej nadbytočnosť. Preto snahy žalobkyne v konaní preukázať, že svoje pracovné povinnosti si plnila riadne a že bola k zamestnávateľovi loajálna vo vzťahu k výpovednému dôvodu, pre ktorý žalovaná ukončila pracovný pomer so žalobkyňou, nemožno považovať za opodstatnené.
36. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade žalovaná neporušila povinnosti vyplývajúcej z ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
37. Vychádzajúc z hypotézy vyššie spomínanej právnej normy dôkazné bremeno o preukázaní skutočnosti, že žalovaná disponovala iným vhodným pracovným miestom a toto žalobkyni neponúkla, zaťažovalo žalobkyňu.
38. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná neporušila spomínanú ponukovú povinnosť tým, že neponúkla žalobkyni miesto Y.. L. F., nakoľko pre jej pracovné miesto sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, ktorú podmienku žalobkyňa nespĺňa.
39. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania poukazovala na tú skutočnosť, že sa uchádzala o pozíciu zamestnanca na tzv. „velíne“, odvolací súd udáva, že vo vzťahu k tejto pracovnej pozícii nevznikla žalovanej ponuková povinnosť v zmysle Zákonníka práce, keďže výberové konanie sa uskutočnilo dňa 30.10.2014, teda po skončení pracovného pomeru žalobkyne, ktorý skončil ku dňu 4.5.2014. Preto vo vzťahu k týmto novovzniknutým pracovným miestam u žalovanej vo vzťahu k žalobkyni nevznikla zákonná ponuková povinnosť. Pokiaľ v tej súvislosti žalobkyňa poukazovala na interné predpisy, ktoré mala v tej súvislosti žalovaná porušiť, ani prípadné porušenie týchto noriem by nemohlo zmeniť výsledok konania o neplatnosť výpovede. Žalovaná totiž zákonom stanovenú povinnosť neporušila. Naviac tzv. velín bol žalovanou zriadený až od 1.11.2014, teda niekoľko mesiacov po skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej, preto je vylúčené, aby týmto spôsobom sa žalovaná snažila obísť ponukovú povinnosť vo vzťahu k žalobkyni.
40. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazuje na tú skutočnosť, že mala záujem aj o inú vhodnú prácu (napr. referenta pre ŠZM, vrátnika, pracovníka velína, referenta skladu a odborného referenta krízového riadenia, pomocného pracovníka v zdravotníctve), tieto námietky nemožno považovať za opodstatnené. V priebehu konania totiž žalobkyňa neuviedla žiadne z týchto tvrdení a ani nenavrhla dokazovanie v tomto smere napriek tomu, že žalovaná predložila prehľad novoprijatých zamestnancov (č.l. 146 spisu) tak, ako žalobkyňa navrhla.
41. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny.
42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni v celom rozsahu.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).