Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11C-4-2018.pdf
PDF · 118.88 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/4/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Rožňave, sudca JUDr. Peter Vrbjar, v spore žalobcov: 1/ X.. U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, S., 2/ X.. J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.. K. X, S., 3/ X.. Ľ. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q.S. XX, S., 4/ Q.. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, S. K. B., 5/ X.. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.Á. XX, S., 6/ X.. Q. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. W. XXX/XX, S. - G., 7/ X.. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, S., 8/ X.. H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, S., 9/ X.. O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, S., 10/ X.. X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, S. - G., 11/ Q.. F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, S., 12/ X.. Q. Q., nar.XX.XX.XXXX bytom S. XXXX/XX, I., 13/ X.. Q. Ž., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.Á. XX, S., 14/ X.. Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. I. XXXX/XX, S. - X., 15/ X.. P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX U., K. S., 16/ X.. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, S., 17/ X.. J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, S., 18/ X.. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, S. - G., 19/ X.. G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.Č. XX, S., 20/ X.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, S., 21/ X.. W. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/X, S. - W., 22/ X.. V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, S., 23/ X.. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, S., proti žalovanému Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd konanie o žalobe žalobcov v 2., 5., 13., a 19. rade z a s t a v u j e. II. Súd žalobu žalobcov 1., 3., 4., 6., 7., 8., 9., 10., 11., 12., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 22., 23. rade z a m i e t a. III. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou zo dňa 06.04.2010, súdu doručenou 14.05.2010, domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 2. Žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/08 zo dňa 20.5.2009 rozhodol aj o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s článkom 1 ods. l , článkom 141a ods. 4 písm. b/, článkom 144 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a s článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcií. Ústavný súd v tejto časti výroku rozhodol o námietke porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu. V odôvodnení k tejto námietke uviedol, že legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zák. č 385/2000 Z.z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová, či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru, rešpektujú kritéria racionálnosti a
primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 Ústavy SR totiž limituje zásahy zákonodarcov do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m.m. PL.ÚS 12/05). Zákonodarcom zvolený rozsah platobného zvýhodnenia špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s princípom proporcionality iba vtedy, ak by bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Ústavný súd konštatoval v odôvodnení, že žiadne dôvody mimoriadneho charakteru ústavnému súdu neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. Uzavrel, že všetky okolnosti, ktoré posudzoval ústavný súd viedli k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR spojený s článkom 144 ods. 1 Ústavy SR, pričom z hľadiska dodržiavania zásad vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv, je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. je diskriminačné k ostatným sudcom súdov všeobecného súdnictva. Za tejto skutkovej a právnej situácie netrvá dôvod domáhať sa určenia diskriminácie (určovacia žaloba), ale sú dané podmienky na domáhanie sa plnenia vyplývajúceho z diskriminačnej platovej úpravy. Zákon č. 458/2003 Z.z. zaviedol funkčný príplatok za výkon funkcie sudcovi špeciálneho súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (§ 69 ods. 2). Zákon nadobudol účinnosť 1.9.2004. Zákon č. 122/2005 Z.z. novelizoval ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. tak, že pojem dvojnásobku sa nahradil pojmom šesť násobku. Tento zákon nadobudol účinnosť 15.4.2005. Od tohto obdobia bol teda priznaný sudcom špeciálneho súdu príplatok vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Žalobcovia sú toho názoru, že rozdiely v platoch sudcov všeobecných súdov a sudcov špeciálneho súdu sú podstatné a hlavne neodôvodnené, z týchto dôvodov: Požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké ( ust. § 5 zák. č. 385/2000 Z.z. ), a základnou požiadavkou je ich bezúhonnosť a morálne vlastnosti dávajúce záruku, že funkciu sudcu budú riadne vykonávať. Jediný rozdiel je v požiadavke na príslušnú previerku NBÚ, ktorá je u sudcov špeciálneho súdu povinná, a u ostatných sudcov sa vykonáva na základe dobrovoľnosti (napokon práve túto rozdielnosť - previerku NBÚ Ústavný súd SR vyslovil za neústavnú). Základné povinnosti sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké (ust. § 30 zák.č.385/2000 Z.z.) vrátane základnej požiadavky v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, a taktiež vrátane povinnosti vzdelávania sa a nadobúdania odborných vedomostí. Zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende v zmysle § 14 Trestného poriadku), okrem toho agenda špeciálneho súdu je svojou závažnosťou porovnateľná s agendou vybavovanou okresnými súdmi v sídle krajského súdu, resp. s agendou občianskoprávnou alebo obchodnoprávnou. Rozdiel v odmeňovaní nie je spôsobilá založiť ani skladba a povaha veci prejednávaných v senátoch špeciálneho súdu. Týmto výrazne odlišným ohodnotením práce sudcu špeciálneho súdu sa i v očiach verejnosti znevážila práca sudcov všeobecných súdov a ich postavenie. Žalobcovia sú toho názoru, že úlohy ktoré plnia v porovnaní so sudcami uvedenými v ust. § 69 ods.2 zák. č. 385/2000 Z.z. v znení zák. č. 122/2005 Z.z. sú z hľadiska ich dôležitosti, obtiažnosti veci, plnenia všetkých uložených povinnosti v súhrne obsahovo dôležitosti, obtiažnosti veci, plnenia všetkých uložených povinnosti v súhrne obsahovo rovnocenné a preto takáto platová úprava sudcov všeobecných súdov v porovnaní so sudcami, ktorí sú uvedení v ust. § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. je diskrimináciou v zmysle ust. § 2 ods. 4 zák. č. 365/2004 Z.z., keďže nie je daný dôvod oprávneného záujmu a primeranosti na takéto platové rozdiely. Na základe citovaného nálezu Ústavného súdu SR zákonodarca prijal zákon č. 291/2009 Z.z. o špecializovanom trestnom súde (nahradil špeciálny súd), ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.5.2009 v Zbierke zákonov. V článku IV. zákonom č. 291/2009 Z.z. sa menilo ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení, ktorým sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovaného
trestného súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Z uvedených ustanovení vyplýva odstránenie diskriminácie konštatovanej Ústavným súdom SR zmenou funkčného príplatku zo šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že diskriminácia vyjadrená nominálne by nemala prekračovať rozdiel medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej mzdy, t.j. štvornásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. V roku 2004 bola priemerná mzda pracovníka národného hospodárstva v sume 15.825,- Sk (525,29 EUR), v roku 2005 bola priemerná mzda 17.274,- Sk (573,39 EUR), v roku 2006 bola priemerná mzda v sume 18.761,- Sk (622,75 EUR), v roku 2007 bola v sume 20.146,- Sk (668,72 EUR) a v roku 2008 v sume 21.782,- Sk ( 723,03 EUR ). Žalobcovia si uplatňujú satisfakciu vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku pracovníka v národnom hospodárstve za každý mesiac príslušného kalendárneho roka. Rozhodným obdobím na priznanie peňažného plnenia je obdobie od 15.4.2005 do 16.7.2009. 3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril s tým, že podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len antidiskriminačný zákon), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že od účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., t. j. od 15.04.2005 dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní ostatných sudcov v Slovenskej republike v porovnaní so sudcami špeciálnych súdov. Z uvedeného ale nie je nijako zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia za žalovaného označili Slovenskú republiku zastúpenú práve Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Žalovaný zastáva názor, že za diskriminačný stav (prijatie zákonnej právnej úpravy) zodpovedá subjekt, ktorý ho vyvolal či udržiaval. Týmto subjektom ale nemôže byť žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, keďže Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa na prijatí diskriminačnej právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu nijako nepodieľalo. Za stav, ktorý žalobcovia opísali v žalobe, môže teoreticky zodpovedať len Slovenská republika zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky, keďže v zmysle antidiskriminačného zákona práve Národná rada Slovenskej republiky mohla vyvolať stav diskriminácie žalobcov tým, že sa uzniesla a prijala zákon č.122/2005 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky teda nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania. Týmto subjektom môže teoreticky byť len Slovenská republika zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky, preto označenie žalovaného ako Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky je nesprávne. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania s tým, že v prejednávanej veci žalobcovia nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvodzujú od skutočnosti, že bol prijatý zákon č. 122/2005 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.04.2005, ktorý novelizoval zákon č. 385/2000 Z. z., okrem iného aj ustanovenie § 69 ods. 2, podľa ktorého za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu, ani žalobcom. Vyššie uvedené závery potvrdzuje aj odôvodnenie nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/08, v ktorom ústavný súd uviedol, že „na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s ústavou, uplatnením zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady proporcionality pri uplatňovaní ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp právnej istoty (zahŕňajúci koncept ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie právneho
poriadku. Súčasne ďalej uviedol, že (týmto rozhodnutím) nie sú dotknuté platové nároky sudcov Špeciálneho súdu, ktoré vznikli na základe ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.“ Ak by teda daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom. Opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Žalovaný považuje za dôležité uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/08, nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu ústavného súdu upravený v ustanovení § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia, ktorou je výška príplatku upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že ústavný súd nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu (dnes špecializovaného trestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Ak by aj v niečom bola náplň rozhodovacej činnosti podobná/totožná, rozdielne zaobchádzanie malo/ má legitímny dôvod. Tým je vyššia náročnosť prejednávaných prípadov (najmä vo veciach závažnej organizovanej trestnej činnosti) a predovšetkým väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špecializovaného trestného súdu, ako i ich rodinných príslušníkov. Zároveň je osobitne dôležité, že určenie konkrétnych sudcov, ktorým bude príplatok poskytovaný, nebolo výsledkom postupu zákonodarcu a už vôbec nie ministerstva spravodlivosti, ale jedná sa o výsledok výberového konania, ktorý proces zavŕšila rozhodnutím o preložení súdna rada. Pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva (vrátane žalobcov) mal rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho sudcu a tým získať s tým súvisiace výhody. Podľa § 9 ods. 3 prvej vety antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zmysle uvedeného sa možno v tomto prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch domáhať len v situácii, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Podľa jeho názoru sa žalobcovia vo svojej žalobe obmedzili len na zovšeobecňujúce (nekonkrétne) tvrdenia, z týchto však nijako nevyplynulo, že v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z. (odo dňa 15.04.2005) bola značným spôsobom znížená práve ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť či dokonca spoločenské uplatnenie. Je taktiež možné pochybovať o tom, že by prijatie vyššie uvedeného zákona vôbec bolo spôsobilé vyvolať také negatívne následky v živote žalobcov, ktorých preukázanie je potrebné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa antidiskriminačného zákona. Zohľadniac uvedené je potrebné za dostatočný a účinný satisfakčný prostriedok vo veci žalobcov považovať samotné vydanie nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08. 4. Súd vo veci nariadil pojednávanie na ktorom vykonal dokazovanie prečítaním listín tvoriacich obsah spisového materiálu a z ktorých ustálil nasledovný právny a skutkový stav: 5. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 6. Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. 7. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. 8. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. 9. Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.
10. Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky. 11. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 12. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. 13. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 14. Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté. 15. Podľa §11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. 16. Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 17.7.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. 17. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Ústavný súd priamo vo svojom výroku konštatoval nielen protiústavnosť ustanovenia §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a teda jeho rozpor s článkom 12 ods. 1 ústavy v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, ale zároveň jasne vyslovil, že posudzovaná právna úprava je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Zároveň je zrejmé, že sám Ústavný súd SR podrobil posudzovanú úpravu testu diskriminácie, pričom dospel k záveru, že tu neboli žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru, ktoré by odôvodňovali prijatie takejto právnej úpravy. 18. Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že tu k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej do 17.7.2009 došlo. 19. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo stany žalovaného zásada hospodárnosti konania viedla konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. 20. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). 21. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby ( a rovnako tak ochrany pred diskrimináciou), je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/278/2007, 5Cdo265/2009), to platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §9 ods. 3. zákona č. 365/2004 Z.z.. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (101 Obč. zák. ). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. zákonníka viazaný na moment, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Uvedenému názoru svedčí i skutočnosť, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 278/2007 zo dňa 25. septembra 2008. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na prax a rozhodnutia súdov Českej republiky dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1522/2007 z 28. júna 2007, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu, nebolo prijaté na publikovanie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pod Rc 4/2008 tu však bol naopak publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp.zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17. februára 2004, zastávajúci opačný názor, t.j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje. 22. V prejednávanej veci žalobcovia tvrdili, že neoprávneným konaním žalovaného bolo zasiahnuté do osobnostných práv ( mala byť znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uznanie v značnej miere). Zásah do práv žalobcov nastal momentom účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 385/2000 Z.z. (okrem iného aj ustanovenie § 69 ods. 2), podľa ktorého za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi špeciálneho súdu a sudcovi Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v 1. stupni príslušný špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Túto úpravu považovali žalobcovia za diskriminačnú. Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 15.04.2005. Žalobcovia si mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát uplatniť 16.04.2005, týmto dňom začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá skončila dňom 16. apríla 2008. Žalobcovia však podali žalobu na súd až 14.05.2010, teda po uplynutí premlčacej doby (pozri rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. znn. 5Co/274/2016, 6Co/419/2013 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2011, 5Cdo/265/2009). Začiatok plynutia premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa teda odvíja od okamihu, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcov. Vzhľadom na vyššie uvedené, má súd zato, že uplatnený nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný a preto žalobu žalobcov zamietol. 23. Súd s ohľadom na dôvod zamietnutia nevykonával ďalšie dokazovanie a ani sa nezaoberal ďalšími dôvodmi uvádzanými žalobcami a žalovaným. 24. Podľa §144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.
25. Podľa §145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcov v 2., 5., 13., a 19. súd konanie zastavil. 25. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) vychádzal súd z toho, že žalobcom ako neúspešnej strane, nárok na ich náhradu nepatrí (§ 255 ods. 1 CSP a contrario) a žalovaný by síce nárok na ich náhradu mal, avšak z dôvodu, že mu v konaní pre jeho neúčasť žiadne trovy nevznikli, súd mu tento nárok nepriznal (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prípustné odvolanie výlučne z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie. /§356 písm. b) CSP/ V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 373 ods. 4 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 277 ods. 1 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľných dôvodov zmeškal lehotu na podanie vyjadrenia podľa § 273 písm. a), môže podať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie spolu s vyjadrením. Ak súd, ktorý rozsudok pre zmeškanie vydal, návrhu vyhovie, rozsudok pre zmeškanie uznesením zruší a začne vo veci opäť konať. U p o z o r n e n i e : ak nebude súdu doručený potrebný počet rovnopisov s prílohami, jeho kópie súd vyhotoví na náklady odvolateľa. Podľa § 277 ods. 3 CSP návrh podľa odsekov 1 a 2 môže žalovaný podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel; o tom žalovaného v rozsudku pre zmeškanie súd poučí. Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).