Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/142/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Ing. O. T., nar. XX.XX.XXXX, Y. X, O., proti žalovanému: T. V., B. V. XXXX/XX, O., zastúpený advokátkou: JUDr. Ľubica Janušková, Trhová 4, Trnava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 24C 230/2015-62 zo dňa 22. júna 2017 vo výroku II. a v závislom výroku III., takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 29,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 29,90 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku svoju žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, § 443 Občianskeho zákonníka, § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku určeného v čase podania žaloby do 30.06.2016, § 417 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 132 ods. 1, 2, 3 a § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu mal súd preukázané, že dňa 15.06.2013 žalovaný ako vodič osobného motorového vozidla zn. Daewoo Matiz TT614BD spôsobil dopravnú nehodu, keď pod vplyvom alkoholu narazil do osobného motorového vozidla žalobkyne Toyota Yaris TT691DT zaparkovaného pred obytným domov a spôsobil na ňom škodu. Za uvedený trestný čin bol uznaný vinným v trestnom konaní sp. zn. 3T/29/2014. Kooperativa poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, s ktorou mala žalobkyňa uzavreté havarijné poistenie vozidla, na základe zdokumentovaného rozsahu poškodenia a nákladov na opravu vozidla posúdila škodu na vozidle žalobkyne ako totálnu škodu a vyplatila žalobkyni poistné plnenie dňa 31.07.2013 v sume 3.282,22 eur, dňa 6.8.2013 v sume 172,75 eur a hodnotu použiteľných zvyškov v sume 2.640 eur, spolu sumu 6.094,97 eur. V konaní bolo teda nesporné, že žalovaný zavineným porušením právnej povinnosti spôsobil žalobkyni škodu na osobnom motorovom vozidla. Spornou zostala výška škody. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody vo výške 1.305,03 eur, ktorá podľa nej prestavuje rozdiel medzi priemernou cenou obdobného vozidla vo výške 7.400 eur a poskytnutým poistným plnením a vyplatenou

hodnotou zvyškov poisťovňou vo výške 6.094,97 eur. Žalovaný nárok žalobkyne neuznal z dôvodu, že podľa neho poisťovňa žalobkyni vyplatila skutočnú škodu objektívne vyjadriteľnú v peniazoch, nakoľko poistné plnenie zodpovedá hodnote vozidla v čase poistnej udalosti. Pokiaľ je vozidlo zničené alebo poškodené v takom rozsahu, že náklady na opravu presiahnu 100 % všeobecnej hodnoty vozidla ku dňu vzniku poistnej udalosti a poisťovňa považuje takúto škodu za totálnu škodu, výškou plnenia je všeobecná hodnota vozidla znížená o hodnotu použiteľných zvyškov z vozidla. V konaní bolo nesporné, že poisťovňa posúdila škodu ako totálnu a vyplatila žalobkyni poistné plnenie spolu v sume 3.454,97 eur a hodnotu použiteľných zvyškov v sume 2.640 eur, teda spolu vyplatila žalobkyni sumu 6.094,97 eur. Uvedená suma predstavuje všeobecnú hodnotu vozidla zistenú poisťovňou v čase poškodenia vozidla, na náhradu ktorej mala žalobkyňa v zmysle § 443 Občianskeho zákonníka nárok a ktorá suma bola žalobkyni poisťovňou vyplatená. Všeobecná hodnota vozidla je cena, za ktorú je možné zaobstarať si rovnakú alebo obdobnú vec v danom mieste a čase. V prípade, ak žalobkyňa nebola spokojná so stanovením všeobecnej hodnoty vozidla poisťovňou vo výške 6.094,97 eur, mala sa domáhať jej prehodnotenia poisťovňou a následne podať voči poisťovni žalobu na súd. Žalovaná v konaní však žiadnym dôkazom nepreukázala, že všeobecná cena jej vozidla v čase poškodenia bola o sumu 1.305,3 eur vyššia, ako stanovila poisťovňa, preto súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa sa ďalej domáhala náhrady škody v sume 430 eur, ktorá spočívala v nákladoch na prípravu vozidla na STK a EK. Žalovaný uviedol, že tieto náklady je potrebné vynaložiť na to, aby bolo vozidlo spôsobilé prevádzky, teda ide o náklady, ktoré musela žalobkyňa vynaložiť bez ohľadu na dopravnú nehodu a tieto náklady neboli vynaložené v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou s ktorým tvrdením sa súd stotožnil a navyše uvádza, že pri výpočte všeobecnej hodnoty vozidla sa vychádza i z koeficientu predajnosti, ktorý zahŕňa i koeficient platnosti kontroly technického stavu vozidla, preto podľa názoru súdu bola táto položka započítaná poisťovňou do všeobecnej hodnoty vozidla, ktorá bola žalobkyni vyplatená, preto jej uplatnenie voči žalovanému nie je dôvodné. Navyše technické kontroly vozidla patria medzi štandardnú údržbu vozidla zabezpečujúcu technickú spôsobilosť prevádzky vozidla, sú to predpísané úkony a žalobkyňa nepreukázala, že náklady na ne vynaložila v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. Žalobkyňa sa ďalej domáhala náhrady škody vo výške 392,40 eur za 8 dní dovolenky potrebných na zháňanie adekvátneho náhradného vozidla, vybavovanie v servisoch a poisťovni. Žalovaný uvedenú sumu neuznal ako ničím nepreukázanú a žalobkyňa napriek poučeniu súdu o dôkaznej povinnosti strán sporu žiadnym dôkazom nepreukázala, že na vybavovanie záležitostí spojených s vozidlom skutočne čerpala dovolenku a že ju čerpala presne v rozsahu 8 dní a ani to, že táto škoda jej vznikla v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. Žalobkyňa teda ohľadne vzniku škody vo výške 392,40 eur neuniesla dôkazné bremeno, preto súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa sa ďalej domáhala náhrady škody vo výške 199 eur za znehodnotenie autosedačky, ktorú autoservis odporučil po prudkom náraze nepoužívať ako pre dieťa nebezpečnú. Žalovaný uvedené tvrdenie žalobkyne poprel s tým, že nie je preukázané žiadnym dôkazom, že autosedačka bola pri nehode poškodená a v dôsledku toho nepoužiteľná. Žalovaná však napriek tomu odporučenie autoservisu ani inej odborne spôsobilej osoby o znehodnotení autosedačky a odporučení ju nepoužívať ako nebezpečnú nepredložila a svoje tvrdenia o vzniku škody vo výške 199 eur žiadnym dôkazom nepreukázala, navyše žalobkyňa nepreukázala ani hodnotu autosedačky v čase poškodenia v zmysle § 443 Občianskeho zákonníka, preto ani v tejto časti nebola jej žaloba pre neunesenie dôkazného bremena dôvodná. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody vo výške 100 eur za náklady súvisiace s likvidáciou vozidla podľa pokynov poisťovne (kontrola originality, poplatky spojené s predajom vraku, kolky a iné). Žalovaný považoval tento nárok za nedôvodný a nepreukázaný žiadnymi dôkazmi. Žalobkyňa však napriek poučeniu súdu o potrebe svoje tvrdenia preukázať dôkazmi, žiadnym dôkazom vznik škody vo výške 100 eur za likvidáciu vozidla nepreukázala, preto súd nepovažoval žalobu za dôvodnú ani v tejto časti a pre neunesenie dôkazného bremena ju zamietol. Žalobkyňa si uplatnila náhradu škody za havarijnú poistku v sume 140,96 eur, ktorú sumu poisťovňa zadržala do 07.04.2014. Žalovaný uvedenú sumu neuznal, napriek tomu žalobkyňa nepredložila dôkaz o jej úhrade, predložila len avízo poisťovne na jej úhradu a zároveň nepreukázala, že po zániku poistnej zmluvy jej poisťovňa uvedenú sumu odmietla vrátiť. Preto nárok žalobkyne na náhradu škody ani v tejto časti nepovažoval súd za preukázaný a ani za vzniknutý v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. Žalobkyňa sa ďalej domáhala náhrady škody za diaľničnú známku v sume 50 eur, ktorú nebolo možné z dôvodu likvidácie vozidla využiť. Žalovaný uznal nárok žalobkyne na náhradu škody za diaľničnú známku v alikvotnej výške. Z fotokópie kontrolného kupónu k diaľničnej známke a pokladničného dokladu o

zakúpení diaľničnej známky z č.l. 14 mal súd preukázané, že žalobkyňa dňa 04.02.2013 zakúpila 1 ročnú diaľničnú známku platnú od 01.01.2013 do 31.01.2014 za sumu 50 eur, ktorú bolo možné využívať 13 mesiacov. Dopravná nehoda sa stala 15.06.2013 a od 16.06.2013 do 31.01.2014 žalobkyňa diaľničnú známku nemohla využívať, preto za uvedené obdobie 230 dní vznikla žalobkyni škoda vo výške 29,90 eur (230 dní x 0,13 eur/deň), ktorú sumu súd žalobkyni priznal a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalobkyňa sa nakoniec domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.500 eur za traumu spôsobenú likvidáciou jej štvorročného vozidla, za to, že počas horúceho leta musela riešiť spôsob dopravy buď taxi službou, mestskou hromadnou dopravou alebo pešo, čo jej spôsobovalo značné zdravotné problémy a za stres pri vybavovaní samotnej poistnej udalosti. Žalovaný považoval aj tento nárok žalobkyne za nedôvodný a žiadnym dôkazom nepreukázaný. V konaní bolo nesporné, že žalovaný svojím protiprávnym konaním zasiahol do majetkových práv žalobkyne. Žalobkyňa však žiadnym dôkazom nepreukázala, že týmto neoprávneným zásahom žalovaného bolo zasiahnuté aj do jej osobnostných práv, preto neboli naplnené predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, teda existencia zásahu spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a nemajetkovou ujmou. Navyše podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala a ani netvrdila, že bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti a že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je postačujúce. Vzhľadom na uvedené súd žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur pre neunesenie dôkazného bremena zamietol. Žalobkyňa si uplatnila i úrok z omeškania, ktorý súd žalobkyni priznal vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 29,90 eur od 01.09.2015 do zaplatenia a to z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala, že pred začatím súdneho konania vyzvala žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy, žaloba s prílohami bola žalovanému doručená dňa 31.08.2015, preto sa žalovaný dostala do omeškania až dňa 01.09.2015. Súd mal preukázanú výšku úrokovej sadzby ku dňu omeškania 01.09.2015, ktorá bola vo výške 0,05 % zverejnená na webovej stránke A.., t. j. 0,05 % + 5 bodov spolu výška 5,05 % ročne. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, keď žalobkyni bola zo sumy 4.117,39 eur s príslušenstvom priznaná suma 29,90 eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 1 % a hrubý úspech žalovaného 99 %, a teda konečný čistý úspech žalovaného je 98, % (99 % - 1 %), čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 98 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to z odvolacích dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že trvá na žalobnom návrhu. Namieta nedodržanie lehoty súdom prvej inštancie na doručenie rozsudku. Rozsudok bol vydaný 26.07.2017 a doručený dňa 28.07.2017. Namieta nedržanie legislatívy v trestnom konaní, v ktorom bola poškodená na svojich právach napriek tomu, že si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenú likvidáciou jej štvorročného vozidla, ďalej nebola účastníčkou cestnej premávky ktorej účastníkom bol žalovaný je zrejmé. V konaní nesúhlasila s navrhovaným odkazom právneho zástupcu žalovaného, aby náhrada škody bola riešená v občiansko-súdnom konaní. V trestnom konaní bola poškodená na svojich právach nemožnosťou dožadovania sa náhrady škody, rovnako jej nebol doručený ani rozsudok v trestnom konaní. Trvá na skutočnostiach, že žalovaný trestným činom spôsobil žalobkyni škodu značného rozsahu, súd neúplne zistil skutkový stav na zistenie rozhodujúcich skutočností v celom rozsahu náhrady škody a v rozpore s ust. § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie sa však v dokazovaní opiera o návrh žalovanej bez predloženia jej vlastných tvrdení, ale iba domnienok a nepreukázaných faktov a rozsudkom priznal žalobkyni iba alikvotnú čiastku za diaľničnú známku. Preto prikladá kópiu inkasného účtu havarijnej poistnej zmluvy žalobkyne a kópiu článku o autosedačke vystavenej havárii. Ďalej poukázala na § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku neposúdením dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a podľa § 187 Civilného sporového poriadku boli žalobkyňou poskytnuté všetky požadované doklady. Tým, že žalovaný spôsobil dopravnú nehodu za ktorú bol uznaný vinným v trestnom konaní a potvrdil, že žalobkyni spôsobil škodu na osobnom motorovom vozidle s odkazom, že plnenie poisťovne jej nahrádza skutočnú škodu sa zakladá na mylnej domnienke žalovaného, ktorý nerozporoval vlastnými tvrdeniami skutkové okolnosti a preto je popretie nároku žalovanou stranou neúčinné. K odvolaniu pripája k žalovaným rozporovaným skutočnostiam o nároku žalobkyne kópiu inkasného účtu havarijnej poistnej zmluvy žalobkyne z čoho je zrejmé,

že poškodenej bola podľa zúčtovania vrátená suma 0,- eur a nie ako mylne tvrdí žalovaná strana, že poisťovňa žalobkyni poskytla alikvotnú čiastku havarijného poistenia a rovnako prikladá kópiu článku o tom, že bola autosedačka vystavená havárii a takáto sa musí vyhodiť, čím je len potvrdené stanovisko servisu, ktorý autosedačku z tak havarovaného vozidla neodporučil používať. Rovnako irelevantnú vidí skutočnosť na uznanie úroku z omeškania rozsudkom od 01.09.2015. Pokúsila sa o získanie fotodokumentácie, ale z dôvodu čerpania dovolenky zodpovedného pracovníka sa jej uvedené nepodarilo. Navrhuje preto, aby krajský súd rozsudok opätovne vrátil na prerokovanie súdu prvej inštancie, alternatívne, aby bol žalovaný povinný uhradiť žalobkyni sumu 4.117,39 eur spolu s úrokom z omeškania od 16.05.2013. K odvolaniu doložila kópiu inkasného účtu havarijnej poistnej zmluvy žalobkyne a kópiu článku o autosedačke vystavenej havárii.

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie je v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

6. Predmetom konania je nárok na žalobkyne na zaplatenie sumy 2.617,39 eur z titulu náhrady škody a sumy 1.500 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Predmetom odvolacieho konania je vzhľadom na odvolacie dôvody posúdiť či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne vec posúdil, keď vo zvyšku žalobu zamietol.

7. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nedodržal lehotu na vyhotovenie rozsudku, nemožnosťou domáhať sa náhrady škody bola žalobkyňa poškodená v trestnom konaní, žalobkyňa tvrdila, že popretie nárokov žalovaným je neúčinné a žiadala prihliadnuť na kópiu inkasného účtu havarijnej poistnej zmluvy, ktorú predložila v odvolacom konaní a na článok o autosedačke vystavenej autohavárie.

8. Predovšetkým sa žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol. Odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti totiž nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania) a odvolaciemu súdu poskytovalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pre nutnosť vyporiadania sa aspoň stručne aj s odvolacími námietkami.

9. Žalobkyňa namietala nedodržanie lehoty súdom prvej inštancie na doručenie napadnutého rozsudku, pretože podľa nej došlo k rozporu s § 223 ods. 3 Civilného sporového poriadku, k odoslaniu rozsudku došlo 26.07.2017 a doručený bol dňa 28.07.2017.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený 22.06.2017, koniec 30 - dňovej lehoty na vyhotovenie rozsudku (upravenej v § 223 ods. 3) pripadol na 22.07.2017- sobota a preto posledným dňom lehoty je podľa § 121 ods. 4 Civilného sporového poriadku nasledujúci pracovný deň, t.j. pondelok 24.07.2017, ktorý deň bol rozsudok aj odoslaný. Z uvedeného vyplýva záver, že napadnutý rozsudok

súd vyhotovil a odoslal do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, v súlade s § 223 ods. 3 Civilného sporového poriadku.

11. Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že v trestnom konaní, v ktorom vystupovala ako poškodená bola poškodená na svojich právach (konkrétne tým, že nebola prizvaná na verejné zasadnutie v trestnej veci, podľa rozsudku vydanom v trestnom konaní sa súd nezaoberal s požiadavkou na náhradu škody a rozsudok nebol žalobkyni včas doručený).

12. Namietaným konkrétnym postupom v trestnom konaní sa však súd v prebiehajúcom konaní nemôže zaoberať, nakoľko žiaden právny predpis nepriznáva v tomto smere kompetenciu. V tejto súvislosti možno odkázať na § 193 Civilného sporového poriadku z ktorého vyplýva, že súd v občianskom súdnom konaní viazaný rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal a je viazaný aj právnou kvalifikáciou skutku, a tým aj formou zavinenia, predpokladanými Trestným zákonom. Taktiež sa žiada podotknúť, že odvolateľka z namietaného postupu súdu v trestnom konaní, v ktorom vystupovala ako poškodená neuvádza žiadne závery v súvislosti s konkrétnym odvolacím dôvodom smerujúcim proti napadnutému rozsudku.

13. Žalobkyňa taktiež v odvolaní argumentuje, že popretie nárokov žalovanou stranou je neúčinné v tom smere, že žalovaný k žalobe uviedol, že spôsobil dopravnú nehodu, za ktorú bol v trestnom konaní uznaný vinným, potvrdil, že žalobkyni spôsobil škodu na osobnom motorovom vozidle s tým, že plnenie poisťovne jej nahrádza skutočnú škodu, k čomu odvolateľka uvádza, uvedené sa zakladá na mylnej domnienke žalovaného, ktorý nerozporoval vlastnými tvrdeniami skutkové okolnosti.

14. V predmetnej sporovej veci rozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 4.087,49 eur s príslušenstvom predovšetkým z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou.

15. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku sporu, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 Civilného sporového poriadku). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou, v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

16. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

17. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

18. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

19. Podľa § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

20. Ustanovenie § 150 zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom úspechu v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť resp.

nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Posúdenie otázky, ktorá strana je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku, skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany. Skutkové tvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore. Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Identifikácia, či je skutkové tvrdenie strany sporné alebo nesporné, sa vykoná podľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné.

21. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

22. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje § 366 Civilného sporového poriadku). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetnom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

23. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, zaručeným čl. 48 ods. 2 Ústavy SR znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatňovanie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v § 160 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenie o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.

24. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie 1.305,03 eur (uplatnenej ako rozdiel medzi priemernou cenou obdobného vozidla vo výške 7.400 eur a poskytnutým poistným plnením a vyplatenou hodnotou zvyškov poisťovňou vo výške 6.094,97 eur), o zaplatenie sumy 430 eur (uplatnená ako náklady na prípravu vozidla na STK a EK),

o zaplatenie sumy 392,40 eur (uplatnená ako náhrada za 8 dní dovolenky potrebnej na zabezpečenie náhradného vozidla, vybavovanie v servisoch a poisťovni), o zaplatenie sumy 199 eur (uplatnená za znehodnotenú autosedačku), o zaplatenie sumy 100 eur (uplatnená za náklady poisťovne súvisiace s likvidáciou vozidla), o zaplatenie 140,96 eur (uplatnená za havarijnú poistku) o zaplatenie 20,10 eur (z pôvodne uplatnenej sumy 50 eur za diaľničnú známku priznaná suma 29,90 eur), o zaplatenie 1.500 eur (uplatnenej ako náhrady nemajetkovej ujmy za traumy spôsobené likvidáciou vozidla) žalobkyňa neprezentovala v konaní skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku v celom rozsahu. Keďže v konaní bolo uplatnené právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, bolo na žalobkyni, aby preukázala dôvodnosť jednotlivých peňažných súm, ktoré voči žalovanému uplatnila a to z hľadiska výšky, splatnosti i právneho dôvodu vzniku, pričom žalobkyňa predložila nepostačujúce tvrdenia a dôkazy, ktoré v žiadnom prípade nemohli byť základom pre vyhovenie žaloby v uvedených nárokoch.

25. Nie je úlohou civilného súdu odstraňovať vecné nedostatky podaní žalobcu, či snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v podaniach parciálne údaje na účely vyhovenia žalobe. Treba totiž zdôrazniť, že v civilnom konaní platí zásada ukladajúca strane tvrdiacej istú skutočnosť, túto aj preukázať, inak sa vystavuje riziku neúspechu v konaní.

26. Žalobkyňa tak predovšetkým zjavne neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pritom nariadil pojednávanie, kde žalobkyňa mala možnosť vysvetliť opodstatnenosť uplatneného nároku. Túto príležitosť žalobkyňa síce využila, nariadeného pojednávania sa zúčastnila, výslovne uviedla, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

27. V zmysle § 153 Civilného sporového poriadku sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

28. Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku odvolateľ môže v odvolacom konaní uplatniť nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).

30. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože podľa predloženého inkasného účtu havarijnej poistnej zmluvy jej bola vrátená sumy 0 eur, teda žalovaná strana sa mylne domnieva, že poisťovňa žalobkyni zaplatila alikvótnu časť havarijného poistenia. Avšak v zmysle vyššie uvedených výkladov ust. § 153 a § 366 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, právo na uvedenie prípadných novôt je podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov v prvoinštančnom konaní. Žalobkyňa sa však v odvolaní vôbec nezmieňuje o tom, prečo skutkové tvrdenia neuviedla počas konania na súde prvej inštancie, preto aj z tohto dôvodu nebolo možné v odvolacom konaní na tieto novoty (nové skutkové tvrdenia žalobkyne prednesené až v odvolacom konaní) prihliadnuť.

31. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane

toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

32. Vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie za podstatné považuje odvolací súd poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

33. Žalobkyňa tiež namietala, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

34. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k záveru, že podmienky pre uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 2.587,49 eur a náhradu nemajetkovej ujmy 1.500 eur neboli naplnené. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná opodstatnenosť žaloby o zaplatenie sumy 4.087,49 eur. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

35. K odvolacím argumentom žalobkyne tak odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia týkajúce sa posúdenia nároku na zaplatenie sumy 4.087,49 eur a v nadväznosti na to namietané nesprávne právne posúdenie veci, nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie vyhodnotil obsah pripojených listinných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom. Takže súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery, keď aplikoval správne právne predpisy na zistený skutkový stav, ktoré aj správne ale interpretoval. Rovnako nebolo zistené, že by konanie pred súdom prvej inštancie bolo postihnuté inou procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú naplnené.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu vo zvyšku zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil vrátane závislého správneho výroku o náhrade trov konania vo vzťahu ku ktorému žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne zdôvodnenie.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

39. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .