Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_43Ek-290-2017.pdf
PDF · 99.02 KB
No categories available
43Ek/290/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: F. F., H.. XX.XX.XXXX, R. S. Ľ. U. XXXX/ X, XXX XX C. - E. N., právny zástupca Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 6954/5, 811 01 Bratislava - Staré Mesto, proti povinnému: Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, 810 00 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 845 157, právny zástupca JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, o vymoženie 50 232,36 Eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefan Hrebík, so sídlom exekútorského úradu Duklianskych hrdinov 2946/6, 901 01 Malacky, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, takto
rozhodol:
Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným tunajšiemu súdu dňa 13.12.2017 domáhal od povinného vymoženia 50 232,36 Eur s prísl., na základe exekučných titulov rozsudok sp. zn. 21C 118/07 zo dňa 09.12.2008, ktorý vydal Okresný súd Bratislava I, rozsudok sp. zn. 6Co 66/09 zo dňa 05.11.2009, ktorý vydal Krajský súd v Bratislave a rozsudok sp. zn. 1 M Cdo 5/2010 zo dňa 28.06.2012, ktorý vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky. Poverením zo dňa 17.04.2018 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefan Hrebík, ktorý exekúciu vedie pod spisovou značkou 5122EX 144/18.
2. Dňa 13.06.2018 bol poštovou prepravou doručený súdnemu exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie (ďalej aj ako „súdny exekútor“) návrh povinného na zastavenie exekúcie, ktorý následne súdny exekútor predložil právnemu zástupcovi oprávneného na vyjadrenie. Právny zástupca oprávneného sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyjadril dňa 10.07.2018. Následne dňa 12.07.2018 súdny exekútor predložil návrh povinného na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a vyjadrením právneho zástupcu oprávneného na rozhodnutie súdu.
3. Právny zástupca povinného v návrhu na zastavenie exekúcie navrhol zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) pretože exekúcia je vedená proti inému subjektu, ako je vymedzený v exekučnom titule, je tu prekážka rozhodnutej veci a majetok povinného nepodlieha exekúcii v zmysle § 61s ods. 1 Exekučného poriadku. Na základe týchto dôvodov povinný navrhuje, aby súd návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyhovel a exekúciu zastavil, pretože sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
4. Súdny exekútor následne tento návrh na zastavenie exekúcie predložil na vyjadrenie oprávnenému. Oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení zo dňa 09.07.2018 k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že nesúhlasí so zastavením exekúcie, pretože tu nie sú dôvody na zastavenie exekúcie.
5. Súdny exekútor následne dňa 12.07.2018 predložil návrh povinného na zastavenie exekúcie spolu s vyjadrením právneho zástupcu oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie na rozhodnutie súdu. Súdny exekútor sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie nevyjadril.
6. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
7. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
8. Podľa § 61l ods. 1 Exekučného poriadku, o návrhoch na zastavenie exekúcie, ktoré majú odkladný účinok, rozhoduje súd prednostne.
9. Podľa § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
10. Povinný sa domáha zastavenia exekúcie z viacerých dôvodov, ktoré podľa názoru povinného bránia vymáhateľnosti exekučného titulu a teda sú dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Jednotlivým dôvodom na zastavenie exekúcie uvádzaným právnym zástupcom povinného v návrhu na zastavenie exekúcie sa súd bude zaoberať v ďalšom texte odôvodnenia tohto uznesenia. Súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v návrhu na zastavenie exekúcie, a preto súd sa nezaoberal všetkými tvrdeniami povinného uvedenými v návrhu na zastavenie exekúcie, ale iba tými ktoré považuje za rozhodujúce pre posudzovanie návrhu povinného na zastavenie exekúcie.
11. Podľa § 56 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie oprávneného a povinného a ich zástupcov.
12. Prvým z dôvodov zastavenia exekúcie uvádzaných povinným v návrhu na zastavenie exekúcie je skutočnosť, že exekúcia je vedená proti inému subjektu ako je uvedený v exekučnom titule a teda povinný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto exekučnom konaní. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie svoje tvrdenie odôvodnil tým, že v upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 31.05.2018 je povinný vymedzený ako „Slovenská republika, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Hodžovo námestie 1, Bratislava, IČO: 30845157.“ V exekučných tituloch je povinný označený ako Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, Bratislava. Povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 1 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 16/1993 Z. z.. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Podľa názoru povinného nie je možné stotožňovať Slovenskú republiku ako subjekt práva a Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky ako samostatnú právnickú osobu - subjekt práva. Povinnému je z doručeného upovedomenia o začatí exekúcie zrejmé, že povinným v tejto exekúcii je Slovenská republika zastúpená Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky.
13. V tejto súvislosti exekučný súd dáva do pozornosti, že v poverení na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora zo dňa 17.04.2018 je povinný subjekt vymedzený ako „Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, 810 00 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 845 157“. Jednou z obsahových náležitostí poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 Exekučného poriadku je aj presné označenie oprávneného a povinného. Ak súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie označil povinný subjekt ako Slovenská republika zastúpená Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky, ide o chybu v písaní resp. inú zrejmú nesprávnosť pri vyhotovení upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom. Súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že exekúciu vedie poverený súdny exekútor na podklade poverenia na vykonanie exekúcie vydaného súdom v exekučnom konaní a je ním viazaný. Z tohto dôvodu exekúcia je vedená proti povinnému tak, ako je uvedený v poverení na vykonanie exekúcie tzn. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, 810 00 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 845 157. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že povinný
je pasívne vecne legitimovaný v tomto exekučnom konaní a exekúcia je vedená proti subjektu, ktorému exekučný titul uložil povinnosť na plnenie nároku vymáhaného v tejto exekúcii voči oprávnenému.
14. Ak v exekučnom konaní exekučný súd dospeje k záveru, že majetok prichádzajúci do úvahy na účel uspokojenia nie je možné podľa osobitných predpisov prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia postihnúť, je povinný podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekučné konanie zastaviť. Exekučné konanie, v ktorom veriteľ štátu uplatnil svoj právoplatne a vykonateľne priznaný nárok, sa tak musí ukončiť procesným rozhodnutím bez možnosti reálneho vymoženia judikovanej pohľadávky, procesne teda bez meritórneho ukončenia. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 04. júla 2012)
15. Ďalším dôvodom na zastavenie exekúcie uvádzaným právnym zástupcom povinného v návrhu na zastavenie exekúcie je existencia prekážky rozhodnutej veci v tejto exekúcii. Na základe podania právneho zástupcu oprávneného zo dňa 18.01.2018 označeného ako „Vyjadrenie k úrokom z omeškania“ sa súd dozvedel ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, že medzi oprávneným a povinným na podklade tých istých exekučných titulov ohľadom toho istého nároku už bolo vedené exekučné konanie na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Er/362/2013, v ktorom Okresný súd Bratislava I dňa 07.03.2013 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Ing. Štefana Majchráka. Táto exekúcia bola podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.06.2017 zastavená. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2017. V odôvodnení uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er/362/2013, ktorým bola exekúcia zastavená je uvedené, že počas exekúcie sa nepodarilo zistiť žiaden majetok vo vlastníctve povinného, ktorý by nebol z exekúcie vylúčený, resp. by nepodliehal exekúcii a aj napriek výhradám oprávneného s postupom súdneho exekútora, ktorého šetrenie považoval za nedostatočné, oprávnený navrhol podnetu súdneho exekútora vyhovieť.
16. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že predchádzajúca exekúcia vedená na Okresnom súde Bratislava I bola zastavená z dôvodu, že nebolo možné postihnúť žiaden majetok povinného, pretože všetok majetok povinného bol z exekúcie vylúčený resp. nepodliehal exekúcii. Vzhľadom na to, že Okresný súd Bratislava I exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 ako celok je nepochybné, že celý majetok povinného nebolo možné postihnúť exekúciou a teda takéto zastavenie exekúcie možno prirovnať k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ktoré prekážku rozhodnutej veci nezakladá a oprávnený môže opätovne navrhnúť vykonanie exekúcie proti povinnému na podklade toho istého exekučného titulu. Rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 je procesným rozhodnutím a teda nezakladá prekážku rozhodnutej veci (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 04. júla 2012).
17. Okresný súd Bratislava I uznesením zastavil exekúciu z dôvodu, že v priebehu exekúcie nebol zistený žiaden majetok, ktorý by bol z exekúcie vylúčený resp. by exekúcii podliehal. Exekúcia nebola zastavená z dôvodu, ktorý by spočíval vo veci samej (napr. exekučný titul sa nestal vykonateľným alebo právo priznané exekučným titulom zaniklo) ale z dôvodu, že v exekúcii nemožno postihnúť žiaden majetok povinného tzn. pre nemajetnosť povinného. Ak by zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného bez ďalšieho malo zakladať prekážku rozhodnutej veci, malo by to za následok vznik neakceptovateľného stavu nedobytnosti pohľadávok priznaných exekučnými titulmi v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku.
18. Súd už pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie mal vedomosť o tom, že medzi tými istými účastníkmi bolo už vedené exekučné konanie, ktoré bolo zastavené a preto musel z úradnej povinnosti preskúmať existenciu vady podmienok konania spočívajúce v prekážke rozhodnutej veci. Súd ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preskúmal povahu rozhodnutia, ktorým bola predchádzajúca exekúcia medzi tými istými účastníkmi konania na podklade toho istého exekučného titulu zastavená a tým, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie nezamietol, ale vydal poverenie na vykonanie exekúcie zistil, že tu nie je prekážka rozhodnutej veci. Od vydania poverenia na vykonanie exekúcie až do času vydania tohto uznesenia súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla toto zistenie zmeniť a mať za následok vznik prekážky rozhodnutej veci. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že tu nie je prekážka rozhodnutej veci a v tejto exekúcii možno ďalej pokračovať.
19. Podľa § 61s ods. 1 Exekučného poriadku, exekúcii nepodlieha a) nehnuteľný majetok štátu v správe správcu podľa osobitného predpisu okrem nehnuteľností v dočasnej správe podľa osobitného predpisu, b) príjmy štátneho rozpočtu, prostriedky na bežnom účte štátnej rozpočtovej organizácie a pohľadávky z právnych vzťahov zakladajúcich tieto príjmy, c) cenné papiere vo vlastníctve štátu a majetkové účasti štátu v právnických osobách, d) prostriedky určené na krytie schodku štátneho rozpočtu a krytie štátneho dlhu, e) iný majetok štátu, o ktorom tak ustanoví osobitný zákon.
20. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie priznali súdy povinnému úplnú exekučnoprávnu imunitu. ... Všeobecné súdu nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie. .... Súdy v tomto prípade svojimi rozhodnutiami úplne a v celom rozsahu vylúčili možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože mu neposkytli možnosť byť v konkrétnom prípade účastníkom konania. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 509/2010 zo dňa 17. marca 2011)
21. Už samotné neplnenie právoplatne judikovaných a vykonateľných záväzkov bez ohľadu na charakter subjektov predmetného právneho vzťahu je v právnom štáte nielen neželaný, ale aj škodlivý jav. Ak k nemu pristúpi právne odňatie alebo radikálne obmedzenie možnosti veriteľa využiť účinne verejno- mocenské prostriedky na účel vymoženia pohľadávky, potom negatívny vývoj dotknutého právneho vzťahu dosahuje kvalitu, ktorý nemôže byť v právnom štáte ospravedlniteľný. ... ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti v spoločnosti všeobecne akceptovaná hierarchia hodnôt nemôže ospravedlniť apriórnu exekučnú imunitu štátu v takom rozsahu, aký z napadnutej právnej úpravy zakotvenej v § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a v § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici kumulatívne vyplýva. Dôvodom je už len samotný právny princíp, podľa ktorého dlžník je povinný plniť svoj záväzok. Takýto princíp (bezpochyby presahujúci aj rámec predstáv spoločnosti o podobe právneho štátu) musí zákonodarca chrániť, a v prípade, ak dlžník dobrovoľne záväzok neplní, je potrebné veriteľovi poskytnúť účinné právne prostriedky na uspokojenie jeho základného práva vlastniť majetok. Prezentované hodnotové predstavy sa znásobujú v prípade, ak je dlžníkom štát, ktorý svojou vrchnostenskou pozíciou úroveň vymožiteľnosti záväzkov má garantovať. Ak štát svojou normotvorbou sám seba ako právoplatne a vykonateľne potvrdeného dlžníka zvýhodní do tej miery, že veriteľ nedisponujúci verejno-právnou vrchnosťou sa vôbec, alebo len s veľkými ťažkosťami môže domôcť majetku, ktorého nadobudnutie na základe majetkovej pohľadávky dôvodne očakáva, potom hodnotový systém spoločnosti jednoznačne uprednostní záujem veriteľa na zachovaní zmyslu a podstaty jeho základného práva vlastniť majetok pred verejným záujmom na ochrane majetku štátu pred jeho odňatím z napĺňania verejných funkcií. ... Bez spochybnenia konceptu zvýšenej ochrany majetku štátu pred jeho odňatím z vlastníckej sféry štátu tak ústavný súd konštatuje, že preskúmavaná ochrana musí byť primeraná. Je neprípustné, aby subjektom vystupujúcim v právnych vzťahoch so štátom, ktorých predmetom je majetok, nebolo garantované dostatočné efektívne a účinné uspokojenie ich majetkových nárokov. V opačnom prípade sa totiž základné právo vlastniť majetok i právo na pokojné užívanie majetku u takýchto subjektov dostáva do pozície iluzórnosti, a nie reálnosti. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je adresátom mocenského pôsobenia štátu a podlieha jeho vrchnostenskému postaveniu, potom v právnych vzťahoch obsahujúcich povinnosť štátu plniť môže len dúfať, že štát svoju povinnosť splní len dobrovoľne, lebo inak jej právny nárok nezabezpečí dôvodne očakávaný majetkový prospech využiteľný v právnom priestore vymedzenom zákonným obsahom vlastníckeho práva. ... Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok”) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02). To zodpovedá aj judikatúre ESĽP, podľa ktorej výkon súdneho rozhodnutia je považovaný za integrálnu
súčasť prejednania veci („trial”) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva. Podľa ESĽP by totiž právo na spravodlivé súdne konanie bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby meritórne a záväzné súdne rozhodnutie zostalo neúčinné na ujmu jednej zo sporových strán (rozsudok z 19. marca 1997 v konaní o sťažnosti č. 18357/91 vo veci Hornsby v. Grécko, § 40). ESĽP k tomu ďalej uvádza, že omeškanie a brzdenie („delay”) výkonu rozhodnutia môže byť v špeciálnych okolnostiach ospravedlniteľné, nesmie však znehodnocovať a poškodzovať podstatu práva chráneného čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok z 28. júla 1999 v konaní o sťažnosti č. 22774/93 vo veci Immobiliare Saffi v. Taliansko, § 74, ale aj rozsudok vo veci Burdov v. Rusko, § 35). (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 04. júla 2012)
22. Posledným dôvodom, pre ktorý povinný navrhuje zastavenie exekúcie je tvrdenie, že všetok majetok povinného nepodlieha exekúcii v zmysle § 61s ods. 1 Exekučného poriadku a zároveň aj poukázal na ustanovenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Oprávnený vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že nie je možné jednostranne prihliadať len na subjektívne tvrdenie povinného bez ohľadu na to, aby bolo vykonané dostatočné šetrenie majetku súdnym exekútorom.
23. Predmetom konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie je spor medzi oprávneným a povinným o ďalšie pokračovanie exekúcie. Súd o návrhu povinného na zastavenie exekúcie rozhoduje len v prípade, ak oprávnený so zastavením exekúcie nesúhlasí (§ 61k ods. 5 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že podstatou konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie je spor medzi oprávneným a povinným o ďalšie pokračovanie exekúcie, je potrebné na toto konanie aplikovať zásady civilného procesu platné pre sporové konania. V civilnom sporovom procese platí, že strana sporu je povinná svoje skutkové tvrdenia podoprieť dôkazmi (článok 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok). V konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie dôkazné bremeno preukázania zastavenia exekúcie zaťažuje toho, kto návrh na zastavenie exekúcie podal t.j. povinného. Povinný v návrhu na zastavene exekúcie len skonštatoval, že povinný má vo svojej dispozícii len majetok, ktorý nepodlieha exekúcii a to odkazom na znenia príslušných právnych predpisov.
24. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v prípade, ak by sa aj stotožnil s tvrdením povinného, že disponuje len majetkom, ktorý nepodlieha exekúcii a exekúciu by v celom rozsahu zastavil, došlo by k vylúčeniu zákonnej možnosti viesť akúkoľvek exekúciu podľa Exekučného poriadku voči povinnému subjektu. Exekučný poriadok v ustanovení § 61s ods. 1 poskytuje exekučnú imunitu len majetku v ňom presne vymedzenom a nie subjektu, ktorý vlastní takýto majetok. Z ustanovenia § 61s ods. 1 Exekučného poriadku je nepochybné, že exekúcii nepodlieha len majetok, ktorý je v predmetnom ustanovení Exekučného poriadku vymedzený taxatívnym spôsobom. Ostatný majetok povinného už exekúcii podlieha a je ho možné postihnúť pri nútenom výkone rozhodnutia - exekúcii podľa Exekučného poriadku. Predmetné ustanovenie Exekučného poriadku poskytuje iba vecnú exekučnú imunitu a nie osobnú exekučnú imunitu. Ohľadom osobnej exekučnej imunity štátu sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 04. júla 2012, v ktorom skonštatoval, že úplná exekučná imunita štátu neprešla testom proporcionality a nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd ďalej poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 509/2010 zo dňa 17. marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona z exekúcie vylúčený nie je. Zastavenie exekúcie bez toho aby bolo v exekúcii riadne preukázané, že povinný nemá žiaden majetok podliehajúci exekúcii by bolo v rozopre s princípom právneho štátu, princípom legitímnych očakávaní oprávneného o uspokojení jeho pohľadávky a zároveň by mohlo dôjsť k porušeniu ústavného práva oprávneného na súdnu ochranu a ústavného práva oprávneného vlastniť majetok a pokojne užívať majetok.
25. V prípade tejto exekúcie ide relatívnu exekučnú imunitu. V prípadoch relatívnej exekučnej imunity súd zvažuje, či a z akých dôvodov je potrebné majetok štátu chrániť exekučnou imunitou, pričom dôkazné bremeno znáša povinný. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal súdu, že jeho majetok nepodlieha exekúcii v celom rozsahu. Zastavenie exekúcie len z dôvodu jednostranného subjektívneho tvrdenia povinného o žiadnom majetku, ktorý by exekúcii podliehal by bolo aj s ohľadom na závery vyslovené vo vyššie citovaných nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré súd preniesol do individuálnej právno-aplikačnej roviny pri posudzovaní tohto návrhu na zastavenie exekúcie za neudržateľné a právne
neakceptovateľné. Na základe vyššie uvedeného súd sa nestotožňuje s názorom povinného, že všetok jeho majetok exekúcii nepodlieha.
26. Na základe vyššie uvedeného súd na záver tohto uznesenia konštatuje, že povinný nepreukázal skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Súd vyhodnotil dôvody uvedené povinným v návrhu na zastavenie exekúcie ako nedôvodné pre zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol, tak ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať sťažnosť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na Okresnom súde Banská Bystrica.
Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
V sťažnosti musí byť uvedené, ktorému súdu je určená, kto ju podáva, proti ktorému uzneseniu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto uznesenie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa sťažovateľ domáha.
V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
Ak ten, komu bola vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnená osoba podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.