Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10To-29-2017.pdf
PDF · 122.08 KB
Case nature
Area
Subarea
10To/29/2017
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.09.2018, v trestnej veci proti obžalovanému N. Z. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/218/2014 zo dňa 05.09.2016 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného N. Z..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný N. Z. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona a to na tom skutkovom základe, že
dňa 01.09.2013 asi o 04:30 hod., mimo služby, v rekreačnej oblasti S., stredisko S., okres D. nad U., ako chovateľ psa neurobil všetky opatrenia primerané konkrétnej situácii, aby zabezpečil ochranu zdravia spoluobčanov pred útokmi psa, hoci mal a mohol vedieť, že pes môže byť útočný a nebezpečný voči cudzím osobám, v dôsledku čoho jeho pes plemena Bullmastiff zaútočil na poškodeného Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., T. štvrť č. XXX/XX, okr. C., po tom, čo poškodený pokrikoval na psa, kedy pes po uvoľnení z reťaze napadol poškodeného a pohryzol ho do brucha, pravej a ľavej nohy, čím poškodený Z. Z. utrpel tržné rany a odreniny po pohryznutí na bruchu, pravom stehne vzadu a ľavom stehne z bočnej strany, s dĺžkou liečenia v trvaní 41 dní, pričom aj obžalovaný napadol poškodeného a to tak, že ho minimálne jedenkrát zovretou päsťou udrel do oblasti hlavy, čím poškodenému spôsobil pomliaždenie s krvnou podliatinou v oblasti ľavého oka, ktoré si nevyžadovalo žiadnu liečbu, pričom doba liečenia takéhoto zranenia je vždy do 7 dní, čím obžalovaný porušil ustanovenie § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, ako aj ustanovenia § 22 ods. 6 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.
Za to mu podľa § 158 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 3 Tr. zákona pri zistení prevahy poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolnosti podľa § 37 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výške 1 000,- eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona, pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu, uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému uložil povinnosť z titulu nároku na náhradu škody zaplatiť na bolestnom poškodenému Z. Z., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom Y., T. štvrť XXX/XX, okr. C., sumu 805,00 Eur.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodeného Z. Z., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom Y., T. štvrť XXX/ XX, okr. C., so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu písomne odôvodnené odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) v prípravnom konaní odignorovali skutočnosť, že poškodený sa zjavne dopustil porušovania domovej slobody a spolu s ostatnými aj výtržníctva, čo zostalo z ich strany nepovšimnuté; prokurátor pritom nepostupoval v súlade so základnou zásadou trestného konania zvýraznenou v ustanovení § 2 ods. 5 Tr. por., podľa ktorej, mimo iného, je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorý sa dozvedel. Dokazovanie na hlavnom pojednávaní nebolo vykonané v súlade s jednou zo základných zásad trestného konania - „princíp rovnosti strán“ (§ 2 ods. 14 Tr. por.), nedodržaním zásady kontradiktórnosti konania a zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 Tr. por.); dôkazné bremeno, ktorá má znášať prokurátor, prevzala na seba samosudkyňa, čo je v trestnom procese neprípustné, pretože procesné funkcie žalobcu a sudcu sú oddelené; dokazovanie výsluchom svedkov na hlavnom pojednávaní vykonávala samosudkyňa aj v prípadoch, keď sa mali vykonávať dôkazy navrhnuté stranou
- prokurátorom, ale vykonávala ich samosudkyňa; rovnako aj dôkazy navrhnuté obhajobou vykonávala samosudkyňa, pričom nerešpektovala vnášané námietky, čo je v rozpore so zásadami dokazovania; takýto postup je v rozpore s ustanovením § 261 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého výsluch svedka má vykonať strana, ktorá ho navrhla; odstraňovanie „rozporov“ vo výpovediach, resp. čítanie zápisníc z prípravného konania na hlavnom pojednávaní vykonávala samosudkyňa bez návrhu procesnej strany, čo nie je povinnosťou súdu a táto aktivita v dokazovaní je prácou nad rámec trestného poriadku, čo je v rozpore s ustálenou praxou súdov Slovenskej republiky a platnou judikatúru v tomto smere. V ďalšom poukázal na skutočnosť, že podľa jeho názoru a presvedčenia skutok popísaný v napadnutom rozsudku z 05. 09. 2017 nie je totožný so skutkom uvedeným v obžalobe prokurátora zo dňa 11.11.2014. Skutok uvedený v obžalobe je koncipovaný a vychádza z úmyselného konania - zavinenia obžalovaného, že tento nahuckal svojho psa na poškodeného, ktorý ho po uvoľnení z reťaze mal napadnúť a spôsobiť mu rôzne poranenia. Skutok popísaný v napadnutom rozsudku pritom už vychádza z konania obžalovaného, že tento mal zanedbať vykonanie všetkých opatrení primeraných konkrétnej situácii, aby zabezpečil ochranu zdravia spoluobčanov, čím mal porušiť príslušné ustanovenia zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, ako aj ustanovenia zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti. Opätovne, bez akejkoľvek snahy o poučovanie súdu, poukazujem na ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je zachovaná totožnosť skutku z dôvodu nezachovania totožnosti konania obžalovaného, ktorý poškodenému nemal žiadny úmysel ublížiť na zdraví. K spôsobenému následku - ublíženiu na zdraví
- došlo neuváženým konaním poškodeného pod vplyvom alkoholu, keď v tme preukázateľne vstúpil na pozemok obžalovaného, kde sa nachádzal pes zabezpečený vôdzkou v okruhu jeho územia bez dosahu mimo pozemku obžalovaného. Neštandardný postup samosudkyne na hlavnom pojednávaní, a tým aj nie v súlade so zákonom, je možné dokumentovať aj číselným vyjadrením (dovolenej) „aktivity“ intervenujúceho prokurátora, ktorí celkove položil obžalovanému a svedkom 9 (deväť) otázok - a to na hlavnom pojednávaní dňa 03. 09. 2015 - päť; na hlavnom pojednávaní dňa 28. 04. 2016 - dve; na hlavnom pojednávaní dňa 06. 06. 2016 - dve. Samotný priebeh jednotlivých hlavných pojednávaní bol nahrávaný technickým zariadením, pričom zápisnice boli vyhotovené diktovaním samosudkyne, takže je možné si to overiť a konfrontovať prehratím jednotlivých záznamov. Z dikcie ustanovenia § 2 ods. 11 prvá veta Tr. por. síce vyplýva, že súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany navrhli, ale v zmysle ustanovenia § 1 a § 2 ods. 8 Tr. por. je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora na jednej strane a obžalovaného a jeho obhajcu na druhej strane. Súd pri rozhodovaní musí zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo
- a v tomto prípade to bolo evidentné - došlo tak k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Pasivita prokurátora pri dokazovaní viny na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k výsluchu obžalovaného, svedkov a znalcov a nezisťovanie okolností podstatných pre rozhodnutie, nemá spôsobovať povinnosť súdu vykonávať dôkazy ním navrhovaných a vypočúvať tieto osoby a nahrádzať tak procesné postavenie prokurátora. Obžalobu v konaní pred súdom zastupuje prokurátor, pričom sa vyžaduje aktívna účasť prokurátora pri dokazovaní. Inak povedané - zastupovanie obžaloby prokurátorom pri jeho neaktívnej účasti, resp. pasivite v konaní pred súdom, nemôže nahrádzať svojou aktivitou samotný súd, keďže procesné funkcie žalobcu a sudcu sú oddelené. Rovnako tak samosudkyňa postupovala pri odstraňovaní rozporov svojou aktivitou pri pasivite intervenujúceho prokurátora, keď bez návrhu procesnej strany rozpory vo výpovediach odstraňovala čítaním výpovedí z prípravného konania, čo nie je povinnosťou súdu. Ku skutkovým okolnostiam uvádzaným v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ako chovateľ psa urobil všetky opatrenia na zabezpečenie ochrany zdravia spoluobčanov pred jeho útokom, tento bol riadne a dostatočne zabezpečený na jeho súkromnom pozemku proti úniku a voľnému pohybu
mimo neho; poškodený, ako je už uvedené vyššie, za tmy vstúpil v podnapilom stave na súkromný pozemok v snahe sa predviesť pred svedkyňou K., kde na psa kričal a tak zrejme došlo k ich vzájomnému stretu, pričom utrpel poranenia popísané v skutku; s poukazom na uvedené má zato, že neporušil citované ustanovenia zákonov a je prirodzené, že pes prirodzenou reakciou chránil svoje teritórium, išlo o „strachový“ podnet, odvolávajúc sa na ním predložený znalecký posudok; nebol produkovaný ani jeden dôkaz o tom, aby umožnil psovi zaútočiť a že mu neznemožnil pokračovať v útoku na poškodeného (str. 24 rozsudku); rovnako považuje za neodôvodnené konštatovanie samosudkyne, že pes obžalovaného už v minulosti zaútočil na inú osobu a že túto skutočnosť mal súd za preukázanú z priestupkového konania, čo neskoršie bližšie rozvinul; samosudkyňa v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne, niekedy až nelogicky a nepresne interpretovala jednotlivé vykonané dôkazy; uchyľovala sa k domnienkam a predpokladom, čo v konečnom dôsledku vyznieva ako jej subjektívne hodnotenie nevychádzajúce z objektívne vykonaných výsledkov dokazovania - viď výpovede svedkyne K., R., F., I., R. a Z. - str. 6, 7, 8, 9, 11 rozsudku; samosudkyňa bez zdôvodnenia nevykonala predložený dôkaz - znalecký posudok na psa znalca Bc. N. D., bez možných pripomienok ho odmietla a subjektívne ho zhodnotila ako nepoužiteľný; nedôvodne boli oboznámené a negatívne hodnotené priestupkové spisy obžalovaného, keď ani v jednom prípade nedošlo k uznaniu viny. V roku 2010 a 2012 boli veci postúpené na disciplinárne prejednanie riaditeľovi OR PZ Košice, kde nedošlo k žiadnemu disciplinárnemu postihu, v roku 2012 bola vec uložená záznamom a v roku 2013 bolo konanie zastavené. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, skutkové a právne úvahy je toho názoru, že postupom samosudkyne Okresného súdu Vranov nad Topľou neboli dodržané všetky zákonné ustanovenia Trestného poriadku. Dokazovanie nebolo vykonané v súlade s „princípom rovnosti strán“ (§ 2 ods. 14 Tr. por.), nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania a tým aj zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 Tr. por.). V dôsledku uvedeného je toho názoru a presvedčenia, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu bol vydaný na základe nesprávneho vyhodnotenia zisteného skutkového a právneho stavu, a preto navrhol Krajskému súdu v Prešove ako odvolaciemu súdu, aby po prehodnotení výsledkov dokazovania a zvážení všetkých okolností, podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol; alternatívne, aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol vo veci sám, a podľa § 285 písm. a) Tr. por. ho oslobodil spod obžaloby prokurátora, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané pritom prihliada len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.
Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k vecne správnym skutkovým a následne i právnym záverom.
Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.
Len vzhľadom na odvolacie námietky krajský súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti zdôrazniť.
Obžalovaný, ako je zrejmé, spáchanie trestného činu na hlavnom pojednávaní poprel, brániac sa tým, že uvedené poranenia poškodenému nespôsobil on, došlo síce medzi nimi k vzájomnému kontaktu, ale v žiadnom prípade nepoužil na útok voči poškodenému psa, ani ho nehuckal voči nemu, doplniac o úvahu, že k vzniknutým zraneniam poškodeného asi došlo pri jeho úteku od chaty poškriabaním o dreviny tvoriace živý plot okolo pozemku.
Aj napriek uvedenému podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení bez rozumných pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.
Dôkazmi rozhodnými pre ustálenie záveru o vine obž. N. Z. sú výpovede priamych svedkov konania obžalovaného - poškodeného Z. Z., svedkov S. R. a N. K.. Vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní hodnoverne popísali skutočnosti rozhodné pre ustálenie skutkového stavu. Ich výpovede potom v logických súvislostiach dopĺňajú závery znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia I.. F. G. C.. o možnom mechanizme vzniku zranení diagnostikovaných u poškodeného Z. po konflikte s obžalovaným.
Poškodený A. Z. totižto popísal, ako bol psom obžalovaného, za jeho prítomnosti, ktorého mal dokonca naňho „huckať“, pohryzený na troch rôznych miestach na tele, keďže útok psa bol opakovaný, a to aj napriek jeho prosbám, aby psa vzal preč. Svedkyňa N. K. videla, ako pes bežal smerom k poškodenému A. Z. a obžalovaný rýchlym krokom ho nasledoval, a ako pes skočil na poškodeného, ktorý v tom čase bol v tzv. polohe na štyroch, keďže pri úteku pred ním spadol na cestu vedúcu k chate, kde boli ubytovaní, videla aj ako obžalovaný udrel päsťou poškodeného do tváre. Vzhľadom na to, že sama mala strach, skryla sa za najbližšie motorové vozidlo a nesledovala ďalší priebeh situácie na mieste, ale zreteľne počula intenzívne volanie o pomoc, ako aj výkriky bolesti poškodeného, ktorý mal dokonca počas toho prosiť obžalovaného, aby psa už konečne od neho zobral. Uvedené vierohodne dopĺňa výpoveď svedka S. R., ktorý z chaty, ktorá sa nachádzala niekoľko metrov od samotného miesta incidentu počul intenzívny krik a volanie o pomoc, ako aj bolestné vzlykanie, ktoré zodpovedalo hlasu poškodeného, ktorého pozná od detstva, z toho dôvodu šiel tým smerom a na ceste v blízkosti ich chaty stretol poškodeného, ktorý mal zjavne roztrhané šatstvo, ktoré bolo od krvi, pričom zakrvavené mal aj ruky. Potom čo ho odprevadil na chatu, na telefonickú prosbu svedkyne K., sa po ňu vrátil, lebo sa bála ísť k chate, pretože obžalovaný s manželkou s baterkami svietili okolo chaty a hľadali ju. Obaja potom zhodne popísali zo svojho pohľadu ako si pamätali zranenia na tele poškodeného, ktoré im ukázal, ktoré mu mali aj ošetriť.
Nadväzujúc na uvedené potom už spomínaným znaleckým dokazovaním bolo nepochybne ustálené, že u poškodeného Z. Z. boli diagnostikované tržné rany a odreniny po pohryznutí psom na bruchu, pravom stehne vzadu a ľavom stehne z bočnej strany. S dĺžkou liečenia v trvaní 41 dní (dĺžku však nie je možné pričítať v celom rozsahu konaniu obžalovaného, nakoľko zo znaleckého dokazovania plynie, že k predĺženiu doby liečenia došlo z dôvodu, že poškodený bol ošetrený až po 15-tich, resp. 16-tich hodinách po samotnom skutku) a súčasne boli u poškodeného diagnostikované aj zranenia v podobe pomliaždenia s krvnou podliatinou v oblasti ľavého oka, čo si tiež malo vyžiadať dobu liečenia spravidla do siedmich dní.
Uvedené výpovede svedkov, včítane zistení plynúcich zo znaleckého dokazovania bez rozumných pochybností vedú k záveru, že bezprostrednou príčinou zranení spôsobených poškodenému bolo jednak popísané konanie obžalovaného pri útoku do oblasti tváre, ale predovšetkým zranení spôsobených pohryzením psa obžalovaného, ktorý v čase útoku bol bezprostredne pritom a mal zjavne počas útoku psa naňho dosah, bol tzv. na povel.
Prítomnosť obžalovaného na mieste útoku jeho psa, počas neho a bezprostredne po ňom nepopiera ani obžalovaný, v čítane jeho manželky PhDr. Z. Z., čo len dopĺňajú výpovede svedkov N. K. a S. R., ktorí mali byť menovanými konfrontovaní priamo na ceste, kde malo dôjsť k napadnutiu poškodeného.
Takto produkované dôkazy a závery z nich plynúce potom zásadným spôsobom vyvracajú obranu obžalovaného, podporovanú výpoveďou jeho manželky PhDr. Z. Z., keď popieral, aby hore popísaným spôsobom bol poškodený napadnutý ich psom, a už vôbec neobstojí jeho vysvetlenie spôsobu vzniku zranení poškodeného - poškriabaním sa, pri úteku o živý plot na hranici pozemku - v konfrontácii s už uvádzaným záverom znalca.
Rovnako neobstojí ďalšia verzia obžalovaného o možnom vzniku zranení poškodeného rozvinutá v jeho odvolaní, podľa ktorej musel byť psom napadnutý ešte v čase, kedy prechádzal popri chate obžalovaného, keď vstúpil v podnapilom stave na súkromný pozemok v snahe sa predviesť pred svedkyňou K., kde na psa kričal a tak zrejme došlo k ich vzájomnému stretu, pričom utrpel poranenia popísané v skutku.
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že už svedok R. tvrdil, že sa zľakol silného brechotu psa, keď išiel okolo chaty obžalovaného, preto utiekol smerom k chate, kde boli ubytovaní. Tomu zodpovedá aj tvrdenie
obžalovaného, že keď prechádzali spolu s K. okolo chaty obžalovaného, tak zrazu s tmy, blízko nich, začul silno brechať psa, veľmi sa zľakol a odskočil na bok, vtedy aj na psa nakričal. Preto nemohol ani k chate pristúpiť, nie to ešte vojsť na pozemok, či dokonca prísť k dverám chaty, lebo pes bol na výbehu pred chatou, ak by sa k nej priblížil bol by ihneď na jeho dosah a určite by ho pohrýzol. Bez rozporu s uvedeným sa vyjadrila aj svedkyňa K., keďže poškodený na psa kričal, ale určite na pozemok nevstúpil.
Hore uvedené potom nemôže spochybniť tvrdenie obžalovaného, a jeho manželky, že hneď po tom, čo mal zistiť, že nejaká neznáma osoba sa má pohybovať po jeho pozemku a následne táto osoba nereagovala na jeho výzvy, aby prestal vrieskať po psovi a opustil priestor jeho pozemku, a mala dokonca búchať, kopať do vchodových dverí chaty, a preto ihneď zavolal na políciu a oznámil takéto správanie sa výtržníkov.
Práve naopak, okrem hore uvedených výpovedí svedkov je táto verzia obžalovaného vyvrátená aj ďalšími vykonanými dôkazmi.
Zo záznamu vyhotoveného zo zvukovej nahrávky operačného strediska KR PZ Prešov na č.l. 195 totižto vyplýva, že dňa 01.09.2013 v čase o 05.06 hod. bolo prijaté oznámenie zo strany obžalovaného, že sú napádaní (dokonca mal aj uviesť, že už boli napadnutí) skupinou piatich alebo šiestich opitých mladých osôb, výtržníkov, ktorí mali vojsť na jeho pozemok a dobíjajú sa im do chaty.
Na druhej strane z predložených výpisov telefonických hovorov spoločnosti T-Com na č.l. 184 je zrejmé, že dňa 01.09.2013 v čase o 04:42:36 hod. bolo volané z telefónneho čísla XXXX XXX XXX svedkyňou K., ktoré v tom čase používal poškodený Z. Z. - na telefónne číslo XXXX XXX XXX, ktoré zase používal svedok S. R..
Z uvedeného potom plynie, čo aj zodpovedá obsahu výpovedi svedkyne K. a R., že K. po tom, čo sa ukryla za najbližšie motorové vozidlo blízko miesta, kde malo dôjsť k napadnutiu poškodeného, volala z telefónu poškodeného Z., na telefón S. R., aby po ňu prišiel - až po napadnutí poškodeného A. Z., keď už bol na chate, lebo až potom šiel svedok R. hľadať K., a pritom prišiel do kontaktu, s obžalovaným, kde sám obžalovaný ho opísal ako vysokú osobu pod vplyvom alkoholických nápojov v spodnom prádle.
Pokiaľ obžalovaný volal na políciu a oznámil výtržnosti na jeho pozemku v uvedený deň v čase 05:06 hod. a sv. K. sv. R. volala už v čase 04:42:36 hod., z uvedeného je zjavné, že tak obžalovaný urobil až potom, čo už bolo po samotnom incidente s poškodeným A. Z., čo popiera jeho tvrdenia, že volal už v čase, kedy výtržník, či výtržníci ešte len mali vojsť na jeho pozemok a napádať ich psa, búchať im na dvere, či dokonca už ich aj napadnúť.
Podľa názoru krajského súdu takto vykonané dokazovanie vo svojom súhrne vytvorilo spoľahlivý podklad pre ustálenie skutkového stavu prezentovaného v skutkovej vete výroku napadnutého rozsudku.
V nadväznosti na to potom, podľa názoru krajského súdu správne súd prvého stupňa ustálil, že týmto konaním obžalovaný porušil ustanovenia vyplývajúce z § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, ako aj ustanovenia § 22 ods. 6 zák. č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Obžalovaný predsa sám priznal, že keď vyšiel na cestu zisťovať, kto kričal na psa, toho už mal pri sebe, odpojeného z vodítka (tzv. stopovátka), ako to označil a sám so psom sa vybral smerom k osobám, ktoré mali narušiť jeho domovú slobodu alebo teda vstúpiť na jeho pozemok bez jeho vôle. Pokiaľ potom umožnil psovi zaútočiť na poškodeného a pohrýzť ho, určite pri tom nezabezpečil ochranu zdravia spoluobčanov a teda nezabezpečil všetky opatrenia tak, ako mu to ukladal zákon, ako to už bolo aj súdom prvého stupňa ustálené.
Následkom toho svojím konaním obžalovaný porušil povinnosti plynúce z týchto ustanovení a nepochybne tým aj po formálnej stránke naplnil obligatórnu podmienku skutkovej podstaty posudzovaného trestného činu ublíženia na zdraví - spočívajúcu v tom, že malo dôjsť zo strany páchateľa k porušeniu dôležitej povinnosti - (ktorej porušenie, má za danej situácie spravidla za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie) - uloženej mu podľa zákona tak, ako to predpokladá ustanovenie § 158 Tr. zákona.
V súvislosti s právnym posúdením konania obžalovaného súdom prvého stupňa má však krajský súd výhrady, ktoré sú spojené s ustáleným faktom, že obžalovaný bol prítomný pri útoku svojho psa, čo vyplynulo nepochybne z vykonaného dokazovania, pričom pes nie jedným útokom, ale minimálne troma samostatnými útokmi, mal poškodiť zdravie, teda trikrát pohrýzť poškodeného a obžalovaný neurobil vo vzťahu k tomuto konaniu jeho psa žiaden úkon smerujúci k tomu, aby pes od útokov upustil - psa strhol k sebe a odviedol ho, resp. dal mu povel, aby prestal napádať poškodeného.
Z tohto dôvodu podľa názoru krajského súdu v danom prípade sa javí, že mieru (rozsah) zavinenia obžalovaného bolo na mieste ustáliť tak, že obžalovaný nielenže vedel, že takýmto útokmi psa môže dôjsť k poškodeniu zdravia poškodeného, no súčasne pre prípad, že k takému následku dôjde, bol s tým uzrozumený - pokiaľ nepreruší útoky psa voči poškodenému - môže dôjsť k poškodeniu jeho zdravia - čo zodpovedá nepriamemu úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zákona.
Z toho dôvodu podľa názoru krajského súdu malo byť konanie obžalovaného, rovnako ako v obžalobnom návrhu, právne posúdené ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona - závažnejším spôsobom konania s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h/ Tr. zákona, a teda porušením dôležitej povinnosti.
Vzhľadom na to, že v danom prípade absentuje odvolanie prokurátora, súd nemôže v súlade so zásadou zákazu zmeny k horšiemu upravenej v ustanovení § 322 ods. 3 Tr. poriadku toto pochybenie okresného súdu napraviť, nakoľko by tým zhoršil postavenie obžalovaného, išlo by o prísnejšiu právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, spojenú s prísnejšou trestnou sadzbou.
Preto takto kvalifikované konanie obžalovaného z pohľadu ustáleného skutkového stavu v skutkovej vete výroku napadnutého rozsudku, a teda ako ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona zodpovedá po vecnej stránke posudzovanému trestnému činu, a teda aj zákonu.
Pri takto právne kvalifikovanom posúdení konania obžalovaného, krajský súd nezistil pochybenia, ktoré by bolo potom možné napraviť v prospech obžalovaného ani pri rozhodovaní o treste.
Pri hodnotení osoby obžalovaného, a to predovšetkým jeho priestupkovej minulosti, je potrebné vytknúť súdu prvého stupňa, že sa pomerne rozsiahlym a vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal priestupkovými konaniami, v rámci ktorých bola posudzovaná priestupková zodpovednosť obžalovaného vo vzťahu k tam uvedeným konaniam, prehliadajúc pritom, že vo všetkých prípadoch tieto priestupkové konania skončili buď zastavením alebo odložením, resp. postúpením na disciplinárne konanie, čo v konečnom dôsledku aj sám súd prvého stupňa napokon vyhodnotil tak, že obžalovaný sa v minulosti nedopustil ani žiadneho priestupku. Súčasne je zrejmé, že podľa odpisu registra trestov obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný.
Zákonu zodpovedajúcim spôsobom potom súd prvého stupňa vyhodnotil existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prospech jednej poľahčujúcej, a to skutočnosti, že obžalovaný viedol riadny život podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona.
Správne potom aj súd prvého stupňa po zohľadnení zásad ukladania trestu uvedených v ustanovení § 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona a vyhodnotiac osobu obžalovaného tak, že nebol doposiaľ súdne trestaný, nebol ani uznaný vinným v rámci priestupkového konania a teda, že ide o osobu, ktorá viedla doposiaľ riadny spôsob života, s prihliadnutím na následok spôsobený jeho konaním (dĺžku doby liečenia obžalovaného 41 dní nie je možné pričítať v celom rozsahu konaniu obžalovaného), ako aj s pozitívnou prognózou v súvislosti s jeho nápravou do budúcna, preto bolo ako pre prvotrestanú osobu na mieste, aby súd zvažoval ukladať iný druh trestu, ako trest odňatia slobody.
Krajský súd si preto osvojil záver súdu prvého stupňa, že pre naplnenie účelu trestu v danom prípade postačí uložiť obžalovanému ako trest samostatný, peňažný trest v sume 1 000,- eur, čomu v dostatočnej miere zodpovedalo aj zistenie majetkových pomerov obžalovaného. Rovnako zákonu zodpovedajúcim postupom podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu uložil súd obžalovanému aj náhradný trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov.
Chyby odvolací súd nezistil ani v rozhodnutí prvostupňového súdu o nároku poškodeného Z. Z. na náhradu škody spôsobenej ublíženiu na zdraví v sume 805,- eur (bolestné), ktorá bola stanovená znalcom v znaleckom posudku a ktorú si poškodený riadne a včas uplatnil. Správne tiež súd prvého stupňa so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal poškodeného postupom podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.
Čo sa týka námietok obhajoby vo vzťahu k samotnému spôsobu vedenia dokazovania na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa (samosudkyňou) a teda, že malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti - porušeniu princípu rovnosti strán tak, ako sú upravené v ustanovení § 2 ods. 10 - § 2 ods. 14 Tr. poriadku, čo malo byť príčinou nezákonne vykonaného dokazovania, s následkom nesprávne ustáleného skutkového stavu (jeho nesprávneho právneho posúdenia), tak tieto námietky odvolací súd nepovažuje za dôvodné.
V reakcii na uvedené krajský súd konštatuje, že zásady trestného konania (§ 2 Tr. poriadku) uplatňované na hlavnom pojednávaní tvoria jednotnú sústavu, v ktorej sú tieto zásady vzájomne prepojené a vzájomne sa dopĺňajú.
Jednou z nich - zásada práva na obhajobu (§ 2 ods. 9 Tr. poriadku) patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže jeho realizáciou sa zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane, keďže prokurátor disponuje značnými personálnymi a materiálnymi prostriedkami pre svoju činnosť, žalobcu v trestnom konaní.
Zásada rovnosti zbraní (§ 2 ods. 14 Tr. poriadku) je zase úzko spätá so zásadou kontradiktórneho hlavného pojednávania (§ 2 ods. 18 Tr. poriadku), ktorá spočíva v aktivite strán, ktoré sú si v konaní rovné a prezentujú svoje názory súdu. Právo na kontradiktórne konanie v sebe zahŕňa nielen právo obžalovaného navrhovať, či predkladať dôkazy a stanoviská na podporu svojich tvrdení, ale aj právo oboznámiť sa s dôkazmi či stanoviskami predloženými druhou stranou, ako aj právo sa k nim vyjadriť, popierať ich a uvádzať vlastné argumenty s cieľom ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Konanie pred súdom je teda v rámci trestného procesu upraveného ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (prípadne poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu na strane druhej, ktorí pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú, pričom ich posúdenie (hodnotenie) je úlohou súdu ako nezávislého a nestranného rozhodovacieho orgánu.
V rámci vykonávania dokazovania a hodnotenia dôkazov však súdu z ustanovenia § 1 Tr. por., v ktorom je upravený predmet (účel) zákona, vyplýva povinnosť zistiť náležite trestné činy (skutkový stav) tak, aby páchatelia trestných činov boli podľa zákona spravodlivo potrestaní. Z tohto dôvodu súd v podmienkach kontradiktórneho konania nie je, ani nemôže byť len pozorovateľom, ale má nielen právo, ale aj povinnosť aktívne vstupovať do dokazovania na hlavnom pojednávaní, a to výsluchom svedkov či vykonaním dôkazov, a vo výnimočných prípadoch aj vykonaním dôkazov, ktoré strany nenavrhli (§ 2 ods. 11 Tr. poriadku); nesmie však narušiť princíp nestrannosti tým, že by iniciatívne napomáhal jednej alebo druhej strane v konaní.
Z obsahu spisového materiálu v danom prípade podľa krajského súdu však plynie, že samosudkyňa v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne aktívne vstupovala do dokazovania - dokonca miestami na hranici tzv. nadmernej aktivity súdu - využijúc pritom svoje právo podľa § 2 ods. 11 Tr. por., no nie nad rámec (nad hranicu povolenú zákonom) ako to tvrdí obhajoba, ale v rozsahu povinnosti, ktorá súdu vyplýva zo zákonom stanovenej úlohy - náležite zistiť trestné činy (zistiť skutkový stav) pre účely spravodlivého potrestania ich páchateľov podľa zákona (§ 1 Tr. por.).
Obžalovaný sám, ale aj prostredníctvom obhajcu mal možnosť vyjadriť sa ku skutku mu kladenému za vinu, mal vždy možnosť vypočúvaným svedkom klásť otázky, čo aktívne aj využíval, vyjadrovať sa k obsahu ich výpovede, k obsahu dôkazom prečítaným na hlavnom pojednávaní (znalecké posudky, či iné listinné dôkazy), a súčasne ani v jednom prípade nebolo krajským súdom zistené, aby vo veci konajúca samosudkyňa obmedzovala obžalovaného, či dokonca mu neumožnila dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonávať, navrhovať ich vykonanie, resp. ak dôkaz navrhol a predložil odmietla ho vykonať (okrem
zákonu zodpovedajúcich prípadov odmietnutia vypočutia svedkov G., či mjr. S. a ďalších, ktorí skutočne k samotnému priebehu skutku a k jeho okolnostiam, by nemali čo podstatné uviesť).
Príkladom toho je obžalovaným predložený znalecký posudok znalca. Bc. N. D. č. 1/2016 vo vzťahu k povahe psa obžalovaného a jeho možnému útočnému (agresívnemu) správaniu sa v prípadoch tzv. ochrany teritória v reakcii na „strachový“ podnet, ktorý bol na hlavnom pojednávaní konanom dňa 6.6.2016 riadne vykonaný jeho prečítaním, pričom hodnotenie jeho záverov sa prenieslo aj do odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, na ktoré súd prvého stupňa prihliadal aj pri ustálení skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania obžalovaného zjavne v jeho prospech. Táto skutočnosť potom asi nedopatrením ušla pozornosti obhajoby s tým, že odvolateľovi prináležalo právo na vykonanie dôkazu a jeho posúdenie súdom, nie však povinnosť súdu hodnotiť tento dôkaz podľa jeho predstáv a so záverom o jeho nevine.
Z uvedeného teda plynie, že obžalovaný mal možnosť zoznámiť sa s dôkazmi a argumentmi predloženými druhou stranou a vyjadriť sa k nim a sám dôkazy predkladať.
Súčasne, pokiaľ súd vstupoval do dokazovania, berúc do rúk ,,tzv. iniciatívu“ tým, že kládol otázky, či sám čítal výpovede svedkov, ktoré navrhla strana v konaní, resp. aj bez takéhoto návrhu, tak nebolo zistené, aby tak produkoval nové dôkazy, nové skutočnosti, ale naopak reagoval len na skutočnosti, ktoré už boli zistené vykonanými dôkazmi v prípravnom konaní a to v konfrontácii s dôkazmi vykonávanými na hlavnom pojednávaní, v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu. Ak sa skutočnosti zistené v prípravnom konaní aj preniesli do dokazovania na hlavnom pojednávaní len z iniciatívy súdu (čítaním častí výpovedí svedkov podľa § 264 ods. 1 Tr. por.), tak vo vzťahu k výpovedi rozhodujúcich svedkov Z., K. a R. doplnil len skutočnosti, ktoré sú bez významu k okolnostiam rozhodným pre ustálenie skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie v posudzovanom prípade.
Pokiaľ súd prvého stupňa postupoval hore hodnoteným spôsobom, tak podľa názoru krajského súdu zásadne nenarušil princíp nestrannosti tým, že by iniciatívne napomáhal jednej alebo druhej strane v konaní a preto nebolo porušené právo obžalovaného na plné uplatnenie práva na obhajobu, za súčasného zachovania zásady kontradiktórnosti a princípu rovnosti strán (zbraní) v konaní.
Čo sa týka odvolacích námietok smerujúcich k pasivite orgánov činným v trestnom konaní, teda aj prokuratúry vo vzťahu k tomu, že poškodený tým, že mal vstúpiť na pozemok obžalovaného sa mal dopustiť trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 Tr. zákona, krajský súd len konštatuje, že ak by aj bolo pravdou, že poškodený v stúpil na pozemok obžalovaného, čo dokázané bez pochybností nebolo, tak so samotnej fotodokumentácie je zrejmé, že predmetný pozemok obžalovaného bol voľne prístupný, teda mohol naňho vstúpiť ktokoľvek, nebol nijako označený, ohradený, až na to, že tam bol živý plot v podobe stromov, ktoré však neboli husto vysadené, ale boli tam voľné vstupy a prechody na samotný pozemok. Tento pozemok potom nie je možné považovať za pozemok v zmysle predpokladanej právnej kvalifikácie porušovania domovej slobody, nakoľko v tomto prípade nie je možné predmetný pozemok, na ktorom sa nachádza chata obžalovaného považovať za ohradený dvor, teda nemohlo dôjsť k vniknutiu do obydlia iného.
Neobstoja ani tvrdenia obhajoby vo vzťahu k záveru, že v danom prípade nebola zachovaná totožnosť skutku popísaného v obžalobnom návrhu v porovnaní so skutkom uvedeným v napadnutom rozsudku.
V danom prípade jednoznačne (a to zjavne v prospech obžalovaného) bolo zachované jednak konanie obžalovaného základných rysoch, v spojení s útokom jeho psa na poškodeného, ale predovšetkým bol zachovaný spôsobený následok. Preto je potrebné len zvýrazniť, že pri hodnotení zachovania totožnosti skutku môže dôjsť k rozšíreniu alebo zúženiu následkov, ak bolo zachované konanie, ktoré následok spôsobilo, a naopak môže dôjsť k rozšíreniu alebo zúženiu spôsobu konania alebo zmeny spôsobu konania, ale za súčasného zachovania spôsobeného následku. V danom prípade je zrejmé, že konaním obžalovaného mal byť spôsobený totožný následok tak, ako je prezentovaný v obžalobnom návrhu, so zmiernením spôsobu konania (miery zavinenia) v prospech obžalovaného, čo už bolo aj skôr hodnotené. Preto tvrdenia obhajoby ani vo vzťahu k tejto námietke neobstoja a sú nedôvodné.
Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 319 Tr. poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.