Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/36/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov JUDr. Mareka Dudíka a JUDr. Zuzany Homzovej, v trestnej veci obžalovaného E. J., pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Z.z., na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. septembra 2018, o odvolaní obhajcu obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 16.11.2017, sp. zn. 5T/23/2009 takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obhajcu obžalovaného JUDr. C. D.Í..

odôvodnenie:

Okresný súd Košice - okolie rozsudkom zo dňa 16.11.2017, sp. zn. 5T/23/2009 uznal obžalovaného E. J. za vinného v bode 1/ a 2/ rozsudku vo viacčinnom súbehu rovnorodom z dvoch trestných činov skrátenia dane podľa § 148 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 30.6.2002 na tom skutkovom základe, že

v bode 1/

ako konateľ spoločnosti J. P. D.. D. O..M.. so sídlom v T. J. Č.. XXX, IČO:XX XXX XXX, skrátil daň z pridanej hodnoty a to tak, že v daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty spoločnosti J. P. D.. D. O..M.. za mesiac september 2001, ktoré bolo doručené na príslušný Daňový úrad T. E. v T. dňa 25.1.2001 si neoprávnene pre spoločnosť J. P. D.. D. O..M.. uplatnil u správcu dane odpočet dane, čo bolo zistené v následnom období na základe vykonanej daňovej kontroly v spoločnosti J. P. D.. D. O..M.., pri ktorej E. J. doložil z predmetného obdobia len dve faktúry č. XXX/XXXX a XXX/XXXX, vystavené spolu na sumu 1.132.855,90 Sk (37.603,93 €) s DPH, ďalšie účtovné doklady už nepredložil, čím nepreukázal v zmysle § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH svoj nárok na odpočet DPH v sume 1.101.505,- Sk, (36.563,27 €) uvedený v daňovom priznaní na DPH spoločnosti J. P. D.. D. O..M.. za mesiac september 2001, týmto svojim konaním poškodil štátny rozpočet Slovenskej republiky o sumu 1.103.505,- Sk (36.629,66 €),

v bode 2/

ako konateľ spoločnosti J. P. D.. D. O..M.. so sídlom v T. J. Č.. XXX, IČO:XX XXX XXX, skrátil daň z pridanej hodnoty a to tak, že v daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty spoločnosti J. P. D.. D. O..M.. za mesiac apríl 2002, ktoré bolo doručené na príslušný Daňový úrad T. E. v T. dňa 25.5.2002 si neoprávnene pre spoločnosť J. P. D.. D. O..M.. uplatnil u správcu dane odpočet dane, čo bolo zistené v následnom období na základe vykonanej daňovej kontroly v spoločnosti J. P. D.. D. O..M.., pri ktorej E. J. nepredložil z predmetného obdobia žiadne doklady svedčiace o oprávnenosti uplatneného odpočtu DPH, čím nepreukázal v zmysle § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH svoj nárok na odpočet DPH v sume 954.500,- Sk (31.683,60 €), uvedený v daňovom priznaní na DPH spoločnosti J. P. D. za mesiac apríl 2002, týmto svojim konaním poškodil štátny rozpočet Slovenskej republiky o sumu 954.500,- Sk (31.683,60 €).

Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 148 ods. 4 Tr. zák. účinného do 30.6.2002, v spojení s § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 30.6.2002 nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák. účinného do 30.6.2002 obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 30.6.2002 z r u š i l výrok o treste obžalovaného v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5 T 2/1997 zo dňa 2.6.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 2.6.2009, ktorým bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením na jeho výkon do prvej nápravnovýchovnej skupiny, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku, bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku zahlásil odvolanie obhajca obžalovaného, ktoré odôvodnil tak, že zotrváva na tom, že vykonaným dokazovaním nebola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná vina obžalovaného. Obžalovaný vo svojej výpovedi pred súdom jasne popísal, že ku konaniu, ktoré sa mu kladie za vinu bol navedený inými osobami, ktoré zneužili jeho neznalosť vedenia účtovníctva, daňových predpisov a riadenia spoločnosti s ručením obmedzeným. Obžalovaný teda vykonával len pokyny iných osôb, a práve tieto osoby sa v skutočnosti dopustili trestnej činnosti kladenej mu za vinu.

Skrátením dane treba rozumieť akékoľvek konanie páchateľa, v dôsledku ktorého mu príslušný štátny orgán alebo orgán verejnej samosprávy vyrubí daň v nižšej než zákonom určenej sume alebo k vyrubeniu dane vôbec nedôjde. Skrátením dane je aj vylákanie daňovej výhody. Trestný čin skrátenia dane je úmyselným trestným činom. Úmysel páchateľa sa musí vzťahovať aj na okolnosť, že daň skracuje.

Konanie obžalovaného však nebolo pokryté úmyslom skrátiť daň a to ani v nepriamom úmysle, nakoľko u neho absentovala tak zložka vedomostná, ako aj vôľová.

Zavinením sa rozumie vnútorný psychický vzťah páchateľa k skutočnostiam tvoriacim trestný čin. Tvorí obligatórnu zložku subjektívnej stránky trestného činu. Zavinenie je podstatnou náležitosťou trestnej zodpovednosti, čím je vyjadrená zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu. Zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, vedomostnej (intelektuálnej) a vôľovej. Je nevyhnutné, aby obidve zložky zavinenia zahŕňali skutočnosti tvoriace objekt a objektívnu stránku trestného činu (chránený záujem, zavinenie, konanie a následok).

Záver o zavinení páchateľa sa musí vždy preukázať výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplynúť. Záver o tom, či tu je zavinenie v zmysle Trestného zákona, a v akej forme, je právnym záverom. Tento právny záver o subjektívnych znakoch trestného činu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Skutočnosti duševného (psychického) života významné pre právny záver o tom, či tu je zavinenie, a v akej forme, sú predmetom dokazovania takisto, ako všetky ostatné okolnosti napĺňajúce znaky trestného činu.

Okresný súd mal náležite a s veľkou pozornosťou vyhodnotiť obhajobu obžalovaného spočívajúcu v tom, že konal na základe pokynov iných osôb bez akéhokoľvek úmyslu skrátiť daň.

Výrok o vine, a tým aj o treste napadnutého rozsudku okresného súdu je predčasný, a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola preukázaná, poukázal na to, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je vzhľadom na okolnosti prípadu neprimerane prísny.

Podľa § 34 ods. l Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že aj keď základnou funkciou trestu je represia (zabránenie v možnej trestnej činnosti), popri nej do popredia vystupuje aj výchovná funkcia tak vo vzťahu k páchateľovi (individuálna prevencia), ako aj jeho prostredníctvom vo vzťahu k ostatným potenciálnym páchateľom (generálna prevencia). Okrem represívnej a výchovnej funkcie trestu však zásady ukladania trestu kladú dôraz aj na zásadu humanity, z ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu a pomerom páchateľa.

Z uvedených dôvodov v takom prípade navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. l písm. e) Trestného poriadku zrušil, keďže uložený trest je neprimeraný a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom vo veci a uložil obžalovanému miernejší nepodmienečný trest odňatia slobody.

Keďže odvolanie bolo podané včas a osobou oprávnenou, odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obhajcu obžalovaného nie je dôvodné.

Okresný súd Košice - okolie vykonal konanie proti ušlému na základe opatrenia podľa ust. § 360 Tr. por. zo dňa 28.9.2017, sp. zn. 5T/23/2009. Prvýkrát vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 19.10.2012, sp. zn. 5T/23/2009, kedy obžalovaného uznal za vinného z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods.4 Tr. zák. v znení účinnom do 30.6.2002 a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do I. NVS. Z dôvodu podania odvolania zo strany obžalovaného odvolací súd uznesením sp. zn. 4To/76/2013 zo dňa 30.10.2013 podľa § 321 ods.1 písm. b), c) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods.1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V zrušujúcom uznesení poukázal na to, že pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.4 Tr. zák. č. 140/1961 Z.z. v znení jeho zmien a doplnkov účinných do 31.12.2005 je daná trestná sadzba za prejednávaný trestný čin v rozmedzí troch až desiatich rokov. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 19.10.2012 sp. zn. 5T 23/2009 odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného E. J., pričom aplikoval na túto procesnú situáciu § 252 ods.3 Tr. por., ktorý však v terajšom znení možno aplikovať len vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba po 1.9.2011.

Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.9.2011 v zmysle § 567j ods.2 Tr. por. súdne konanie, okrem konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch začaté pred 1.9.2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1.9.2011.

V posudzovanej veci bola podaná obžaloba na okresný súd dňa 3.4.2009, a teda okresný súd mal aplikovať ustanovenie § 252 ods.3 Tr. por. v znení účinnom do 1.9.2011, ktoré nedovoľovalo v danej procesnej situácii vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného.

Konštatujúc procesné pochybenie okresného súdu brániace aplikácii ustanovenia § 317 Tr. por. bez ďalšieho preskúmania odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie pre zásadné porušenie procesných predpisov a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie s dodržaním všetkých procesnoprávnych predpisov viažucich sa pre vydanie meritórneho rozhodnutia.

Pokiaľ sa týka skutkového stavu, tak ako je tento uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, s týmto sa odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu v celom rozsahu stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal v predmetnej trestnej veci všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, a tieto aj správne vyhodnotil. Ani odvolací súd nemal na základe dôkaznej situácie žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný podal za daňový subjekt J. P. D.. D. O..M.. daňové priznania za mesiac september 2001 a apríl 2002, pričom v oboch daňových priznaniach deklaroval na vstupe odpočet dane z pridanej hodnoty, avšak túto daň na vstupe v zmysle § 20 ods. 2 písm. a) až d) zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nepreukázal, napriek tomu, že bol opakovane a po dlhšie obdobie na to vyzývaný daňovým úradom. Z uvedeného dôvodu aj odvolací

súd dospel k záveru, že obžalovaný uplatnil odpočet dane na vstupe bez toho, aby ho preukázal, teda ho uplatnil v oboch prípadoch neoprávnene a v dôsledku tohto konania si vyčíslil nižšiu vlastnú daňovú povinnosť. Týmto svojím konaním obžalovaný dosiahol skrátenie dane v prvom prípade vo výške 1.103.505,- Sk (36.629,66 €) a v druhom prípade vo výške 954.500,- Sk (31.683,60 €), spolu 2.058.005,- Sk (68.313,25 €).

K veci je potrebné uviesť, že zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov okresným súdom v ich vzájomnej súvislosti pokiaľ ide o výpoveď obžalovaného, ktorý poprel spáchanie trestného činu, z ktorého ho viní obžaloba, avšak priznal, že bol konateľom a spoločníkom daného daňového subjektu, ale za daný daňový subjekt nič nepodpisoval, daňový subjekt nevykonával žiadnu činnosť a predmetné daňové priznania podpísala a opečiatkovala neznáma osoba, tak táto výpoveď obžalovaného bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou svedkyne Ing. T., ktorá popísala, ako prebiehali obe daňové kontroly. Jej výpoveďou bolo preukázané, že pri týchto kontrolách vystupoval za daňový subjekt J. P. D.. D. O..M.. práve obžalovaný - preberal zásielky, dostavoval sa na daňový úrad. Skutočnosti uvádzané svedkyňou Ing. T. aj odvolací súd považuje za objektivizované vykonanými listinnými dôkazmi. Teda z týchto dôkazov nepochybne vyplýva, že nie je pravda, že obžalovaný bol vo funkcii konateľa pasívny. Jedinú pasivitu, ktorú je možné z týchto dôkazov zistiť, je pasivita obžalovaného pri predkladaní dokladov, na ktoré obžalovaného vyzýval daňový úrad opakovane a dlhšie obdobie. O tom, že spoločnosť J. P. D.. D. O..M.. v inkriminovanom období vykonávala obchodnú činnosť, svedčia v prvom rade faktúry č. XXX/ XXXX a XXX/XXXX, ako aj predmetné daňové priznania. Výpovede svedkov J., J., Q., D. a S. aj odvolací súd nepovažoval za významné pre rozhodnutie o vine, nakoľko svedkovia vypovedali o skutočnostiach, ktoré sa týkali buď to prevodov obchodných podielov v spoločnostiach obžalovaného, resp. vykonávania obchodnej činnosti spoločnosťami obžalovaného.

Záver o tom, že spoločnosť J. P. D.. D. O..M.. bola činná v inkriminovanom období nevylučujú ani listinné dôkazy - správy a vyjadrenia subjektov, ktorí sa podieľali na výstavbe hypermarketu Tesco v G.. Uvedené subjekty zhodne potvrdili, že neboli v obchodnom vzťahu so spoločnosťami obžalovaného, avšak tieto dôkazy nevylučujú, že spoločnosti obžalovaného sa podieľali na tejto stavbe prostredníctvom nejakej inej spoločnosti, ktorá už bola v obchodnom vzťahu s niektorými z prešetrovaných subjektov. Na zodpovedné vyvodenie záveru, že spoločnosti obžalovaného sa skutočne nepodieľali na tejto stavbe, by bolo potrebné prešetriť subdodávateľské spoločnosti prešetrovaných subjektov a ďalej subdodávateľské spoločnosti subdodávateľských spoločnosti až do okamihu, keď by sa došlo k spoločnostiam, ktoré už samé fyzicky realizovali práce na stavbe. Preto pokiaľ ide o skutočnosť, či spoločnosť J. P. D.. D. O..M.. vykonávala práce na stavbe Tesca v G., správne okresný súd svoj záver oprel o faktúru č. XXX/XXXX na č. l. 96, ktorú obžalovaný vlastnoručne podpísal.

Rovnako obhajoba obžalovaného v tom smere, že daňové priznania nepodpísal bola jednoznačne vyvrátená znaleckým dokazovaním, výsledkom ktorého bolo nepochybne preukázané, že nielen daňové priznania, ale aj ďalšie doklady: oznámenie o výkone daňovej kontroly z č. l. 57, zápisnicu o vykonaní daňovej kontroly z č. l. 58, výzvu na doloženie dokladov z č. l. 59, zápisnicu DPH za september 2001 z č. l. 60, oznámenie o daňovej kontrole z č. l. 78, zápisnicu o začatí daňovej kontroly z č. l. 79, faktúru č. XXX/XXXX z č. l. 97, faktúru č. XXX/XXXX z č. l. 96 skutočne vlastnoručne podpísal obžalovaný.

Vychádzajúc z uvedeného nemal potom odvolací súd žiadne pochybnosti o vine obžalovaného, a preto odvolanie obhajcu obžalovaného v tomto smere nepovažoval za dôvodné.

Nepochybil okresný súd, keď konanie obžalovaného posudzoval podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a to z dôvodu, že priaznivejším pre páchateľa z pohľadu trestných sadzieb sa javil účinný do 30.6.2002.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu obžalovanému. Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd správne aplikoval relevantné ustanovenia hmotného práva. K odôvodneniu výroku o treste urobenému okresným súdom odvolací súd nemá čo dodať, nakoľko okresný súd aj uloženie trestu obžalovanému odôvodnil vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom. Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje

dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Súhrnný trest odňatia slobody uložený obžalovanému vo výmere 6 rokov sa javí byť trestom primeraným a zákonným a vzhľadom na to, že zrušeným výrokom o treste v predchádzajúcom odsúdení bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, správne mu súd prvého stupňa uložil tento trest ako nepodmienečný.

Napokon, súd prvého stupňa nepochybil ani v tom, keď obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny, pretože obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním predmetných skutkov, nebol vo výkone trestu pre úmyselný trestný čin.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie obhajcu obžalovaného za dôvodné, a preto ho postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.