Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/347/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: K. U., bytom C. XXXX/XXX, T. F., proti žalovanému: X., s.r.o. v likvidácií (do XX.XX.XXXX T. S., s.r.o.), so sídlom v F., Y. nivy XX, K.: XX XXX XXX, o neplatnosť zmlúv a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 13. júla 2017, č.k. 4Csp/31/2017-89, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalobu v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia žalobkyni z a m i e t a .

III. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvý výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 11.07.2015 sumu 112,52 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur, tretím výrokom vo zvyšku žalobu zamietol a štvrtým výrokom určil, že strany v konaní nemajú nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že úver, ktorý jej bol poskytnutý žalovaným na základe zmluvy č. XXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov a že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná. Zároveň sa domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 112,52 eur. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila žalobný návrh a žiadala, aby jej súd voči žalovanému priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur, ktorú zmenu žaloby súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 22.06.2017. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol zmluvný vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 11.07.2015, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v pravidelných týždenných splátkach. Zo zmluvy vyplýva, že ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na určenie neplatnosti úverovej zmluvy súd uviedol, že právo žalobkyne domáhať sa neplatnosti právnych úkonov odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav a takéto právo nevyplýva zo žiadneho osobitného právneho predpisu a takáto žaloba je v zmysle neprípustná. Preto súd žalobu, čo do určenia neplatnosti úverovej zmluvy, zamietol. Ohľadne nároku žalobkyne o určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov súd uviedol, že nakoľko je nepochybné, že žalobkyňa sa domáhala v danom konaní aj splnenia povinnosti, teda vydania bezdôvodného obohatenia, mal súd za to, že v zmysle uvedeného neexistuje u žalobkyne naliehaný právny záujem na určení, že zmluva je bezúročná a bez

poplatkov, keďže túto otázku si súd predbežne posúdi pri posudzovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto aj v tejto časti určenia súd žalobu zamietol. Preskúmaním zmluvy uzatvorenej stranami sporu mal súd preukázané, že zákonom požadované údaje v zmluve chýbajú, pričom ako termín konečnej splatnosti je v zmluve uvedený len údaj 60 týždňov, pričom súd zdôraznil, že termín konečnej splatnosti musí byť vyjadrený konkrétnym dátumom a nie len udalosťou závislou od vôle zmluvnej strany. Rovnako v zmluve nie je uvedené, aká časť z každej jednotlivej splátky bude započítaná na istinu, aká časť na úrok a iné poplatky. Ďalej súd uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetnej úverovej zmluvy sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej výške, sú tieto neplatné, a preto podľa názoru súdu v podstate ani nie je nutné zaoberať sa otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Čo sa týka zmluvy o poskytnutí služby komfort súd uviedol, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Do RPMN mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy, ako to vyplýva z § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa. Nezahrnutie odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok do RPMN možno teda považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zo zákona zakázaná. Na základe uvedeného mal súd za to, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, preto sa úver má považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedené skutočnosti však nespôsobujú neplatnosť právneho úkonu, a to zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale spôsobujú len bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Uzatvorením zmluvy o zabezpečení splátok úveru chcel žalovaný obísť zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so zmluvou o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou, a taktiež vo výške odmeny obchodného zástupcu, ktorá predstavuje viac ako 50 % z poskytnutého úveru sa podľa názoru súdu skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd preto zmluvu o poskytnutí služby komfort, ktorá bola uzavretá súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, posúdil za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže súd dospel k záveru, že v zmluve absentujú podstatné náležitosti vyžadované zákonom a z toho dôvodu posúdil zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú, dospel aj k záveru, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný mal nárok len na vrátenie sumy reálne poskytnutej istiny úveru. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný hneď pri poskytnutí úveru odčítal sumu za úhradu prvej a druhej splátky, a teda neposkytol úver v dohodnutej sume. Žalovaný túto skutočnosť nepoprel, čím sa stalo toto tvrdenie nesporné. Reálne teda žalovaný poskytol žalobkyni sumu 478,02 eur (500 eur, prvá splátka 10,99 eur , druhá splátka 10,99 eur). Spornou otázkou však bola výška uhradenej sumy zo strany žalobkyne. Žalobkyňa tvrdila, že uhradila žalovanému celkom sumu 612,52 eur. Z evidencie platieb však mal súd za preukázané len úhradu vo výške 592,52 eur, z čoho vyplýva, že úver žalobkyňa preplatila o sumu 114,50 eur (478,02 eur - 592,52 eur). Žalobkyňa podanou žalobou žiadala vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 112,52 eur, na ktorú súd zaviazal žalovaného z dôvodu, že žalobkyni nemožno priznať viac než žiada. Ďalej súd uviedol, že námietku žalovaného o premlčaní uplatneného nároku žalobkyne vyhodnotil ako neopodstatnenú. Čo sa týka subjektívnej lehoty, súd uveril tvrdeniu žalobkyne, že sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela z internetu v lete 2016, v dôsledku čoho podala žalobu na súde. Opak žalovaný v priebehu konania nepreukázal. Súd konštatoval, že subjektívna lehota tak bola zachovaná. Z evidencie platieb vyplýva, že poslednú splátku žalobkyňa uhradila dňa 22.08.2016, kedy mala žalobkyňa uhradenú sumu spolu 592,52 eur, teda týmto dňom začala plynúť i objektívna desaťročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže žalobkyňa podala žalobu dňa 20.02.2017, súd uviedol, že je nepochybné, že jej nárok premlčaný nie je. Ďalej súd uviedol, že je nepochybné, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa tým, že používal nekalé praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, teda porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, čím výrazne zasiahol do práv žalobkyne. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobkyni sumu 100 eur, ktorá sa súdu javila ako primeraná. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobkyňa bola neúspešná v časti o určenie neplatnosti zmluvy a v časti určenia, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a úspešná v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. Súd mal za to, že pomer úspechu a neúspechu žalobkyne a žalovaného je približne rovnaký, preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný , a to proti výrokom I., II. a IV. Uviedol, že súd neodôvodnil vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 svoj odklon od judikatúry a ustálenej rozhodovacej praxe NS SR, napríklad vyjadrenej v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.: lCdo/67/2011. Súd neuviedol, prečo pre začiatok plynutia tejto subjektívnej premlčacej doby nevzal v konaní preukázaný

príslušný okamih, kedy došlo k poslednej čiastkovej platbe žalobkyne žalovanému (čo by bol rozhodujúci údaj podľa ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá sleduje len skutkové okolnosti), ale za rozhodné vzal iba tvrdenie, o tom, že žalobkyňa sa o údajnej právnej kvalifikácií dozvedela v lete 2016 (podľa ustálenej rozhodovacej praxe údajná vedomosť o právnej kvalifikácii je celkom nerozhodná pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby), a to aj z toho hľadiska, že by ustanovenie § 107 ods. 1 bolo zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si začiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. Ďalej uviedol, že celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli v rozhodnom období vymedzené v § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom pritom boli v rozhodnom čase špeciálnou definíciou odplaty aj pre účely § 53 ods. 6 v znení účinnom v okamihu uzavretia zmluvy o úvere. Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne ani pri celkových nákladoch, či RPMN v zmluve o úvere. Tvrdenia súdu ohľadom zmluvy o poskytnutí služby komfort sú podľa neho len nadbytočnou súčasťou napadnutého rozhodnutia, najmä s ohľadom na to, keď žalobkyňa uzatvorenie uvedenej zmluvy nerozporovala a hlavne, že predmetom sporu nie je zmluva o poskytnutí služby komfort, ale zmluva o zabezpečení splátok úveru. Podľa súdu je potrebné uvedenie časti, ktorá z každej splátky pripadá na platenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných poplatkov, aby spotrebiteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Inými slovami, súd prvej inštancie vlastne chce, aby síce spotrebiteľ vedel, koľko dá zo splátky na istinu, koľko na úroky a koľko na poplatky, avšak nevedel, v akej výške má zaplatiť celkovú splátku spotrebiteľského úveru, čo je absurdné. Súd vôbec neuviedol, ako dospel k záveru, že zmluva o doplnkovej službe je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V prípade vyslovenia zmluvy o doplnkovej službe ako neprijateľnej podmienky nejde o citovanú časť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá by predstavovala uzavretý logický celok (t. j. konkrétny citát zo zmluvy). Takýto postup nie je v súlade s ustanoveniami § 298 ods. 1, 2 CSP. Náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je v zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane a jednoznačne obsahuje aj tieto náležitosti, keďže sa v nej jasne uvádza, že (i) výška úveru je 500 eur, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 24,30 % p. a., ako aj jej finančnou kvantifikáciou, ktorá predstavuje 77,67 eur, (iii) výška jediného poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu je 81,35 eur, (iv) celková dlžná suma, ktorú má zákazník na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov je 659,02 eur, (v) počet splátok, ktorými zákazník splatí celkovú dlžnú sumu je 60 týždenných splátok a (vi) výška jednotlivých týždenných splátok je 10,99 eur, okrem poslednej splátky, ktorá je vo výške 10,61 eur. Doba trvania a termín konečnej splatnosti je v zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane, a to pri zmluve o úvere nasledovne: „Úver sa za podmienok podľa tejto zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy.“. Zmluva o úvere je platná a bezvadná, nie je teda ani postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z. z.. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa údajne zaplatila žalovanému zo zmluvy o úvere sumu 612,52 eur, pričom medzi stranami bolo podľa § 151 ods. 1 nesporné, že úhradami žalobkyňa plnila žalovanému menej ako tvrdila. Za týchto okolností vôbec nerozumie, aké úvahy viedli súd k tomu, keď žalobkyni titulom údajného bezdôvodného obohatenia na základe údajnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere priznal aj rozsah plnenia, ktoré bolo ním popreté. V súdnom konaní tak doposiaľ nebol ani len preukázaný zo strany žalobkyne rozsah jej plnenia na zmluvu o úvere. V odseku 34. odôvodnenia rozsudku súd namiesto zohľadnenia skutkových okolností uvedených vyššie, sa nesprávne zameral na zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvedela o právnej kvalifikácií údajného plnenia ako údajného bezdôvodného obohatenia. Aj takéto skutkové zistenie súdu je však nesprávne. Žalobkyňa predsa nepoprela jeho skutkové tvrdenie o tom, že aj tak by došlo k uplynutiu premlčacej doby. Uviedol, že sa bezdôvodne neobohatil a popiera skutkové tvrdenie o údajnom úmysle sa bezdôvodne obohatiť, dôkazné bremeno preukázania úmyslu tak znášala žalobkyňa, ktorá ho nepreukázala. Je toho názoru, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia náležitosti doby trvania a termínu konečnej splatnosti, keď sa súd neudržateľným spôsobom domnieva, že termín konečnej splatnosti nepostačuje v zmluve o úvere uviesť zistiteľným spôsobom (súd prvej inštancie zjavne nesprávne pripúšťa iba jeho dátumovú špecifikáciu). Takéto nesprávne právne posúdenie nielen odporuje právu EÚ a zakladá zodpovednosť štátu za škodu, ale aj odporuje doslovnému gramatickému výkladu danej náležitosti. Napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia náležitosti výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď sa súd neudržateľným spôsobom domnieva, že túto náležitosť nepostačuje v Zmluve o úvere uviesť zistiteľným spôsobom (súd nesprávne pripúšťa iba jeho špecifikáciu vo forme rozpisu - amortizačnej tabuľky). Poukázal na to, že žalobkyňa uzavrela každú zmluvu o doplnkovej službe dobrovoľne (so skutočnou, slobodnou a vážnou vôľou, nie

v tiesni). Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobkyňou osobitne uzavretá až po uzavretí zmluvy o úvere. Nemohla teda podmieňovať uzavretie zmluvy o úvere, keďže táto bola v čase podpisu zmluvy o doplnkovej službe už uzavretá. Celková odmena za doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe bola pritom určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem iného obchodný zástupca sa spravidla 60-krát musí dostaviť do miesta určeného žalobkyňou za účelom plnenia zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene mu vznikajú (žalovanému) aj značné náklady spočívajúce predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií, rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za hotovostné vklady. Zdôraznil, že zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti", nie „dátum“. V slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciu a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom, prečo si zákonodarca osvojil práve pojem „termín“ a nie „dátum“. Trvá na tom, že v každej zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. On neporušil žiadne práva ani povinnosti žalobcu s tým, že výrok II.

- zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia - je predčasný, keďže podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. má na primerané finančné zadosťučinenie právo len osoba, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom. To nie je tento prípad, keďže žalobca žiadne porušenie práv, či povinností zo strany žalovaného v čase podania žaloby na súde úspešne neuplatnil, čiže žiadne takéto právo ani len teoreticky nemôže žalobcovi v tomto čase prislúchať. Okrem toho, súd ani neuviedol, akými úvahami a dokazovaním sa riadil pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia, preto on očakával, že sa súd bude touto otázkou riadne zaoberať a svoje rozhodnutie aj v tejto časti riadne odôvodní, čo sa nestalo. Preto je rozsudok v tejto časti absolútne nepreskúmateľný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v I. a II. výroku zmenil tak, že žalobu v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietne, a v IV. výroku zmenil tak, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania vo výške 100 % . Zároveň žiadal priznať náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Eventuálne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec sa vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť a vo výroku II. podľa § 388 zmeniť. Výrok III. (o zamietnutí zvyšku žaloby - v dvoch určovacích nárokoch) zostal odvolaním nedotknutý, preto je právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 .

5. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), k), l) zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

6. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/, b/, d/ zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzatvorenia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

7. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8. Súd prvej inštancie posúdil predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov s odkazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na to, že zmluva neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ročnú percentuálnu mieru nákladov podľa ustanovení § 9 ods. 2 písm. f), k) a l) zákona o spotrebiteľských úveroch.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zo zmluvy nie je jednoznačne zrejmá splatnosť splátok, keď je vyjadrená tak, že „ prvá splátka je splatná do 7. dní odo dňa pripísania celej čiastky úveru na účet určený zákazníkom alebo na účet predplatenej karty; pre účely tejto zmluvy sa má za to, že suma pôžičky bude pripísaná 7. kalendárny deň od podpisu zmluvy; splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky“. Zmluva v uvedenom nemá zákonnú náležitosť a už pre tento zákonný nedostatok bolo potrebné považovať predmetnú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov a nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími dôvodmi pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tejto zmluvy.

10. Zhodne so súdom prvej inštancie teda aj odvolací súd považoval predmetnú zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. V tomto zmysle presahovalo rámec zásady hospodárnosti konania, aby sa odvolací súd zaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, ktoré sa týkali zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

11. Odvolacia námietka žalovaného uvedená v odvolaní, že nie sú zrejmé úvahy, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri priznaní rozsahu plnenia titulom bezdôvodného obohatenia nie je dôvodná. Z evidencie platieb jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 592,52 eur, z čoho je potom zrejmé, že úver preplatila o sumu 114,50 eur (keďže reálne bolo žalobkyni poskytnutých 478,02 eur). Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania iba sumy 112,52 eur, preto jej súd prvej inštancie správne v tejto časti žaloby vyhovel.

12. Žalovaný v podanom odvolaní namietal i posúdenie premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.

13. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

14. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaným, odvolací súd upriamuje pozornosť na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože, len tak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo sa mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti, a to napríklad aj prípadnou neznalosťou právnych predpisov. 15. Súd prvej inštancie správne v danej veci konštatoval, že pre absenciu náležitostí vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z., sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, plnenie prijaté žalovaným od žalobkyne je plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

16. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, keď uveril tvrdeniu žalobkyne, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa

dozvedela z internetu v lete 2016, v dôsledku čoho ihneď podala žalobu na súde. Keďže v predmetnom prípade ide o dohodnuté plnenie v splátkach zo zmluvy o úvere č. 612845552 zo dňa 11.07.2015, je v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka potrebné ustáliť začiatok plynutia premlčacej doby odo dňa zročnosti jednotlivých splátok, a to pre každú splátku samostatne. Ako je uvedené vyššie, pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva.

17. Odvolací súd je toho názoru, že žalobkyňa sa o plnení bez právneho dôvodu žalovanému dozvedela okamihom uhrádzania platieb nad rámec poskytnutej istiny, pričom táto vedomosť od tohto okamihu u žalobkyne pretrvávala vo vzťahu ku každej ďalšej nasledujúcej splátke po splatnosti splátky, ktorou bola istina úveru splatená v plnom rozsahu, a to vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pričom nebolo rozhodujúce to, či sa žalobkyňa, t.j. oprávnená z bezdôvodného obohatenia, o svojom práve nedozvedela vlastným zavinením, teda či sa mohla o svojom práve dozvedieť alebo mala dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

18. Pre posúdenie okamihu vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Istina zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 11.07.2015 bola vo výške 500 eur. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalobkyňa túto sumu splatila splátkou zo dňa 17.06.2016 Uvedeným okamihom vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny bol tak deň 17.06.2016. Od tohto dňa tak žalobkyňa mala vedomosť pri každej ďalšej splátke o tom, že uhrádza splátky nad rámec poskytnutej istiny. Žaloba bola na súd žalobkyňou podaná dňa 20.02.2017, a teda možno konštatovať, že subjektívna premlčacia lehota bola zachovaná.

19. Vzhľadom na to, že uvedené odvolacie námietky žalovaného voči výroku I. (o jeho povinnosti zaplatiť žalobkyni sumy 112,52 eur titulom bezdôvodného obohatenia) rozsudku neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

20. Výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 eur odvolací súd zmenil a v tejto časti žalobu zamietol. Predmetný nárok vychádza z ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

21. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná ako skutočná. Samotný záver, že špecifikované porušenie práva výrazne zasiahlo do práv žalobkyne, ktorý prijal súd prvej inštancie, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je nedostatočný. Dôkazy k jej preukázaniu navrhované neboli. Vychádzajúc pri tomto skutkovom stave z vyššie uvedeného právneho posúdenia finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur zmenil a v tejto časti žalobu zamietol.

22. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP. V predmetnej veci žalobkyňa v spore uplatnila 4 nároky - 2 nepeňažné a 2 peňažné. Odvolací súd potvrdil vyhovujúci výrok I. rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 112,52 eur (titulom bezdôvodného obohatenia), zmenil výrok II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 eur a v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. Žalovaný bol tak úspešný v zamietajúcom výroku ohľadne primeraného finančného zadosťučinenia a

v oboch určovacích nárokoch (čo predstavuje 75 %), neúspešný bol vo výroku ohľadne zaplatenia bezdôvodného obohatenia (25 %). Čistý úspech žalovaného v spore potom predstavuje 50 % (75 %

- 25 %), v ktorom rozsahu má žalovaný voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania. O výške týchto trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .