Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/10/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu Q. K., a.s., so sídlom F. XXX/A, XXX XX Q., I.: XX XXX XXX, zastúpeného J. kanceláriou T.. F. B., U.., s.r.o., so sídlom L. XX, XXX XX Q., proti žalovanému T. L., trvale bytom Q. nad Q., o zaplatenie XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku G. súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 28. septembra 2017, č.k. 4Csp/86/2017-59, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 983,11 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 983,11 eur od 06.11.2006 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že dňa 03.03.2006 veriteľ, U. Q., a.s. a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver, ktorý sa žalovaný zaviazal veriteľovi vrátiť v splátkach s lehotou splatnosti za podmienok dohodnutých v zmluve o úvere. Žalovaný sa dostal do omeškania a Poštová banka a.s. si uplatnila právo na predčasné zosplatnenie úveru, následkom čoho sa stal celý úver vrátane príslušenstva predčasne splatným ku dňu 6.11.2006. Žalovaný dlžnú sumu veriteľovi neuhradil. Žalobca si v spore uplatňuje voči žalovanému výlučne istinu nesplateného úveru a zákonné úroky z omeškania. Súd postupom podľa § 297 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. na prejednanie sporu nenariadil pojednávanie. Súd po oboznámení s listinnými dôkazmi dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Uviedol, že banka uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere a na jej základe poskytla žalovanému spotrebiteľský úver. Žalobca tvrdil, že žalovaný úver nesplatil a pohľadávka voči nemu mu bola postúpená zmluvami, na základe ktorých sa žalobca stal aktuálnym veriteľom tejto pohľadávky. Na dôkaz svojej vecnej aktívnej legitimácie predložil žalobca súdu zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi spoločnosťou U. banka, a.s. ako postupcom a spoločnosťou I.-B., s.r.o., ako postupníkom a zmluvu o postúpení pohľadávok medzi spoločnosťou I.-B., a.s., spoločnosťou Q. I., s.r.o., iné zmluvy o postúpení k žalobe žalobca k žalobe nepredložil a nie sú ani súčasťou spisu sp.zn. 5Er/63/2009. Žalobca tvrdil, že nadobudol pohľadávku voči žalovanému od spoločnosti Q. I., s.r.o., k žalobe nepripojil o tom žiaden relevantný dôkaz. Preto súd zástupcu žalobcu výzvou zo dňa 22.08.2017, ktorá bola zástupcovi žalobcovi doručená dňa 23.08.2017 vyzval, aby v lehote 10 dní doručil súdu listinný dôkaz, na ktorý sa odvoláva vo svojej žalobe a ktorým žalobca preukazuje, že je aktuálnym veriteľom pohľadávky, ktorá je predmetom sporu. Žalobca na uvedenú výzvu žiadnym spôsobom nereagoval, listinný dôkaz nepredložil. Súd tak nemal preukázané, že žalobca je skutočným vlastníkom pohľadávky a mohol si ju uplatniť na súde, čo znamená, že nie je aktívne vecne legitimovaný v spore, a preto súd žalobu

zamietol. Keďže súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie, konštatoval, že nie je potrebné zaoberať sa ani okolnosťami splácania úveru žalovaným, výškou úveru a nesplatenou časťou úveru a ani otázkou možného premlčania práva. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 tak, že nakoľko vo veci samej bol žalovaný úspešný (súd žalobu zamietol), patril by mu nárok na náhradu trov konania. Náhradu trov konania si však žalovaný neuplatnil, preto súd rozhodol, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v celom rozsahu. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd v bode 10. napadnutého rozhodnutia uviedol, že „žiaden dôkaz nesvedčí tomu, že žalobca Poštová banka a.s. ako veriteľ, resp. iný neskorší nadobúdateľ tejto pohľadávky platne postúpil pohľadávku voči žalovanému.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že súd svojím procesným postupom nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť i inštitútu tzv. prekvapivých rozsudkov. Súd tiež nevytýčil termín pojednávania podľa § 177 ods. 1 CSP. Súd mu týmto svojím postupom absolútne odňal možnosť konať pred súdom a vôbec poznať právne posúdenie veci, s ktorým sa oboznámil až na základe doručeného prekvapivého rozsudku vo veci samej. Dôvodil, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Ak by súd postupoval v zmysle procesného postupu, ktorý naznačil vyššie a bol by oboznámený, že súd mieni žalobu zamietnuť bez ďalšieho z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie, zmluva o postúpení pohľadávok by bola predložená už v konaní pred súdom. Ako prílohu k uvedenému priložil chýbajúcu zmluvu o postúpení pohľadávok. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. K podanému odvolaniu sa žalovaný písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu, že žiaden dôkaz nesvedčí tomu, že žalobcovi Poštová banka a.s. ako veriteľ, resp. iný neskorší nadobúdateľ tejto pohľadávky platne postúpil pohľadávku voči žalovanému. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom plne stotožňuje.

6. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008

zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky, je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

7. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa okrem iného právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

8. Súd v zmysle § 191 ods. 1 má povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo - pričom v danej veci žalobca tvrdil, že súčasnému žalobcovi bola pohľadávka postúpená viacerými postúpeniami z pôvodného veriteľa - banky - a v žalobe uviedol genézu týchto postúpení s tým, že označil dôkaz (v singulári) na preukázanie týchto postúpení označený ako „zmluva o postúpení pohľadávok“ a k žalobe priložil dve z troch zmlúv o postúpení predmetnej pohľadávky. Platí, že súd hodnotí všetky vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy, či iné procesné úkony podľa svojej voľnej úvahy, ktoré limity sú jedine ústavnoprávne. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobca mal vedomosť o tom, že v konaní musí preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu, avšak, a nemožno predpokladať, že úmyselne, nepriložil k žalobe jednu z troch zmlúv o postúpení predmetnej pohľadávky. Súd nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu. Bol preto správny postup súdu prvej inštancie, keď vyzval uznesením žalobcu na doloženie tejto chýbajúcej zmluvy.

9. Predbežné prejednanie sporu v zmysle § 168 a nasl. má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu i otázok dôkazného práva i právneho posúdenia veci. Vo fáze predbežného prejednania sporu v zmysle § 171 je súdu obligatórne uložená povinnosť predniesť svoje predbežné právne posúdenie prejednávanej veci, pričom ide o povinnosť súdu v rámci tzv. predvídateľnosti súdneho rozhodovania, v rámci ktorého súd určí, ako sa mu na základe priebehu konania javí doterajší priebeh. Cieľom § 297 písm. b) je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia veci.

10. Námietka žalobcu týkajúca sa požiadavky, že súd prvej inštancie mal v posudzovanej nariadiť predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie podľa § 177 ods. 1 CSP, bola nedôvodná. Treba konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval súladne so zákonom, keď v prípade, že z obsahu spisového materiálu zistil, že žalobca nedoložil zmluvu o postúpení pohľadávky (ako jednu chýbajúcu zmluvu z troch), správne vyzval uznesením žalobcu na preukázanie tohto postúpenia. Žalobca však po doručení tejto výzvy zostal pasívny, pričom za tejto situácie by nebolo v súlade s princípom hospodárnosti konania nariaďovať predbežné prejednanie sporu, ev. pojednávanie tak, ako to naznačuje žalobca, keďže nebolo potrebné týmito procesnými inštitútmi vyriešiť v konaní nejakú spornú otázku. Netreba opomínať, že strany v spore zaťažuje procesná zodpovednosť za výsledok sporu (procesná diligencia), a preto ak žalobca zostal pasívny aj po doručení výzvy súdu, mohol očakávať, že jeho žaloba bude zamietnutá pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie (nakoľko mal vedomosť, že musí preukázať v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu, pretože priložil dve z troch zmlúv o postúpení predmetnej pohľadávky), a teda nebolo namieste očakávať, že bude súd prvej inštancie po doručení tejto výzvy opätovne žiadať žalobcu o doplnenie chýbajúcej zmluvy prostredníctvom predbežného prejedania sporu alebo pojednávania. Uvedené podporuje i znenie čl. 8 CSP, ktorý stanovuje, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podprieť svoje tvrdenia dôkazmi,

a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu, a rovnako tak čl. 17 stanovujúci, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

11. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca v odvolacom konaní doložil chýbajúcu zmluvu o postúpení pohľadávok, účinne tak spraviť nemohol, nakoľko v zmysle § 366 novoty v odvolacom konaní, ergo prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za podmienok v tomto ustanovení uvedenom, pričom treba konštatovať, že o žiadny prípad vymedzený v § 366 sa nejedná, a preto odvolací súd na tento dôkaz už prihliadnuť nemohol.

12. Ani ďalšiu námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia v súlade s § 220 CSP. Navyše, žalobca v podanom odvolaní bližšie nekonkretizuje, prečo by napadnuté rozhodnutie malo trpieť vadou nepreskúmateľnosti, a preto odvolací súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú.

13. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné.

14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

15. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .