Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-62-2021.pdf
PDF · 118.21 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/62/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej žalobcu: Slovlik, spol. s r.o., IČO: 31 423 086, so sídlom Trenčín, Štefánikova 12, zast. JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou, so sídlom AK Trenčín, Palackého 85/5, proti žalovaným 1/ SR - Daňovému úradu Trenčín, so sídlom Trenčín, K dolnej stanici 22, a 2/ J. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. P., B. P. O., zast. JUDr. Stanislavom Rešutíkom, advokátom, so sídlom AK Brezno, Nám. M. R. Štefánika 29/36, v o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 6C/6/2020-418 zo dňa 07. 09. 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 6C/6/2020-418 zo dňa 07. 09. 2021 p o t v r d z u j e.
II. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností v podiele 1/1 zapísaných na Okresnom úrade Brezno, odbor katastra nehnuteľností na LV č. XX, pre k. ú. B. P., parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 71 m2, rekreačná chata súp. č. XXX postavená na parc. č. XXXX/X a nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, pre k. ú. B. P., parc. č. XXXX, ostatné plochy o výmere 800 m2, zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) a rozhodol, že žalovaný v 2. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok III.). Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že žalovaný 2/ voči žalobcovi viedol daňové konanie počnúc vydaním výkazu daňových nedoplatkov č.k. 645/2100/105675/01/Chu zo dňa 26.10.2001 a následným rozhodnutím rovnakého subjektu zo dňa 07.11.2001 pod č.k. 645/2300/109689/01/Grl, bolo zriadené záložné právo na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu, pôvodne len na LV č. XX pre k.ú. B. W., za účelom vymoženia daňového nedoplatku na základe vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov. Ako žalobca uviedol, podľa výkazu daňových nedoplatkov zo dňa 26. 10. 2001, ktorý pozostával z tam uvedených rozhodnutí
- platobných výmerov, boli tieto rozhodnutia, teda platobné výmery č. 1, 5 až 7, 9 až 10 žalovaným v 1. rade zrušené, prípadne bola poskytnutá daňová úľava v rozsahu sumy, na ktorú boli vystavené, a to na základe oznámenia zo dňa 30. 06. 2004, pričom vo všetkých prípadoch sa jednalo o nedoplatky spočívajúce v penáloch za roky 1996 - 1998. Daňová exekúcia predajom nehnuteľností a záložné právo boli zriadené za účelom vymoženia, resp. zabezpečenia daňového nedoplatku na základe uvedeného výkazu daňových nedoplatkov zo dňa 26. 10. 2001, ktorý bol exekučným titulom a teda od jeho existencie závisela existencia záložného práva a daňovej exekúcie. Žalobca poukázal na ustanovenie § 85 ods. 4 Daňového poriadku, v zmysle ktorého, právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniká po 20 rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. V takomto prípade správca dane musí daňové konanie zastaviť v zmysle § 96 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Keďže po podaní
žaloby (18. 04. 2019 na Okresnom súde Trenčín) došlo k udeleniu príklepu rozhodnutím žalovaného v 1. rade Daňového úradu Trenčín zo dňa 14. 05. 2019 pod sp.zn. 101130384/2019, a na základe toho bol ako vydražiteľ a vlastník zapísaný na listy vlastníctva č. XX a XXXX pre k.ú. B. P. žalovaný v 2/ rade, došlo jednak k zmene žaloby zo strany žalobcu, ako aj k rozšíreniu okruhu žalovaných subjektov, ako je to uvedené vyššie. Zdôvodnenie žaloby zároveň doplnil žalobca tak, že na požadovanom určení má žalobca naliehavý právny záujem, pretože jedine žalobou, ktorou okrem iného sa domáha určenia vlastníckeho práva a určenia, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, môže dosiahnuť vykonanie zmeny v osobe vlastníka v katastri nehnuteľností na príslušných listoch vlastníctva. Žalovaný v 1. rade v konaní zrekapituloval priebeh daňového exekučného konania voči žalobcovi, na základe vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov zo dňa 26. 10. 2001, teda ešte v zmysle ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., pre sumu 22 614 591,- Sk, resp. 750 666,90 Eur, ako aj ďalších úkonov zo strany Daňového úradu Trenčín, či zo strany žalobcu, až po dražbu nehnuteľností, ktoré sú predmetnom súdneho konania dňa 14. 05. 2019. Žalovaný v 1. rade tiež uviedol, že proti udeleniu príklepu (rozhodnutím č. 101130384/2019 zo dňa 14. 05. 2019) podal žalobca ako daňový dlžník dňa 10. 06. 2019 námietku, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím č. 351036/2019 zo dňa 18. 06. 2019. V čase tohto vyjadrenia žalovaného v 1. rade k žalobe, spísaného dňa 01. 07. 2019, ešte rozhodnutie o príklepe nebolo právoplatné. V čase tohto vyjadrenia však žalovaný v 1/ rade konštatoval, že aktuálne výška daňových nedoplatkov vymáhaná v predmetnom daňovom exekučnom konaní je 310 206,18 Eur, daňový nedoplatok vyplývajúcu z výkazu daňových nedoplatkov zo dňa 26. 10. 2001 teda nezanikol, záložné právo zriadené na základe rozhodnutia zo dňa 07. 11. 2001 taktiež nezaniklo, ani právo vymáhať daňový nedoplatok na základe výkazu daňových nedoplatkov nezaniklo. Navrhol preto žalobu zamietnuť. Žalovaný v 2. rade žiadal takisto žalobu zamietnuť a uviedol, že medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 1. rade a rovnako tak medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom neexistuje žiadny právny vzťah. Žaloba tak, ako bolo podaná na Okresnom súde Trenčín, nie je procesne spôsobilým a vhodným prostriedkom, resp. nástrojom na uplatnenie žalobcom tvrdených práv vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorý je štátnym orgánom a postup podľa ustanovení CSP nie je správny, v spojení s tým, že Okresný súd Trenčín nie je funkčne, vecne ani miestne príslušným súdom na takéto konanie a vydanie rozhodnutia v ňom. Žalobca sa mal svojich práv domáhať riadne a včas podľa osobitných právnych predpisov, či už v správnom alebo inom konaní, čo však nesúvisí s právnym postavením žalovaného v 2. rade. Žaloba je teda podľa názoru žalovaného v 2.rade nesprávna, nezrozumiteľná a zmätočná, zjavne nedôvodná a podaná na súde, ktorý nemá právomoc, vecnú ani miestnu príslušnosť na rozhodnutie o nej. Súd prvej inštancie ako prvoradé skúmal, či v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku existuje na strane žalobcu naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pričom súd konštatoval nesplnenie tejto zákonnej podmienky pre podanie určovacej žaloby, a teda neprípustnosť žaloby. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípadoch určenia vlastníckeho práva pre žalobcu, ktorý sa snaží zosúladiť skutkový stav s právnym, v prípadoch, keď je na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností ako vlastník zapísaný iný subjekt, skutkové a právne okolnosti pritom svedčia v prospech žalobcu. V takýchto prípadoch naliehavý právny záujem je možné konštatovať práve s ohľadom na to, že žaloba o určenie vlastníckeho práva je jediným právnym nástrojom ochrany práv žalobcu, keď jedine takýmto nástrojom je možné dosiahnuť právnu istotu vo vlastníckych vzťahov a zosúladiť aj zápis vo verejnom registri vo vzťahu k týmto právam. V tomto prípade však žalobca svoje vlastnícke právo, teda iný právny stav, než aký vyplýva z oboch listov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, zdôvodňuje nesprávnym, resp. nezákonným postupom štátneho orgánu, ktorý pri dražbe uvedených nehnuteľností udelil príklep žalovanému v 2. rade ako vydražiteľovi. V takomto prípade na preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu by žalobca musel súdu preukázať samotnú nezákonnosť postupu žalovaného v 1. rade ako štátneho orgánu, a to relevantným rozhodnutím iného príslušného orgánu (vydaného v správnom konaní alebo správnym súdom) následne by musel právne zdôvodniť, akým spôsobom by samotná táto tvrdená nezákonnosť mohla negovať prechod (teda nie prevod) vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 2. rade na základe tzv. originárneho spôsobu nadobudnutia rozhodnutím štátneho orgánu. Žalobca na jednej strane tvrdí a táto skutočnosť v konaní nie je medzi stranami sporná, že žalovaný v 2. rade nadobudol vlastnícke právo udeleným príklepom zo strany žalovaného v 1. rade, avšak nedôvodí ani právne neargumentuje, či je možné a na základe akého právneho predpisu takéto originárne nadobudnutie vlastníctva zvrátiť samotným konštatovaním nezákonnosti postupu pri udelení príklepu. Žalobca teda ani neargumentoval, ani nepreukázal, akým spôsobom by nadobudol právnu istotu vo vlastníckych vzťahoch v prípade, že by súd pri posúdení predbežnej otázky o nezákonnosti postupu mal dospieť ku konštatovaniu vlastníckeho práva v jeho prospech a teda akým spôsobom by došlo k zosúladeniu právneho stavu so skutkovým. Popri uvedenom súd zároveň konštatoval, že aj v prípade akceptovania žaloby ako prípustnej, rozhodnutiu o vlastníckom práve v prospech žalobcu
bránia listinné dôkazy a skutkové okolnosti, ktoré sami o sebe medzi stranami neboli sporné, jedná sa o jednotlivé úkony, ktoré boli vykonané zo strany žalovaného v 1/ rade ako daňového orgánu, zo strany žalobcu ako daňového subjektu, spornými sú len nezákonnosť postupu žalovaného v 1. rade ako daňového orgánu a právne posúdenie dôsledkov takejto nezákonnosti. Z citovaných listín však najmä vyplýva realizácie daňovej exekúcie zo strany žalovaného v 1. rade, v rámci ktorej žalovaný v 1. rade udelil príklep v dražbe predmetných nehnuteľností v prospech žalovaného v 2. rade, v zmysle ustanovení § 130 a nasl. Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z.), z ktorých v súvislosti s doloženými výpismi z listov vlastníctva č. XX a XXXX pre k.ú. B. P. vyplýva splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľa, teda žalovaného v 2. rade (udelenie príklepu a zaplatenie najvyššieho podania v celej sume v zmysle § 142 Daňového poriadku), pričom v konaní nebola tvrdená ani dokladaná žiadna nová právna skutočnosť po tomto udelení príklepu, ktorá by svedčila pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam iným subjektom než žalovaný v 2.rade. Uvedené listinné dôkazy svedčia pre nadobudnutie vlastníctva žalovaného v 2. rade k nehnuteľnostiam rozhodnutím štátneho orgánu (príklep) a na základe ďalšej právnej skutočnosti (zaplatenie najvyššieho podania), boli teda splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalobcu bola navrhovaná ako prejudiciálna otázka posúdenie zákonnosti postupu žalovaného v 1. rade ako daňového orgánu pri vymáhaní daňových nedoplatkov, v tomto prípade však súd dal za pravdu argumentom oboch žalovaných, ktorý namietali, že v civilnom súdnom konaní nie je súd oprávnený takéto otázky skúmať, s konštatovaním, že porušenie práv a samotnú nezákonnosť postupu štátneho orgánu mohol žalobca uplatniť jednak v samotnom správnom konaní pred daňovým orgánom a v prípade vyčerpania všetkých opravných prostriedkov mal možnosť obrátiť sa so správnou žalobou na súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Je pravdou, že v civilnom súdnom konaní je možné skúmať otázky, ktoré inak patria do právomoci iných orgánov, a to v rámci tzv. prejudiciality v zmysle § 194 ods. 1 CSP, v takomto prípade je možné posúdiť jednak otázky, ktoré ešte neboli príslušným orgánom posúdené alebo také otázky, ktoré síce boli predmetom posúdenia a rozhodnutia iného orgánu, avšak je v konaní tvrdený nesprávny postup takéhoto orgánu. V zmysle zákona je možné aj civilným súdom takúto otázku posúdiť ako predbežnú v civilnom sporovom konaní. Je však nutné zároveň mať na pamätí, že tento inštitút privlastnenia si právomoci od iného orgánu prichádza do úvahy na strane civilného súdu ako výnimočný prostriedok v prípadoch, keď zlyháva ochrana práv a oprávnených záujmov subjektov vo vzťahu a v konaniach pred správnymi orgánmi, keď tieto subjekty nemajú žiadnu príp. len obmedzenú možnosť ochrany pred iným orgánom, civilné konanie je teda len krajným prostriedkom (ultima ratio) ochrany práv pred zásahmi štátnych orgánov. Takáto situácia však nie je vo veci daná, pretože namiesto podanej civilnej žaloby mal žalobca rovnakú možnosť podať správnu žalobu, ktorá by bola prejednávaná pred správnym súdom a v uvedenom konaní by bola podrobne skúmaná zákonnosť postupu daňového orgánu, teda žalovaného v 1. rade, išlo by tak o súdnu ochranu práv žalobcu, s možnosťou zrušenia nezákonných aktov žalovaného v 1. rade a takisto s možnosťou domáhania sa civilnoprávnych nárokov na tunajšom súde. Z týchto dôvodov sa súd nezaoberal tvrdenými otázkami nezákonnosti postupu žalovaného v 1. rade pri vymáhaní daňového nedoplatku, nepristúpil k naznačenej prejudicialite, ktorá by bola vztiahnutá na právomoc orgánu, ktorý je príslušný o týchto otázkach rozhodovať, teda súdu v správnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku, naopak žalobcu odkazuje na takéto konanie a na podanie správnej žaloby. Uvedené bolo zároveň dôvodom pre to, aby súd nevykonával listinné dôkazy, ktorými žalobca preukazoval takýto nezákonný postup žalovaného v 1. rade, naopak sústredil sa len na tie listinné dôkazy, ktoré svedčili o tom, akým spôsobom nastal súčasný vlastnícky vzťah k predmetným nehnuteľnostiam. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vec právne posúdil podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď úspešnými v konaní boli obaja žalovaní, náhradu trov konania si však uplatnil len žalovaný v 2. rade. Preto súd žalovanému v 1. rade túto náhradu nepriznal, žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, pričom v odvolaní uviedol, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva v celom rozsahu. Vo vzťahu k odôvodneniu odvolania citoval ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) a h) CSP, pričom zrejme mienil namietať existenciu odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktoré paragrafové znenie v odvolaní v písomnej forme zvýraznil, avšak v ďalšom texte odvolania žiadnym spôsobom tieto odvolacie dôvody nešpecifikoval, teda nešpecifikoval, v čom vidí pochybenie súdu prvej inštancie, na základe čoho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). V odvolaní žalobca citoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to konkrétne bod 12, 13, 14, 15, 16. Ďalej v odvolaní uviedol, že žalobca bol pôvodne zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností zapísané na Okresnom úrade Brezno - odbor katastra nehnuteľností, na liste vlastníctva č. XXXX a XX, všetky pre k.ú. B. P.. Žalovaný 1/ na predmetné nehnuteľnosti zriadil daňové záložné právo na základe rozhodnutia zo dňa 07. 11. 2001, č.k. 645/2300/109689/01/Grl, na zabezpečenie daňového nedoplatku vyplývajúceho z výkazu daňových nedoplatkov vydaného žalovaným č.k. 645/2100/105675/01/Chu zo dňa 26. 10. 2001 za účelom zabezpečenia vymoženia daňového nedoplatku v celkovej výške 22.614.591,-Sk. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 09. 11. 2004, č.k. 645/350/117814/04/Kova bolo záložné právo čiastočne zrušené, a to v rozsahu čo do zabezpečenia sumy 13.269.319,-Sk, pričom v sume 9.345.272,- Sk zostalo záložné právo zachované. Právnym dôvodom čiastočného zrušenia daňového záložného práva bolo poskytnutie úľavy žalovaným 1 v rozsahu čiastočného zrušenia záložného práva. Teda podľa tohto rozhodnutia o čiastočnom zrušení záložného práva záložné právo zabezpečovalo pohľadávku žalovaného 1 - daňový nedoplatok už len v rozsahu 9.345.272,- Sk. Následne oznámením žalovaného 1 zo dňa 14. 11. 2001 bola žalovaným 1/ žalobcovi poskytnutá ďalšia úľava v sume 9.345.273,- Sk, čím daňový nedoplatok ako taký, teda ako celok zanikol, a teda zaniklo ex lege aj zabezpečenie daňového nedoplatku daňovým záložným právom ako subsidiárneho záväzku. Žalovaný dňa 06.05.2002, č.k. 645/2300/51409/02/Grl vydal rozhodnutie - daňový exekučný príkaz na predaj nehnuteľností zapísané na Okresnom úrade Brezno - odbor katastra nehnuteľností, na liste vlastníctva č. XX, pre k.ú. B. P. za účelom vymoženia daňového nedoplatku na základe vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov č.k. 645/2100/105675/01/Chu zo dňa 26. 10. 2001 v celkovej výške 22.614.591,- Sk, ktorý bol upravený o úľavu vo výške 9.345.273,- Sk na sumu 13.269.318,- Sk. Podľa výkazu daňových nedoplatkov zo dňa 26. 10. 2001, ktorý pozostával z tam uvedených rozhodnutí - platobných výmerov, boli rozhodnutia - platobné výmery č.1, 5 až 7, 9 až 10 žalovaným zrušené, resp. bola poskytnutá žalovaným úľava v rozsahu sumy, na ktorú boli vystavené, a to na základe oznámenia zo dňa 30.06.2004, č.k. 645/230/79841/04/Chu. Vo všetkých prípadoch sa jednalo o nedoplatky spočívajúce v penáloch za roky 1996, 1997 a 1998. Daňová exekúcia predajom nehnuteľností a záložné právo boli zriadené za účelom vymoženia, resp. zabezpečenia daňového nedoplatku na základe vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov č.k. 645/2100/105675/01/Chu zo dňa 26. 10. 2001. Teda exekučným titulom v daňovej exekúcii, resp. pohľadávkou zabezpečenou záložným právom bol výkaz daňových nedoplatkov č.k. 645/2100/105675/01/Chu zo dňa 26. 10. 2001, kde od jeho existencie závisela existencia záložného práva a daňovej exekúcie. Poukázal na ust. 85 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniká po 20 rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Ďalej poukázal na ust. § 96 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane daňové exekučné konanie zastaví rozhodnutím, ak a) exekučný titul bol zrušený, b) exekučný titul sa nestal vykonateľným, c) bolo preukázané, že k predmetu daňovej exekúcie má vlastnícke právo iná osoba, d) predmet daňovej exekúcie nepodlieha daňovej exekúcii, e) právo vymáhať daňový nedoplatok je premlčané a daňový dlžník vzniesol námietku premlčania tohto práva alebo právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniklo, f) daňový nedoplatok bol vyrovnaný, g) je iný dôvod, pre ktorý nie je možné v daňovom exekučnom konaní pokračovať, s tým, že zvýraznil písmeno e) poukazujúc na to, že právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniklo. Všetky hore opísané platobné výmery, ktorým boli žalovaným 1 vyrubené žalobcovi penále, sa vzťahujú na rok 1996, 1997 a 1998, teda daňové nedoplatky vznikli v roku 1996,1997 a 1998 a kde uplynutím 20-tich rokov zaniklo právo žalovaného 1 daňový nedoplatok od žalobcu vymáhať, t.j viesť voči žalobcovi daňovú exekúciu. S poukazom na ust. § 85 ods. 4 v spojení s ust. § 96 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku je daňová exekúcia voči žalobcovi po uplynutí 20 - tich rokov neprípustná. Žalovaný 1 nebol ochotný uznať hore uvádzané skutočnosti žalobcu, na deň 14. 05. 2019 stanovil termín dražby hore uvedených nehnuteľností a nehnuteľnosti boli vydražené žalovaným 2, ktorý je v súčasnej dobe zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Žalobca sa domáhal, resp. domáha určenia, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, kde ako predbežná otázka, resp. prejudiciálna otázka k otázke určenia vlastníckeho práva sa mala riešiť otázka existencie, resp. neexistencia daňového záložného práva a následne jeho výkonu na dražbe, ktorou nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva žalovaný 2/. Žalobca nenamietal postup správcu ako to nesprávne právne vyhodnotil súd I. stupňa, ale poukazoval na to, že pohľadávka správcu dane ako hlavný záväzok je s poukazom na hore uvedené premlčaná a teda nevymáhateľná, a teda daňové záložné právo zaniklo ako odvodený subsidiárny záväzok, ktorého existencia je viazaná na existenciu hlavného záväzku, t.j. pohľadávky, ktorú by daňové záložné právo zabezpečovalo. V danom prípade súd I. stupňa sa mal právne vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na predložené dôkazy žalobcu daňová pohľadávka žalovaného 1/ existuje alebo nie a následne posúdiť a vysloviť, či žalovaný 1/ bol alebo nebol oprávnený
vykonať dražbu, a teda či žalovaný 2/ ako vydražiteľ je vlastníkom alebo nie, t.j. či platne nadobudol vlastnícke právo alebo nie. Odvolateľ má za to, že dôkazovo preukázali, že daňové nedoplatky, ktoré boli zabezpečené daňovým záložným právom, zanikli, resp. boli premlčané ako hlavný záväzok, a teda aj daňové záložné právo ako odvodený záväzok zanikol, kde z týchto dôvodov tu neexistoval ani zákonný podklad na výkon daňového záložného práva formou dražby zo strany žalovaného 1/, a kde z týchto dôvodov nemohol ani žalovaný 2/ platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby návrhu žalobcu vyhovel a určil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v prospech žalobcu.
3. Žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.
4. V dôsledku odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
7. Odvolací súd vykonal prieskum odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a konania súdu prvej inštancie, ktoré tomuto rozsudku predchádzalo, a to v medziach dôvodov podaného odvolania v zmysle § 380 ods. 1 CSP a rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP. Čo sa týka odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 ods. 1 CSP, ktorými je odvolací súd viazaný, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu navrhnutom stranami sporu, pričom odvolací súd je v zmysle § 382 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, ako súd vec právne posúdil s poukazom na ust. § 137 písm. c) CSP, keď súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že na strane žalobcu neexistuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu z dôvodu, že žalobca svoje vlastnícke právo, teda iný právny stav než aký vyplýva z listov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, zdôvodňuje nesprávnym, resp. nezákonným postupom štátneho orgánu, ktorý pri dražbe uvedených nehnuteľností udelil príklep žalovanému v 2. rade, ako vydražiteľovi sporných nehnuteľností. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v takomto prípade na preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu by žalobca musel v súdnom konaní preukázať samotnú nezákonnosť postupu žalovaného v 1. rade ako štátneho orgánu, a to relevantným rozhodnutím iného príslušného orgánu, vydaného v správnom konaní alebo správnym súdom, následne by musel právne zdôvodniť, akým spôsobom by samotná táto tvrdená nezákonnosť mohla negovať prechod (nie prevod) vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 2. rade, na základe tzv. originárneho spôsobu nadobudnutia rozhodnutím štátneho orgánu (viď odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie bod 12.). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca tvrdí, že žalovaný v 2. rade nadobudol vlastnícke právo udeleným príklepom zo strany žalovaného v 1. rade (ktorá skutočnosť v konaní nebola medzi stranami sporu sporná), avšak nedôvodí žalobca ani právne neargumentuje, či je možné a na základe akého právneho predpisu takéto originárne nadobudnutie vlastníctva zvrátiť samotným konštatovaním nezákonnosti postupu pri udelení príklepu. Žalobca teda neargumentoval, ani nepreukázal akým spôsobom by nadobudol právnu istotu vo vlastníckych vzťahoch v prípade, že by súd pri posúdení predbežnej otázky o nezákonnosti postupu mal dospieť ku konštatovaniu vlastníckeho práva v jeho prospech, a teda akým spôsobom by došlo k zosúladeniu právneho stavu so skutkovým (viď bod 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že súd žalobu žalobcu zamietol pri aplikácii § 137 písm. c) CSP z dôvodu, že konštatoval nesplnenie zákonnej podmienky (existencia naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu) pre podanie určovacej žaloby, pričom svoje rozhodnutie v odôvodnení rozhodnutia v náležitom rozsahu aj riadne zdôvodnil (viď bod 12. a 13. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Odvolací súd zdôrazňuje, že je viazaný
v zmysle § 380 ods. 1 odvolacími dôvodmi vo vzťahu k rozhodnutiu súdu. Keďže žalobca v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nenamietal a neuviedol žiaden odvolací dôvod vo vzťahu k právnemu posúdeniu žaloby súdom prvej inštancie v zmysle § 137 písm. c) CSP, keď súd prvej inštancie žalobu prioritne zamietol z dôvodu, že dospel k záveru, že žalobca nepreukázal a na strane žalobcu neexistuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalobcu, odvolací súd toto právne posúdenie súdom prvej inštancie z dôvodu neexistencie odvolacích dôvodov k takémuto právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie v podanom odvolaní odvolateľa, nemohol ani podrobiť odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v odvolaní vymedzuje z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, pričom odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote pre podanie odvolania a zároveň v odvolacom konaní boli preukázané ako dôvodné. Jedinou výnimkou, kedy odvolací súd môže preskúmavať rozhodnutie súdu prvej inštancie aj nad rámec odvolacích dôvodov, je oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok pri aplikácii § 380 ods. 2 CSP, pričom však v súdenej veci o takú vadu nešlo. Berúc do úvahy okolnosť, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol aplikujúc ust. § 137 psím. c) CSP z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, za situácie, že odvolateľ v podanom odvolaní toto právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nenamietal a vo vzťahu k nemu v odvolaní neuviedol žiadnu odvolaciu námietku, bolo potrebné odvolanie žalobcu vyhodnotiť ako nedôvodné, keďže odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalobcu sú bez právnej relevancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu vykonaného súdom prvej inštancie, tak ako to už odvolací súd uviedol vyššie. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietal, že platobné výmery, ktorými boli žalovaným 1/ vyrubené žalobcovi penále, sa vzťahujú na rok 1996, 1997 a 1998 s tvrdením, že daňové nedoplatky vznikli v roku 1996, 1997 a 1998, kde uplynutím 20 rokov zaniklo právo žalovaného 1/ daňový nedoplatok od žalobcu vymáhať, t. j. viesť voči žalobcovi daňovú exekúciu, poukazujúc na ust. § 85 ods. 4 v spojení s ust. § 96 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku tvrdiac, že daňová exekúcia voči žalobcovi po uplynutí 20 rokov je neprípustná, poukazujúc, že ako predbežná otázka, resp. prejudiciálna otázka k otázke určenia vlastníckeho práva sa mala riešiť otázka existencie, resp. neexistencie daňového záložného práva a následne jeho výkonu na dražbe a zároveň tvrdiac, že súd prvej inštancie sa mal právne vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na predložené dôkazy žalobcu daňová pohľadávka žalovaného 1/ existuje alebo nie a následne posúdiť a vysloviť, či žalovaný bol alebo nebol oprávnený vykonať dražbu, a teda či žalovaný 2/ ako vydražiteľ je vlastníkom alebo nie, t. j. či platne nadobudol vlastnícke právo alebo nie, je vzhľadom na neexistenciu odvolacích námietok a odvolacích dôvodov v odvolaní žalobcu vo vzťahu k právnemu posúdeniu, ktoré vykonal súd prvej inštancie, čo sa týka existencie naliehavého právneho záujmu, bez právneho významu a preto sa týmito odvolacími námietkami žalobcu nemusel osobitne zaoberať. Odvolací súd uvádza, že jednou z náležitostí odvolania v zmysle § 363 CSP je uvedenie z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody). Dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, je súd viazaný, čo znamená, že prípadnú existenciu iných odvolacích dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať a nebude na ne prihliadať okrem vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliadne aj v prípade ak neboli odvolateľom uplatnené. V súdenej veci však takáto situácia nenastala. Zároveň odvolací súd uvádza, že súd odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, pričom dôvody odvolania môže odvolateľ doplniť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Berúc teda pri rozhodovaní do úvahy neexistenciu odvolacích dôvodov vo vzťahu k právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie, čo sa týka neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva pri aplikácii ust. § 137 písm. c) CSP, odvolací súd odvolacie námietky žalobcu v podanom odvolaní vyhodnocuje ako nedôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Odvolací súd podrobil prieskumu aj závislé výroky o trovách konania (výrok II. a III.), pričom preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol vecne správne pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP.
9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Hoci odvolateľ, t. j. žalobca, v odvolacom konaní úspešný nebol, úspešnými stranami odvolacieho konania boli žalovaní 1/ a 2/, odvolací súd z obsahu spisu mal za preukázané, že žalovaným 1/ a 2/ v odvolacom konaní nevznikli žiadne trovy, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
10. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).