Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-141-2017.pdf
PDF · 104.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/141/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. námestie XXXX/XXA, XXX XX D. - W., štátna príslušnosť: Slovenská republika, právne zastúpeného JUDr. Petrom Múčkom, advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Hlboká cesta 1719/4, 931 01 Šamorín, proti žalovanému: BALU group s.r.o. so sídlom Považské Podhradie 390, 017 04 Považská Bystrica, IČO: 46 062 823, právne zastúpenému S.. U. S., advokátkou so sídlom M. R. C. XXX/XX, XXX XX N. D., v spore o zaplatenie 1.359,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/14/2017-93 zo dňa 29. marca 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.311 Eur, úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 16.09.2015 do 12.02.2016 a úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 22.09.2015 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.311 Eur, úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 16.09.2015 do 12.02.2016 a úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 22.09.2015 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 93,12 % preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov súvisiacich s uplatňovaním práva proti žalobcovi. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.359,43 Eur, úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 16.09.2015 do 12.02.2016, úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 22.09.2015 do zaplatenia a trovy konania. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na odplatu za prepravy, ktoré vykonal pre žalovaného do zahraničia. Pretože je žalovaný právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, slovenské súdy majú podľa článku 31 ods. 1 písm. a) Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) právomoc na konanie o podanej žalobe. Keďže nebolo preukázané, že by strany vykonali voľbu rozhodného práva a obvyklý pobyt žalobcu ako prepravcu a žalovaného ako odosielateľa sú v Slovenskej republike, na vec je v otázkach neupravených dohovorom CMR potrebné aplikovať ustanovenia slovenského práva (viď článok 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky). Pokiaľ žalobca pôvodne podal žalobu na OS Bratislava III s poukazom na to, že tovar na prepravu bol prevzatý v Bratislave, súd prvej
inštancie poukázal na článok 31 ods. 1 CMR, ktorý rieši otázku právomoci - nerieši však už otázku miestnej príslušnosti. Otázka miestnej príslušnosti je riešená výlučne Civilným sporovým poriadkom - a to tak, že vzhľadom na podanú námietku príslušnosti je na konanie miestne príslušný všeobecný súd žalovaného. Pretože povinnosť platiť prepravné a prípadné úroky z omeškania nie sú výslovne v dohovore CMR upravené, je potrebné v danej veci aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že objednávkou č. XXXXBLXXXX si žalovaný u žalobcu dňa 04.09.2015 objednal prepravu 33 paliet z D. do O. a žalovaný žalobcovi za vykonanie tejto prepravy ponúkol 1.150 Eur. Keďže žalobca následne prepravil tovar z D. do O., vykonaním tejto prepravy žalobcovi vzniklo právo, aby mu žalovaný zaplatil 1.380 Eur - z čoho však žalobca žiadal iba 1.311 Eur. Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný predmetných 1.311 Eur žalobcovi zaplatil - ale nie do 15.09.2015 (čo je dátum splatnosti, ktorý vo faktúre uviedol žalobca), ale až 12.02.2016. Je teda zrejmé, že žalovaný bol v omeškaní s splnením peňažného záväzku a súd prvej inštancie preto žalobcovi priznal úroky z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 1.311 Eur od 16.09.2015 do 12.02.2016. Objednávkou č. XXXXBLXXX si žalovaný si u žalobcu dňa 10.09.2015 objednal prepravu 33 paliet z D. do O. a že žalovaný žalobcovi za vykonanie tejto prepravy ponúkol 1.150 Eur. Keďže žalobca následne prepravil tovar z D. do O., vykonaním tejto prepravy žalobcovi vzniklo právo, aby mu žalovaný zaplatil 1.380 Eur - z čoho však žalobca žiadal iba 1.311 Eur. Pokiaľ žalovaný v konaní poukazoval na to, že nárok žalobcu na 1.311 Eur zanikol v dôsledku, že žalobca spôsobil žalovanému škodu, súd prvej inštancie na toto neprihliadol z dôvodov uvedených v odsekoch 18 až 22 napadnutého rozsudku a žalovaného zaviazal na zaplatenie 1.311 Eur a úrokov z omeškania. Medzi stranami bolo nesporné, že hoci vykládka sa mala uskutočniť už 15.09.2015, táto sa v skutočnosti uskutočnila až 17.09.2015. Došlo k prekročeniu dodacej lehoty a do úvahy tak podľa článku 23 ods. 5 Dohovoru CMR prichádza zodpovednosť dopravcu za prekročenie dodacej lehoty. Z predmetného článku však vyplýva, že základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za takúto škodu sú okrem prekročenia dodacej lehoty aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi prekročením dodacej doby a škodou. Žalovaný v konaní nepreukázal, že zmluvným partnerom žalovaného ( Q., resp. I. Z. a.s.) vznikla škoda a v akej výške, a teda ani nepreukázal, že zmluvný partner žalovaného F. X. s.r.o. mal právnu povinnosť im nahradiť škodu a že teda aj žalovaný mal právnu povinnosť zaplatiť tejto spoločnosti určitú sumu a že teda voči žalobcovi má pohľadávku, ktorú je možné započítať oproti nárokom žalobcu. Pokiaľ sa zmluvný partner žalovaného spoločnosť F. X. vzdala nároku na prepravné z omeškanej prepravy, takéto jeho rozhodnutie nemuselo byť motivované tým, že na strane Q. IT, resp. I. Z. a.s. skutočne vznikla škoda, ale možno bolo motivované tým, že F. X. si chcel udržať zákazníka. Hoci aj výdavok smerujúci k zachovaniu si zákazníka by za určitých okolností bolo snáď možné vnímať ako škodu spôsobenú prekročením dodacej lehoty, žalovaný v konaní nepredložil dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že škoda vznikla práve týmto mechanizmom. V súvislosti s tým, že F. X. si voči žalovanému a následne žalovaný si uplatnil škodu voči žalobcovi práve vo výške dovozného, súd prvej inštancie uviedol, že článok 23 ods. 5 Dohovoru CMR v žiadnom prípade nemožno interpretovať takým zjednodušujúcim spôsobom, že ak dôjde k prekročeniu lehoty, dopravca automaticky stráca nárok na prepravné. Článok 23 Dohovoru CMR totiž nechráni oprávneného, ale chráni dopravcu, aby tento nemusel nahrádzať celú vzniknutú škodu - a to tak, že dopravca pri strate nákladu zodpovedá iba v rozsahu maximálne 8,33 XDR/kilogram strateného nákladu (teda ak je hodnota strateného nákladu 10 XDR/kg, dopravca už nezodpovedá za škodu 1,67 XDR/kg; ak je hodnota nákladu 5 XDR/kg, dopravca zodpovedá iba za 5 XDR/kg). V zmysle § 123 CSP je späťvzatie žaloby podaním a v zmysle § 125 CSP podanie možno urobiť iba písomne. Pokiaľ teda žalobca na pojednávaní dňa 06.03.2017 uviedol, že berie žalobu čiastočne späť a že žiada iba 1.311 Eur a úroky z omeškania, toto „späťvzatie“ nie je pre nedostatok písomnej formy účinné. Pretože v konaní nebol preukázaný nárok žalobcu na zaplatenie aj druhých 48,43 Eur, súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca žiadal 1.407,86 Eur (istinu 1.359,43 Eur + 48,43 Eur) a úroky z omeškania a bol úspešný čo do sumy 1.359,43 Eur a čo do úrokov z omeškania; žalobca má preto právo na náhradu 93,12 % jeho trov (96,56 % - 3,44 %).
2. Proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrokoch I., III.) v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie alebo alternatívne, aby rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/14/2017-93 v napadnutej
časti (výrokoch I., III.) zmenil v zmysle § 388 CSP a jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov provinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Svoje odvolanie odôvodnil v zmysle § 365 ods. 1 písm. e, f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie týkajúcim sa vyhodnotenia dôvodov uvedených v ods. 18 až 22. napadnutého rozhodnutia v jeho neprospech. Takýto právny názor je v hrubom rozpore s ust. čl. 17 ods. 1 ako aj čl. 23 ods. 5, čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR a v neposlednom rade aj s vykonanými dôkazmi a zisteným skutkovým stavom. Žalovaný mal za to, že v predmetnom konaní preukázal, že v dôsledku prekročenia dodacej lehoty zo strany žalobcu (príčinná súvislosť), vznikla spoločnosť F. X. Q., s.r.o. škoda v podobe nedodržania zmluvných podmienok (podmienok termínovanej vykládky), ktorú škodu si následne spoločnosť F. X. Q., s.r.o. uplatnila voči nemu v súlade so zmluvnými podmienkami dojednanými v Objednávke č. I zo dňa 24.09.2015. Z uvedeného dôvodu žalovaný neuhradil žalobcovi faktúru č. 0762015, keďže objednávateľ prepravy, spoločnosť F. X. Q., s.r.o., so sídlom I. C. XX, XXX XX D., X., mu doručila Reklamáciu prepravy titulom Prepravnej zmluvy (objednávky) č.I zo dňa 24.09.2015, v rámci ktorej namietala (reklamovala) oneskorené pristavenie vozidla (o 2 dni) vodičom žalobcu na vykládku v mieste vykládky - Q., IT - O. a žiadala od neho 100 % zľavu z prepravných nákladov, t. j. v sume 1.270 Eur bez DPH. Za účelom mimosúdneho usporiadania vzniknutých právnych vzťahov spojených s vyššie uvedenou reklamáciou, bol žalovaný nútený po oboznámení sa so skutkovým a právnym stavom Reklamácie prepravy titulom Prepravnej zmluvy (objednávky) č. I vzniknutú škodu spoločnosti F. X. Q., s.r.o. nahradiť, a to v rozsahu reklamácie (100 % výšky prepravného) v sume 1.270 Eur bez DPH a následne si vzniknutú škodu uplatniť u žalobcu v súlade s dojednanými zmluvnými podmienkami, t.j. v rozsahu 100 % prepravného. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vôbec nezobral do úvahy tvrdenia svedka N. J., ako aj ďalšie listinné dôkazy týkajúce sa Reklamácie prepravy zo strany spoločnosti F. X. Q., s.r.o. vo vzťahu k vzniku škody, jej príčinnej súvislosti ako aj jej výšky a taktiež ani zmluvne dojednané podmienky prepravy medzi stranami sporu v Objednávke č. XXXXBLXXXX (prepravná zmluva). Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie rovnako nezohľadnil ani fakt, že žalovaný bol v zmysle Objednávky č. I zo dňa 24.09.2015 (prepravnej zmluvy) povinný, t.j. mal právnu povinnosť nahradiť spoločnosti F. X. Q., s.r.o. škodu v rozsahu 100 % prepravného za prekročenie dodacej lehoty, v dôsledku čoho žalovanému vznikla voči žalobcovi pohľadávka, ktorú si legitímne započítal oproti nárokom žalobcu. Rovnako nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý zaujal v súvislosti so vzdaním sa nároku spoločnosti F. X. Q., s.r.o. na prepravné za omeškanie prepravy, ktoré mohlo byť podľa názoru súdu prvej inštancie motivované tým, že uvedená spoločnosť si chcela udržať zákazníka. Je zrejmé, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti vychádzal pri rozhodovaní len z domnienky, keď objektívne vzniknutú škodu na strane spoločnosti F. X. Q., s.r.o. posúdil v rozpore so skutočnosťou neberúc do úvahy listinné dôkazy deklarujúce vznik škody, jej výšku ako aj príčinnú súvislosť medzi prekročením dodacej doby a škodou a v neposlednom rade podmienky prepravy dojednané zmluvnými stranami v tej ktorej prepravnej zmluve.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, odvolaciemu súdu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k vecne a právne správnemu záveru. Správne odôvodnil absenciu príčinnej súvislosti medzi prekročením dodacej lehoty a škodou na strane žalovaného. Žalovaný sa stotožnil s tvrdením spoločnosti F. X. Q. s.r.o. o vzniku škody, na ktorú si nárokovala voči žalovanému bez toho, aby bola akokoľvek preukázaná. Z tohto dôvodu si takto nepreukázanú škodu žalovaný nemohol uplatniť v rámci tohto konania voči žalobcovi ako škodu v spojitosti s príčinnou súvislosťou medzi prekročením dodacej lehoty a škodou. Poukázal na čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR a namietal, že žiadna zásielka mu nebola zasielaná v lehote 21 dní odo dňa jej dispozície príjemcovi. Dôkaz, potvrdenie o úhrade poštovej ceniny vo výške 1,10 Eur bez jeho bližšieho označenia nemôže preukázať takéto zaslanie. V tejto časti nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý uveril svedkovi N. J. o zaslaní e-mailu na adresu konateľa žalobcu. Trval na tom, že písomná výhrada mu bola doručená až 23.02.2016, t. j. po lehote v zmysle čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR.
4. Žalovaný v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Tvrdil, že preukázal tak listinnými dôkazmi ako aj svedeckou výpoveďou vznik nároku na náhradu škody v zmysle objednávky č. XXXXBLXXXX, ktorou boli strany sporu viazané a ktorá ukladala dopravcovi povinnosť nahradiť objednávateľovi prepravy škodu v rozsahu 100 % prepravného za prekročenie dodacej lehoty. Obdobnými prepravnými podmienkami bol viazaný aj žalovaný vo vzťahu k svojmu zmluvnému partnerovi, ktorý si voči žalovanému uplatnil 100 % zľavu z prepravných nákladov vo výške 1.270 Eur bez DPH. Žalobca preukázateľne porušil prepravné podmienky a preto bol povinný nahradiť škodu. Žalovaný má za to, že zákonné podmienky nároku na náhradu škody boli v danom prípade kumulatívne splnené a to aj pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi prekročením dodacej lehoty a škodou. Poukázal na ust. čl. 17 ods. 1, čl. 23 ods. 5, čl. 30 ods. 3 Dohovoru o CMR.
5. Odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP. Dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
6. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobe čiastočne vyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP . Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie.
7. Posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
8. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. septembra 2018 sp.zn. 8Cob/141/2017-135 odvolací súd vyhovel návrhu pôvodného žalobcu spoločnosti JoTi service, s.r.o., aby do konania na jeho miesto vstúpil S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. námestie XXXX/XXA, XXX XX D. - W., štátna príslušnosť: Slovenská republika.
9. Za podstatnú odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd považoval jeho tvrdenie o tom, že mu vznikol nárok na započítanie jeho nároku na náhradu škody za neskoré dodanie zásielky žalobcom voči uplatnenému nároku žalobcu. Tento nárok si žalovaný uplatňoval za nedodržanie zmluvných podmienok
- termínu vykládky v zmysle Objednávky č. XXXXBLXXXX zo dňa 10.09.2015 ako aj čl. 23 bod 5 Dohovoru CMR vo výške 100 % prepravného, t.j. vo výške 1.311 Eur. Túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Nárok na náhradu škody v zmysle čl. 23 bod 5 Dohovoru CMR vzniknutý omeškaním s dodaním zásielky má oprávnený popri nároku na náhradu škody vzniknutej na zásielke samotnej. V tomto prípade nie je dopravca povinný nahradiť len priame ale aj nepriame škody, pokiaľ budú preukázateľné a pokiaľ vznikli dôsledkom omeškania s dodaním zásielky. Nárokmi uplatňovanými na základe čl. 23 ods. 5 Dohody CMR môže byť napr. nárok vyplývajúci z povinností oprávneného uhradiť svojmu subodberateľovi zmluvnú pokutu, dodatočne zaplatené clo, či iné poplatky, nárok na ušlý zisk, nárok na náhradu škody z dôvodu poklesu ceny či straty tržnej hodnoty zásielky atď.. Musí sa jednať o škodu inú než na zásielke samotnej. Základným predpokladom pre uplatnenie tohto nároku na náhradu škody je, že vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s predĺžením dodacej lehoty, teda jej nedodržaním zo strany dopravcu. V prípade, že nebude preukázaný vznik škody výlučne z dôvodu neskorého dodania zásielky nie je možné takúto škodu na základe čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR priznať. Základnou povinnosťou oprávneného (v tomto prípade žalovaného) je preukázať, že na jeho strane ku škode z dôvodu omeškania skutočne došlo a to z dôvodu oneskoreného dodania zásielky, túto vyčísliť a doložiť. Z uvedených dôvodov sú preto závery súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena na strane žalovaného správne. Len
samotné oneskorené doručenie zásielky totiž ešte neznamená automaticky vznik nároku na náhradu škody. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal vznik takejto škody, či už priamo jemu, alebo jeho zmluvnému partnerovi, resp. jeho zmluvným partnerom. Oznámenie spoločnosti F. X. Q., s.r.o. zo dňa 24.09.2015 je nekonkrétne a neurčité čo sa týka vzniku a výšky škody a toto nemožno považovať za dostačujúce na preukázanie vzniku škody žiadnemu zo zainteresovaných subjektov, ktoré by si zmluvný partner žalovaného mohol voči žalovanému uplatniť. Z predložených dôkazov pred súdom prvej inštancie, ani z objednávky č. I spoločnosti F. X. Q., s.r.o. adresovanej žalovanému (čl. 42) nevyplýva ani napr. platné uzatvorenie zmluvnej pokuty pre prípad oneskorene dodanej zásielky. Rovnako svedecká výpoveď N. J. nepreukázala žalovaným tvrdený vznik ani výšku škody. Iný dôkaz žalovaný v konaní nepredložil, a preto odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nepreukázal vznik žiadnej škody spôsobenej oneskoreným doručením zásielky. Konanie žalovaného, ktorý akceptoval nezaplatenie za prepravu spoločnosťou F. Q., s.r.o. nemožno považovať za vzniknutú škodu v zmysle čl . 23 ods. 5 Dohovoru CMR, ktorú by si bol oprávnený započítať voči nároku žalobcu uplatnenom v tomto konaní. Z tohto dôvodu nie je relevantné sa ani zaoberať včasnosťou doručenia uplatneného nároku na náhradu škody žalovaným žalobcovi.
10. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá odvolaním napadnutý nebol, preto sa odvolací súd správnosťou záverov súdu prvej inštancie v tejto časti nemohol zaoberať.
11. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 2 CSP.
12. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. Žalovaným uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú vplyv na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vo výroku vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcovi proti žalovanému, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený v ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v plnej výške.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).