Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-50-2012.pdf
PDF · 126.96 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/50/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Evou Tulejovou v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 03.07.2015 doručený súdu dňa 03.07.2015 zamieta.
II. Súd žalobu vo veci samej zamieta.
III. Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 17.09.2012, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1850218 dlžníkom: G. B., B. XX.XX.XXXX (ďalej len povinný), v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 323,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinným, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX10042/2008. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom na príslušný Okresný súd Bratislava I a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.
2. V exekučnom konaní je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
3. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenom čase, ale až dňa 19.12.2008 a to rozhodnutím o poverení súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Dôkazom je súdny spis registrovaný súdnym exekútorom pod č. EX10042/2008.
4. Žalobca nedisponuje rovnopisom exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval dátum doručenia súdu, pretože žalobca použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Žalobca ďalej uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.
5. Žalobcovi vznikla majetková škoda v sume 125,- EUR predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo veciach správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil v tomto období 70,- EUR na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému 40,- EUR na udržiavanie a správu informačného systému, 15,- EUR na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.
6. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 323,- eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48.ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziku insolvencie povinného.
7. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 323,- EUR, žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, na základe doktríny ústavného súdu 660,- EUR za rok / 12 mesiacov v roku = 55 EUR za mesiac.
8. Žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.
9. Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov tunajšieho súdu, ako aj sudcu, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená, zároveň žiadal rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu v zmysle § 12 O.s.p.
10. Žalovaná vo Vyjadrení k žalobe zo dňa 23.07.2018 uviedla, že žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Pri súčasnej právnej úprave civilného sporového konania uvedené platí viac ako za predchádzajúcej úpravy. CSP kladie rozhodujúci dôraz pri vykonávaní dôkazov na aktivitu strán a prakticky vylučuje možnosť vykonať dokazovanie, ktoré strany nenavrhli. Ďalej uviedla, že zo žaloby nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nezákonného konania v podobe nerozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote alebo z titulu nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov, pričom má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti.
11. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Žalobca v odôvodnení odkazuje na citáciu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, podľa ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) EP znie: „ Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. Z uvedených ustanovení Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Žalovaná tiež poukázala na znenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku platné pred 1.6.2011, ktorý v tom čase znel: “vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. Argumentácia žalobcu je v interpretácii vyššie uvedeného nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011.
12. Žalovaná tiež spochybnila namietané prieťahy v súdnom konaní, pretože tieto neboli konštatované v súlade s a § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého „pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, zo žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, z právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Žalobca si teda vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť preukázania, a teda žalovaná vzhľadom na uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
13. K uplatnenej škode žalovaná namietala, že žalobca ju vyčíslil len na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, pričom v žalobe neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalovaná považuje požadovať vyčíslenú majetkovú škodu uvedením paušálnych súm za veľmi všeobecne uvedené činnosti za nesprávne a účelové. Žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti potrebuje a nepochybne aj využíva informačný systém, ktorý mu poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, a to nielen na správu pohľadávok ktoré boli predmetnom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov.
Akákoľvek výška nákladov na prevádzkovanie a správu informačného systému vznikala žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie je účelové. Obdobne tomu tak bude aj pri udržiavaní systému. Vzhľadom na uvedené žalovaná považuje materiálnu škodu za nepodloženú a nepreukázanú, teda žalobca nepreukázal jednak vznik ani výšku škody. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.
14. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, následne neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcom v tom, že rozhodol o zamietnutí udelenia poverenia exekútorovi po uplynutí 15 dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou a nemajetkovou škodou. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.
15. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 9NcC/220/2012-19 zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava I nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Zároveň odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcu na prikázanie veci vedenej na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 14C/50/2012 inému súdu, pretože nie sú splnené podmienky pre tzv. delegáciu nutnú.
16. Súd v predmetnej veci nariadil súdne pojednávanie na 07.07.2015. Riadne predvolaný právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavil. Dňa 03.07.2015 podal návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom v Prešove sp. zn. 7C 6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie. K návrhu predložil fotokópiu Uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 11C/355/2012-109 zo dňa 17.12.2014. Zároveň dňa 03.07.2015 podal návrh na zrušenie nariadeného súdneho pojednávania z dôvodu návrhu na prerušenie konania.
17. Právny zástupca žalobcu sa na súdne pojednávanie nariadené na 10.11.2015 nedostavil, pričom svoju neúčasť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, za ktoré nie je možné považovať tvrdené, avšak nepreukázané porušenie procesného práva. Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že rozhodne o procesných návrhoch právneho zástupcu žalobcu a vyzve žalobcu, aby písomne oznámil súdu, kedy podal sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a následne sťažnosť na Ústavný súd SR a pod akou spisovou značkou sa konanie vedie.
18. Na nariadené súdne pojednávanie sa nedostavila ani žalovaná, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila písomným podaním doručeným súdu dňa 09.11.2015.
19. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, vyjadreniami žalovanej, s obsahom exekučných spisov Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er/1459/2008 a zistil nasledovný skutkový stav:
20. Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Er/1459/2008 súd zistil, že dňa 01.12.2008 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému: G. B., B. XX.XX.XXXX. Exekučným titulom bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07981/08 zo dňa 11.08.2008. Poverenie bolo exekučným súdom vydané dňa 19.12.2008 a expedované dňa 29.12.2008. Exekúcia doposiaľ nie je skončená.
21. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 323,- EUR. Žalobca žiada uvedenú škodu titulom nesprávneho úradného postupu exekučného súdu Okresného súdu Bratislava I v konaní, ktoré označil ako č. EX10042/2008. Nesprávny úradný postup má spočívať v nerozhodnutí o návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15 dňovej lehote. Žalobca k žalobe nepredložil žiadne listinné dôkazy za účelom preukázania svojich tvrdení, nevedel označiť ani konkrétne súdne exekučné konanie, v ktorom namieta správnosť úradného postupu súdu uvedením jeho spisovej značky. Označil len osobu povinnú /G. B./ a exekučné konanie evidované pod sp. zn. súdneho exekútora.
22. Žalobca nepredložil ani listinný doklad preukazujúci podanie návrhu na predbežné prerokovanie uplatneného nároku na náhradu škodu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Skutočnosť, že by žalobca takýto návrh nepodal však žalovaný nenamietal.
23. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát v znení platnom a účinnom ku dňu o udelenia poverenia (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/ 1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi (ďalej len zákon č. 233/1995 Z. z.), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).
24. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne.
25. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I v exekučnom konaní uvedenom vyššie. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal podľa žalobcu spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní. Nesprávneho úradného postupu sa tak mal dopustiť exekučný súd v čase od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 19.12.2008, kedy malo, podľa odôvodnenia žaloby, dôjsť k o udeleniu poverenia súdnemu exekútorovi. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením, že žalobca existenciu nesprávneho úradného postupu nepreukázal, pretože samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Namietala tiež, že žalobca nepreukázal ani vznik škody.
26. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i z hľadiska účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.
27. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I za neopodstatnený. Navrhovateľ predovšetkým nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, keďže k žalobe nepredložil žiadny listinný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, napriek tomu, že je účastníkom ním označených exekučných konaní.
28. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
29. Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol do zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2013 vložený ods. 2, ktorý ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody voči štátu ustanovil povinnosť, aby nesprávny úradný postup skonštatoval príslušný orgán, ktorý je v zákone výslovne uvedený. Zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, avšak nadobudol účinnosť až po podaní žaloby, preto splnenie podmienky ustanovenej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať.
30. V dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z.z. vzťahujúcej sa k súčasnému zneniu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je uvedené: “Návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.
Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“
31. Aj napriek skutočnosti, že konanie o náhrade škody voči štátu nie je právnym predpisom podmienené predchádzajúcim konaním na Ústavnom súde, prípadne inom orgáne, žalobca je povinný preukázať svoj nárok vrátane toho, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súd konajúci o nároku o náhrade škody nie je oprávnený preskúmavať postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho postupu, ani z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania, a teda nie je oprávnený urobiť záver o tom, že konanie iného
orgánu štátu je poznačené prieťahmi. Žalobca neoznačil ani nepredložil dôkaz o tom, že by niektorý z príslušných orgánov konštatoval nesprávny úradný postup v namietanom exekučnom konaní.
32. Všeobecný súd má bez pochyby právomoc rozhodovať o návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní, nemá však oprávnenie preskúmavať postup exekučného súdu z hľadiska rýchlosti konania.
33. Pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie údajného nesprávneho úradného postupu, súd žalobu zamietol v celom rozsahu.
34. Skúmanie ďalších predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu súd považoval za nadbytočné.
35. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd dodáva, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Strany konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho, nie je dôkazom o vzniku a výške škody.
36. V časti uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, konajúci súd pre úplnosť dodáva, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená zo strany žalobcu akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami a dôvody pre požiadavku na jej priznanie sú vymedzené v žalobe len všeobecne a nevzťahujú sa priamo na žalobcu. Odškodnenie právnickej osoby nemajetkovou ujmou nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, keďže im ujma nevzniká priamo, a preto sú postoje a pocity členov riadiacich orgánov a majiteľov žalobcu irelevantné. Zánik podnikateľských aktivít a zánik už vytvorených podnikateľských plánov žalobca žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval ani nepreukázal.
37. Zároveň súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súdu v Prešove sp. zn. 7C 6/2010, pretože na to neboli zákonné dôvody s poukazom na ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.
38. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. Dôvod na prerušenie konania uvedený žalobcom nespĺňa kritéria uvedené v § 162 ods. 1 CSP.
39. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
40. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia zákona je možnosťou a nie povinnosťou súdu prerušiť konanie v prípade iného prebiehajúceho konania. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, keď súd nemal preukázaný vznik nároku na náhradu škody pre absenciu nesprávneho úradného postupu, by bolo prerušenie konania nedôvodné a v rozpore so základnými zásadami civilného procesu. 41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v danom prípade v spore neúspešný v celom rozsahu, preto by mal v súlade so zásadou úspechu zaplatiť náhradu trov konania žalovanej v rozsahu 100%. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli ani si žiadne trovy konania neuplatnila. Vzhľadom k tomu, že žalovanej žiadne trovy v konaní nevznikli, súd o nároku na náhradu trov konania žalovanej rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.