Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/194/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., so sídlom Košice, Južné nábrežie 13, IČO: 44 518 684, proti žalovanému J. X., V.. XX.X.XXXX, P. Q., X. X, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 28C/58/2013-151 z 20.10.2016 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému (pôvodne tiež T. X., R. X. D. R. X.j, voči ktorým súd konanie zastavil) vypratať byt č. X na ul. Y. X v Q. pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva na tom skutkovom základe, že žalovaný bez existencie právneho dôvodu tento byt obsadil a užíva, neprávom ho zadržuje, čím zasahuje do vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti Mesta Košice, správu bytového fondu ktorého žalobca vykonáva na základe zmluvy o výkone správy č. 1336/2008 z 1.12.2008 a dodatkov k nej.

2. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Rozhodol tak po vykonaní dokazovania a právnom posúdení prejednávanej veci podľa ustanovení § 123, § 126, § 685 ods. 1, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 7 ods. 5, článkov 20 a 21 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobca sporný byt ako voľný evidoval už od 16.8.2010, že žalovaný užíval byt č. 32 na Y. XX v Košiciach v čase od 1.11.2009 do 31.12.2009 na základe nájomnej zmluvy, ktorá po uplynutí dohodnutého času jej trvania nebola prolongovaná pre platobnú nedisciplinovanosť žalovaného, a tak od 1.1.2010 až do 18.10.2012, kedy podľa tvrdenia žalobcu došlo k zápisničnému odovzdaniu, žalovaný tento byt užíval bez právneho dôvodu, že pohľadávky voči žalovanému za užívanie tohto bytu a tiež i bytu č. X na X. X v Q. boli žalobcovi prisúdené právoplatnými rozhodnutiami súdu (platobnými rozkazmi sp. zn. 19Ro 44/12, 51Ro 2219/03, 51Ro 2213/03, 15Ro 364/11 a rozsudkom sp. zn. 39C 21/2014) a že trestným rozkazom sp. zn. 8T/42/2014 zo dňa 14.5.2014 bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa ust. § 218 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustil protiprávnym obsadením a užívaním sporného bytu v čase od 27.5.2011. Súd prihliadol na obranu žalovaného a okolnosti, za ktorých sa žalovaný ujal užívania sporného bytu, ktorý vysvetlil, že spolu s ďalšími desiatimi ľuďmi predtým býval v jednoizbovom byte č. XX na Y. XX v Q., v ktorom sa nedalo bývať tiež preto, že doň pršalo a jeho

žiadosti o výmenu tohto bytu za väčší žalobca nevyhovel; preto mu aj so zreteľom na vážny nepriaznivý zdravotný stav jeho manželky T. X.B. (pozn. súdu: zomrela v priebehu konania) neostávalo iné ako obsadiť sporný byt, ktorý v tom čase bol značne zničený (chýbali v ňom okná a dvere, v stenách boli diery a na podlahách výkaly), pričom do užívaniaschopného stavu ho uviedol sám na vlastné náklady, za jeho užívanie žalobcovi pravidelne platí a nemá inú alternatívu zabezpečenia bývania pre seba a svoju rodinu, keďže po smrti manželky mu rozhodnutím súdu boli zverení do jeho náhradnej rodičovskej starostlivosti vnukovia mal. R. X., V.. XX.X.XXXX a mal. J. X. V.. X.X.XXXX (deti jeho dcéry T. X.), ktorí s ním v spornom byte bývajú a výlučne on im poskytuje osobnú starostlivosť, a preto v prípade vyhovenia žalobe by prišli o strechu nad hlavou a skončili by ako bezdomovci na ulici.

4. Vzhľadom na to, že v priebehu konania dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, v súlade s ust. § 470 ods. 1 súd prvej inštancie po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá CSP. Súd konštatoval, že rozhodujúce skutkové okolnosti neboli medzi stranami sporné a keďže za účinnosti Civilného sporového poriadku poskytol obom stranám osobitný priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, včítane možnosti popretia skutkových tvrdení protistrany, aplikácia ustanovení o popretí skutkových tvrdení protistrany v danom prípade nemohla byť v neprospech žiadnej zo strán (§ 470 ods. 2 , preto v súlade s ust. § 151 vo svojich skutkových záveroch vyšiel predovšetkým z nesporných tvrdení oboch strán sporu, s ktorými korešpondovali aj listiny stranami predložené a súdom vykonané. Skutkovo tak vyšiel z nespornej skutočnosti, že žalovaný sporný byt č. X na Y. X v Q. vo vlastníctve Mesta Košice skutočne obsadil a užíva bez súhlasu vlastníka či žalobcu, ktorý jeho bytový fond na zmluvnom základe spravuje, a bez existencie tiež právneho dôvodu, ktorý by ho na to oprávňoval. Nespornou bola v konaní tiež skutočnosť, že pred obsadením sporného bytu žalovaný býval v byte č. XX na Y. XX v Q., užívanie ktorého síce nebolo medzi stranami v čase od 1.1.2010 (po uplynutí dohodnutého času trvania nájomnej zmluvy) upravené písomnou nájomnou zmluvou, bolo však žalobcom fakticky tolerované. Podľa ďalších zistení súdu, žalovaný listom z 21.11.2011 požiadal Mesto Košice o prevzatie bytu na Y. XX v Q. s odôvodnením, že z tohto bytu sa vzhľadom na to že bol iba jednoizbový a žilo v ňom jedenásť osôb, presťahovali do väčšieho bytu na Y. X v Q.; v tomto liste žalovaný opísal stav bytu pred jeho obsadením (zhodne s tvrdeniami v tomto konaní) a poznamenal tiež, že pracovníčka žalobcu s ním ohľadne prevzatia uvoľneného bytu odmietla komunikovať. Listom z 23.2.2015 žalovaný požiadal Mesto Košice o „pridelenie“ sporného bytu s odôvodnením, že v tomto byte síce býva bez právneho dôvodu, na bývanie v ňom je však so zreteľom na svoj sociálny status spoločne s dvoma maloletými vnukmi odkázaný. Mesto Košice listom z 9.2.2016 oznámilo súdu, že žiadosti žalovaného o pridelenie sociálneho bytu nebolo vyhovené z dôvodu, že nespĺňa podmienky na pridelenie sociálneho bytu podľa všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 61 a na vysvetlenie v tomto smere uviedlo, že prekážkou pre pridelenie sociálneho bytu je skutočnosť, že žalovaný sám zavinil, že nemá vlastné bývanie, a to tým, že hoc bol nájomcom bytu č. XX na Y. XX v Q., protiprávne sa nasťahoval do sporného bytu. Súd prihliadol na to, že žalovaný kvalifikovane (§ 151 ods. 2 nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu o existencii jeho nesplnených záväzkov za užívanie bytov č. X. na X. X a č. XX na Y. XX v Q., pričom nespornou v tejto súvislosti bola skutočnosť, že žalovaný je vo vzťahu k týmto záväzkom len jedným zo solidárne zaviazaných dlžníkov. Žalobca naproti tomu nepoprel skutkové tvrdenia žalovaného o jeho sociálnom statuse, osobných, zárobkových a majetkových pomeroch a výslovne potvrdil, že za užívanie sporného bytu žalovaným nedoplatky neeviduje.

5. Keďže žalovaný v spore netvrdil a súd ani vykonaným dokazovaním nezistil právnu skutočnosť, s ktorou by zákon ako následok spájal vznik práva žalovaného sporný byt užívať - súd po vyhodnotení zistených a nesporných skutkových okolností dospel k záveru - že žalovaný byt užíva neoprávnene; i napriek protiprávnosti takéhoto stavu však podľa posúdenia súdu je treba mal na zreteli, že sporný byt, bez ohľadu na okolnosti, za ktorých k vzniku tohto neoprávneného stavu došlo, ako v čase uplatnenia nároku na súde tak aj v čase vydania rozsudku, dlhodobo predstavuje pre žalovaného a jeho dvoch maloletých vnukov, ktorých má vo svojej výlučnej osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, obydlie, rešpektovanie práva ku ktorému požíva ochranu Ústavou Slovenskej republiky, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V tejto súvislosti súd upriamil pozornosť na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo svojej judikatúre chráni právo na rešpektovanie obydlia vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru, s dôrazom na faktický stav, bez ohľadu napríklad tiež i na to, či dotknutá osoba má alebo nie k obydliu legálny vzťah (porov. napr. rozhodnutie ESĽP

vo veci McCann v. Spojené kráľovstvo č. 19009/04) a vyžaduje, aby zásah do tohto práva bol nielen legálny, ale tiež i nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa (porov. rozhodnutie ESĽP vo veci T. v. Slovensko). V posudzovanej veci Mesto Košice ako vlastník bytu požíva ústavnú ochranu vlastníckeho práva, imanentnou súčasťou ktorej je i zákonom stanovené (§ 126 ods. 1 právo domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje; v prípade nehnuteľných vecí ich vypratania. Zásah do práva žalovaného na rešpektovanie obydlia, keďže právo tento byt užívať mu nesvedčí, tak nepochybne legálny základ má. Otáznym však podľa posúdenia súdu zostalo, či žalobca ochranou vlastníckeho práva prostredníctvom zásahu do práva na rešpektovanie obydlia sledoval legitímny cieľ a či pre jeho dosiahnutie bol tento zásah nevyhnutný. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že žalobca je správcom bytového fondu Mesta Košice, ktorý je vlastníkom aj sporného bytu. Mesto Košice je verejnoprávnym subjektom, ktorý plní i spoločenské funkcie, medzi ktorými je i starostlivosť o všestranný rozvoj jeho územia a o potreby jeho obyvateľov a zabezpečovanie aj úloh na úseku sociálnej pomoci (§ 1 ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb.). Prirodzene iná, z hľadiska proporcionality zásahu do práva na rešpektovanie obydlia, je preto situácia, pokiaľ sa domáha ochrany vlastníckeho práva fyzická alebo právnická osoba a iná, pokiaľ je touto osobou mesto ako subjekt verejného záujmu s poslaním a hlavne skutočnými možnosťami zabezpečovať bytovú potrebu jeho obyvateľom. V danom prípade žalobca nevyhnutnosť vypratania bytu žalovaným, i napriek tomu, že strata domova predstavuje ten najextrémnejší spôsob zásahu do práva na rešpektovanie obydlia (rozhodnutie ESĽP vo veci McCann v. Spojené kráľovstvo č. 19009/04) odôvodnil potrebou exemplárneho odsúdenia protiprávneho konania žalovaného, dôvodiac, že v opačnom prípade by došlo k vytvoreniu precedensu ovplyvňujúceho správanie sa aj ostatných obyvateľov v dotknutej mestskej časti (Luník IX), pre ktorú je typická veľká fluktuácia užívateľov bytov a tiež i ich laxný prístup k povinnostiam či už nájomcov alebo faktických užívateľov bytov. V tejto súvislosti sa predmetom pozornosti súdu stala i otázka, či žalobca, resp. Mesto Košice nepotrebuje byt uvoľniť z iného dôvodu vzhľadom na dôvod, pre ktorý trval na tom, aby žalovaný užíval, hoc neoprávnene rovnako ako sporný byt, iný byt č. XX na Y. XX v Q. (žalobca v tomto smere vysvetlil, že i keď žalovaný neoprávnene užíval tiež byt č. XX na Y. XX v Q., tento stav toleroval, na rozdiel od sporného bytu, len preto, že tento iný byt mu „pridelil“, presnejšie povedané prenechal do nájmu na dobu dvoch mesiacov, po uplynutí ktorých už užíval žalovaný byt bez právneho dôvodu a sporný byt žalovaný nielen neoprávnene užíval, ale svojvoľne i obsadil). Z uvedeného súdu vyplynulo, že žalobca vyprataním bytu nesledoval hmatateľný prospech a keďže žalovaný za užívanie bytu riadne platil, ekonomický prospech by žalobcovi takéto riešenie zrejme ani neprinieslo. Naproti tomu žalovaný vzhľadom na svoj sociálny status, zárobkové a majetkové pomery a reálne možnosti zabezpečiť svoju potrebu inak, by v prípade vyhovenia žalobe bol vážne poškodený; predovšetkým by sa ocitol bez strechy nad hlavou a rozšíril by tým rady bezdomovcov na území mesta, stratil by schopnosť zabezpečiť oprávnené záujmy zverených detí, a to by nevyhnutne viedlo k zrušeniu súdom určenej starostlivosti o ne, maloleté deti by museli byť umiestnené do náhradnej starostlivosti, čo bezpochyby by na nich zanechalo možno i nezvratné následky, každopádne by tým došlo k ohrozeniu zdravého duševného a fyzického vývoja a k narušeniu rodinných väzieb so žalovaným, ktorý je pre nich najbližšou osobou. Žalobca žalovanému a jeho rodine i napriek reálnosti tohto scenára neponúkol žiadnu alternatívu, či už v podobe legalizácie nájmu alebo bytovej náhrady a Mesto Košice sa s týmto „problémom“ vysporiadalo prinajmenšom svojrázne tým, že konštatovalo neexistujúcu prekážku pre pridelenie sociálneho bytu žalovanému (že bol nájomcom iného bytu, z ktorého odišiel do sporného bytu), pričom k spôsobu zabezpečenia bytovej potreby žalovaného a jeho maloletých vnukov i napriek nepochybnej akútnosti, stanovisko nezaujalo. V tomto kontexte podľa úvahy súdu trvať principiálne na ochrane vlastníckeho práva za situácie, keď žalobca byt nepotrebuje na iný účel, ako by bol, vzhľadom na miestne pomery, len prenechaný do užívania za obdobných podmienok inej osobe, a nehľadiac pritom na osud predovšetkým maloletých detí, ktorým poskytuje žalovaný náhradné rodinné prostredie, sa prieči morálnym pravidlám správania sa (porov. Stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 6/2009 zo 14.10.2009). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že výkon práva na ochranu vlastníckeho práva žalobcom odporuje dobrým mravom, a nepožíva tak ochranu (§ 3 ods. 1 ; zásah do práva na rešpektovanie obydlia pri takomto nemravnom výkone práva žalobcom nevyhnutne nespĺňa ani kritériá legitímneho cieľa a nevyhnutnosti zásahu pre to, aby súd poskytol žalobcovi ochranu vlastníckeho práva odobratím obydlia žalovanému a jeho maloletým vnukom. Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie žalobu zamietol, pričom poznamenal, že toto rozhodnutie je rozhodnutím len pre tento prípad a nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci vo vzťahu hoc k rovnakému nároku žalobcu, pokiaľ bude uplatnený a za iných pomerov. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, lebo žalovaný sa náhrady trov konania zriekol.

6. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, ktoré odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ . Po opísaní dôvodov napadnutého rozsudku citoval právny názor z uznesenia Ústavného súdu SR z 24.2.2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011-19 a mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že postup súdu podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. abusus iuris - šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Ďalej mal žalobca za to, že nie je možné poukazovať na dobré mravy v prípade, že ten v koho prospech sa má rozhodnúť, sám konal v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný predmetný byt svojvoľne obsadil a nemal k nemu nikdy žiadny právny vzťah - samotná táto skutočnosť medzi stranami počas celého konania nebola sporná a aj sám žalovaný priznal, že predmetný byt svojvoľne obsadil, a to aj napriek tomu, že mu bol predtým riadne pridelený iný byt (byt č. XX na ul. Y. XX), na čo žalobca opakovane poukazoval počas celého konania a uviedol aj vo svojom písomnom vyjadrení z 28.4.2016. Skutočnosť, že žalovaný sám konal v rozpore s dobrými mravmi vyplýva aj z toho, že žalovaný spolu s neb. T. X., nar. X.X.XXXX boli trestným rozkazom Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/42/2014 zo 14.5.2014 (ktorý sa stal právoplatným 10.6.2014) uznaní vinnými z toho, že spoločným konaním protiprávne obsadili a užívali byt iného, pričom taký čin spáchali závažnejším spôsobom konania, a to po dlhší čas, a tým spáchali prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa ust. § 218 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri aplikácii korektívu dobrých mravov v napádanom rozsudku túto skutočnosť nereflektoval, napadnutý rozsudok je tak v príkrom rozpore s 'uvedeným trestným rozkazom. Podľa názoru žalobcu nielenže je neprípustné poskytnúť ochranu tomu, kto sám koná v rozpore s dobrými mravmi, ale o to viac tomu, koho konanie naplnilo znaky trestného činu (a bol aj právoplatne odsúdený za trestný čin). Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie pri svojej úvahe neprimerane aplikoval na daný skutkový a právny stav korektív dobrých mravov, nakoľko nedostatočne zohľadnil konkrétne okolnosti daného prípadu. Je síce pravdou, že v predmetnom byte sa spolu so žalovaným zdržujú aj dve maloleté deti, ktoré by museli predmetný byt spolu s ním vypratať, avšak súd nezvážil dostatočne okolnosti, za ktorých došlo k zásahu žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu, predchádzajúce samotnému súdnemu konaniu, t.j. svojvoľné obsadenie predmetného bytu a neexistencia právneho vzťahu žalovaného k bytu. Poukázal na to, že vzhľadom na pomery na sídlisku Luník IX v Košiciach sú byty prideľované na základe princípu zásluhovosti, pričom pri tomto úspešnom prístupe žalobcu ako správcu bytového fondu Mesta Košice došlo k celkovému zlepšeniu platobnej disciplíny obyvateľov bytov v tejto lokalite. Pri prideľovaní bytov žalobca dbá najmä na platobnú disciplínu a správanie sa jednotlivých nájomcov, resp. užívateľov, pričom zodpovedne sa správajúcim sú prideľované lepšie byty a svojvoľné obsadenie bytu nie je tolerované. Uviedol, že žalovaným obsadený byt č. X na Y. X v Q. patrí medzi najlepšie byty v danej lokalite (v bytovom dome na ul. Y. X - X) a práve preto ho žalovaný obsadil. Žalobca chce predmetný byt použiť na pridelenie iným, riadne platiacim užívateľom v súlade s proklamovaným a uplatňovaným princípom zásluhovosti. Rozhodnutím súdu by došlo k vzniku precedensu, kedy si žalovaný sám vyberie byt, ktorý protiprávne obsadí a začne užívať, pričom mu bude poskytnutá ochrana. Podľa názoru žalobcu vyjadrenia žalovaného o tom, že si predmetný byt sám zrekonštruoval nemôžu byť v jeho prospech, nakoľko rovnako mohol zrekonštruovať aj predtým riadne pridelený byt č. XX na ul. Y. XX v Q.. Zdôraznil svoje právo rozhodovať o tom, s kým nájomnú zmluvu uzatvorí a aký byt danej osobe prenechá do užívania. Pokiaľ súd v rozhodnutí subsidiárne použil judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (Stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.10.2009), mal žalobca za to, že takéto použitie korektívu dobrých mravov s následkom zamietnutia žaloby by prichádzalo do úvahy pre prípady, keby sa žalobca domáhal vypratania bytu voči žalovanému, ktorý predtým disponoval nájomnou zmluvou. Ak by predsa len súd dospel k záveru, že použitie korektívu dobrých mravov je prípustné aj pre prípady vypratania protiprávne obsadeného bytu (kde jeho užívateľ nikdy nedisponoval nájomnou zmluvou), mal v danom prípade nanajvýš využiť možnosť predĺženia lehoty k vyprataniu spojenú so zabezpečením bytovej náhrady pre žalovaného. Takéto rozhodnutie podľa žalobcu by bolo nielen správne, ale aj vhodné s poukázaním na jeho prax prideľovania bytov v lokalite Luník IX a bol by to žalobca, ktorý rozhodne o tom, kto a aký byt bude užívať,

a nie žalovaný. S prihliadnutím na všetky okolnosti súd prvej inštancie nemal mať inú možnosť ako rozhodnúť o vyprataní bytu č. X na ul. Y.. X v Q.alovaným spolu so všetkými, ktorý s ním v predmetnom byte bývajú, bez pridelenia prístrešia alternatívne s pridelením bytovej náhrady. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaním napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu opakovane poukázal na dôvody a okolnosti, za ktorých sa z bytu na Y.. XX presťahoval do bytu č. X na ul. Y. č. X v Q.. Uviedol, že na Y.. XX bývali v jednej izbe 12 osôb, on s manželkou T. X. a s 5 deťmi a dcéra R. X. mala v tom čase s manželom 6 detí. Poukázal na to, že za byt č. X na Y. XX platí nájomné 37,- € mesačne a splátku dlhu za vyúčtovanie nákladov za bývanie za predchádzajúce roky (na príjmovom doklade BPMK uvádza „za vodu“) v sume 15,- €, okrem toho uhradil dňa 16.2.2017 splátku dlhu v sume 20,- € za byt na X. X, kde býval od r. 1981 až do r. 2009, kedy X. X zbúrali. Uviedol, že v spornom byte nemá elektrinu, BPMK od neho nechce prijať platbu za elektrinu, ako postupuje v prípade iných užívateľov bytov na Luníku IX, ktorí si elektrinu vopred platia napr. sumou 30,- € mesačne, a že bez elektriny si nevie ani oprať šaty. Záverom uviedol výšku svojho príjmu, ktorým je vdovský dôchodok 135,- € a opatrovné na dve deti 230,- €, spolu to činí 365,- €, pričom obe deti navštevujú ZŠ Ľ. Podjavorinskej a jeho manželka T. zomrela pred dvoma rokmi, dcéra R. s manželom sú v Anglicku, on t.č. sa lieči na hypotrofiu pravej obličky a na dôkaz pripojil kópiu prepúšťacej správy zo dňa 9.12.2016 z Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, Rastislavova ul. v Košiciach, I. Interná klinika, pracovisko Tr. SNP.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a ním uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané, preto stotožňujúc sa aj so správnymi dôvodmi rozsudku v celom rozsahu, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.9.2018 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

10. Podľa ust. § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

13. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, procesné pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v čl. 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2 .

15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, ním uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre úplné zistenie skutkového stavu a pri právnom posúdení sporu použil správne právne normy (ust. § 123, § 126, § 685 ods. 1, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 7 ods. 5, čl. 20 a čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré aj správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav. V intenciách týchto právnych predpisov hodnotiac vykonané dôkazy podľa ust. § 191 a nasl. a zásad ustálených v súdnej praxi, náležite posúdil a logicky a presvedčivo vyhodnotil zistené skutočnosti a nesporné tvrdenia strán, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a správne rozhodol, pokiaľ v posudzovanom prípade s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu odoprel žalobcovi výkon práva s odkazom na ust. § 3 ods. 1 a judikatúru ESĽP citovanú v odôvodnení napadnutého rozsudku a rozhodol o zamietnutí ním podanej žaloby proti žalovanému o vypratanie bytu. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že výkon práva žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 a zásah do práva na rešpektovanie obydlia žalovaného odobratím domova a dôstojného obydlia žalovanému a jeho dvom maloletým vnukom, ktoré má zverené vo svojej náhradnej rodičovskej starostlivosti, nespĺňa kritériá legitímneho cieľa a s ohľadom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu a ťažkú životnú situáciu žalovaného nie je ani nevyhnutný. Prijaté skutkové i právne závery súd prvej inštancie logicky, vnútorne komplexne a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol relevantné, úplné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav, nesporné (stranami nepopreté) skutkové tvrdenia a príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v celom rozsahu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 a odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných predpisov zo strany súdu prvej inštancie ani inú vadu konania, ktorá by mohla mať (mala) za následok nesprávne rozhodnutie.

16. Skutočnosti a námietky žalobcu obsiahnuté v podanom odvolaní nie sú opodstatnené, žalobca ich namietal už v prvoinštančnom konaní, boli predmetom dokazovania i právneho posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite, úplne, logicky a presvedčivo, v plnom súlade so zákonom i relevantnou judikatúrou ESĽP vysporiadal pri svojom rozhodovaní vo veci a v dôvodoch napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalobcu nič nemenia na vecnej správnosti rozsudku, nespochybňujú správnosť skutkových záverov (skutkových zistení) súdu prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov alebo spôsobu právneho posúdenia prejednávanej veci a neodôvodňujú iné rozhodnutie v danom spore v prospech žalobcu.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 konštatuje aj správnosť dôvodov preskúmavaného rozsudku,

na ktoré v podrobnostiach odkazuje a zdôrazňuje, že základom tohto potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu je právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, príp. na zdôraznenie jeho vecnej správnosti môže odvolací súd doplniť ďalšie dôvody.

18. Na zdôraznenie vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku aj v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu možno uviesť, že judikatúra ESĽP podporuje ochranu obydlia aj za stavu, že dotknutá osoba bývajúca v byte nemá k bytu legitímny vzťah, ako to správne akcentoval súd prvej inštancie aj v prejednávanej veci, pričom žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva by nemalo byť vykladané a aplikované spôsobom nezlučiteľným so záväzkami štátu vyplývajúcimi z Dohovoru (porov. rozhodnutia Stanková v. Slovensko z 9. októbra 2007, § 24, Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010). Právo na bývanie je základným ľudským právom a v danej veci je nesporné, že žalovaný sa nachádza v hmotnej núdzi a v ťažkej životnej situácii, jeho zdravotný stav je vážne poškodený, pričom zabezpečuje starostlivosť o dve maloleté vnúčatá, ktoré súdnym rozhodnutím boli zverené do jeho náhradnej rodičovskej starostlivosti a nemá žiadnu možnosť zabezpečiť sebe a svojim vnukom iné bývanie, v dôsledku vypratania bytu žalobcom by tak stratil akúkoľvek možnosť ľudsky dôstojného bývania. S ohľadom na tieto skutkové okolnosti riešeného prípadu súd dospel k správnemu záveru, že výkon práva žalobcu na vypratanie predmetného bytu je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 a nemožno mu preto poskytnúť súdnu ochranu.

19. Vzhľadom na uvedené, keďže žalobca podaným odvolaním nedôvodne uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, ktoré v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolací súd napadnutý rozsudok, poukazujúc na správne a zákonné dôvody obsiahnuté v odôvodnení rozsudku, postupom podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom konaní nemá právo na náhradu trov a žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, avšak žiadne trovy mu nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .