Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Tos-35-2022.pdf
PDF · 74.41 KB
Case nature
Area
Subarea
1Tos/35/2022
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr. Vladimíra Kuráka a Mgr. Anny Mihálikovej, na neverejnom zasadnutí konanom 22. marca 2022 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným W. J., nar. XX.X.XXXX, proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok, č.k. 8PP/20/2021-25 zo dňa 10.1.2022 a takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného W. J. z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.
odôvodnenie:
Okresný súd Ružomberok uznesením, č.k. 8PP/20/2021-25 zo dňa 10.1.2022 podľa § 415 ods. 1 Tr. por. a § 66 ods. 1 písm. a) Tr. zák. návrh odsúdeného W. J. na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 35T/14/2019 zo dňa 25.3.2020, právoplatným dňa 25.3.2020, vo výmere 3 roky, so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, zamietol.
Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 10.1.2022 vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku odsúdený W. J. uviedol, že podáva sťažnosť a prokurátor sa vzdal práva podania sťažnosti.
Ku dňu rozhodovania krajským súdom o sťažnosti odsúdeného W. J. nebolo krajskému súdu predložené odôvodnenie sťažnosti odsúdeného.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že konanie o sťažnosti oprávnenej osoby je vo svojej podstate návrhovým konaním, keď nadriadený súd nepreskúmava každé uznesenie nižšej inštancie z úradnej povinnosti, ale len na návrh oprávnenej osoby, ktorý zákonodarca nazval sťažnosť. Kvalitu a obsah každého súdneho rozhodnutia v podstatnej miere predurčuje strana konania kvalitou svojej argumentácie. V tejto súvislosti nadriadený súd pripomína, že odsúdený W. J. ani na verejnom zasadnutí a ani po podaní sťažnosti do zápisnice o verejnom zasadnutí v podstate svoju sťažnosť neodôvodnil, a preto krajský súd v rámci prieskumu napadnutého uznesenia, nemohol zamerať svoju pozornosť na chyby, ktoré by odsúdený napadnutému uzneseniu a postupu súdu, ktorý predchádzal napadnutému uzneseniu, vytýkal, preto podrobil napadnuté uznesenie a konanie, ktoré mu predchádzalo, všeobecnému prieskumu.
Súdny spis neobsahuje ani vyjadrenie príslušného prokurátora k sťažnosti podanej odsúdeným W. J. do zápisnice o verejnom zasadnutí.
Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a) alebo b), na základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.
Sťažnosť proti uzneseniu súdu prvého stupňa je prípustná v súlade s § 417 ods. 3 Tr. por., § 185 ods. 1, 2 Tr. por., bola podaná oprávnenou osobou v zmysle § 186 ods. 1 Tr. por., v lehote stanovenej § 187 ods. 1 Tr. por.
Z hľadiska aplikácie hmotného práva sa krajský súd stotožnil s výrokom napadnutého uznesenia, ktoré zodpovedá stavu veci a zákonu, a preto sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. V súvislosti s procesným postupom okresného súdu je namieste konštatovať, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, hlavne v súlade s § 415 ods. 1 Tr. por. a § 417 ods. 2 Tr. por. Nadriadený súd zistil, že odsúdený pred rozhodnutím o podmienečnom prepustení bol vyslúchnutý. Výrok napadnutého uznesenia o zamietnutí návrhu odsúdeného W. J. na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zodpovedá stavu veci a zákonu, a preto sa s ním nadriadený súd v plnom rozsahu stotožnil.
Napadnutému rozhodnutiu o zamietnutí návrhu odsúdeného W. J. na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre výrokovú časť napadnutého uznesenia. Skutkové závery súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení vychádzajú z dôkazov, ktoré obsahuje spis. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na správne dôvody, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).
Krajský súd ďalej dodáva, že z chápania trestu ako účelového opatrenia vyplýva, že ak sa doposiaľ odpykanou časťou trestu už dosiahol účel sledovaný trestom, ďalší výkon trestu nie je potrebný. Zo správania odsúdeného počas výkonu trestu musí byť zrejmé, že sa do takej miery polepšil, že ďalší výkon trestu nie je potrebný a páchateľa možno prepustiť na slobodu. V tomto chápaní podmienečné prepustenie neznamená ukončenie prevýchovného a resocializačného procesu, ale jeho pokračovanie v iných podmienkach. Hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody, pokiaľ odsúdený v určenej skúšobnej dobe nebude viesť riadny život, môže byť postačujúca najmä u menej narušených páchateľov, aby sa zdržali páchania ďalšej trestnej činnosti. Pre pozitívne rozhodnutie súdu o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je teda nevyhnutné nielen to, aby odsúdený počas tohto výkonu svojimi nadpriemernými aktivitami skutočne a reálne preukázal polepšenie a snahu o nápravu, ale je potrebná aj danosť reálneho predpokladu, že po takomto rozhodnutí bude odsúdený viesť riadny život.
Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd prihliadne na okolnosť, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života odsúdeného, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré odsúdeného viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti. Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti môžu do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody.
Nadriadený súd je toho názoru, že súd prvého stupňa sa riadil dôsledne všetkými zákonnými ustanoveniami súvisiacimi s rozhodovaním o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a riadne vyhodnotil existenciu všetkých formálnych i materiálnych podmienok nevyhnutných pre rozhodnutie o návrhu odsúdeného W. J. na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, nemôže sama osebe viesť nadriadený súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu vo vykonávacom konaní neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktorá odmieta rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, nadriadeným súdom neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva hmotného a procesného okresným súdom, ktoré by odôvodňovali zrušenie, zmenu alebo doplnenie napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. krajský súd sťažnosť odsúdeného W. J. zamietol, pretože nie je dôvodná.
Toto rozhodnutie sťažnostného súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.