Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Csp-65-2021.pdf
PDF · 105.79 KB
Case nature
Area
Subarea
11Csp/65/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Martin pred sudkyňou JUDr. Alenou Káčerikovou v spore žalobkyne:: X. D., H.. XX.XX.XXXX, C. K. XXX/XX, R., právne zastúpená Advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v.o.s., Dolný val 574/7, Žilina, IČO: 47 246 863 proti žalovanému: POHTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava - Dúbravka, IČO: 42 185 190, v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 € s príslušenstvom
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 €, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu sa žalobou zo dňa 03.12.2021 domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 € a trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 18.05.2016 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 400 €. Predmetná zmluva je svojou povahou a podstatou zmluvou spotrebiteľskou s jednoznačným spotrebiteľským účelovým určením a pre jej kvalifikáciu a právny režim sú smerodajné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy ako aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy vyžadoval, aby všetky zákonom požadované podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli presne uvedené v písomnej zmluve, pričom predmetná zmluva tieto podmienky nespĺňala. Dňa 21.03.2018 podala žalobkyňa na Okresný súd Martin žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume 201,60 € spolu s 5 %- ným úrokom z omeškania z dôvodu, že úver vo výške 400 € poskytnutý na základe predmetnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.05.2016 je v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd Martin rozsudkom sp. zn. XXCsp/ XX/XXXX zo dňa 14.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.12.2018 žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 201,60 € spolu s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 201,60 € od 03.05.2018 do zaplatenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.05.2016 neobsahuje zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch a preto v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalobkyňa zaplatila žalovanému okrem poskytnutej istiny v sume 400 € aj úroky a poplatky, plnila tak bez právneho dôvodu, pretože úver bol zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tak plnila žalovanému bez právneho dôvodu, čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v
rozsahu 201,60 €, nakoľko žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 400 €, pričom žalobkyňa uhradila žalovanému až sumu 601,60 €. Zároveň poukázala na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“). Podľa žalobkyne citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradila dodávateľa od nekalého konania, ktorou sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Primerané zadosťučinenie môže pozostávať i z náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel trpieť, keďže nie vždy vrátením neoprávnene zaplatených finančných prostriedkov sa všetko zhojí. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia zákon o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Táto závisí od úvahy súdu. Súd ju určí podľa svojej úvahy, po zhodnotení okolností konkrétneho prípadu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá napr. intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a iná funkcia a podobne. V tejto súvislosti bola žalobkyňa v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nedôvodne vystavená psychickému vypätiu a stavom právnej neistoty, a to až do doby právoplatného ukončenia vo veci samej. V danom prípade neexistovala len potenciálna hrozba ujmy ale reálne majetková ujma aj vznikla. Je logické a pochopiteľné, že vzhľadom na absenciu zákonných inštrukcií, ako správne určiť výšku primeraného finančného zadosťučinenia je pri jeho určení potrebné vychádzať zo sumy, o ktorú žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Za jediné objektívne a exaktné kritérium pri určovaní výšky sumy primeraného finančného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť alebo v základnom konaní na úkor spotrebiteľa aj skutočne obohatil.
2. Žalovaný sa k žalobe žalobkyne vyjadril v rámci repliky, dupliky svojim podaním doručeným Okresnému súdu Martin dňa 13.12.2021, v ktorom uviedol, že pokiaľ žalobkyňa poukazuje na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa druhá veta, predmetné ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný má teda za to, že predmetné rozhodnutie súdu sp. zn. XXCsp/XX/XXXX má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva, nakoľko priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Napríklad ak by právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nie len jeho deklaráciu. Žalobkyňa má za to, že opätovné sankcionovanie by bolo vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalovaný bol toho názoru, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vznikla, a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu.
Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Žalobkyňa bola vo svojich konaniach úspešná, a teda k náprave porušeného práva už došlo. Ďalej uviedol, že žalobkyňa mala možnosť zmluvu pred podpisom si prečítať a žalovaný jej poskytol úver v dobrej viere, že sú jej známe zmluvné dojednania. Za spornú považoval žalovaný aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa nijakým spôsobom nezdôvodnila, a teda ju považuje za neprimeranú. Ďalej uviedol, že všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, to znamená, že nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho s dodávateľom bez toho, aby sa zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobkyňu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobkyni. Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Žalovaný považoval finančné zadosťučinenie uplatnené žalobkyňou vo výške 100 € za neprimerané a nespravodlivé. Vzhľadom na vyššie doplňujúce písomné vyjadrenia žalovaný uviedol, že žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
3. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 01.02.2022, v ktorom uviedla, že predmetom konania v tomto prípade je nárok opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Uvedené ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva a od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom daného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemuseli byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, na čo poukázal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Je nepochybné, že Okresný súd Martin právoplatným rozsudkom sp. zn. XXCsp/XX/XXXX zo dňa 14.11.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 201,60 € spolu s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, a preto v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úverov sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tomto prípade je teda zrejmé, že žalovaný napriek tomu, že ide o dlhodobého poskytovateľa spotrebiteľských úverov pri uzatváraní predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepostupoval podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nebol uvedený údaj o odplate podľa osobitných predpisov. Neuvedenie tohto údaja je v rozpore so zákonnou úpravou, ktorá jasne hovorí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať odplatu podľa osobitných prepisov, pričom za tieto predpisy sa považuje § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a § 1 a 1a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1993 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Je možné konštatovať, že zmyslom obsahovej náležitosti vymedzenej v § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch je nepochybné to, aby v čase uzavretia úverovej zmluvy bol spotrebiteľovi poskytnutý jednoznačný údaj o odplate, ktorý je práve pri spotrebiteľskom úvere údajom, na základe ktorého si spotrebiteľ daný úver môže porovnať s inými úvermi, alebo sa rozhodnúť teda, či si zoberie alebo nezoberie tento úver. Neuvedenie údaja o odplate podľa osobitných predpisov predstavuje hrubý zásah do práv spotrebiteľa a za zavádzanie spotrebiteľa, pretože účelom uvádzania údaja o
odplate je umožniť spotrebiteľovi zistiť a porovnať výhodnosť jednotlivých produktov. Údaj o odplate možno chápať ako určitého „poradcu“ pri výbere z viacerých alternatív úverov, jej porovnaním pri rôznych spotrebiteľských úveroch ľahko spotrebiteľ určí, ktorý je pre neho výhodnejší, pričom platí pravidlo, čím nižšia odplata, tým lacnejší úver. Žalobkyňa sa úspešne domohla súdnou cestou vyslovenia porušenia jej práv tým, že bola určená „bezúročnosť a bezpoplatkovosť“ úveru poskytnutého na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zároveň bol žalovaný zaviazaný zaplatiť jej bezdôvodné obohatenie. Je teda zrejmé, že žalovaný od žalobkyne prijal plnenie, na ktoré nemal nárok a pokiaľ by sa žalobkyňa nedomáhala súdnou cestou vydania bezdôvodného obohatenia, bol by si žalovaný finančné prostriedky ponechal. Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade je splnený jediný predpoklad pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie, t.j. úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia zákon o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie, ako treba určiť jeho výšku. Tá závisí od úvahy súdu. Za jediné objektívne a exaktné kritérium pri určovaní výšku sumy primeraného finančného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa dodávateľ v základnom konaní na úkor spotrebiteľa aj skutočne obohatil. V prípade žalobkyne to bolo o sumu 201,60 €. Ak teda majú byť naplnené všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, je polovica zo sumy o ktorú sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil minimálna na dosiahnutie tohto cieľa.
4. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 22.03.2022 za prítomnosti právneho zástupcu žalobkyne, v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť neospravedlnil a na pojednávanie sa nedostavil, oboznámil sa s relevantnými listinnými dôkazmi, a to žalobou ako aj jej prílohami, rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. XXCsp/XX/XXXX, vyjadrením žalovaného, vyjadrením žalobkyne a zistil tento skutkový stav:
5. Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. XXCsp/XX/XXXX zo dňa 14.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.12.2018 súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 261,60 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 201,60 € od 03.05.2018 a zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania. Z uvedeného sa žalobkyňa ako spotrebiteľ právoplatne úspešne domohla svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo založené na porušení práva spotrebiteľa pri súčasnom nedodržaní povinnosti poskytovateľa úveru z hľadiska dodržiavania obsahových náležitostí zmluvy o úvere. Z odôvodnenia citovaného rozsudku vyplýva, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.05.2016 neobsahuje zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch a preto v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalobkyňa zaplatila žalovanému okrem poskytnutej istiny v sume 400 € aj úroky a poplatky, plnila tak bez právneho dôvodu, pretože úver bol zo zákona bezúročný a bez poplatkov, teda na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu 201,60 €, ktoré súd žalobkyni priznal. Súd mal ďalej preukázané, že napriek tomu, že rozsudkom sp. zn. XXCsp/XX/XXXX nadobudol právoplatnosť dňa 29.12.2018 zo strany žalovaného nedošlo k dobrovoľnému plneniu, a preto bolo dňa 09.04.2019 vydané exekútorským úradom súdnym exekútorom JUDr. Jaroslav Straka so sídlom v Bratislave, Račianska 66 upovedomenie o začatí exekúcie na pohľadávku z titulu rozsudku Okresného súdu Martin a až na základe začatia exekúcie dňa 16.04.2019 bolo vydané upovedomenie o ukončení exekúcie, nakoľko exekúcia bola úspešná. Žalobkyňa sa domohla svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní po tom, čo takéto konanie iniciovala a úspešne jej právo bolo priznané, pričom ako už bolo konštatované po vydaní rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť musela sa domáhať právoplatne priznanej sumy až v exekučnom konaní. Z textu zákonného ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. vyplýva, že základným predpokladom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, čo žalobkyňa spĺňa. Okrem formálnej podmienky vyžadovanej zákonom má súd za to, že sú taktiež dôvody na strane žalobkyne, ktoré vzhľadom na individuálnu povahu jej sporu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujú. Žalobkyňa sa musela svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia domáhať súdom, keďže žalovaný neplnil dobrovoľne a žalobkyňa bola nútená iniciovať súdne konanie. Je potrebné taktiež konštatovať, že porušenie práva žalobkyne nielenže bolo spôsobilé privodiť jej ujmu ako spotrebiteľovi ale takúto ujmu jej aj privodilo, keď spotrebiteľka nad rámec svojich povinností uhradila sumu, hoci na to žalovaný nemal nárok a vzniklo ňou bezdôvodné obohatenie. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Súd uvádza, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, súdu tak
nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práv alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že to má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby odradila dodávateľa od ďalšieho nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi - žalobkyni a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu t.j. žalovaná s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov. Primerané finančné zadosťučinenie môže pozostávať i z náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ t.j. žalovaná musela strpieť, keďže nie vždy vrátením neoprávnene zaplatených finančných prostriedkov sa všetko zhojilo. Tak, ako sa aj konštatuje v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 k priznaniu finančného zadosťučinenia najvyšší súd uviedol, že „zákon neustanovuje žiadne špeciálne podmienky pre jeho prijímanie. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy.“
6. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie, ako treba určiť jeho výšku. Každý závisí od úvahy súdu a súd ju určuje podľa svojej úvahy po zhodnotení okolností konkrétneho prípadu, pričom zohľadňuje rôzne kritériá ako intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a podobne. Jediným a objektívnym ako aj exaktným kritériom pri určovaní výšky sumy primeraného finančného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť alebo sa v základnom konaní na úkor spotrebiteľa skutočne obohatil. Súd konštatuje, že podmienky v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni boli preukázané, a to vo forme úspešného uplatnenia porušenia práva spotrebiteľa a splnené boli. Žalobkyňa sa ako spotrebiteľ právoplatne úspešne domohla svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo založené na porušení práva spotrebiteľa pri súčasnom nedodržaní povinnosti žalovaného pri uzatváraní zmluvy o úvere. Súd ďalej vychádzal z listinných dôkazov, a to konkrétne zo žaloby a rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. XXCsp/XX/XXXX a je toho názoru, že pri svojej úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch mal k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých vychádzal a prihliadal na to, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobkyňa zdôvodňovala a na ktoré dôkazy poukazovala. V tomto prípade súd prihliadol aj na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania, rozsah nepriaznivých následkov. Zohľadnil skutočnosť tak, ako bolo vyššie citované, že žalobkyňa sa domohla svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Porušenie práva žalobkyne bolo nielenže spôsobilé privodiť jej ujmu ako spotrebiteľovi ale takúto ujmu jej aj privodilo. Súd považuje sumu 100 €, ktorú priznal ako primerané finančné zadosťučinenie, pričom pre svoju úvahu o výške priznaného finančného zadosťučinenia mal k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých pri svojich úvahách vychádzal. Prihliadol aj na to, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobkyňa zdôvodňovala. V tejto súvislosti možno poukázať napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ob/147/2007, 6Ob/302/2006 podľa ktorých napriek tomu, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na plnenie akýchkoľvek subjektívnych podmienok je treba mať na zreteli, že finančné zadosťučinenie a jeho výška má byť „kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý utrpel“ resp. „prihliadne sa aj na to, aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť“.
7. Podľa § 255 ods 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
8. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
9. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, súd jej preto priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.