Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cob/187/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu MODUM s.r.o., so sídlom T. G. Masaryka 34, Trenčianske Teplice, IČO 46 611 711 právne zastúpený M.. L.. O. S., advokátom, Z. XX, XXX XX N. N., proti žalovanému Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom gen. M. R. Štefánika 20, Trenčín, IČO: 37 916 301, o zaplatenie 6 723,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 36Cb/22/2015-128, zo dňa 10. februára 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 3 867,06 eur s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2015 do zaplatenia a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3 867,06 eur s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2015 do zaplatenia, výrokom II. konanie v časti o zaplatenie sumy 2 856,34 eur s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2015 do zaplatenia zastavil a vo výroku III. priznal žalobcovi náhradu 100% trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 28.05.2013 uzatvorili dohodu č. 07/§59/2013, ktorá založila obchodný zmluvný záväzkový vzťah strán sporu v zmysle § 261 ods. 2 Obch. zák., keďže bola uzavretá medzi štátnym orgánom ako subjektom verejného práva podľa § 261 ods. 3 písm. a) Obch. zák. pri zabezpečovaní verejných potrieb a žalovaným ako podnikateľom pri jeho podnikateľskej činnosti. Podľa čl. II bodu 4.2 dohody č. 07/§59/2013 žalobca ako zamestnávateľ bol povinný oznámiť písomne úradu skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť záväzky vyplývajúce z tejto dohody (najmä zmeny právneho stavu, sídla, plnenie podmienok dohody), najneskôr 30 kalendárnych dní pred uskutočnením plánovanej zmeny. Porušenie citovaného článku dohody sa podľa jej čl. VI bodu 4 považovalo za závažné porušenie podmienok tejto dohody, v dôsledku ktorého malo vzniknúť žalobcovi v zmysle čl. VI bodu 3 dohody právo odstúpiť od zmluvy. Žalovaný odstúpil od predmetnej dohody listom zo dňa 19.12.2013, doručeným žalobcovi dňa 04.01.2014, z dôvodu, že žalobca neoznámil žalovanému včas (30 kalendárnych dní pred uskutočnením plánovanej zmeny) zmenu sídla spoločnosti žalobcu, ku ktorej došlo od 01.12.2013. Žalobca predložil v konaní list zo dňa 30.10.2013, doručený žalovanému 30.10.2013, ktorým oznámil žalovanému zmenu sídla žalobcu podľa dohody č. 18/§56/2012/ŠR. Následne oznámil

žalobca predmetnú zmenu sídla žalovanému aj listom zo dňa 19.12.2013, doručeným žalovanému 19.12.2013 (bez uvedenia čísla zmluvy). Súd prvej inštancie posúdil odstúpenie žalovaného zo dňa 19.12.2013 od dohody č. 07/§59/2013 v zmysle § 344 Obch. zák. ako neplatné, keďže v konaní nebolo preukázané porušenie povinností stanovených čl. II bodu 4.2 dohody č. 07/§59/2013 zo strany žalobcu, pre ktoré mal žalovaný právo odstúpiť od dohody. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca oznámil žalovanému zmenu sídla listom zo dňa 30.10.2013. Žalobca si týmto splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. II bodu 4.2 dohody. Oznámenie zmeny sídla zo dňa 30.10.2013 neobsahovalo číslo dohody 07/§59/2013, ale iba číslo inej dohody č. 1/§56/2012/ŠR. Podľa čl. VII bodu 2 dohody strany sporu boli povinné uvádzať v každom písomnom styku číslo tejto dohody. Porušenie povinnosti upravenej v čl. VII bode 2 dohody však dohoda nedefinuje ako závažné porušenie podmienok tejto zmluvy, a preto v zmysle čl. VI bodu 3 dohody nemôže byť dôvodom odstúpenia od dohody. Okrem toho, z oznámenia žalovaného zo dňa 31.03.2014 je zrejmé, že žalovaný má systém evidencie, z ktorého je komplexne informovaný o zmluvných vzťahoch s príslušným podnikateľským subjektom, súvisiacich so zákonom č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení príslušných právnych predpisov, keďže úhradu plnenia žalobcovi v zmysle dohody č. 18/§56/2012 podmienil vrátením plnenia zo strany žalobcu, ktoré mu bolo poskytnuté na základe dohody č. 07/ §59/2013. Vzhľadom k tomu žalovaný, napriek tomu, že žalobca na oznámení zo dňa 30.10.2013 neuviedol aj číslo dohody 07/§59/2013, reálne mohol akceptovať oznámenie o zmene sídla žalobcu aj pre zmluvný vzťah založený zmluvou č. 07/§59/2013. Vzhľadom k tomu, že odstúpenie žalovaného zo dňa 19.12.2013 od dohody č. 07/§59/2013 je neplatné, žalobcovi nevznikla povinnosť vrátiť poskytnuté plnenia spolu v sume 2 263,50 eur. Napriek tomu, žalobca, na základe výzvy žalovaného, peňažné plnenie v sume 2 263,50 eur žalovanému vrátil, čím u žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zák. plnením bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho súd v zmysle § 451 ods. 1 a § 456 Obč. zák. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 263,50 eur. Je však potrebné vziať na zreteľ, že žalovanému by v zmysle čl. VI bodu 5 dohody č. 07/§59/2013 nevzniklo právo na vrátenie poskytnutého peňažného plnenia ani v prípade platného odstúpenia od predmetnej dohody, nakoľko podľa čl. II bodu 5 dohody, v súlade s § 351 ods. 1 Obch. zák., účastníci dohody sa dohodli, že oprávnene poskytnuté a čerpané plnenia podľa tejto dohody, poskytnuté zamestnávateľovi do dňa účinnosti ukončenia tejto dohody, zostávajú nedotknuté. V dôsledku neplatnosti odstúpenia žalovaného od dohody č. 07/§59/2013, v decembri 2013 zmluvný vzťah založený uvedenou dohodou trval, a preto žalobcovi vznikol nárok aj na preplatenie nákladov na úhradu mzdy zamestnanca za 12/2013 na základe žiadosti o úhradu platby č. 7 (§59) v sume 540,80 eur, ktorá bola podaná riadne a včas. Je nesporné, že žalobca mal v predmetnom čase riadne a včas uhradené ako odvody, tak i mzdu pani N. za 08/2012, pričom úhrada nebola vykonaná z podnikateľského účtu žalobcu, ale z účtu súkromnej osoby A. A., ktorému bola následne uhradená zo strany žalobcu, čo potvrdzujú výpisy z účtu. Žalovaný však v konaní nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že náhrada nákladov za úhradu mzdy v zmysle § 60 ods. 2 písm. f) zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov ako prevádzkových nákladov chránenej dielne, na ktorých úhradu sa poskytuje zamestnávateľovi príspevok, je podmienená úhradou nákladov výslovne iba z podnikateľského účtu podnikateľa. Takéto tvrdenie je v rozpore s čl. II bodu 3 dohody, ktorý upravuje doklady, ktoré sa mali predkladať na preukázanie skutočne vynaložených oprávnené výdavkov, a ktorý pripúšťa ako doklad, okrem výpisu z účtu zamestnávateľa, aj potvrdenie o uskutočnení platby. Zmluvný vzťah strán sporu sa spravuje predovšetkým dohodou č. 07/ §59/2013, ktorá výslovne nepodmieňuje náhradu predmetných výdavkov ich úhradou z podnikateľského účtu žalobcu. Podmienkou náhrady nákladov bolo ich skutočné vynaloženie a oprávnenosť, čo v danom prípade bolo splnené. I keď boli výdavky najskôr reálne uhradené z účtu tretej osoby, záväzok uhradiť ich bol žalobcov, ktorý následne vyplatil A. A. ním uhradené finančné prostriedky, a teda sa jedná o výdavky žalobcu. Vzhľadom k tomu vznikla žalovanému povinnosť vyplatiť žalobcovi sumu 491,08 eur na základe žiadosti č. 1 (§60). Námietky žalovaného týkajúce sa prepočtu žiadosťou č. 1 uplatnenej sumy, vznesené v písomnom vyjadrení predloženom súdu 16.11.2016, súd posúdil ako neopodstatnené, keďže žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal. Nie je zrejmé z čoho vychádzal žalovaný pri prepočte nájomného, v konaní neboli predložené listiny, na ktoré sa odvolával, napr. faktúra, nie je zrejmé, z akých zmluvných, príp. zákonných ustanovení žalobca pri prepočte vychádzal. Súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodné aj námietky žalovaného proti žiadosti č. 3 ohľadom uplatnenej sumy 297,62 eur. Žalovaný namietal, že p. N. od 21.03.2013 nebola zamestnancom žalobcu, a preto sa jej príspevok po 21.03.2013 už neposkytol. Je však nesporné, že vo februári 2013, za ktorý si žalobca

v konaní uplatnil náklady za úhradu mzdy v sume 297,62 eur, p. N. zamestnankyňou žalobcu bola, v dôsledku čoho jej mzda predstavovala náklady žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že by jej vo februári 2013 nepatrila mzda, a to aj s ohľadom na určenú neplatnosť odstúpenia od zmluvy. Žalovaný opätovne pri tejto námietke nepreukázal spôsob jeho výpočtu príspevku vyplateného žalobcovi na základe žiadosti č. 3, keďže nepredložil súdu príslušné listiny. Nie je zrejmé, akým spôsobom a na základe čoho (akých listín alebo skutočností) žalovaný nevyplatil žalobcovi sumu 297,62 eur. Pri žiadosti č. 4, z ktorej si žalobca žalobou uplatnil sumu 381,83 eur žalovaný taktiež nepreukázal opodstatnenosť ním vykonaného prepočtu žiadosťou č. 4 uplatnenej sumy a nevyplateného rozdielu. Žalobca trval na tom, že si za 3/2013 uplatnil náklady na úhradu mzdy iba za obdobie do 20.03.2013, v ktorom bola p. N. zamestnankyňou žalobcu. Žalovaný aj v tejto súvislosti poukazoval na metodické usmernenie zo dňa 11.02.2013, ktoré však bolo vydané až po vyplatení nákladov na základe žiadosti č. 4. Okrem toho, je potrebné prihliadať v prvom rade na zmluvnú úpravu práv a povinností strán sporu a výklad zmluvy zmluvnými stranami v zmysle § 266 Obch. zák. Okrem toho, žalovaný nepreukázal v konaní dôvody, upravené predmetným usmernením, pre ktoré by nemal povinnosť vyplatiť žalobcovi náklady za úhradu mzdy p. N. do 20.03.2013. Je potrebné prihliadnuť na to, že všetky prepočty žalovaného sú neúplné a nepreskúmateľné, keďže nie sú preukázané príslušnými listinami, na základe ktorých boli žalovaným stanovené jednotlivé položky, ktoré nie sú ani riadne vyčíslené, neboli predložené kompletné žiadosti, ani výpočty súm vyplatených žalobcovi, v dôsledku čoho mali potom prepočty žalovaného iba hodnotu tvrdení strany v konaní, ktoré však neboli preukázané. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam zaviazal súd žalovaného spolu na zaplatenie sumy 3 867,06 eur (540,80 + 491,08 + 297,62 + 274,06 + 2 263,50) s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2015 do zaplatenia, keďže žalovaný uvedenú sumu doteraz neuhradil, pričom je so splnením tohto záväzku v omeškaní. Súd v spore nevykonal dokazovanie výsluchom svedka A. A., nakoľko tento dôkaz považoval za nadbytočný, nespôsobilý privodiť iný výsledok konania, a to aj s ohľadom na predložené výpisy z účtu.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal náhradu 100% trov konania, vrátane zastavenej časti konania, keďže nebolo preukázané procesné zavinenie zastavenia konania zo strany žalobcu (dôvod späťvzatia - mimosúdna dohoda). Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa § 355 ods. 1 a § 365 C.s.p. Podľa názoru žalovaného bolo odstúpenie od dohody č. 07/59/2013 platné a v poriadku. Žalovaný nedoložil riadne doklady na zmenu sídla podľa článku II. bod 4.2 dohody. Oznámenie o zmene sídla mal žalobca písomne oznámiť najneskôr 30 kalendárnych dní pred uskutočnením plánovanej zmeny. Podľa článku VII. bod 2 v každom písomnom styku má žalobca uvádzať číslo dohody. Žalobca má s úradom viacero dohôd a preto je potrebné uvádzať číslo dohody. Listom zo dňa 30.10.2013 toto splnené nebolo. V dôsledku presvedčenia žalovaného o platnosti odstúpenia od dohody sa nárok na úhradu mzdy zamestnanca za 12/2013 na základe žiadosti o úhradu č.7 v sume 540,80 eur javí ako nedôvodný. Od dohody bolo odstúpené a teda nárok na mzdu nemal. Čo sa týka žiadosti č. 3 uplatňovanej žalobcom v sume 297,62 eur žalobca dňa 29.04.2013 predložil úradu práce žiadosť o príspevok na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov podľa § 60 a žiadal okrem iného preplatenie mzdy zamestnankyne - občianky so zdravotným postihnutím za mesiac 12/2012, 1/2013 a 2/2013. Pani N. bola zamestnankyňou žalobcu od 17.07.2012 do 20.03.2013 a žalovaný uviedol svoj výpočet výšky príspevku. Žalovaný dal do pozornosti ustanovenie § 60 ods. 6 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Z citácie tohto ustanovenia vyplýva, že výšku príspevku poskytuje úrad na konkrétneho občana so zdravotným postihnutím s konkrétnym poklesom vykonávať zárobkovú činnosť a toto bolo splnené. K žiadosti č. 4 žalobcom uplatňovanej sumy 274,06 eur nebola vyplatená mzda za 3/2013 pre pani N., nakoľko už nebola zamestnancom spoločnosti žalobcu. Žalovaný namietal aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania s tým, že žalobca žalovaného pôvodne zažaloval o sumu 6 273,40 eur a v dôsledku rokovaní so žalovaným túto sumu upravil, a preto žiada aby súd zobral do úvahy a nepriznal povinnosť nahradiť 100 % trov konania. Žalovaný voči napadnutému rozhodnutiu namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec a z tohto dôvodu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní odôvodnených súm

prvej časti (540,80 eur, 297,62 eur a 274,06 eur) a vo veci náhrady trov konania zmenil, tak že žalobu zamietne.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 05.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutia riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. platného a účinného od 01.07.2016.

11. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaného. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie zasiahol do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa vyjadroval k nároku žalobcu, obrane žalovaného, k vykonanému dokazovaniu. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

12. Odvolací súd, tak isto ako súd prvej inštancie, vyhodnotil odstúpenie od Dohody č. 07/§59/2013 zo strany žalovaného ako neplatné, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nároku na úhradu mzdy zamestnanca za 12/2013 vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Žalobcovi vznikol nárok na úhradu sumy 540,80 eur (žiadosť o úhradu platby č. 7). Ďalšia odvolacia námietka týkajúca sa uplatňovanej sumy 297,62 eur (žiadosť č. 3) bola tiež vyhodnotená odvolacím súdom ako nedôvodná. Pani N. bola do 21.03.2013 zamestnankyňou žalobcu a preto žalobcovi patrí tento nárok z titulu príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov (§ 60 zák. č. 5/2004 Z.z.). Námietka žalovaného týkajúca sa uplatnenej sumy 274,06 eur bola taktiež vyhodnotená ako nedôvodná. V žiadosť č. 4 si žalobca uplatnil náklady na úhradu mzdy zamestnankyne p. N. do termínu, pokiaľ bola zamestnankyňou žalobcu. Námietka žalovaného, že táto suma nebola žalobcovi za 3/2013 vyplatená z dôvodu, že p. N. nebola už zamestnancom žalobcu, je tiež nedôvodná.

13. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku namietal aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vo výroku I. bol žalobca úspešný. Výrok II. sa týka čiastočného zastavenia konania, pričom procesné zavinenie čiastočného zastavenia konania nie je možné jednoznačne pripísať ani jednej zo strán sporu, nakoľko k čiastočnému späťvzatiu návrhu došlo z dôvodu minosúdneho rokovania.

14. Ani v odvolacom konaní žalovaný neuviedol žiadne tvrdenia týkajúce sa veci samej, ktorými sa súd prvej inštancie nebol zaoberal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku I. a výroku III. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).