Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5Co-32-2018.pdf
PDF · 104.69 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/32/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu A. U., Q.. XX.X.XXXX, U. XX, R. F. Q. XX, F. W., Č. N., proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe vo výške 20 921,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 15C/243/2015-194 z 21.11.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanej priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 921,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 8.5.2015 do zaplatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,2 %. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 29.5.2015 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný v písomnom podaní doručenom 12.1.2016 nárok uplatnený žalobou neuznal. Uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil a citujúc znenie § 3 ods.1,2, § 4 ods.1 písm. a), § 5 ods.1, § 6 ods.2, § 8 ods.5,6, § 15 ods.1, § 16 ods.1,2,4, § 17 ods.3, § 18 ods.1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, § 21 ods.4 O.s.p. uzavrel, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach z 9.1.2011, ČVS: ORP-33/5-OJP-KE-2011 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods.1 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Košice I z 11.1.2011, sp.zn. 0Tp/4/2011 bol žalobca vzatý do väzby, pričom väzba začala plynúť 9.1.2011. Uznesením Okresného súdu Košice I zo 16.6.2011, sp.zn. 0Tp/4/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 22.6.2011, sp.zn. 4Tpo/33/2011 bol žalobca prepustený na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu Košice I z 20.2.2013, sp.zn. 3T/53/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 4.12.2013, sp.zn. 6To/106/2013 bol žalobca oslobodený, nakoľko skutok nie je trestným činom. Z pripojeného trestného spisu, vyplynulo žalobca na základe dôkazov zistených v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, bol súdom oslobodený. Súd v rámci dokazovania v trestnom konaní vyhodnotil, že skutok, ktorého podstatou bolo ublíženie na zdraví, nie je trestným činom, nakoľko dokazovaním nebol preukázaný úmysel žalobcu a samotný poškodený tvrdil vo výpovedi pred súdom, že išlo o náhodné poranenie. V trestnom konaní vznikli žalobcovi preukázateľne trovy obhajoby vo výške 921,- eur, ktoré podľa príjmového pokladničného dokladu z 29.8.2014 JUDr. Milanovi Kuzmovi, advokátovi zaplatil. V súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, žalobca vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené alebo vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods.1 zák. č. 514/2003Z.z., rozsudok NS SR Z 30.3.2011. sp. zn. 3Cdo 194/2010). Štát zodpovedá objektívne za takto vzniknutú škodu podľa § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z., bez ohľadu na to, či si žalobca zvolil obhajcu sám alebo mu bol ustanovený (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010). Dôvodom nutnej obhajoby bol § 37 ods.1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave. Trovy obhajoby sú teda v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Ďalej súd citoval znenie § 517 ods.1,2 O. z., § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., platného a účinného od 1.2.2013. Konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu trov obhajoby vo výške 921,- eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- eur. Žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe listom zo 4.11.2014. Žiadosť žalobcu o bola žalovanému doručená 7.11.2014. Žalovaný listom zo 20.5.2015 oznámil žalobcovi, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody posúdil ako nedôvodnú. Nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania nároku nebol v lehote šiestich mesiacov uspokojený. Po uplynutí šesťmesačnej lehoty, t.j. 8.11.2015 (§16 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z.) sa žalovaný ako dlžník (§ 489 OZ) dostal do omeškania, čím vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platná ku dňu omeškania, t.j. 8.11.2015 bola 0,05 %, a teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške zodpovedajúcej výške 5,05 % (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,05 % zvýšená o päť percentuálnych bodov). Na základe uvedených záverov a s poukazom na citované zákonné ustanovenia žalobe v časti náhrady škody za trovy obhajoby v trestnom konaní vyhovel a žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 921,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 921,- eur od 8.5.2015 do zaplatenia. K nemajetkovej ujme uviedol, že pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah inak, ako majetkovej sféry integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenia a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre učenie výšky náhrady (rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28.5.2013, sp. zn. 8 Co 175/2012). Pri nárokoch žalobcu týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy súd skúmal okolnosti, ktoré viedli k rozhodnutiu o väzbe, predchádzajúce odsúdenia žalobcu, ich charakter, ako aj vplyv väzby na život a rodinné a spoločenské vzťahy žalobcu. Z odpisu registra trestov žalobcu vyplývajú viaceré záznamy, pričom žalobca bol pred posudzovaným vzatím do väzby právoplatne odsúdený za trestný čin dezercie, vydierania, nedovoleného ozbrojovania, opakovane za trestný čin výtržníctva a úmyselné ublíženie na zdraví podľa § 155 ods.1 Trestného zákona. Okrem toho bol tiež právoplatne odsúdený za trestný čin vraždy v štádiu dokonaného pokusu podľa § 219 ods.l Trestného zákona. „Žalovanému“ boli súdom opakovane uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody a „žalovaný“ vykonával trest odňatia slobody v trvaní niekoľko rokov, pričom časť výkonu trestu odňatia slobody bola vykonávaná v tretej, t.j. najprísnejšej, nápravnovýchovnej skupine. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol v prevažnej miere odsúdený pre úmyselné trestné činy násilného charakteru. V danom prípade išlo o násilnú trestnú činnosť a vzhľadom trestnú minulosť žalobcu, bolo rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby v danom čase dôvodné, predovšetkým s poukazom na pôvodné výpovede zúčastnených osôb v trestnom konaní, ktoré bezprostredne vypovedali tak, že žalobca úmyselne poškodenému spôsobil vážne rezné poranenie predlaktia. Odstupom času svoje výpovede v konaní pred súdom zmenili. Žalobca tvrdil, že počas výkonu väzby mal ťažké depresie a stavy smútku, žiadne lekárske správy súdu nepredložil. Vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia žalobcu a niekoľkoročný nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody v najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine, možno konštatovať, že prostredie výkonu väzby bolo pre žalobcu prostredím dobre známym. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že následky a závažnosť väzby sú odlišné u osoby, ktorá je prvý krát obvinená zo spáchania trestného činu a vzatá do väzby a pri osobe žalobcu, ktorý bol niekoľko rokov vo výkone trestu odňatia slobody. Zastáva názor, že u žalobcu ku konkrétnym následkom opísaným v žalobe v dôsledku väzby nedošlo. Tvrdenia svedkov o zhoršení rodinných vzťahov súd rovnako považoval za účelové. Vzhľadom na to, že ako svedok vypovedal otec žalobcu a bratranec žalobcu, t.j. jeho blízki rodinní príslušníci, súd svedecké výpovede, s prihliadnutím na prirodzené citové vzťahy, zhodnotil ako subjektívne posúdenie danej situácie, a nie ako objektívny pohľad na trestnú minulosť žalobcu a hľadanie podstaty zhoršenia vzťahov v ich rodine, ktoré nastali. Vážne zhoršenie vzťahov v rodine žalobcu nemá reálny základ a
je nelogické, po obvinení z ublíženia na zdraví, keď žalobca bol napokon spod obžaloby oslobodený, pričom k zhoršeniu vzťahov v rodine nedošlo po predchádzajúcom niekoľkonásobnom právoplatnom odsúdení za obdobné, resp. závažnejšie trestné činy a po predchádzajúcich výkonoch trestu odňatia slobody. Ak aj predmetné obvinenie z ublíženia na zdraví a vzatie žalobcu do väzby zhoršilo vzťahy v rodine, je potrebné pôvodnú príčinu hľadať už v predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu a výkonoch trestu odňatia slobody. Je možné usudzovať, že nebyť predchádzajúcej trestnej minulosti žalobcu, k zhoršeniu vzťahov v rodine by nedošlo, nakoľko počas predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody rodina žalobcu navštevovala a rozhodla sa pomôcť žalobcovi. Sám žalobca vo výpovedi na pojednávaní súdu uviedol, že vzťahy s rodičmi po jeho prepustení z výkonu trestu boli možno ešte lepšie ako pred výkonom trestu. Z uvedeného vyplýva, že ak by išlo o prvé obvinenie žalobcu a jeho vzatie do väzby, k následkom vo vzťahoch v rodine, o ktoré žalobca opiera nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, by nedošlo. Práve predchádzajúca trestná minulosť žalobcu spôsobila narušenie rodinných vzťahov. Nie je možné totiž vnímať len jednu udalosť vyňatú z kontextu a dôvodiť, že jedine predmetným obvinením a vzatím žalobcu do väzby došlo k narušeniu vzťahov v rodine. Trestnú minulosť žalobcu je potrebné vnímať ako celok a tam hľadať príčiny vzniku a podstatu narušenia rodinných vzťahov. Zodpovednosť za trestnú minulosť žalobcu a tým spôsobené zhoršenie vzťahov v rodine nemožno prenášať na žalovaného. Nebola preto preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Strany sporu majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Strana, ktorý neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vyhádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov (§ 151 CSP účinného od 1.7.2016). Žalobca súdu žiadne iné dôkazy neponúkol, napriek poučeniu podľa § 154 CSP. Na základe uvedených záverov nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000,- eur s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 251, § 262 ods. 1, § 255 ods.1,2, § 262 ods.2 CSP a poukázal na to, že žalobcovi bola priznaná suma 921,- eur s prísl. zo žalovanej sumy 20 921,- eur, z čoho vyplýva úspech žalobcu vo výške 4,4 % a neúspech vo výške 95,6 % (teda úspech žalovaného v tejto časti). Vzhľadom na pomer úspechu sporových strán (95,6 % - 4,4%), súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,2 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, ktoré odôvodnil nasledovne: Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal pre svoje tvrdenie na § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. c), ďalej na § 3 ods.2 cit. zák. zodpovednosti podľa ods.1 sa nemožno zbaviť. Žalovaný na pojednávaní 12.10.2017 poukázal na § 8 ods.6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., to však odmieta pre svoje tvrdenie poukazuje na výpoveď svedka P. I. pred súdom (v konaní o trestnej veci), kde svedok vypovedá o okolnostiach jeho prvej výpovede pred vyšetrovateľmi: Bol na neho vyvíjaný nátlak zo strany vyšetrovateľov, aby vypovedal proti nemu, konkrétne o úmyselnom ublížení poškodeného (čo on odmietol), no nakoniec sa podvolil z vôle vyšetrovateľov a vypovedal tak ako to chceli. Podotkol, že výpoveď svedka P. I. bola príčinou môjho väzobného stíhania. Ďalej sa domnieva, že výpoveďami svedkov (v konaní o náhradu škody) jeho otcom, bratrancom, ako aj jeho výpoveďou bol dostatočne preukázaný nárok na náhradu škôd. Ďalej sa domnieva, že súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil ujmu na slobode človeka, konkrétne, že nezákonným rozhodnutím o väzbe podľa § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. c) mu bola spôsobená nemajetková ujma - obmedzenie osobnej slobody na dobu niekoľkých mesiacov, čo podľa jeho názoru je samo dostatočným dôvodom na priznanie odškodného. Ďalej sa domnieva, že súd nesprávne priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru bolo preukázané zavinenie štátu v rozhodnutí o väzbe, preto sa domnieva, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Navrhol zrušiť rozhodnutie o zamietnutí nároku nemajetkovej ujmy, zrušiť rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému, navrhol vec vrátiť súdu prvej inštancie na opätovné rozhodnutie. 4.Rozsudok, v prvom výroku, nebol odvolaním napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. 5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok v odvolaním napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 7.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 8.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné: hoci nároky vyplývajúce zo žaloby (náhrada škody § 17 ods.1 a náhrada nemajetkovej ujmy § 17 ods.2) vychádzajú z toho istého protiprávneho konania (nezákonného rozhodnutia) žalovanej, ide o nároky s relatívne samostatným skutkovým a právnym základom. 9.Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného (nesúvisí so znížením majetku alebo jeho nezvýšením, ak sa zvýšenie predpokladalo) a nárok na jej odškodnenie nezávisí od toho, či vznikne alebo nevznikne škoda v podobe majetkovej ujmy. U každého z týchto nárokov sa iným spôsobom určuje jej rozsah (u majetkovej ujmy sa uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk, odškodniteľná ujma § 17 ods.3). 10.Žalobca odôvodnil odvolanie smerujúce proti rozsudku v zamietajúcom výroku v časti nemajetkovej ujmy tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že výpoveď svedka P. I. bola príčinou jeho väzobného stíhania. 11.Z obsahu žaloby podanej žalobcom je zrejmé, že pri odôvodňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, neoznačil v žalobe také relevantné dôkazy, ktorými by preukázal nim tvrdené skutočností a súd výpoveď známych a blízkych, ktorí vypovedali ako svedkovia správne vyhodnotil. Nemožno preto súdu vyčítať, žeby na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 12.V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, je potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného. Pri úvahe o forme zadosťučinenia, treba preto zohľadniť aj konanie poškodeného, ktorým k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Za okolnosť dôležitú pre stanovenie formy zadosťučinenia (výšky nemajetkovej ujmy), treba považovať aj zistenie, že poškodený sa dopustil skutku, za ktorý bol následne trestne stíhaný (dôsledkom nie je strata zodpovednosti štátu za ujmu, ktorá poškodenému trestným stíhaním vznikla). V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na dôvody, pre ktoré k oslobodeniu spod obžaloby došlo (zmena svedeckej výpovede). Nemožno vylúčiť, že tieto okolnosti sú dôležité aj z hľadiska závažnosti konkrétnej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného (napr. morálnej sfére poškodeného). Ktoré konkrétne sféry osobnosti môžu byť trestným stíhaním v konkrétnom prípade narušené, nie je možné predom stanoviť. Je preto úlohou súdu, aby v každom jednotlivom prípade posudzoval závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. Osobitne je nutné poukázať na tú časť odvolania žalobcu, v ktorej uvádza, že príčinou jeho väzobného stíhania bola výpoveď svedka P. I., ktorý ju neskôr zmenil a v
poradí druhým rozsudkom bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Keďže žalobca nepreukázal, žiadne konkrétne následky, ktoré mu trestné stíhanie vyvolalo, ako aj s prihliadnutím na jeho minulosť, nie je možné vnímať žalobou popísaný stav, ako následok vyvolaný práve týmto konaním. 13.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 14.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 15.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 16.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17.Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. 18.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.