Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/329/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený HMG & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefanovičova 12, Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: Y. M., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX/ XX, A., o zaplatenie 6.786,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26C/22/2013-225 zo dňa 6. apríla 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému s a n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 2.471,22 eura, v časti úroku vo výške 11,65% ročne zo sumy 5.312,37 eura od 22.12.2010 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 997,16 eura od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil. Výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po citovaní § 708 ods. 1, § 497, Obchodného zákonníka (ďalej len , § 4 ods. 1, 2, 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vecne rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu (SLSP a.s.) so žalovaným uzatvorili dňa 15.11.2005 zmluvu o bežnom účte, na základe ktorej viedol pre žalovaného bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Ďalej mal súd za preukázané, že totožné strany uzatvorili dňa 15.11.2005 zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty, na základe ktorej právny predchodca žalobcu k vyššie označenému bežnému účtu žalovanému vydal platobnú kartu. Dňa 6.12.2005 právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o kontokorentnom úvere č. 0182731997/1/1, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru žalovanému na bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX vo výške úverového rámca 1.659,70 eura s úrokovou sadzbou 11,65% ročne. Základné podmienky úveru sú uvedené v čl. I zmluvy. V súlade s listom označeným ako oznámenie o zmene povoleného prečerpania zo dňa 3.2.2006 bol úverový rámec navýšený na 4.315,21 eura, konečná splatnosť úveru bola zmluvnými stranami dohodnutá na 5.12.2006. V rámci zmluvy bolo dohodnuté, že právny predchodca žalobcu bude realizovať príkazy žalovaného na prevod a výbery finančných prostriedkov z účtu aj v prípade, že nebude existovať žalovaného pohľadávka z účtu, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v prospech jeho účtu alebo vkladom v hotovosti na tento účet, a to do výšky úverového rámca (č. II. bod 1. zmluvy). Žalovaný zmluvu prestal plniť, na základe čoho mu voči žalobcovi mal vzniknúť dlh vo výške 4.315,21 eura predstavujúci istinu poskytnutého úveru. Žalovaný sa po prvý raz dostal do omeškania so splácaním úveru dňa 31.1.2006, kedy po prvý raz prekročil úverový rámec. V zmysle uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/329/2013-131 zo dňa 20.10.2014 bolo úlohou žalobcu doplniť skutočnosť, kedy a koľko žalovaný z úveru čerpal, kedy a koľko zaplatil, ako postupoval pri výpočte úroku

a úroku z omeškania. Súd konštatuje, že zmluva o kontokorentnom úvere č. 0182731997/1/1 neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Súd konštatuje, že žalobca v tomto smere učinil len podanie z 18.1.2017 (pojednávania sa nezúčastnil), ktorým vzal žalobu vyššie opísaným spôsobom čiastočne späť, zvyšný nárok odôvodnil len pomerne strohým konštatovaním o tom, že požadovaná istina 4.315,21 eura predstavuje reálnu sumu úveru poskytnutého žalovanému. Vysvetlenie požadovaného nároku žalobcom je podľa názoru súdu nedostatočné, nakoľko žalobca nepreukázal, kedy a v akých sumách bol úver žalovanému poskytnutý, nevyrovnal sa žiadnym spôsobom s priebežnými platbami žalovaného, na základe čoho dôkazné bremeno už čo do istiny neuniesol, preto súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. O náhrade trov súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalovanému, ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal, lebo mu trovy v konaní nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva jej spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepredvídateľné a vydané v rozpore s princípom právneho štátu, princípom právnej istoty a princípom legitímnych očakávaní.

3. Podľa názoru žalobcu z vyjadrení žalovaného vyplýva, že pohľadávka žalobcu ním bola uznaná. Žalobca do spisu súdu založil výpis z účtu žalovaného, z ktorého sú zrejmé všetky kreditné a debetné operácie spočívajúce vo vkladoch, výberoch, účtovaných úrokoch a poplatkoch. Predmetné listiny boli žalobcom súdu predložené ako príloha k vyjadreniu žalobcu k odporu zo dňa 16.04.2013. V nadväznosti na uvedené považuje žalobca tvrdenia žalovaného týkajúce sa dezinformácie o zaplatení časti dlhu za irelevantné a účelové s cieľom oddialiť povinnosť plniť si svoje splatné záväzky. Žalovaná suma pozostávala okrem istiny aj z poplatkov za vedenie úverového účtu, poplatkov za kartové operácie, poplatkov za vyhotovenie a zaslanie výpisu z účtu, kapitalizovaných riadnych úrokov a zmluvných úrokov z omeškania, ale žalobca sa rozhodol od žalovaného žiadať iba zaplatenie istiny vo výške 4.315,21 eura, ktorá mu bola poskytnutá ako povolené prečerpanie k jeho bežnému účtu (vo zvyšku zobral žalobca žalobu späť). Splatnosť úverového rámca sa v súlade s ustanovením čl. III. sa predlžovala vždy o jeden rok, maximálne do 65. roku veku klienta, pokiaľ tento (klient) vzťah neukončil skôr. Žalobca sa tiež žalobou domáha úroku z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 4.315,21 eura od 22.12.2010 do zaplatenia. Žalobca namieta, že by žalovaný svoj zmluvný vzťah s právnym predchodcom žalobcu a pôvodný záväzok voči žalobcovi niekedy poprel, tento namietal len výšku úrokov (bližšie nešpecifikoval v čom sú nesprávne požadované) a to, že nesplatil 3.500,- Sk, ale 35.000.- Sk. Aj s prihliadnutím na obranu žalovaného súd prvej inštancie mal žalobcovi voči žalovanému priznať nárok na zaplatenie tak ako to požadoval, minimálne vo výške zníženej o sumu 1.161,78 eura (35.000,- Sk), keby uznal platbu žalovaného v tejto výške, alebo minimálne vo výške níženej o sumu 116,18 eura (3 500,- Sk), keby uznal platbu žalovaného v tejto výške. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne a v rozpore s § 149 a § 151 CSP, ktoré zakladajú nespornosť skutkových tvrdení žalobcu. Na tomto nemôže nič zmeniť ani uznesenie odvolacieho súdu v Trnave, 23Co/329/20013 zo dňa 20.10.2014. Toto uznesenie bolo prijaté za predchádzajúcej právnej úpravy, kedy toto nemôže negovať postup, či záver vyplývajúci z ustanovenia § 149 a § 151 CSP.

4. Podľa názoru žalobcu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nie je v súlade s § 220 ods. 1 a je arbitrárne. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie NS SR 2Cdo/238/2008 z 30.11.2009, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a 7Cdo 136/2013, rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 107/2007 a ďalšie. Rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre jeho vydanie neboli splnené procesné podmienky bolo vydané v rozpore s legitímnym očakávaním žalobcu. V konaní boli porušené princípy právneho štátu, princíp právnej istoty a s nimi súvisiaci princíp legitímnych očakávaní a súvisiacu požiadavku na ochranu legálne nadobudnutých práv.

5. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v druhom a v treťom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne (aj keď stručne) odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

9. Predmetom sporu (po späťvzatí žaloby žalobcom v časti o zaplatenie 2.471,22 eura s príslušenstvom) ostalo zaplatenie istiny 4.315,21 eura s úrokom z omeškania žalovaným. Žalobca uplatnenú pohľadávku voči žalovanému uplatňoval zo zmluvy o bežnom účte zo dňa 15.11.2005, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu (SLSP a.s., ďalej len banka) so žalovaným, na základe ktorej banka viedla pre žalovaného bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Banka a žalovaný uzatvorili v rovnaký deň zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty a žalovanému bola vydaná platobná karta. Dňa 6.12.2005 banka ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o kontokorentnom úvere č. 0182731997/1/1, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru žalovanému na jeho bežnom účte najprv vo výške úverového rámca 1.659,70 eura s úrokovou sadzbou 11,65% ročne, od 3.2.2006 bol úverový rámec navýšený na 4.315,21 eura. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 celkom vo výške 6.786,43 eura.

10. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v podstate z dôvodu, že žalobca nárok na zaplatenie požadovanej istiny s príslušenstvom nepreukázal. Žalobca v odvolaní namietal, že toto tvrdenie súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie a vyjadrenie žalovaného neobstojí.

11. Je možné súhlasiť s názorom žalobcu vyjadrenom v odvolaní, že v čase rozhodovania súdom prvej inštancie súd v konaní rozhodoval na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (§ 215 . Podľa § 149 prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 154 prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aby strana konania mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať.

12. Zároveň však platí podľa § 132 ods. 2 CSP, že opísanie rozhodujúcich skutočností (v žalobe) nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy a podľa § 295 v spotrebiteľských sporoch môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej.

13. V prejednávanej veci nebolo sporným, že ide o uplatnený nárok žalobcu zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca v žalobe v zmysle § 132 ods. 1 (pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností) poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej nadobudol pohľadávku voči žalovanému, poukázal na uzavreté zmluvy medzi žalovaným a bankou, od ktorých odvodzoval právo na zaplatenie dlžnej sumy a pripojil písomné listinné dôkazy, vyššie uvedené zmluvy. Po podaní odporu žalovaným a po zrušení platobného rozkazu sa žalobca písomne vyjadril k podanému odporu a k vyjadreniu pripojil zoznam transakcií účtu žalovaného s tým, že uplatnená pohľadávka vyplýva zo zoznamu transakcií.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o typický príklad toho, že žalobca si v danom prípade uplatňoval nárok len s odkazom na označený dôkaz, na zoznam transakcií. Zoznam transakcií obsahuje 810 položiek, rôznych účtovných operácií na účte žalovaného. Súdu vyplýva zo zákona poskytnúť ochranu slabšej strane sporu, spotrebiteľovi, čo reálne znamená to, že súd je oprávnený a povinný preskúmať opodstatnenosť uplatneného nároku. Aby súd mohol preskúmať opodstatnenosť nároku na zaplatenie istiny, musí žalobca v žalobe opísať rozhodujúce skutočnosti s poukazom na jednotlivé dôkazy tak, aby bolo možné overiť, z ktorých konkrétnych položiek transakcií je zrejmé, akú sumu žalovaný prečerpal a z ktorých konkrétnych položiek transakcií je zrejmé, akú sumu žalovaný žalobcovi vrátil. Odvolací súd uvedený právny názor vyjadril už v predchádzajúcom uznesení z 20.10.2014, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie. Žalobca po vydaní uznesenia doručil do spisu podanie zo dňa 17.1.2017 (č.l. 150), avšak vytýkaný nedostatok v podaní neodstránil. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, že na základe uzavretých zmlúv, tak ako boli vyššie špecifikované má voči žalovanému pohľadávku v uplatnenej výške. Povinnosťou súdu nie je hľadať medzi 810 položkami transakcií sumy, ktoré žalovaný ako dlžník z úveru vyčerpal a rovnako nie je povinnosťou súdu medzi položkami hľadať sumy, ktoré žalovaný vrátil. Súd nemôže dedukovať, predpokladať, ktorá asi z 810 transakcií (pomenovaných výlučne odbornými ekonomickými pojmami) na účte žalovaného sa týka kontokorentného úveru. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že žalovaný jeho nárok uznal. Uznanie nároku čo do dôvodu a výšky znamená, že dlžník uzná, že dlhuje konkrétnu sumu peňazí z konkrétneho právneho úkonu. Žalovaný však len tvrdil, že nejakú časť dlhu zaplatil (35.000,- Sk), z čoho možno vyvodiť, že nárok žalobcu v uplatnenej výške nie je dôvodný, a je na žalobcovi, aby preukázal akú sumu finančných prostriedkov žalovanému poskytol.

15. Pre úplnosť je potrebné dodať, že existuje aj ďalší dôvod, pre ktorý bolo nevyhnutné žalobu žalobcu zamietnuť. Z obsahu spisu je zrejmé, že listom zo dňa 28.10.2010 oznámila Slovenská sporiteľna a.s. (č.l.13) žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 21.12.2010 postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému spoločnosti žalobcovi. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 vyplýva, že medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a postupníkom žalobcom, došlo podľa § 524 a nasl. k postúpeniu pohľadávok špecifikovaných v prílohe č. 1 k zmluve. V zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok predmetom postúpenia bola pohľadávka voči žalovanému v celkovej výške ku dňu postúpenia 6.786,43 eura.

16. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

17. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými

obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný.

18. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21.12.2010 (vo vzťahu k žalovanému) je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 (pre rozpor so zákonom).

19. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

20. Ustanovenie § 525 ods. 1 zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

21. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 a § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90

dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Uvedený právny názor je aj v súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 z 24.4.2018.

22. Aj keď súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na uvedenom právnom názore, po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie žalobca doručil súdu prvej inštancie podanie dňa 17.1.2017 (č.l. 150) v ktorom podrobne odôvodňuje svoju aktívnu legitimáciu s poukazom na zákon o bankách a ustanovenia Občianskeho zákonníka. S právnym názorom žalobcu sa však z vyššie uvedených dôvodov a aj s poukazom na nedávne rozhodnutie NS SR stotožniť nemožno.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu je nárok žalobcu aj premlčaný, čo bolo ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobcu. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia 23Co/329/20013 zo dňa 20.10.2014, ktorým v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vyjadril názor, aby sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou premlčania nároku žalobcu. Súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že dospel k záveru, že žalobca nárok nepreukázal sa uspokojil len s touto argumentáciou a nezaoberal sa posudzovaním nároku žalobcu aj z hľadiska jeho možného premlčania (podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa). Žalobca v žalobe uvádza, že konečná splatnosť úveru bola stranami dohodnutá dňom 5.12.2006. Z čl. III zmluvy o úvere ale vyplývalo, že doba trvania zmluvy o úvere (uzavretá na dobu jedného roka) sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi, že nemá záujem na predlžovaní zmluvy. V prípade predĺženia zmluvy sa predlžuje aj splatnosť dlhu o dobu, o ktorú sa predĺžila splatnosť zmluvy, maximálne do doby dosiahnutia 65. roku veku dlžníka. Podľa názoru odvolacieho súdu dohoda o predlžovaní splatnosti dlhu je v tejto časti absolútne neplatná z dôvodu, že obchádza zákon, resp. je v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanoveniami upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, § 101 a § 563 OZ.

24. Uzavretú zmluvu o kontokorentnom úvere 6.12.2005 je potrebné posúdiť aj z hľadiska ďalších právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, nie len v kontexte zákona o spotrebiteľských úveroch. S účinnosťou od 01.01.2008 v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Ak je obsah spotrebiteľskej zmluvy medzi stranami sporný, je potrebné použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 1, 2 . Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods. 2 , že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva a uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené aj pred účinnosťou uvedenej novely (rozsudok NS SR z 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, rozsudok NS SR z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014).

25. Vo všeobecnosti podľa § 101 je premlčacia doba trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý krát (v danom prípade neexistuje dôvod, pre ktorý by sa uvedené ustanovenie nemalo aplikovať). Týmto dňom je zásadne deň, kedy bolo možné podať žalobu na súde a keď sa právo stalo nárokom (actio nata). Nie je rozhodné, z akého dôvodu, či už subjektívneho alebo objektívneho tak veriteľ neurobil. Actio nata nastáva spravidla splatnosťou dlhu. Táto splatnosť môže byť určená dohodu, stanovená právnym predpisom alebo rozhodnutím orgánu (§ 563 . Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodu ani iným spôsobom, možno dlžníka o splatenie dlhu požiadať kedykoľvek a dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa potom, ako bol veriteľom o zaplatenie dlhu požiadaný (§ 563 .

26. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný ako spotrebiteľ si uzavretím zmluvy o úvere v časti splatnosti dlhu nemohol zhoršiť svoje postavenie (§ 54 ods. 1 , iné dojednania o splatnosti dlhu ako predpokladá ustanovenie § 101 a § 563 je možné považovať za absolútne neplatné, pretože obchádzajú zákon (§ 39 . Následne platí, že ak nebola doba splatenia dlhu dohodnutá ani inak stanovená, začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim potom, keď dlh vznikol (R 28/84). Zo zoznamu transakcií na účte žalovaného vyplýva, že z účtu vyberal peniaze v roku 2006, preto je možné pripustiť, že platnosť dlhu nastala najneskôr 31.12.2006 (následne banka pripisovala na účte len rôzne

sankcie). Premlčacia lehota na uplatnenie práva uplynula najneskôr 31.12.2009. Ak žalobca podal žalobu 9.7.2012, jeho nárok možno považovať za premlčaný.

27. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

28. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovanému ale v odvolacom konaní žiadne trov nevznikli, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.

29. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .