Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Co-327-2017.pdf
PDF · 90.12 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/327/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu Platiť sa oplatí s.r.o., Bratislava, Košická 56, IČO: 45 684 618, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706 proti žalovanému K. Z., H.. XX.X.XXXX, E., S. Č. Ľ. XXX/XX, o zaplatenie 366,51 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 38Csp/71/2016-46 z 12.4.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o sumu 161,98 eur s 5 % úrokom z omeškania od 10.09.2013 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 166,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 102,64 eur od 10.10.2013 do zaplatenia, ďalej s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 63,90 eur od 10.11.2013 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania.
2. Vychádzajúc z čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Prílohy k Občianskemu zákonníku, čl. 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, § 43 ods. 1 písm. a), ods. 12 písm. b) zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), § 517 ods. 1, 2, § 101 Obč. zák., § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zák. SNR č. 371/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ich znenie citoval), z rozsudku Najvyššieho súdu ČR 23Cdo/1750/2010, na základe zisteného skutkového stavu, nárok žalobcu právne vyhodnotil tak, že predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je povinný v zmysle cit. ust. prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli Zmluvu o poskytovaní verejných služieb spolu s Dodatkom, ktorej predmetom bolo poskytovanie telekomunikačných služieb, na základe čoho právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému telekomunikačné služby a žalovaný za tieto služby nezaplatil. Konštatoval, že s účinnosťou od 1.5.2014 stanovuje zákon orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Pokiaľ ide o faktúru č. XXXXXXXXXX znejúcu na sumu 161,98 eur, uviedol, že táto bola splatná 9.9.2013, pričom žalobca podal žalobu 13.9.2016, teda po márnom uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Obč. zák. dňom 10.9.2016. Urobil záver, že v tejto časti je žaloba nedôvodná, preto ju zamietol. Uznal nárok žalobcu na zaplatenie istiny 166,54 eur s DPH titulom úhrady za poskytnuté telekomunikačné
služby, ktorá pozostáva zo sumy 102,64 eur vyúčtovanej na základe faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 9.10.2013 a zo sumy 63,90 eur vyúčtovanej na základe faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 9.11.2013. Nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie 4,99 eur a 16,50 eur vyúčtovaných faktúrou č. XXXXXXXXXX splatnou 9.10.2013, ako aj sumu 16,50 eur vyúčtovanej na základe faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 9.11.2013, nakoľko ani vo faktúrach, a ani v žiadnych iných listinách predložených žalobcom nie je uvedené, na základe čoho, alebo z akých dôvodov boli žalovanému vyfakturované zo strany právneho predchodcu žalobcu tieto položky, preto súd tento nárok žalobcu považoval za nepreukázaný a žalobu v tejto časti zamietol. Nakoľko sa žalovaný sa nesplnením peňažného záväzku (ktorý súd žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť) dostal do omeškania, žalobcovi vznikol zároveň nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr, ktorého výška bola v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. určená podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky zvýšenej o 5 % bodov tak, ako to uviedol vo výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 263 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 C.s.p. Konštatoval, že žalobca mal vo veci úspech menší ako žalovaný, a to vo výške 45 %, 100 % tvorila žalovaná suma v celkovej výške 366,51 eur, žalovaný bol úspešný v rozsahu 55 % - 161,98 eur, rozdiel medzi úspechom žalobcu a žalovaným je 9 %, čo je konečný úspech žalovaného v tomto spore, avšak zo spisu žalovanému žiadne trovy nevyplynuli.
3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (v rozsahu premlčanej časti nároku v sume 161,98 eur istiny s prísl.) a proti výroku o trovách konania z odvolacích dôvodov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
4. Poukázal na to, že podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva najmä v nesprávnom určení času podania žaloby a následného posúdenia nároku žalobcu ako v časti premlčaného. Uviedol, že žaloba v tejto veci bola súdu podaná mailom, v elektronickej podobe, bez autorizácie podľa osobitného predpisu 9.9.2016, potvrdenie o odoslaní tohto mailu, vrátane jeho prílohy priložil v prílohe odvolania. Žiadal, aby si toto súd prvej inštancie porovnal s elektronicky doručenou poštou. Citujúc znenie § 121 ods. 5 a § 125 ods. 1,2 C.s.p, mu vyplynulo, že žaloba v tejto veci bola podaná dňa 9.9.2016, že vo vzťahu k faktúre splatnej dňa 9.9.2013 premlčanie namietať nemožno a z tohto dôvodu mal mu súd priznať nárok na zaplatenie 161,98 eur s úrokom z omeškania. Z tohto dôvodu mal súd následne inak určiť mieru jeho úspechu vo veci, mal mu celkom priznať náhradu trov konania minimálne v rozsahu 79,28 % (úspech žalobcu 166,54 eur + 161,98 eur, neúspech žalobcu 37,99 eur). Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalovaného zaviazať zaplatiť mu 161,98 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 161,98 eur od 10.9.2013 do zaplatenia a priznať mu náhradu trov konania (voči žalovanému) vo výške 79,28 %.
5. Rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku, ktorý žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 166,54 eur istiny s prísl., odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto v uvedenom rozsahu nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 375 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o sumu 161,98 eur istiny s 5 % úrokom z omeškania od 10.9.2013 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 a § 391 ods. 1 C.s.p.
7. Rozhodnutie súdu, pokiaľ žalobu zamietol aj o 161,98 eur istiny s prísl. v dôsledku premlčania na ktoré prihliadal, bez vznesenej námietky premlčania - ex offo je nesprávne. Súd vychádzal z § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a § 101 Obč. zák., pričom ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. bolo v čase jeho rozhodovania platné a účinné.
8. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL.ÚS 11/2016-60 zo 7.2.2018 rozhodol tak, že ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy stratilo tak toto ustanovenie účinnosť a následne aj platnosť.
9. V čase rozhodovania a vyhlasovania napadnutého rozsudku bolo ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd prvej inštancie bol preto povinný uvedené ustanovenie aplikovať. Napriek tomu vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález Ústavného súdu SR, okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
10. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2006, sp. zn. PL.ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
11. Zároveň však pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na návrh zákona, ktorý predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Cieľom predkladaného materiálu je zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia. Úprava je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2018, sp. zn. PL.ÚS 11/2016-60, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný návrh zákona obsahuje len jeden novelizačný bod, v zmysle ktorého za § 54 sa vkladá § 54a, ktorý znie: „Premlčané právo (dodávateľa) zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť.“ Tento zákon by mal v prípade jeho schválenia nadobudnúť účinnosť dňom vyhlásenia. Ministerstvo na odôvodnenie zmeny uvádza: „Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Takýto koncept nie je pritom súkromnému právu cudzí, keďže sa uplatňuje napr. pri stávke a hre (porovnaj § 845 Občianskeho zákonníka). Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, v ktorom spotrebné produkty strácajú takmer akúkoľvek hodnotu po uplynutí veľmi krátkeho obdobia, niet v zásade z pohľadu štátnej moci ochrany - hodného záujmu na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku, ale vytvorenie priestoru na to, aby dlžník nebol povinný zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Dobrovoľné splnenie dlhu je naďalej možné. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy
zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a tak bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskoršie. Navrhovaná právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na dodávateľa.“ (pozri <http://www.najpravo.sk/clanky/ministerstvo-predklada-novelu-obcianskeho-zakonnika.html>)
12. Z uvedených dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku o sumu 161,98 eur eur istiny s prísl. a v na to nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude preto vo vzťahu k zamietnutej časti nároku o sumu 161,98 eur istiny s prísl. (pokiaľ ide o zamietnutie tejto časti nároku žalobcu pre premlčanie) tento opätovne posúdiť a o ňom rozhodnúť.
14. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania.
15. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).