Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Csr/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Renatou Ďurkovou v spore žalobkyne: B., bytom D. XXX/X, XXX XX H. N., právne zastúpenej: JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, AK Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

I. Zrušuje rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava zo dňa 28.02.2017, sp. zn. 96/07/16 vydaného rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom, PhD.

II. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 21.07.2017 domáhala rozhodnutia totožného s výrokom tohto rozsudku a náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnila tým, že dňa 14.02.2014 uzatvorila so žalovaným zmluvu o úvere, pri podpise ktorej jej boli predložené viaceré dokumenty. O samotnej skutočnosti, že súčasne so spotrebiteľskou zmluvou podpísala aj rozhodcovskú zmluvu sa dozvedela až z doručeného rozhodcovského rozsudku. Namieta platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa generálnej klauzuly vymedzenej v § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy predstavuje skutočnosť, že žalovaná ju so žalobkyňou individuálne nedojednala, ale táto bola už vopred naformulovaná a bola žalobkyni podsunutá na podpis spolu s úverovou zmluvou a množstvom ďalších listín. Nemala žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť obsah týchto listín. Mohla Zmluvu o úvere spolu s ďalšími listinami ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa celému predformulovanému obsahu. Jej vôľa absolútne nesmerovala k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Žalovaná žalobkyňu nijakým spôsobom neupozornila na význam rozhodcovskej zmluvy, na prípadné riešenie sporov prostredníctvom rozhodcovského súdu a taktiež mi nebol známy inštitút rozhodcovskej zmluvy ako takej. Miesto rozhodcovského konania si taktiež jednostranne stanovila žalovaná, čím vznikajú vážne pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti rozhodcovského konania. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 02. 2014, sp. zn. 9 CoE/83/2013: „Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom reálne daná možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať, inak

sa rozhodcovská zmluva nepovažuje za individuálne dojednanú." Plnenie, na ktoré bola zaviazaná napadnutým rozhodcovským rozsudkom tak bolo veriteľovi priznané v súkromnoprávnom procese na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Ak rozhodcovské konanie prebehlo na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, tak aj nový kvalifikovaný záväzok, ktorý mal vzísť z takéhoto vadného súkromnoprávneho procesu nie je súladný s imperatívom dobrých mravov. Uvedené skutočnosti odôvodňujú zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navyše, pri posúdení dôvodnosti uplatnenej pohľadávky rozhodca ignoroval predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a vec nesprávne právne posúdil. Citovaná zmluva totiž neobsahuje zákonom požadované náležitosti vymedzené v zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Ak by rozhodca pristupoval k posúdeniu úverovej zmluvy s náležitou odbornou starostlivosťou, nemohol by žalovanej pohľadávku v takejto výške priznať. V spotrebiteľskej zmluve je totiž RPMN vyjadrujúca celkové náklady na spotrebiteľský úver uvedená na nižšej úrovni (68,11 %) ako samotná ročná úroková sadzba (RÚS) predmetného úveru (70,02 %). Je to logický nezmysel, aby bola RPMN nižšia ako RÚS, pretože RÚS je obsiahnutá v RPMN. Rozhodca rovnako ignoroval posúdenie výšky dohodnutej ročnej úrokovej sadzby (70,02 %), ktorá je evidentne v rozpore s imperatívom dobrých mravov. Rozhodca tak v rozhodcovskom konaní priznal žalovanej pohľadávku v nedôvodnej výške, čo zakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 45 ods. 1 písm. i) a I) zákona Č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. K problematike neplatnosti rozhodcovskej doložky príkladmo poukazujem na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (SCdo 1/2012, 6Cdo 3/2013) ale aj Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011,1. ÚS 456/2011). V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-168/05 Elisa Maria Mostaza Claro, z ktorého vyplýva, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Tým budú naplnené ciele smernice, podľa ktorej sa majú štáty postarať o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali (či. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

2. Žalovaná sa k žalobe písomne vyjadrila podaním doručeným súdu 28.09.2017, kde navrhol žalobu zamietnuť s odôvodnením, že žalovaný popiera tvrdenia žalobkyne. Skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola vopred pripravená, neznamená automaticky záver, že nešlo o individuálne dojednaný úkon. V opačnom prípade by mohli byť za neindividuálne považované akékoľvek dokumenty pripravené dodávateľom. Z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy výslovne vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a súčasne, že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Z právnych dôsledkov bodu 7 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/4/2014, KS v Banskej Bystrici sp. zn. 1CoE/328/2013 zo dňa 10.12.2013 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 zo dňa 22.11.2012, rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 13Co/111/2014 zo dňa 01.10.2015 ako aj na nález Ústavného súdu ČR vo veci III. ÚS 3725/13 zo dňa 10.04.2014. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, o ktorom bolo rozhodnuté v konaní založenom vzájomnou dohodou zmluvných strán. Jeho samotný obsah pritom vyplýva z následkov porušenia povinností žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere. Predmetom rozhodcovského konania bolo zaplatenie peňažnej sumy titulom nesplnených záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere. Z právneho hľadiska išlo teda o majetkový spor, ohľadne ktorého je možné uzavrieť súdny zmier. Súčasne nešlo o žiadny prípad, ktorý je v zmysle zákona ako predmet konania vylúčený z prejednávania a rozhodovania v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobkyňu na peňažné plnenie, ktorého nárok bol v rozhodcovskom konaní riadne právne a skutkovo zdôvodnený. V predmetnom rozsudku boli zohľadnené všetky relevantné právne predpisy vydané za účelom ochrany spotrebiteľa. Tvrdenie žalobkyne o tom, že výsledná RPMN nesmie byť nižšia ako ročná úroková sadzba, žalovaný popiera, nakoľko údaj o RPMN sa počíta podľa zákonného vzorca.

3. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného k žalobe (replike) poukázala na svoje vyjadrenie v žalobnom návrhu. Citovala ustanovenie § 53 ods. 2, 3 OZ. V zmysle citovaných ustanovení žalovaný znáša dôkazné bremeno a preto ako dodávateľ je povinný preukázať, že zmluvné ustanovenia boli dojednané individuálne, čo žalovaný zatiaľ nijakým spôsobom nepreukázal. Jej tvrdenia sú len v rovine domnienok. Argumentácii žalovaného o tom, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou

uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere a možnosť odstúpenia od nej predstavuje len navonok formálne si splnenie povinnosti, ku ktorému však po faktickej stráne nedošlo. Možnosť odmietnuť uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu a ovplyvniť jej obsah ako predformulovanej listiny žalobkyni v žiadnom prípade nebola zo strany žalovaného daná. Rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu bola uzatvorená neplatne, preto nedostatok právomoci rozhodcovského súdu spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť takéhoto rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy možno nazvať „ničotným aktom“ alebo „paaktom“.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 29.12.2017 uviedol, že napáda tvrdenia žalobcu o tom, že zo strany žalovaného nebol nijakým spôsobom upozornený na význam rozhodcovskej zmluvy, ako ani na dôsledky tohto inštitútu. Žalovaný tvrdí, že jeho „zmluvná voľnosť“ bola obmedzená len dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Údajne mu bolo povedané, že ak chce získať úver, musí podpísať aj predložené listiny, pričom za týchto okolností mala byť podpísaná aj rozhodcovská zmluva zo dňa 14.02.2014. Žalovaný poukazuje na to, že v tomto prípade ide iba o neurčité tvrdenia, ktorými sa žalobca snaží „preukázať“, že rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola individuálne dojednaná a od toho zároveň odvodzuje záver o jej neplatnosti. Tvrdenia žalobcu odporujú ustanoveniu § 53 Občianskeho zákonníka, a súčasne aj rozhodovacej praxi súdov. Z § 53 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že platným je len také dojednanie, ktoré bolo individuálne dohodnuté. Naopak, je z neho zrejmé, že aj každé individuálne nedohodnuté ustanovenie je platné okrem prípadu, ak by spôsobovalo hrubý nepomer v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa pritom poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého tvrdí, že žalovaný znáša dôkazné bremeno a preto ako dodávateľ je povinný preukázať, že zmluvné ustanovenia boli dojednané individuálne, pričom túto okolnosť zatiaľ nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaný uvedené tvrdenie žalobcu popiera, nakoľko si ako dodávateľ svoju dôkaznú povinnosť riadne splnil. Naopak, žalobca ako aktívne legitimovaná strana sporu napriek svojmu spotrebiteľskému postaveniu v predmetnom zmluvnom vzťahu znáša prioritne dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti ním uplatňovanému nároku na zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto smere zdôrazňujeme, že žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by rozhodcovská zmluva nebola individuálne preukázaná, nakoľko na tomto mieste uvádza len nepodložené tvrdenia. Žalovaný trvá na tom, že predmetná Rozhodcovská zmluva č. 8300067928 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 20.02.2014 je individuálne dohodnutý a platný právny úkon, pričom túto skutočnosť riadne preukázal už vo svojom vyjadrení k žalobe. Podľa názoru prezentovaného v odbornej literatúre - Štandardné zmluvy sa pri výklade pojmu individuálnosť a jeho vzťahu k vzniku rozhodcovskej zmluve uvádza „Ustanovenie § 93b citovaného zákona (pozn. zákon č. 483/2001 Z.z.) ukladá povinnosť navrhnúť spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku určitého obsahu a garantuje mu právo s takouto doložkou nesúhlasiť. Implicitne sa pritom vychádza z toho, že spotrebiteľ má možnosť uzatvoriť s bankou zmluvu rovnakého obsahu aj bez uzatvorenia rozhodcovskej doložky. Ak, a iba vtedy, ak takú možnosť spotrebiteľ skutočne má, tak bude dojednanie o rozhodcovskej doložke skutočne individuálne dojednané. Ak je ale odmietnutie rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa viazané na iné zmluvné podmienky v ostaných otázkach zmluvy, ktoré sú pre spotrebiteľa menej priaznivé, tak je spotrebiteľ nepriamo nútený rozhodcovskú doložku uzatvoriť.“ Predmetná rozhodcovská zmluva spĺňa všetky požadované obsahové náležitosti, pričom poukázal na nasledovné: V pomeroch tejto právnej veci sú podstatné dve základné oprávnenia resp. možnosti žalobcu vo vzťahu k ovplyvneniu toho, či rozhodcovská zmluva vznikne, eventuálne či dôjde k jej zrušeniu. Jednak je to ustanovenie o tom, že rozhodcovská zmluva nie je podmienkou pre získanie úveru (bod 2 rozhodcovskej zmluvy) a teda že k jej uzavretiu vôbec nemusí dôjsť (obdoba súčasného § 3 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z.z., ktorú žalovaný formuloval do rozhodcovskej zmluvy už v roku 2014). Druhé je ustanovenie o možnosti jednostranného ukončenia rozhodcovskej zmluvy úkonom žalobcu (dlžníka) - odstúpením aj bez uvedenia dôvodu (bod 7 rozhodcovskej zmluvy). Rozhodcovská zmluva totiž nevznikla za stavu, kedy by spotrebiteľ nemal informáciu, že nemusí uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Táto informácia sa uvádzala hneď v popredí textu rozhodcovskej zmluvy, teda aj z hľadiska transparentnosti danej informácie nie je možné konštatovať deficit informovanosti na strane spotrebiteľa. Naviac, keď v danom čase bol informovaný o tom, čo uzavretie danej zmluvy má za následok (bod 3 rozhodcovskej zmluvy). Pritom v spojení s informáciou pre rozhodovanie o prijatí rozhodcovskej zmluvy je podstatné

a) prehlásenie veriteľa, že existencia rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou vzniku úverovej zmluvy (bod 2 rozhodcovskej zmluvy), b) informovanie o tom, čo rozhodcovské konanie je. Zároveň existencia rozhodcovskej zmluvy neskončila ani následne, kedy si žalobca v lehote 14 dní (jej dĺžka je rovnocenná, ako s lehotami definovanými v zákone pre možnosť odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo vrátenie tovaru kúpeného na diaľku a pod.) mohol uzavretie rozhodcovskej zmluvy dodatočne prehodnotiť. Žalobca - spotrebiteľ, t.j. ako osoba plne spôsobilá na právne úkony a v primeranom rozsahu obozretná a rozhľadená mal právo zrušiť rozhodcovskú zmluvu aj dodatočne (vedený hocakým úmyslom). O tomto práve bol informovaný transparentným spôsobom, kedy priamo nad podpisovou doložkou sa v bode 7 rozhodcovskej zmluvy nachádzalo ustanovenie o tomto oprávnení. Vyššie uvedené skutočnosti sú medzi účastníkmi konania nesporné. Žalobca mal možnosť v čase ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a zároveň mi nič nebránilo v tom, aby túto zmluvu odmietol podpísať, resp. dodatočne od nej odstúpiť. Javí sa pomerne nelogicky, že žalobca s odstupom dlhšieho času namieta, že predmetná rozhodcovská zmluva nebola medzi stranami sporu individuálne dojednaná, resp. že nebola platne uzavretá. Žalobca neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, pre ktoré by sa mal obsah ním slobodne a dobrovoľne vykonaného úkonu sa interpretovať inak a spôsobom, ktorý je v rozpore s prejavom vôle. Žalobca sa svojimi tvrdeniami domáha porušenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo považuje za neprípustné a v rozpore so zákonom. Žalovaný poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov vyššieho stupňa, kedy rovnaná rozhodcovská zmluva bola v rámci súdnej praxe posúdená ako platný právny úkon. Žalovaný namieta tvrdenie žalobcu, že v napadnutom rozhodcovskom rozsudku rozhodca vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom uvádza nasledovné: a) Adresa veriteľa pre uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti je upravená v bode 12 ods. 12.1 Zmluvných dojednaní. Zmluvné dojednania nepredstavujú samostatný dokument oddelený od Zmluvy o revolvingovom úvere, ale jej technickú súčasť. Žiadosť/Zmluva a Zmluvné dojednania sa nachádzajú na jednom liste papiera, pričom Žiadosť/Zmluva o revolvingovom úvere tvorí líce listiny a Zmluvné dojednania tvoria rub zmluvy. Z textu zmluvy, konkrétne z bodu 13. zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že zmluvné dojednania sú nielen neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čo do právnej povahy), ale sú súčasťou zmluvy aj z hľadiska technického vyhotovenia danej zmluvy. Podľa bodu 13. zmluvy o revolvingovom úvere Riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Žiadosti/Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril Veriteľ s Dlžníkom Zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy). V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka zachovaná je požiadavka na písomnú formu právneho úkonu, ak je listina obsahujúca právny úkon podpísaná konajúcou osobou. Pojem „listina“ je v právnom zmysle chápaný ako nosič určitého obsahu (v tomto prípade právneho úkonu, teda prejavu vôle smerujúce k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré s týmto prejavom vôle právne predpisy spájajú). Listina o právnom úkone môže pozostávať aj z niekoľkých strán. Z hľadiska ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka je písomná forma právneho úkonu zachovaná vtedy, ak je listina o tomto právnom úkone aj podpísaná. Zákon nevyžaduje, aby jednotlivé strany tvoriace listinu o právnom úkone boli samostatne podpisované. Aj v súdnej praxi sa ustálil názor, že ak je listina o právnom úkone tvorená viacerými listami (hárkami), potom na to aby tvorili jednu listinu, musia byť tieto spojené tak, aby tvorili technickú jednotu (porov. stanovisko NS SR sp. zn. Cpj. 33/01). A len listina ako celok má byť podpísaná. Rovnaký záver prijíma aj právna prax napr. Podpis alebo parafovanie jednotlivých strán je pritom žiaduce, ale nie nevyhnutné (NeueJuristischeWochenschrift 1999, 1105) alebo „Celistvosť listiny je zachovaná aj vtedy, ak jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná. Pevné spojenie listín napr. zošitím alebo zviazaním nie je v takom prípade potrebné. Na celistvosť listiny možno usudzovať z priebežného číslovania strán alebo z číslovania ustanovení zmluvy, vzájomných odvolávok, obsahovej súvislosti textu, jednotnej formy písma alebo z iného označenia, ak je tým vylúčená ďalšia manipulácia s textom.“ Údaj o adrese sa nachádza v článku 12 zmluvných dojednaní. b) Žalovaný trvá na tom, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje údaj o celkovej výške a konkrétnej mene spotrebiteľského úveru vrátane podmienok upravujúcich jeho čerpanie. Pokiaľ ide o celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru, uvádzame, že skutočnosti tvrdené žalobcom nenachádzajú oporu v skutkovom a právnom stave veci, nakoľko oba údaje sú uvedené v čl. 6 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300067928 zo dňa 20.02.2014 pod označením „Celková čiastka, ktorú musí Dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru)“.

K námietke podmienok upravujúcich čerpanie úveru uvádzame, že tieto sú upravené v zmysle čl. 2.3 Zmluvných dojednaní, Veriteľ poskytne Dlžníkovi schválenú výšku úveru na účet Dlžníka uvedený v Zmluve o RÚ v deň nadobudnutia účinnosti tejto Zmluvy o RÚ (ďalej len „Deň poskytnutia úveru“). Dlžník súhlasí so splnením záväzkov Veriteľa zo Zmluvy o RÚ (poskytnutie úveru) týmto spôsobom. c) Pokiaľ ide námietku žalobcu ohľadne absencie náležitostí vyžadovaných podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o uzatváraní zmluvy majú v zásade dispozitívnu povahu, čo vyplýva zo základnej zásady civilného práva

- zmluvnej slobody. Tento princíp okrem iného znamená aj to, že zmluvné strany vzájomným prejavom vôle môžu určiť, čo obsah zmluvného vzťahu má a nemá tvoriť, ako má byť vyjadrený, atď. Aj podľa právnej praxe „Celistvosť listiny je zachovaná aj vtedy, ak jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná. Pevné spojenie listín napr. zošitím alebo zviazaním nie je v takom prípade potrebné. Na celistvosť listiny možno usudzovať z priebežného číslovania strán alebo z číslovania ustanovení zmluvy, vzájomných odvolávok, obsahovej súvislosti textu, jednotnej formy písma alebo z iného označenia, ak je tým vylúčená ďalšia manipulácia s textom.“ V zmysle uvedeného teda Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), ale je súčasťou zmluvy ako takej. V zmysle ustanovenia článku 7, ods. 7.1 zmluvných dojednaní predstavuje toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda dané oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 druhá veta zmluvných dojednaní vyplýva: „Úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude Dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru.“ Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva: „Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ.“ Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára, ale aj z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (ktoré tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, viď. čl. 7,. ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje. Ďalej poukázal aj na to, že aj Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 uviedol, že uvedený údaj je možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu. Cit. „Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči.“ Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je v prípade predmetnej zmluvy termínom konečnej splatnosti dátum 01.09.2017 (vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi). Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Ako ďalší dôvod pre konštatovanie o bezúročnom charaktere úveru žalobca tvrdí, že zmluva neobsahuje uvedenie počtu, výšky a termínov splatnosti splátok. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia Zmlúv medzi stranami sporu nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne. To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Zmluva obsahuje zákonom vyžadovanú výšku splátky, termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí - uvedené v Oznámení Veriteľa o schválení úveru Dlžníkovi, ako aj v Splátkovom kalendári, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy) a počet splátok, teda aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Nad rámec toho zmluva obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky (v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy). Tvrdíme, že zmluva jednoznačne obsahuje náležitosť aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. sú výsledkom implementácie vyššie spomínanej smernice Rady 2008/48, je dôležité a podstatné vychádzať pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. aj z jej ustanovení. Osobitne to určuje ako povinnosť aj článok 22 odstavec 1 smernice. Podľa článku 10, ods. 1 písm. h) spomenutej smernice má zmluva obsahovať: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.“

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to prečítaním obsahu celého spisu a to žaloby, rozhodcovského rozsudku, žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, zmluva o revolvingovom úvere, rozhodcovská zmluva, vyjadreniami strán sporu a zistil tento skutkový stav:

6. Dňa 28.02.2017 bol vydaný rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov z.z.p.o., sp. zn. 96/07/16, ktorým rozhodcovský súd uložil v rozhodcovskom konaní žalovanej (v tomto konaní žalobkyňa) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.233,50 Eur s príslušenstvom, ako aj zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % denne a úrok z omeškania vo výške 0,4 % ročne zo špecifikovaných súm, náklady mimosúdneho uplatnenia pohľadávky vo výške 83,99 eur, trovy rozhodcovského konania vo výške 32,40 eur, a trovy právneho zastúpenia vo výške 167,98 eur. Nebolo sporné, že tento rozhodcovský rozsudok bol žalovanej v rozhodcovskom konaní doručený 26.04.2017.

7. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzatvára:

8. Podľa § 52 ods. 1 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

9. Podľa § 52 ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

11. Podľa § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

12. Podľa § 53 ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 15. Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

13. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,17) a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca,

i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,17) a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Podľa § 46 ods. 1 citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ak účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku a rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

15. Podľa § 46 ods. 2 citovaného zákona doručený rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť až po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa odseku 1, a ak je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

16. Súd prvej inštancie poznamenáva, že v zmluve o spotrebiteľskom revolvingovom úvere bola v bode 8. zmluvy uvedená Dohoda o poskytnutí služby, ktorá už bola právoplatne vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 140/2013 z 4.9.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 307/2014 z 9.9.2015.

17. Podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

18. V zmluve rovnako absentovala adresa predávajúceho (nie veriteľa), na ktorej si môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

19. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

20. Za jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov(ďalej len „RPMN“), pretože uvedený údaj zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa vyššie citovanej právnej úpravy musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba, napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nepostačuje. Súd preto musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinný údaj v zmysle§ 9 ods. 2 písm. j/ spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Aj keď v tomto prípade je uvedená v zmluve hodnota RPMN, nie sú v nej uvedené spomínané predpoklady, ktoré boli použité pre jej výpočet. Preto aj táto absencia spôsobuje fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

21. Navyše v danom prípade si rozhodcovský súd podľa rozhodcovskej zmluvy vyberá sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania. Aj Ústavný súd ČR v náleze II. US 2164/10 zo dňa 1.11.2011 uviedol, že v rozhodcovskom konaní ide o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu v zastúpení strán, ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitosti tak, aby nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách a teda nevyvolávali nerovnováhu medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z

účastníkov. Táto procesná nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochranných ustanovení právneho poriadku o ochrane spotrebiteľa napr. formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd ČR ďalej uvádza, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná, predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na ďalší nález Ústavného súdu ČR IV. US 2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

22. V náleze Ústavného súdu ČR II. US 2164/10 sa ďalej uvádza, že rozhodcovské konanie musí zaručovať procesné pravidla porovnateľné s konaním, ktoré by bolo na mieste v prípade, ak by spotrebiteľ neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu k spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa.

23. V nadväznosti na vyššie citované nálezy Ústavného súdu ČR súd zdôrazňuje, že z rozhodcovského konania v tomto konkrétnom prípade bola vylúčená zásada ústnosti, rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez vyjadrenia žalobcu. Jednoznačne preto možno dospieť k záveru o poškodení procesných práv spotrebiteľa teda žalobcu, pretože jednoznačne rokovací poriadok príslušného rozhodcovského súdu znevýhodňuje spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu.

24. Podľa § 45 ods. 3 cit zákona súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.

25. Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a aj nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože rozhodcovský rozsudok možno napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/2010).

26. Tieto zásady v prípade žalobkyne však dodržané neboli. Je nepochybné, že aj na vydanie rozhodnutia rozhodcu či rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy). Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Civilný sporový poriadok (obdobne napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

27. S prihliadnutím aj na uvedené skutočnosti je zrejmé, že napadnutý rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom PhD., vyššie uvedené kritériá neakceptoval, teda napadnutý rozsudok je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný. Podľa názoru súdu je takýto postup neprípustný, nakoľko bezdôvodne nerešpektovaním záväzných aplikačných pravidiel odoprel ochranu spotrebiteľovi - žalobkyni. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za preukázané, že postupom rozhodcu došlo v rozhodcovskom konaní k nedostatkom, preto napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil.

28. Podľa § 47 ods. 1 cit zákona ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia na návrh niektorého z účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd Trebišov (§ 362 ods.1 .

Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.