Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/11/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: O. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, XXX XX T., o zaplatenie sumy 841,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 14C/433/2014-147 zo dňa 18.09.2017 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 841,28 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaná s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvorila dňa 25.07.2008 zmluvu č. XXXXXXXXX, podľa ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazala riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 2.206,52 eura, z toho dlžná istina 1.933,49 eura, riadny úrok 100,35 eura, úrok z omeškania 160,72 eura a ostatné príslušenstvo 11,96 eura). Podanou žalobou si uplatnil na zaplatenie dlžné splátky splatné v období od 20.12.2010 do 20.7.2013 v počte 32 a celkovej výške 841,28 eura spolu s úrokom z omeškania zo splátok splatných v období od 21.12.2010 do 21.1.2012 ku dňu 11.2.2012 vo výške 20,01 eura ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 841,28 eura od 12.2.2012 do zaplatenia. Súd rozhodol pôvodne rozsudkom č.k. 14C/433/2014-96 zo dňa 03.12.2015, ktorým žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Po podaní odvolania odvolací súd uznesením č.k. 7Co/384/2016-126 zo dňa 28.4.2017 rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia s tým, že je potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou uplatneného nároku a tiež vecnou legitimáciou žalobcu s odkazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V odôvodnení nového rozsudku súd konštatoval, že dlžníčka a veriteľ, ktorým bola banka, Slovenská sporiteľňa, a.s., uzatvorili dňa 25.7.2008 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 929,43 eura (28.000,- Sk), ktorý sa zaviazala vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 26,29 eura (792,- Sk) v období od 20.8.2008 do 20.7.2013. Úroková sadzba bola ustálená vo výške 19,40 % ročne. RPMN bolo v zmluve ustálené vo výške 27,20 % pri priemernej RPMN vo výške 70,61 %. Celkové náklady spojené s úverom boli v zmluve vyčíslené vo výške 666,67 eura (20.084,20 Sk), vrátane poplatku za správu úveru vo výške 1,99 eura (60,- Sk) mesačne a spracovateľského poplatku v sume 13,24 eura (399,- Sk). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE uzatvorenej medzi žalobcom a pôvodným veriteľom dňa 15.12.2011 žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku

voči žalovanej titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, čo bolo žalovanej oznámené písomným podaním banky zo dňa 27.12.2011; z prílohy k zmluve vyplynulo, že žalovaná titulom poskytnutého úveru ku dňu postúpenia pohľadávky dlhovala sumu 2.206,52 eura, ktorá pozostávala z nesplatenej istiny vo výške 1.933,49 eura, riadneho úroku vo výške 100,35 eura, úroku z omeškania vo výške 160,72 eura a ostatného príslušenstva vo výške 11,96 eura.

2. Žalobca tvrdil, že vo veci je aktívne legitimovaný a na tom nič nemení ani ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“). Banka mohla postúpiť aj zosplatnenú pohľadávku, čo vyplýva z druhej vety ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zmyslom tohto ustanovenia je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Poukázal na dôvodovú správu k tomuto zákonnému ustanoveniu. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa žalobcu nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenej pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Hlavným účelom bolo prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Vzhľadom na to doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že aj ak by banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenej pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie považoval žalobu za neopodstatnenú a svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 497, § 499, § 502 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.01.2008), s tým, že s účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Dňa 1.4.2015 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali použiť normy obchodného práva. Súd zároveň poukázal aj na ustanovenie § 53 ods. 1,2,3,4 písm. b), pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Okrem toho rozsudok odôvodnil aj s odkazom na ustanovenie 1 ods. 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, ktorý upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Tiež poukázal na ustanovenie § 524 ods. 1, 2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom k 28.9.2011. Podľa tohto ustanovenia ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. V zmysle toho môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

4. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorá je však súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka

je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). Prioritne zaoberajúc sa aktívnou legitimáciou súd uviedol, že nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca). Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej mal súd preukázanú, keďže ide o dlžníka zo zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania (zmluva o splátkovom úvere).

5. Pokiaľ teda ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní, žalobcu zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ pohľadávky písomne vyzval žalovanú ako dlžníčku na úhradu dlhu a táto bola napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. Žalobca svoju aktívne vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval z oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré zaslal jeho právny predchodca žalovanej, pričom v priebehu konania predložil aj písomnú výzvu vypracovanú jeho právnym predchodcom adresovanú žalovanej zo dňa 25.11.2008, ktorou bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie aktuálnej dlžnej sumy. Súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis, t.j. ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., keďže zákon o bankách v prípade bankových úverov poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovoprávnom vzťahu z titulu bankového úveru. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. O tom, či banka túto možnosť využila, žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz. V pokuse o zmier síce uviedol, že zo strany banky došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, avšak bez konkretizácie dátumu takéhoto úkonu a bez predloženia listiny, ktorou malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Preto súd predčasné ukončenie zmluvného vzťahu, z ktorého plnenie je predmetom tohto konania, nemal preukázané. Ak teda nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy (prípadne pokiaľ takáto skutočnosť nebola preukázaná), nebolo možné urobiť záver o tom, že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný; splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

6. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Keďže banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s týmto ustanovením. Ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), a tak banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Žalobca dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nepreukázal a súd dospel k tomu, že tieto skutkové tvrdenia a dôkazy nepreukazujú splnenie zákonom stanoveného postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca nepreukázal, že by Slovenská sporiteľňa, a.s., doručila žalovanej písomnú výzvu na splnenie omeškaného peňažného záväzku; písomná výzva je totižto jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky bankou a výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka. Preto urobil záver, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, a zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 je preto pre rozpor so zákonom neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd

rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 396 ods. 1 tak, že žalovaná nemá právo na náhradu trov konania, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnila.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že rozhodnutie súru prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal správnosť záveru o tom, že zmluva o postúpení pohľadávky zo strany banky nie je platná, pretože nebola splnená podmienka podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zmyslom tohto ustanovenia je totiž niečo iné, než k čomu dospel súd prvej inštancie. Uvedené ustanovenie je do zákona o bankách zaradené pod pojem bankového tajomstva a z tohto aspektu ho treba aj vykladať. Vo všeobecných obchodných podmienkach (ďalej aj „VOP“) v bode 18.14 bolo dohodnuté, že klient súhlasí s tým, aby banka bola oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a toto dojednanie zodpovedá ustanoveniu § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa možnosť inej úpravy vzťahov medzi bankou a klientom, t. j. odchylne od ustanovení zákona o bankách. V obdobných veciach iné súdy prijali stanovisko v súlade s jeho výkladom a na tieto rozhodnutia v odvolaní aj poukázal.

8. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“), prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Keďže konanie bolo začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (účinného do 30.06.2016), v konaní postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1,2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Na dôvažok odvolací súd dodáva nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý obsiahlo odôvodnil súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia a z ktorého odvolací súd vychádzal. Súd prvej inštancie sa v tomto rozsudku správne zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej s veriteľom zo zmluvy o splátkovom úvere. S ohľadom na obsah spisu prijal správny právny záver, že žalobca nepreukázal platný právny úkon postúpenia pohľadávky, pre ktoré bolo možné konštatovať, že žalobca nie je nositeľom uplatneného práva. Žalovaná zmluvne dohodnuté splátky úveru riadne nesplácala a veriteľ pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpil žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok bez toho, aby boli preukázateľne splnené zákonné podmienky, ktoré mali predchádzať tomuto postúpeniu, na podklade ustanovenia § 92 ods. 8 (predtým ods. 7) zákona o bankách ako aj § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.“ Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, tzv. zosplatnenie dlhu pôvodným veriteľom žalobca napokon ani netvrdil; v žalobe uviedol, že zosplatnenie pohľadávky zrealizoval až on, a to ku dňu 11.02.2012.

11. Proces postúpenia pohľadávky zo strany veriteľa, ktorým bola banka, mal byť nasledovný: Ak nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky a klient bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, banka pred samotným postúpením pohľadávky preukázateľne mala vyzvať dlžníka na zaplatenie (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách) dlžnej sumy. Ak by dlžník na výzvu nereagoval a bola by splnená podmienka, že bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní, banka mohla postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku na inú osobu, teda aj na takú, ktorá nie je bankou, a to bez súhlasu dlžníka. Banka vo všeobecnosti musí vždy - pred samotným postúpením - zaslať spotrebiteľovi výzvu na zaplatenie a dodržať aj ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť spotrebiteľa, že po 15 dňoch si uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého dlhu (ak ešte

nenastala konečná splatnosť dlhu) v súlade s dohodou oboch zmluvných strán na podklade ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.

12. K námietke žalobcu uvedenej v podanom odvolaní ohľadom ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, odvolací súd poznamenáva, že v čase uzavretia zmluvy (dňa 25.07.2008) bolo účinné ustanovenie v znení: „Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním anonymity klienta banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.“ V súčasnosti je toto ustanovení účinné v znení: „Banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.“ Z uvedeného je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy terajšie ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách neplatilo, a aj keby tomu tak bolo, veriteľ vo vzťahu k spotrebiteľovi pri spotrebiteľskom úvere musel dodržať aj ustanovenia § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka vrátane ostatných predpisov na ochranu spotrebiteľa.

13. V tomto prípade veriteľ - dodávateľ - uvedené podmienky zákona o bankách a Občianskeho zákonníka pred postúpením pohľadávky nedodržal, čo malo za následok, že pohľadávka banky bola nepostupiteľná. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky neboli dodržané, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k tomu, že právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, nebol teda aktívne legitimovaný, a z toho dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že žalobca nebol nositeľom uplatneného práva, lebo na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere voči žalovanej. Vzhľadom na to neboli dané podmienky na vyhovenie odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý ako vecne správny odvolací súd potvrdil.

14. V odvolacom konaní bola úspešné žalovaná, voči ktorej bola žaloba zamietnutá a ktorej z toho dôvodu patrí náhrada trov účelne vynaložených v tomto štádiu konania (§ 255 ods. 1 . Keďže jej však žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej nárok na ich náhradu nepriznal (§ 396 ods. 1 .

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .