Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Saz/7/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Mariannou Hraboveckou v právnej veci žalobcu: I. I., nar. XX.XX.XXXX v meste A., okres A., I. O. S., I. štátnej príslušnosti, H. národnosti, O. vierovyznania, bez dokladu totožnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí mesto A., Č. Š. I., bez bližšie označeného čísla domu, I., v súčasnosti s pobytom v Slovenskej republike: I. X, XXX XX P., zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie, sídlo: Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 12.06.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-157-28/2017-Ž zo dňa 03.05.2018, takto

rozhodol:

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 12.06.2018 (č.l. 1-4 spisu) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:MU-PO-157-28/2017-Ž zo dňa 03.05.2018 v časti o neudelení azylu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. V odôvodnení správnej žaloby poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky dňa 06.11.2017 z dôvodu obavy o svoj život a následne počas vstupného pohovoru 11.12.2017 podrobne uviedol dôvody svojej žiadosti, že v krajine pôvodu sa obával o svoj život pred príslušníkmi hnutia Taliban, pretože ho podozrievali z donášania informácií o Talibancoch štátnym orgánom. Jeho vyjadrenie o prenasledovaní neštátnymi aktérmi (príslušníci hnutia Taliban) korešponduje s dostupnými zdrojmi, ktoré získal sám, ako aj právnou zástupkyňou pred vydaním rozhodnutia. Tieto správy uvádzajú, že väčšina územia v provincii A. je dlhodobo napádaná - sú v nej aktívni militanti Talibanu a iné protivládne ozbrojené elementy a I. národné ozbrojené sily spoločne s medzinárodnými ozbrojenými silami v provincii často vykonávajú pozemné aj vzdušné operácie. Americká mimovládna organizácia Inštitút pre štúdium vojny uviedla, že A. je provinciou, kde si Taliban tradične udržiava vysoký stupeň vplyvu. Jeho právna zástupkyňa doložila informácie z rôznych overených zdrojov, že došlo k zvýšeniu počtu cieleného zabíjania a únosov, v porovnaní s rovnakým obdobím v roku 2016, a to až o 16 %. Najväčší počet incidentov zaznamenal východný región (z ktorého pochádza), po ktorom nasledoval južný región, pričom oba regióny predstavovali 56 % všetkých incidentov. Väčšina z týchto únosov bola často založená na podozrení zo spojenia s vládou, medzi nimi aj ľudia vnímaní ako „špióni“ vlády. Prevláda aj znepokojený trend cielených vrážd zameraných na civilistov vnímaných ako podporujúcich vládu (civilisti, ktorí sú údajne vládnymi špiónmi). Usmernenie UNHCR pre posúdenie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov o azyl z I. zo dňa XX.XX.XXXX zaradil medzi rizikové profily v I. jednotlivcov, ktorí podporujú alebo sú vnímaní, že podporujú vládu a medzinárodné spoločenstvo, vrátane medzinárodných vojenských síl. Protivládne prvky sa systematicky zameriavajú na civilistov, ktorí majú spojenie alebo u ktorých je takéto spojenie vnímané s I. vládou, I. občianskou spoločnosťou a medzinárodným spoločenstvom v I., vrátane medzinárodných vojenských síl a medzinárodných humanitárnych a rozvojových aktérov. Medzi primárnymi cieľmi takýchto útokov sú národní a miestni politickí lídri, vládni úradníci, učitelia a iní štátni úradníci, policajti, kmeňoví starejší, náboženskí lídri, ženy vo verejnej sfére, civilisti obvinení zo špionáže pre provládne sily, aktivisti za ľudské práva, humanitárni a rozvojoví pracovníci a stavební robotníci. V I. čelil podobným zdokumentovaným problémom, keďže bol zo strany príslušníkov Talibanu považovaný, hoc bezdôvodne, za provládneho špióna. Toto podozrenie viedlo k únosu jeho brata a neskoršie k jeho zadržaniu, počas ktorého bol bitý a vypočúvaný v súvislosti s jeho údajným poskytovaním informácií o činnosti členov Talibanu štátnym orgánom. Správy dokumentujú, že niektoré z týchto prípadov je možné vyriešiť prostredníctvom vyjednávania starejších v dedine alebo v mieste bydliska, osoby podozrivej zo spolupráce so štátnymi orgánmi, ako tomu bolo aj v jeho prípade a v prípade jeho brata. Ostatné prípady v rámci získaných správ však poukazujú na početné cielené únosy a zabíjanie osôb s jeho profilom. Z dôvodu nevyspytateľnosti situácie v I. a správania príslušníkov Talibanu nemohol ďalej riskovať, že podobný fatálny osud nepostihne aj jeho za situácie, kedy bol v centre pozornosti príslušníkov hnutia Taliban. Jeho obava z prenasledovania pramení v pripisovaní opozičného politického názoru (pripisovaná činnosť provládneho špióna) príslušníkmi hnutia Taliban a taktiež môže spočívať aj v jeho príslušnosti k určitej sociálnej skupine, keďže ako stavebný robotník je jedným z primárnych cieľov útokov. Čo sa týka jeho možnosti obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na štátne orgány, zdroje poukazujú na neschopnosť štátnych orgánov poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu osobám ohrozeným prenasledovaním zo strany neštátnych pôvodcov prenasledovania. S poukazom na § 19a ods. 7 zákona o azyle poznamenal, že koncept ochrany sa pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu logicky neaplikuje v prípadoch, v ktorých je aktérom prenasledovania sám štát, či neštátny aktér kontrolujúci podstatnú časť územia štátu. V tomto prípade je analýza žiadosti o udelenie azylu skôr zameraná na otázky súvisiace s možnosťou vnútorného presídlenia žiadateľa o udelenie azylu v rámci krajiny pôvodu. Zdôraznil, že Amnesty International vo svojej správe o I. z roku 2017 uviedlo, že „prenasledovanie nie je lokalizovanou hrozbou. Toto závažné porušovanie ľudských práv prebieha v celej krajine bez ohľadu na to, či táto oblasť podlieha účinnej kontrole provládnych síl alebo protivládnych prvkov. Porušovanie ľudských práv voči civilnému obyvateľstvu sa odohráva vo všetkých častiach krajiny bez ohľadu na to, kto vykonáva kontrolu v danej oblasti.“ Tieto informácie preukazujú, že osoby, ktorým hrozím v I. prenasledovanie zo strany príslušníkov hnutia Taliban, nemajú k dispozícii primeranú, udržateľnú a relevantnú alternatívu k premiestneniu v rámci územia I.“, teda je presvedčený, že nemal k účinnej ochrane pred prenasledovaním v I. prístup a útekom sa snažil zachrániť si svoj život.

2. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.03.2015 sp. zn. 1Sza/10/2015, ktorý sa zaoberá zodpovednosťou správneho orgánu za náležité zistenie reálií o krajine a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.02.2016 sp. zn. 1Sza/53/2014 významný z hľadiska určenia spôsobu, akým má správny orgán zisťovať skutkový stav.

3. Žalobca v správnej žalobe v žalobnom bode označeného ako II.A zhrnul, že dostatočne zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu a jeho vyhlásenia sú súvislé, hodnoverné a konzistentné.

4. Žalobca v správnej žalobe v žalobnom bode označeného ako II.B vyjadril názor, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, ako aj nedostatok dôvodov, keďže jeho odôvodnenie je nedostatočné. V napadnutom rozhodnutí a ani v priebehu konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemožno nájsť úkony žalovaného, ani správne úvahy, z ktorých by vyplývalo, že by sa žalovaný zaoberal dôvodmi prenasledovania, ktoré uviedol sám a jeho právny zástupca pred vydaním napadnutého rozhodnutia, dokonca sa nijako bližšie nevyjadril ani k informáciám o I. vypracovanými Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR zo 16.01.2018, na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva. Žalovaný len stručne konštatoval nedostatočné preukázanie prenasledovania, respektíve dôvodnej obavy z prenasledovania v krajine pôvodu.

5. Žalobca v správnej žalobe v žalobnom bode označeného ako III.C uviedol, že závery žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise a jeho závery týkajúce sa neudelenia azylu nepodložil žiadnymi informáciami, ktoré tvorili súčasť spisu a tým, že to prehliadol a nezaoberal sa nimi, malo za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia v časti o neudelení azylu, čo považuje za úplné ignorovanie množstva relevantných informácií, ktoré doložila žalovanému právna zástupkyňa pred vydaním napadnutého rozhodnutia.

6. Zdôraznil, že žalovaný nesprávne právne posúdil riziko jeho prenasledovania v kontexte súčasnej zlej situácie a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré v napadnutom rozhodnutí nedostatočným spôsobom odôvodnil. Rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu považuje preto za nesprávne a nezákonné, čo predstavuje dôvod na jeho zrušenie správnym súdom. Žiadal, aby Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-157-28/2017-Ž zo dňa 03.05.2018 v časti o neudelení azylu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-PO-157-28/2017-Ž zo dňa 03.05.2018 (č.l. 7-10 spisu) žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl žalobcovi a podľa § 13a zákona o azyle poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

8. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že cudzinec I. I. bol zaistený a umiestnený do Ú. H. W. H. B. R. E. dňa 15.10.2017 rozhodnutím Z. B. H. T. po jeho nelegálnom prekročení E.-J. Š. U., kde dňa XX.XX.XXXX požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život. Dňa XX.XX.XXXX bol spísaný prvý dotazník žiadateľa o udelenie azylu, kedy uviedol, že v krajine pôvodu sa obával o svoj život pred príslušníkmi hnutia Taliban preto, že si mysleli, že donáša informácie o Talibancoch na políciu do mesta P.. Približne v máji XXXX mu Talibanci povedali, že nemôže viac chodiť pracovať do P., kde v tom čase chodil vykonávať pomocné práce na stavbu (menovaný od roku XXXX chodil každý deň pracovať na stavby mesta P. a okolitých miest, ktorú prácu mu vybavil jeho kamarát, ktorého brat mal firmu realizujúcu výstavbu škôl a iných stavieb v P. a iných mestách, za ktorú prácu dostával mesačne XXX USD), lebo tam donáša informácie polícii a má sa vrátiť z P. domov. Bral to ľahkovážne, čo malo za následok, že Talibanci uniesli jeho mladšieho brata. Po tomto incidente jeho otec vycestoval za nim do P. a zobral ho späť domov. Následne Talibanci prepustili brata (počas zadržania bratovi nijakým spôsobom neublížili) s podmienkou, že žiadateľ musel svoje každé následné opustenie obce (bolo to minimálne 20 krát), hlásiť Talibancom, ktorí sedávali pod jedným stromom. Jedného dňa ho niekto videl v meste A. v spoločnosti človeka - známeho z obce, ktorý pracuje pre štátnu bezpečnosť a oznámil to Talibancom. Krátko na to, asi o päť dní, zaútočilo komando vojakov na Talibancov v obci a v horách, ktoré boje trvali celú noc. Na druhý deň ráno počas polievania poľa prišiel za ním Talibanec na motorke a odviezol ho do hôr, kde ho 12 dní bili, pričom chceli vedieť, či udáva. Obvinili ho, že vládne jednotky útočili kvôli nemu. Následne prišiel do hôr jeho otec zo starejšími obce a povedali Talibancom, že nie je žiadny udavač a tak ho prepustili. Následne vždy, keď ho na ulici stretli Talibanci, spytovali sa ho kam ide a čo robí. Táto situácia mu veľmi vadila a ľudia z obce hovorili, že ak ho nezabili teraz, isto ho druhýkrát zabijú, preto sa rozhodol, že opustí I.. Tiež uviedol, že proti jeho osobe nikdy nebolo vedené žiadne trestné konanie a nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, či inej organizácie. K spôsobu vycestovania z krajiny pôvodu uviedol, že prvýkrát opustil I. R. S. XXXX, kedy v I. dostal povolenie na pobyt na dobu jedného roka (doplnková ochrana), ktorá mu bola v roku 2010 predĺžená o ďalší rok a v polovici roku 2011 sa prostredníctvom IOM vrátil na územie I., nakoľko jeho matka mala problémy so srdcom a chcela, aby sa vrátil domov. Druhýkrát opustil mesto A. na jar XXXX, keď autobusom vycestoval do P., následne do Q., O., hlavného mesta T. I. J., kde sa zdržal 15 mesiacov a býval v rôznych utečeneckých táboroch, ako napríklad L.. Ostatné názvy si nepamätal. Zo J. sa pokúšal neustále dostať do EÚ, ale ho zakaždým chytila polícia a vrátila späť. Napriek tomu, že T., Q. a aj J. sú európske krajiny, nechcel tam ostať, čo vysvetlil tým, že v T. nebol zadržaný, v J. nebolo dobre a do Q. by sa mohol dostať niekto z jeho obce a povedať to niekomu, čo nechcel.

9. Žalovaný skutkový stav právne posúdil podľa § 2 písm. a), d) a § 8 písm. a), b) zákona o azyle.

10. V odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah správneho orgánu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu, ako aj informáciami, ktoré získal správny orgán za účelom preverenia dôvodov, ktoré uvádzal žiadateľ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.08.2008 sp. zn. 1Sza/15/2008).

11. Podmienkou pre udelenie azylu je skutočnosť, že bolo primeraným spôsobom preukázané, že žiadateľ sa obáva prenasledovania pre niektorý z dôvodov vymenovaný v § 8 písm. a), b) zákona o azyle. Zo samej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna medzinárodná ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. V prvom rade musí byť preukázané, že osoba bola prenasledovaná tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Zároveň dôvody prenasledovania, relevantné pre priznanie statusu utečenca, musia vychádzať zo skutočností uvedených v článku 1A Ženevskej konvencie, teda v príslušnosti k 1. rase, 2. náboženstvu, 3. národnosti, 4. inej sociálnej skupine alebo 5. politickým názorom, to znamená, že iba prenasledovanie z vyššie uvedených dôvodov alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania môže viesť k poskytnutiu medzinárodnej ochrany, pričom pôvodcom prenasledovania môžu byť a/ štát, b/ politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo c/ neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v I. a v II. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Rovnako poukázal na to, že v súlade so Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v článku 1A Ženevského dohovoru. Ohrozenie slobody alebo života z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore predstavuje perzekúciu, teda činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom štátnych orgánov alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, prípadne, ak je táto úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť ochranu perzekvovaným. V súlade so Spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 04.03.1996 sa každá žiadosť o udelenie azylu skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Vykonávanie dôkazov na zistenie dôvodov žiadosti o udelenie azylu, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci v administratívnom konaní je úlohou Migračného úradu s tým, že povinnosť zistiť skutočný stav veci má správny orgán v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Je vecou žiadateľa, aby predložil potrebné dôkazy na zhodnotenie svojej žiadosti. Okruh dokazovania totiž závisí od okruhu okolností, ktoré žiadateľ o udelenie azylu v priebehu administratívneho konania na odôvodnenie svojej žiadosti o azyl uvedie.

12. Žalovaný zhodnotil, že všetky skutočnosti, ktoré žiadateľ uviedol, boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené so záverom, že žiadateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a to z dôvodov: 1. z vyhodnotenia žiadosti o udelenie azylu je zrejmé, že žiadateľ ničím nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, respektíve že by mal dôvodnú obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov, alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V I. nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu, čo v rámci pohovoru potvrdil, keď uviedol, že žiadne takéto problémy v I.L. nemal a na základe toho vylúčil prenasledovanie žiadateľa štátnymi orgánmi, 2. ako je z pohovoru zrejmé, o politiku v I. sa vôbec nezaujímal a nebol členom žiadnej politickej strany, či inej organizácie, teda v jeho prípade možno prenasledovanie politickými stranami, či hnutiami, tiež vylúčiť, 3. Migračný úrad skúmal aj podmienky prenasledovania neštátnymi pôvodcami, keďže v určitých prípadoch môžu rôzne skupiny vystupovať ako neštátni aktéri prenasledovania v zmysle zákona o azyle, ak možno preukázať, že štát, respektíve politické strany, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Ak by bolo možné údajné incidenty z roku 2015 s Talibancami (neštátnymi aktérmi) považovať za prenasledovania, nepreukázalo sa, že sa tak udialo z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. V prípade žiadateľa navyše absentuje, a to aj napriek absencii vyššie uvedených dôvodov v zmysle zákona o azyle, aj akákoľvek snaha o riešenie situácie v krajine pôvodu. Žiadateľ sa neobrátil so žiadosťou o pomoc na žiadne štátne orgány, teda nebolo preukázané, že štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát, alebo podstatnú časť jeho územia, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred možným prenasledovaním.

13. Žalovaný vo svojom rozhodnutí za účelom dotvorenia celkového obrazu žiadateľa uviedol, že:

- o udelenie azylu požiadal až po tom, čo bol zaistený a umiestnený v Ú. H. W. H. B. R. E., teda v tábore, odkiaľ už nemohol odísť, čo odôvodnil tvrdením, že požiadal o udelenie azylu hneď po jeho zadržaní a možno to tlmočník nepretlmočil,

- v úvode pohovoru uviedol, že nikde nikdy nepracoval, iba pomáhal otcovi s prácami na poli a keď bolo potrebné sa vyjadriť k dôvodom, na inom mieste pohovoru tak už uviedol, že od roku XXXX pracoval každý deň ako pomocný robotník na rôznych stavbách v P. a okolí, za čo dostával plat XXX USD mesačne, pričom rozpor odôvodnil tvrdením, že asi nepochopil otázku z úvodu. Na tomto mieste správny orgán skonštatoval, že žiadateľ voľne rozprával na tému zamestnanie,

- svoju ďalšiu existenciu videl iba v niektorom zo štátov EÚ, štáty ako Irán, Turecko, Bulharsko a Srbsko neboli vhodné na jeho údajné deklarované problémy v krajine pôvodu, čo odôvodnil tvrdením, že v T. nebol zadržaný, v J. nebolo dobre a do Q. by sa mohol dostať niekto z jeho obce a povedať to niekomu, čo nechcel a okrem toho v týchto krajinách bolo veľa ľudí z oblasti, kde býval a mal obavu, že by Talibancom prezradili miesto jeho pobytu.

14. Žalovaný opakovane zhrnul, že všetky skutočnosti, ktoré žiadateľ uviedol, boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené a dospel k záveru, že žiadateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky uvedené v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle.

15. Z vyhodnotenia žiadosti o udelenie azylu je zrejmé, že žiadateľ ničím nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, respektíve že by mal dôvodnú obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Žiadateľ v I. nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu, čo v rámci pohovoru potvrdil, keď uviedol, že žiadne takéto problémy v I. nemal. V priebehu konania nebolo ničím preukázané, že by bolo voči žiadateľovi vyvíjané závažné alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody, alebo iné konanie spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu, vykonávané, podporované alebo trpené oficiálnymi štátnymi orgánmi I. a nebola preukázaná ani opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, preto Migračný úrad dospel k záveru, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 8 zákona o azyle pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodol mu azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle na území Slovenskej republiky neudeliť.

16. Správny orgán s poukazom na to, že žiadateľ nesplnil dôvody pre udelenie azylu, posudzoval, či spĺňa dôvody na udelenie doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b zákona o azyle. Konštatoval, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení, či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.10.2010 sp. zn. 1Sza/77/2010). S poukazom na § 2 písm. f) zákona o azyle sa zaoberal tým, či žiadateľ v prípade návratu do I. by mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V tejto súvislosti uviedol, že z výpovede žiadateľa je zrejmé, že nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nikdy nemal žiadne problémy s oficiálnymi I. štátnymi orgánmi, preto v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Z jeho výpovede vyplynulo, že v minulosti nebol v I. vystavený mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne I. orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Čo sa týka možnosti hrozby vážneho bezprávia zo strany neštátnych pôvodcov (Talibancov), správny orgán dospel k záveru, že tvrdenia žiadateľa ohľadne incidentov s príslušníkmi hnutia Taliban, konkrétne dôvod únosu brata žiadateľa Talibancami - menovaný sa nevrátil do obce z mesta P. napriek tomu, že mu Talibanci povedali, že tak má urobiť, nutnosť ohlasovať každý svoj odchod z obce Talibancom sediacim pod stromom a údajnom odvoze žiadateľa Talibancom na motorke do hôr, kde mal byť 12 dní vypočúvaný či je alebo nie je udavač a po príchode jeho otca, ktorý iba povedal, že jeho syn nie je donášač, je bez „akýchkoľvek“ problémov prepustený a v ďalšom období „iba“ dopytovaný, kam ide a prečo tam ide, nekorešpondujú so všeobecne známymi informáciami (do spisu doložené aj právnou zástupkyňou) o krutých spôsoboch, s ktorými si Talibanci vynucujú vo svojom okolí nad obyvateľstvom nadvládu a poslušnosť. Podľa týchto informácií Talibanci bez akýchkoľvek prieťahov človeka zastrelia alebo usmrtia iným spôsobom. Správny orgán zadovážil aktuálne informácie z krajiny pôvodu žiadateľa a na základe ich vyhodnotenia dospel k záveru, že v prípade návratu žiadateľa do krajiny pôvodu, berúc do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu v mieste jeho bydliska a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe tejto formy vážneho bezprávia. Z týchto dôvodov rozhodol, že je potrebné žiadateľovi podľa § 13a zákona o azyle poskytnúť doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky, ktorá nemá trvalý charakter a je poskytovaná iba na dobu bezprostredne nutnú na preklenutie všeobecne nepriaznivej situácie v krajine, kde by mohol žiadateľ byť vystavený vážnej ujme.

17. Správny orgán k vyjadreniu právnej zástupkyne žiadateľa doručeného na Migračný úrad dňa 11.04.2018 uviedol, že nesúhlasí s jej názorom, že žiadateľ bol prenasledovaný z dôvodu jeho pripisovaného opozičného politického názoru príslušníkmi hnutia Taliban a taktiež môže spočívať k príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Právna zástupkyňa neuviedla, z akého dôvodu by mal byť žiadateľovi zo strany Talibanu pripisovaný opozičný politický názor a nevysvetlila svoju domnienku, že by prenasledovanie žiadateľa mohlo spočívať v jeho príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán konštatoval, že žiadateľ v konaní neuviedol jediný politický názor a podľa Kvalifikačnej smernice musí k tomu, aby určitá skupina tvorila skupinu sociálnu, spĺňať dve základné podmienky kumulatívne. Jednou z vlastností, ktorou sa skupina musí vyznačovať, je, že musia príslušníci skupiny buď 1. zdieľať vrodený charakteristický rys (napríklad pohlavie, alebo etnická príslušnosť) alebo 2. zdieľať spoločnú minulosť, ktorú nie je možné zmeniť (napríklad niektoré historické skutočnosti, povolanie, stav) alebo 3. zdieľať charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré je natoľko zásadné pre ich totožnosť alebo svedomie, že daná osoba nemá byť nútená, aby sa jej zriekla. Súčasne musí skupina osôb k označeniu ako sociálna skupina podľa Kvalifikačnej smernice mať v dotyčnom štáte odlišnú totožnosť, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú. Prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine je možné iba v prípade, že daná sociálna skupina existuje nezávisle od prenasledovania, teda charakteristickou črtou, ktorá spája skupinu, nemôže byť len spoločný strach z perzekúcie. Z uvedeného vyplýva, že v prípade žiadateľa nemožno hovoriť o prenasledovaní z dôvodu jeho príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

18. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že právna zástupkyňa žiadateľa doložila do konania množstvo materiálu ohľadne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v I., konkrétne v provincii A., ako aj o krutých praktikách príslušníkov Talibanu. Správny orgán za účelom posúdenia žiadosti využil informácie: I.Q. - vypracované odpovede Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR zo dňa 16.01.2018.

19. Žalovaný k správnej žalobe vyjadril názor, že námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci nie je dôvodná, pretože vyhľadal a do spisu založil relevantné informácie, obsahovo sa viažuce na dôvody žiadosti o udelenie azylu uvádzané žalobcom. Z ich obsahu získal dostatok informácií potrebných k posúdeniu žalobcovej žiadosti o udelenie azylu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že proti žalobcovi nebolo v krajine pôvodu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý, ani zadržaný, nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ak by žalobca chcel svoju žiadosť založiť na prenasledovaní, musel by preukázať priamu súvislosť opodstatnenej obavy z prenasledovania v súvislosti s jeho rasou, náboženstvom, národnosťou, sociálnou skupinou alebo politickým názorom. Prípad žalobcu nemožno subsumovať ani pod prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, pretože ako pomocného stavebného robotníka ho nemožno považovať za príslušníka sociálnej skupiny v zmysle zákona o azyle. Zákon o azyle pojem „určitá sociálna skupina“ vymedzuje v ustanovení § 19a ods. 4 písm. e) tak, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. Žalobca neuviedol také dôvody na udelenie azylu, ktoré by zakladali dôvod na jeho udelenie podľa § 8 zákona o azyle a vyjadril názor, že správny orgán objektívne vyhodnotil všetky skutočnosti uvedené žalobcom a svoj záver aj náležite odôvodnil. Žalobné dôvody uvádzané v správnej žalobe považuje ako celok za nedôvodné a navrhol, aby Krajský súd v Košiciach správnu žalobu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra, Migračného úradu ČAS: MU-PO-157-28/2017-Ž zo dňa 03.05.2018 zamietol.

20. Žalobca v správnej žalobe zo dňa 15.06.2018 a žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 18.07.2018 nežiadali nariadenie pojednávania, preto správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 SSP v spojení s § 137 ods. 3 SSP.

21. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o azyle“), Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

22. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, Prenasledovaním je závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

23. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

24. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

25. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. K námietkam uvedeným v správnej žalobe žalobcu súd právne uzatvára:

27. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-157-28/2017-Ž zo dňa 03.05.2018, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Bratislava ČAS: MU-PO-157/2017-Ž a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené námietky v správnej žalobe zo dňa 15.06.2018, že i rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré v napadnutom rozhodnutí nedostatočným spôsobom odôvodnil, nie sú dôvodné.

28. Žalovaný zákonným postupom v súlade so zákonom o azyle vykonal vstupný pohovor so žalobcom (žiadateľom) dňa XX.XX.XXXX, na ktorom mu kládol jednoznačné otázky vedúce k zisteniu dôvodov udelenia azylu a poskytnutia doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ktoré následne zhrnul vo svojom rozhodnutí. Súd nezistil pochybenie v aplikačnom postupe žalovaného a poznamenáva, že nebolo povinnosťou žalovaného vyhľadávať aj iné, ako žalobcom prezentované dôvody žiadosti o azyl a preto, ak žalovaný posúdil žiadosť žalobcu v intenciách ním uvádzaných dôvodov, postupoval správne a zákonne. Za účelom posúdenia žiadosti o azyl, resp. za účelom posúdenia bezpečnostných rizík návratu žalobcu do krajiny pôvodu, správny orgán zabezpečil informácie o aktuálnej bezpečnostnej situácii v I. cez Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce správu MÚ-ODZS-2018/000049-004 (č.l. 52-57 administratívneho spisu), ktorá dáva relevantné odpovede na žiadateľom uvádzané okolnosti.

29. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí svojou správnou úvahou náležite objasnil, prečo v prípade žiadateľa (žalobcu) nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. K tomuto záveru dospel po objektívnom vyhodnotení a komplexnom posúdení všetkých skutočností uvedených žiadateľom, ktorý ničím nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, resp. že by mal dôvodnú obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Žiadateľ v I. nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu, čo v rámci pohovoru potvrdil, keď uviedol, že žiadne takéto problémy v I. nemal. V I. nebol členom žiadnej politickej strany, či inej organizácie a o politiku sa vôbec nezaujímal. Žalovaný v rámci skúmania aj podmienky prenasledovania neštátnymi pôvodcami dospel k záveru a svojou správnou úvahou vysvetlil, že ak by bolo možné žiadateľom tvrdené incidenty z roku 2015 Talibancami (neštátnymi aktérmi) považovať za prenasledovanie, nepreukázalo sa, že sa tak udialo z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd a navyše v prípade žiadateľa absentuje akákoľvek snaha o riešenie situácie v krajine pôvodu, keďže sa neobrátil so žiadosťou o pomoc na žiadne štátne orgány, teda nebolo preukázané, že štát, politické strany alebo politické hnutia, alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred možným prenasledovaním. Žalovaný na dotvorenie celkového obrazu o žiadateľovi (dôveryhodnosť) poukázal na niektoré protirečivé odpovede žiadateľa, ktorý svoju ďalšiu existenciu vidí iba v niektorom zo štátov EÚ a preto Irán, Turecko, Bulharsko a Srbsko neboli vhodné krajiny v súvislosti s problémami, ktoré mal v krajine pôvodu. Žalovaný dospel k správnemu záveru, že v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že by bolo voči žiadateľovi vyvíjané závažné alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody, alebo iné konanie spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu, vykonávané, podporované alebo trpené oficiálnymi štátnymi orgánmi I. a ani nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, teda v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 8 zákona o azyle pre udelenie azylu na území SR, preto mu azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle na území SR neudelil.

30. Krajský súd v Košiciach po preskúmaní administratívneho spisu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Bratislava ČAS: MU-PO-157/2017-Ž a rozhodnutia ČAS: MU- PO-157-28/2017-Ž nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu, žalovaný postupoval dostatočne dôsledne a starostlivo pri zisťovaní skutkového stavu veci, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu žiadateľa a z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žiadateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu, ale spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle. Žalovaný v priebehu správneho konania objektívne vyhodnotil a komplexne posúdil všetky skutočnosti uvedené žalobcom a svoje rozhodnutie zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil. Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že na základe žalobcom tvrdených skutočností a ich dejovej línie, ako aj hodnotením profilu (dôveryhodnosti) žalobcu a všetkých dostupných informácií o krajine pôvodu (I.) bolo možné ustáliť, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

31. K argumentácii žalobcu v správnej žalobe správny súd dodáva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti definoval sociálnu skupinu v zmysle § 8 zákona o azyle ako skupinu osôb, ktorá sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika má spravidla povahu vrodenej, nezameniteľnej podoby alebo postavenia spoločenských zvyklostí a obyčají, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine. Výkon práce pomocného robotníka nespĺňa danú charakteristiku sociálnej skupiny v zmysle zákona o azyle a preto nemožno prípad žalobcu subsumovať pod prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Nad rámec uvedeného súd poznamenáva, že Príručka UNHCR nie je právne záväzný dokument, je to publikácia obsahujúca názory a stanoviská a čo sa týka I. žiadajúcich o azyl a zároveň patriacich do jednej z potencionálnych rizikových skupín, príručka uvádza len, že môžu potrebovať medzinárodnú ochranu.

32. Krajský súd iba marginálne poznamenáva, že rozhodnutie žalovaného v časti o poskytnutí doplnkovej ochrany nie je preskúmateľná správnym súdom, avšak touto formou medzinárodnej ochrany bola žalobcovi poskytnutá subsidiárna ochrana a možnosť legálneho pobytu na území SR na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.

33. Krajský súd z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval námietky uvedené žalobcom v správnej žalobe zo dňa 15.06.2018 za spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť rozhodnutia žalovaného, preto podľa § 219 Správneho súdneho poriadku správnu žalobu zamietol.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.