Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Saz-55-2018.pdf
PDF · 148.06 KB
Case nature
Area
Subarea
5Saz/55/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď, v právnej veci žalobcu: maloletý Y. J. M., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I. N. V., I. národnosť, bez dokladu totožnosti, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu: obec Y. J., okres J. O., provincia J. M., I., posledné miesto pobytu na území Slovenskej republiky: O. O. K. S. G. N. M. O. O. O., W.. H.. J. Č.. XXX/X, S., toho času na neznámom mieste, zastúpený zákonným zástupcom - Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny N., pracovisko S., právne zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu z 13.06.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-51-19/2018-Ž zo 07.05.2018, takto
rozhodol:
I./ Správnu žalobu z a m i e t a.
II./ Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou v konaní vo veciach azylu (§ 207 - § 220 SSP) sa žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu - Centra právnej pomoci, Kancelária Košice podľa § 5b ods. 1, 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 50 ods. 3 SSP domáhal proti žalovanému preskúmania jeho rozhodnutia ČAS: MU-PO-51-19/2018-Ž zo 07.05.2018 jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaný správny orgán neudelil azyl žalobcovi - maloletému cudzincovi Y. J. M. postupom podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo 07.05.2018 žalovaný na základe obsahu a záverov administratívneho konania konštatoval u žalobcu, ako maloletého cudzinca, nesplnenie právnych podmienok pre poskytnutie medzinárodnej ochrany podľa § 2 písm. a) zákona o azyle, t. j. udelenia azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany podľa § 8, § 13a, § 13b zákona o azyle. Zároveň žalovaný poukázal aj na neexistenciu skutkových a právnych dôvodov pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov (§ 9 zákona o azyle), vychádzajúc pritom z článku 13 Nariadenia Ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014.
3. Podľa obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo 07.05.2018 bol žalobca ako maloletý cudzinec zadržaný hliadkou N. U. Ú. Š.Ú. a následne po vydaní neodkladného opatrenia Okresného súdu Dunajská Streda uznesením OPPOn/2/2018 z 13.01.2018 umiestnený do ústavnej starostlivosti O. O. K. S. G. N. - O. O. O. I. S.. Dňa 06.02.2018 bol so žalobcom v prítomnosti súdom ustanoveného
opatrovníka - ÚPSVaR Stropkov, pracovisko S., vykonaný pohovor na Q. M. K. L. E., kde žalobca požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z ekonomických dôvodov. Počas pohovoru žalobca uviedol, že „vo I. nie sú vhodné podmienky na život. Z krajiny pôvodu sa rozhodol vycestovať preto, lebo v Európe chce ostať žiť a študovať. Sú tu lepšie ekonomické a sociálne podmienky pre jeho ďalší život.“ Ďalej žalobca uviedol, že vo I. nemal žiadne konkrétne problémy. Ukončil 7 tried základnej školy a po ukončení štúdia nikde nepracoval. Finančne ho zabezpečovali jeho rodičia. Z miesta trvalého bydliska vycestoval v novembri 2017 autobusom do hlavného mesta E., kde ho na letisku čakal neznámy muž s jeho fotkou a odovzdal mu cestovný pas. Z E. pokračoval v ceste letecky do neznámej krajiny, kde ho na letisku opäť čakal neznámy muž s jeho fotkou a odobral mu cestovný pas. Následne ho odviezol do neznámeho domu, kde bol ubytovaný približne jeden mesiac. Potom pokračoval v ceste dodávkou neznámou trasou až na územie SR. Neskôr bol zadržaný príslušníkmi slovenskej polície. Nechce sa vrátiť do I. a na Slovensku chce ostať študovať a neskôr sa zamestnať ako kuchár. Neuviedol žiadne ďalšie dôvody svojej žiadosti a nepredložil slovenským orgánom žiaden doklad totožnosti, ktorý by potvrdzoval jeho identitu.
4. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia zo 07.05.2018 uviedol, že všetky skutočnosti uvedené žalobcom boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Poukázal na Spoločné stanovisko Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo 04.03.1996, Ženevský dohovor z roku 1951 o právnom postavení utečencov a dikciu ustanovení § 2 písm. a), § 8, § 2 písm. d), e) zákona o azyle. Konštatoval, že v prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že jediným dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu boli ekonomické dôvody.
5. Žalovaný v súvislosti s výpoveďou žalobcu zo 06.02.2018 konštatoval, že žalobca vo svojej výpovedi neuviedol ani žiadne konkrétne obavy o svoj život. Dospel k záveru, že objektívne žalobca nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle, či Ženevskej konvencie. Rovnako žalobca podľa zistení žalovaného nečelil žiadnemu takému konaniu ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. e) bod 3 zákona o azyle.
6. Na základe právneho záveru, podľa ktorého neboli splnené podmienky pre udelenie azylu žalobcovi postupujúc podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný zároveň posudzoval, či žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Poukázal na zmysel a účel doplnkovej ochrany majúcej subsidiárnu povahu v prípade neudelenia azylu, argumentujúc tým, že „hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/77/2010 zo dňa 12.10.2010).“ V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany, keďže v krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozila perzekúcia alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Poukázal na výpoveď žalobcu, podľa obsahu ktorej nikdy proti nemu nebolo vedené trestné konanie, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Žalobca podľa zistení žalovaného nečelil zo strany štátu ani zo strany neštátnych pôvodcov žiadnym konkrétnym individuálnym problémom alebo hrozbám. Ďalej žalovaný poukázal na ústavu I. V., ktorá zaručuje slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, slobodu emigrácie a repatriácie. Žalovaný sa v tejto súvislosti venoval v odôvodnení rozhodnutia podmienkam života žalobcu v krajine pôvodu, konštatujúc, že „maloletý sa má kam vrátiť, nakoľko jeho rodičia, s ktorými býval v spoločnej domácnosti až do odchodu z I. ostali naďalej žiť v mieste trvalého bydliska spolu s jeho mladšou sestrou a vykonávať prácu roľníkov.“ Ďalej v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že staršia sestra žalobcu žije približne 5 rokov so svojim manželom a deťmi v J. I. G., kde pracuje ako manikérka.
7. K posudzovaniu právnych dôvodov pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle žalovaný argumentoval v odôvodnení rozhodnutia zo 07.05.2018 nasledovne:
„Dňa 13.04.2018 bolo v priestoroch ÚPSVaR umožnené v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov oboznámiť sa so spisovým materiálom S.. Z. G., pracovníčke ÚPSVaR, splnomocnenej vo veci maloletého žiadateľa. Po oboznámení sa so spisovým materiálom zaslal ÚPSVaR na migračný úrad Vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia k žiadosti o udelenie azylu. Vo svojom vyjadrení navrhuje udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 alebo poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 2 písm. f) bod 2 zákona o azyle, nakoľko sa jedná o osobu, ktorá patrí do zraniteľnej skupiny maloletých bez sprievodu. Vo svojom vyjadrení zároveň poukázal na skutočnosť, že u maloletého by mohlo existovať riziko obchodovania s ľuďmi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.
Podľa článku 13 Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 o postupe migračného úradu pri vykonávaní zákona o azyle, za humanitné dôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Po prehodnotení žiadosti menovaného, ako aj celého spisového materiálu, migračný úrad návrhu nevyhovel, nakoľko v priebehu konania neboli zistené skutočnosti, ktoré by k takému záveru viedli.
Ohľadom rizika, že menovaný sa v prípade návratu do krajiny pôvodu môže stať obeťou obchodovania s ľuďmi uvádzame, že právo na azyl nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. Zmyslom azylu je poskytnúť žiadateľovi ochranu, nejde však o ochranu pred akýmkoľvek negatívnym javom v krajine pôvodu, pretože poskytnutie azylu, ako medzinárodnej ochrany, prichádza do úvahy iba v prípade, ak by iný druh ochrany bol vylúčený, respektíve neúčinný.“
8. Vo včas podanej správnej žalobe v azylovej veci (§ 211 ods. 1 SSP) splnomocnený zástupca žalobcu vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu z dôvodu, že „vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.“ Poukazujúc na obsah § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku a § 8 písm. a), § 9, § 19a ods. 1 písm. c) zákona o azyle splnomocnený zástupca žalobcu koncipoval svoje žalobné námietky v právnej nadväznosti na obsah článku 3 bod 1, článku 6 Dohovoru o právach dieťaťa (Oznámenie č. 104/1991 Federálneho ministerstva zahraničných vecí o ratifikovaní Dohovoru o právach dieťaťa z 20. novembra 1989). Ďalej žalobca citoval článok 22 bod 1, článok 37 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa a v danej právnej nadväznosti uviedol, že v prejednávanej veci ide o maloletého žiadateľa o azyl bez sprievodu rodičov, u ktorého existuje vysoké riziko, že by sa mohol stať obeťou obchodovania s ľuďmi. „Žalobca Centru právnej pomoci uviedol, že prevádzači, ktorí mu zabezpečili cestu do Európy, mu mali v Európe zabezpečiť prácu na jemu neznámom mieste, nevedel ani o akú konkrétnu prácu a o akého zamestnávateľa sa malo jednať a rovnako nevedel, kde a v akých podmienkach mal bývať.“ Uvedené podľa splnomocneného zástupcu žalobcu nasvedčuje tomu, že žalobca by sa skutočne mohol stať obeťou obchodovania s ľuďmi.
9. Námietky splnomocneného zástupcu žalobcu voči preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného zo 07.05.2018 boli v žalobe z 13.06.2018 ďalej koncipované a právne nasmerované k zraniteľnému postaveniu žalobcu a jeho neplnoletosti a v tejto súvislosti s požiadavkou na náležité zistenie podmienok pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. V podrobnostiach v naznačenom smere obsahovala správna žaloba z 13.06.2018 nasledovnú argumentáciu:
„Napriek zraniteľnému postaveniu žalobcu a jeho neplnoletosti z napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že ten v rozpore s § 19a ods. 1 písm. c) a § 2 písm. d) bod 6. zákona o azyle neposudzoval žiadosť žalobcu o udelenie azylu so zohľadnením jeho veku a zraniteľného postavenia. Svojím postupom preto vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný vyhodnocoval žiadosť žalobcu z pohľadu dospelého žiadateľa o azyl, hoci v prípade maloletých utečencov môžu formy ich prenasledovania nadobúdať iné podoby a rovnako sa v ich prípade zohľadňujú pri vyhodnocovaní splnení zákonných kritérií pre udelenie azylu špecifiká dané ich vekom, stupňom vyspelosti, zraniteľnosti a podobne. Na uvedené poukazuje aj fakt, že na vec aplikoval Kritériá a postupy UNHCR pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov viažucu sa na plnoletých žiadateľov o
azyl napriek tomu, že 22.12.2009 bola vydaná Príručka UNHCR pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov detským žiadateľom.
Žalovaný mal preto povinnosť v konaní skúmať, aké formy vážnych porušení základných ľudských práv môžu postihovať osobitne deti, t. j. žalobcu, a to najmä vzhľadom na práva dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa. Rovnako v zmysle bodu 20 kvalifikačnej smernice je pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu detí potrebné, aby správny orgán zohľadnil osobitné formy prenasledovania detí.
Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby bola ujma hroziaca maloletému žiadateľovi o azyl, dieťaťu, posudzovaná z pohľadu dieťaťa. Deťom sú priznané viaceré špecifické práva (napr. právo na život, rozvoj, nebyť podrobený krutému a neľudskému zaobchádzaniu), ktoré uznávajú ich mladý vek a odkázanosť a sú základom pre ich ochranu, rozvoj a prežitie. Dokonca aj odopieranie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv preto môže byť relevantné pri posudzovaní detskej žiadosti o azyl tak, ako je relevantné odopieranie politických a občianskych práv. Ujmu utrpenú dieťaťom je potrebné vyhodnotiť z pohľadu jej celkového dopadu na dieťa a neprikladať prvky dôležitosti iba určitým porušeniam práv, resp. požadovať splnenie kritérií, ktoré sa kladú na dospelého žiadateľa o azyl. Dieťa má právo na svoj ďalší rozvoj a psychologická ujma je obzvlášť relevantný faktor, ktorý musí byť zohľadnený a posúdený v konaní o azyle maloletého dieťaťa. U detí je oveľa viac pravdepodobné, že budú vystresované nepríjemnými situáciami a že nimi budú emočne poznačené. Spomienky a traumatizujúce zážitky môžu u dieťaťa zostať dlhodobo.
Bezpochyby žalobca je zraniteľnou osobou. V krajine pôvodu čelil ťaživej sociálnej situácii, ktorá zvyšuje riziko, že sa môže stať, ba dokonca už sa stal, obeťou obchodovania s ľuďmi. je nevyhnutné v najvyššej možnej miere poskytovať ochranu každému maloletému jednotlivcovi pred takouto trestnou činnosťou, ktorej obeťou sa často stávajú práve detskí utečenci z chudobných krajín. Záver žalovaného, ktorým mu preto nebol udelený azyl z humanitných dôvodov je neodôvodnený a neopodstatnený, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca splnil dôvody pre udelenie azylu v zmysle § 9 zákona o azyle.
Podľa článku 13 Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 o postupe migračného úradu pri vykonávaní zákona o azyle, za humanitné dôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické útrapy alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Žalovaný však nemá za to, že by boli v konaní zistené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali takýto záver.
Zákonným ustanovením § 9 zákona o azyle nebola odporcovi zverená ničím neobmedzená voľná úvaha pri rozhodovaní, či udelí alebo neudelí azyl z humanitných dôvodov. Odporca pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná. (R NS SR sp. zn. 1Sža/12/2010)
Dôvodová správa k zákonu o azyle, citované nariadenie ministra vnútra, ako aj samotný žalovaný spomína možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov neúspešným žiadateľom o azyl z radov traumatizovaných osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci sa jedná o maloletého osamelého žiadateľa o azyl, u ktorého existuje vysoké riziko jeho obchodovania, sú dané humanitné dôvody na to, aby mu bol udelený azyl v zmysle § 9 zákona o azyle. Práve v zmysle vyššie citovaného právneho názoru kasačného súdu je žalovaný povinný pri zvažovaní aplikácie § 9 zákona o azyle brať do úvahy celkový rámec medzinárodnej ochrany ľudských práv a prihliadnuť na medzinárodné nástroje ochrany práv osôb v osobitnom postavení, napríklad detí, žien, obetí obchodovania a pod. Otázka možnosti udeliť azyl z humanitných dôvodov je najcitlivejšia práve v prípade osôb, v tzv. zraniteľnom postavení, čo je aj prípad žalobcu ako dieťaťa.
Sme presvedčení, že v prípade žalobcu sú dané dôvody na to, aby mu bol udelený azyl z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie.
Dieťa má právo na svoj ďalší rozvoj a psychologická ujma je obzvlášť relevantný faktor, ktorý musí byť zohľadnený a posúdený v konaní o azyle maloletého žiadateľa. U detí je oveľa viac pravdepodobné, že budú vystresované nepríjemnými situáciami a že nimi budú emočne poznačené. Orgány sociálnoprávnej ochrany detí sú schopné žalobcovi poskytnúť potrebnú materiálnu pomoc až do veku jeho 25 rokov, pretože sa stále pripravuje na svoje budúce povolanie. Žalobca má záujem ďalej sa vzdelávať a začleniť do spoločnosti v bezpečnej krajine, na Slovensku.
V najlepšom záujme žalobcu a v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa je udelenie mu azylu.“
10. Ďalej žalobca argumentoval dikciou § 3 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutí správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikli neodôvodnené rozdiely. Poukázal na komentár k danému zákonnému ustanoveniu dotýkajúci sa okrem iného aj správnej úvahy a jej obmedzenosti zásadou právnej istoty a predvídateľnosti správneho rozhodnutia konštatujúc, že „skutkovo rovnaké, respektíve obdobné prípady by totiž mali odôvodňovať rovnaký záver aj v otázke udelenia, respektíve neudelenia azylu z humanitárnych dôvodov. Ak sa správny orgán od svojho predchádzajúceho rozhodnutia v skutkovo rovnako prípade rozhodne odchýliť, mal by to aj náležite odôvodniť a vysvetliť.“ Poukázal pritom na obsah rozsudku NS SR č. k. 1Sža/12/2010. V tejto súvislosti splnomocnený zástupca žalobcu tvrdil, že z úradnej činnosti Centra právnej pomoci mu je známe, že z humanitárnych dôvodov bol v roku 2017 udelený azyl dvom maloletým žiadateľom bez sprievodu z Bangladéša, v roku 2016 jednému maloletému žiadateľovi bez sprievodu z Pakistanu a v roku 2015 jednému maloletému žiadateľovi bez sprievodu zo Somálska. Vzhľadom na tieto uvádzané skutočnosti žalovaný podľa jeho názoru porušil ustanovenie § 3 ods. 5 Správneho poriadku.
11. Ďalšou námietkou v žalobe z 13.06.2018 bol vyjadrený nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného aj v časti výroku, ktorým nebola žalobcovi poskytnutá ani doplnková ochrana. Nesprávnosť skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie veci postupom žalovaného bolo v žalobe namietané v nasledovnom rozsahu:
„Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich neúnosné či neprimerané z dôvodov predpokladaných zákonom o azyle požadovať ich vycestovanie.
Žalobcovi hrozí v prípade jeho návratu neľudské a ponižujúce zaobchádzanie spočívajúce v tom, že by sa mohol stať obeťou obchodovania s ľuďmi.
Ponižujúce a neľudské zaobchádzanie mu hrozí taktiež ako kresťanovi, nakoľko kresťanská menšina čelí vo I. dlhodobému útlaku. Ako udávajú viaceré zdroje Ústava I. síce hlása slobodu vierovyznania, kresťanské menšiny však čelia dlhodobému útlaku. Kresťania tvoria vo I. asi desať percent populácie. Komunistická vláda ich vníma ako hrozbu.(https.//svetkrestanstva.postoj.sk/16204/ vo-vietname-vaeznia-viac-ako-stovku-pastorov- vlada-chce-zastavit-vplyv-krestanstva)
V prejednávanej veci boli splnené zákonné podmienky aj pre poskytnutie minimálne doplnkovej ochrany žalobcovi.“
12. Splnomocnený zástupca žalobcu v prílohe žaloby z 13.06.2018 predložil správnemu súdu okrem žalobou napadnutého rozhodnutia zo 07.05.2018 aj anonymizované rozhodnutie o udelení azylu z humanitárnych dôvodov (č.l. 13 spisu).
13. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 29.06.2018 navrhol zamietnuť správnu žalobu proti rozhodnutiu zo 07.05.2018, keďže predmetné rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné. Žalobca podľa jeho názoru nesplnil podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle a ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b zákona o azyle, pričom jeho žiadosti o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov sa žalovaný rozhodol nevyhovieť, nakoľko podľa § 9 zákona o azyle a v zmysle nariadenia čl. 13 Nariadenia Ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 žalobcove dôvody nevyhodnotil ako tie, pre ktoré sa táto forma ochrany udeľuje.
14. K jednotlivým tvrdeniam (námietkam) uvedeným v žalobe z 13.06.2018, týkajúcim sa právnych podmienok pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, najmä však k tvrdeniu splnomocneného zástupcu žalobcu o tom, že by žalobca mal byť obeťou, respektíve predmetom obchodovania s ľuďmi, žalovaný v písomnom vyjadrení z 29.06.2018 (č.l. 18-19 spisu) argumentoval nasledovne:
„Čo sa týka vyhodnotenia, či bol žalobca obeťou obchodovania s ľuďmi, žalovaný v priebehu správneho konania nezískal potrebné indície na to, aby žalobcu považoval za obeť obchodovania s ľuďmi, resp. aby vykonal v tomto smere ďalšie dokazovanie. Pri vedení pohovoru boli žalobcovi položené otázky, z odpovedí ktorých nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by obchodovanie s ľuďmi nasvedčovali. Otázky na pohovore s maloletými bez sprievodu sú štandardne vedené spôsobom, ktorý má odhaliť aj to, či eventuálne bol obchodovaný. Boli mu položené otázky na rodinných príslušníkov, na dôvody, prečo odišiel z krajiny pôvodu, na jeho prípadnú prácu vo I., na spôsob vycestovania, na jeho zámery, čo chce robiť na Slovensku a pod. Konkrétne vo Vyhlásení cudzinca, za účasti jeho opatrovníčky, dňa 6.2.2018 uviedol aj to, že sa tu chce vzdelávať a neskôr pracovať, čo vzhľadom aj na absenciu ďalších indikátorov obetí obchodovania s ľuďmi neviedlo k ďalšiemu skúmaniu eventuality toho negatívneho spoločenského fenoménu. Na nižšie uvedených odkazoch, Európskeho azylového podporného úradu EASO a Medzinárodnej organizácie pre migráciu IOM, je možné konfrontovať žalobcov prípad s indikátormi, z ktorých niektoré sú prítomné pri obchodovaní s ľuďmi. Jedná sa o fyzické indikátory (napr. fyzické zranenia, prítomnosť tetovania alebo iného označenia vlastníctva vykorisťovateľa, sexuálne prenosné choroby), psychosociálne indikátory (napr. depresia, posttraumatická stresová porucha, apatia, zmätenosť a dezorientácia, myšlienku na samovraždu, sebapoškodzovanie) a indikátory prostredia (napr. slabá vedomosť o hosťovskej krajine kde sa dlhšie držiava).
Ako sme už spomenuli, žalobca nemal príslušné charakteristiky obchodovania s ľuďmi. Čo sa týka rizika, že žalobca bude predmetom obchodovania s ľuďmi v budúcnosti, toto sa javí žalovanému ako veľmi nepravdepodobné, nakoľko sa v súčasnosti nachádza v starostlivosti detského domova na území SR. A v prípade jeho neúspechu v azylovom konaní bude jeho právny status riešený formou tolerovaného pobytu v zmysle zákona č. 404/2011 Z.z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
15. K námietke, týkajúcej sa znenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku akcentujúcej potrebu rozhodovania v azylových veciach rovnakého obsahu rovnakým spôsobom v skutkovo rovnakých, respektíve obdobných prípadoch, v ktorých maloletým žiadateľom bez sprievodu bol udelený azyl z humanitárnych dôvodov, žalovaný uviedol, že bez potrebnej konkretizácie sú v žalobe uvedené prípady, ktoré žalovaný nemôže jednoduchým spôsobom overiť a ani sa k ním následne vyjadriť. Z rozhodnutia v azylovej veci o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov predloženého splnomocneným zástupcom žalobcu správnemu súdu (č.l. 13 spisu) sa nedá podľa žalovaného určiť ani približný vek azylanta, ani krajina pôvodu, ani žiadne iné špecifiká daného prípadu. Jedinou zistiteľnou skutočnosťou je podľa žalovaného to, že v predmetnom prípade išlo o žiadosť o udelenie azylu z „obavy o život, nakoľko v krajine je zlá politická situácia a sú tam nepokoje“.
16. Dôvody, pre ktoré požiadal úspešný žiadateľ o udelenie azylu na území SR sú teda v porovnávanom prípade úplne odlišné ako žalobcom uvádzané dôvody o udelenie azylu.
17. Na výzvu správneho súdu danú v súlade s ustanovením § 106 ods. 1 SSP splnomocnený zástupca žalobcu predložil súdu vyjadrenie z 23.07.2018 (č.l. 27 spisu), v ktorom zotrval na podanej žalobe a v nej uvedených žalobných bodoch, tvrdiac ďalej že „Máme za to, že v predmetnej veci je vysoký predpoklad, že žalobca sa stal obeťou obchodovania. Poukazujeme pritom na skutočnosť, že od 16.06.2018 je nezvestný a miesto jeho pobytu nie je známe nám, ani jeho opatrovníkovi.“ Zároveň súhlasil s tým, aby súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania.
18. Žalovaný ďalej v písomnom vyjadrení z 31.07.2018 v reakcii na vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobcu uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku uviedol, že na základe elektronickej komunikácie s opatrovníčkou žalobcu sa dozvedel o dobrovoľnom odchode žalobcu zo zariadenia O. O. I. S.. Následne túto informáciu oznámil Krajskému súdu v Košiciach, pričom zisťoval u sociálneho pracovníka v detskom domove, z ktorého žalobca dobrovoľne odišiel, aké boli okolnosti jeho odchodu z tohto zariadenia. Sociálna pracovníčka tohto detského domova žalovanému potvrdila
skutočnosť, že išlo o dobrovoľný odchod, keď sa žalobca rozhodol opustiť areál detského domova v čase, keď sa zdržiaval v jeho záhrade. V rámci vonkajších priestorov zariadenia sa pritom väčšinou stále nachádza dozor zodpovednej osoby a sú tam prítomné aj iné deti. Skutočnosť, že by išlo o násilný, prípadne iným nátlakom vyvolaný odchod, sa nepotvrdila. Žalovaný sa preto domnieva, že odchod žalobcu z detského domova bol skutočne dobrovoľný a nedisponuje informáciami, že by mohlo ísť o prípad obchodovania s ľuďmi. Zároveň žalovaný súhlasil s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania.
19. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu (§ 207 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych medziach žaloby (§ 212 ods. 1 písm. d/, e/ SSP, § 182 ods. 1 písm. e/ SSP), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu a dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné vyhovieť.
20. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 1, 2 SSP).
21. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“), Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
22. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
23. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.
24. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
25. Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b zákona o azyle.
26. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, Prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
27. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
28. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
29. Podľa § 19a (Posúdenie žiadosti o udelenie azylu) ods. 1 písm. a) a c) zákona o azyle, Ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.
30. Podľa § 9 zákona o azyle (Udelenie azylu z humanitárnych dôvodov) ministerstvo môže udeliť azyl z humanitárnych dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
31. Podľa § 16 ods. 3 zákona o azyle v konaní o azyle sa účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy, neustanovuje opatrovník podľa všeobecného predpisu o správnom konaní.
32. Podľa § 52 ods. 1, prvá veta zákona o azyle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
33. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
34. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
35. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 4, 5 Správneho poriadku).
36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
37. Právna povinnosť žiadateľa o azyle alebo iné formy medzinárodnej právnej ochrany vyplývajúce zo zákona o azyle poskytnúť pravdivo a úplne všetky požadované údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 1, § 6 ods. 3 zákona o azyle.
38. Správny súd v preskúmavanej právnej veci, vychádzajúc zo znenia hore citovaných ustanovení zákona o azyle a Správneho poriadku podrobil súdnemu prieskumu rozhodnutie žalovaného zo 07.05.2018 napadnuté správnou žalobou, a to v právnych medziach vznesených žalobných námietok (bodov) a dospel k záveru, že žalovaný správny orgán na základe výsledkov administratívneho konania oprel rozhodnutie o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle o relevantné skutkové a právne dôvody. Rovnako za obsahovo správny je potrebné považovať obsah argumentácie žalovaného správneho orgánu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia týkajúci sa dôvodov pre neudelenie azylu z humanitárnych dôvodov postupom podľa § 9 zákona o azyle. Dané konštatovanie správneho súdu sa opiera predovšetkým o nasledovné východiskové právne významné skutočnosti a závery:
39. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo v danej právnej veci rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-51-19/2018-Ž zo 07.05.2018, ktorým žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil maloletému žalobcovi azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu. V preskúmavanej veci ide o maloletého žiadateľa o azyl bez sprievodu rodičov.
40. V súlade s právnym obsahom hore citovaných zákonných ustanovení zákona o azyle a Správneho poriadku a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k právnym veciam týkajúcim sa azylových
konaní je otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení otázkou zásadnou a pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa (vstupný pohovor a prípadný ďalší pohovor podľa § 4, § 6 zákona o azyle). Žiadateľ pritom nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 6Azs/235/2004-57 z 21.12.2005).
41. Z výpovede žalobcu zo 06.02.2018, vykonanej na Q. M. K. L. E. v prítomnosti žalobcovi stanoveného opatrovníka - Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N., pracovisko S. vyplývajú rýdzo ekonomické dôvody, ktoré žalobca uviedol v súvislosti so svojou žiadosťou o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Tak, ako vyplýva z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (strana 2 rozhodnutia) žalobca uvádzal nevhodnosť podmienok na život vo I. z ekonomických dôvodov. Z krajiny pôvodu sa rozhodol vycestovať výlučne preto, lebo v Európe chce ostať žiť a študovať. Sú tu podľa jeho názoru lepšie ekonomické a sociálne podmienky pre jeho ďalší život. Z jeho výpovede ďalej nesporne vyplýva, že vo I. nemal žiadne konkrétne problémy. Žil spolu so svojimi rodičmi, ktorí ho finančne zabezpečovali. Spôsobom, ktorý popísal pri výsluchu zo 06.02.2018, opustil územie I. v novembri 2017 jemu neznámou trasou až na územie Slovenskej republiky, kde bol zadržaný príslušníkmi slovenskej polície a umiestnený do O. O. K. S. G. N. - O.D. O. O. I. S..
42. Prísne právne podmienky pre poskytnutie azylovej ochrany a udelenie azylu podľa § 8 písm. a), b) zákona o azyle a ďalších dotknutých ustanovení uvedeného zákona boli preto podľa názoru správneho súdu jednoznačným právnym základom pre správne závery žalovaného orgánu verejnej správy o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. Žalobca totiž v rámci administratívneho konania pri svojom výsluchu nepoukázal na žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie medzinárodnej ochrany udelením azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle alebo poskytnutím doplnkovej ochrany podľa § 13a, § 13b zákona o azyle.
43. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené primárne v zákone o azyle a jeho udelenie je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do domovského štátu. Popri ustanoveniach zákona o azyle sú správne orgány Slovenskej republiky povinné aplikovať aj ustanovenia nadnárodných právnych aktov - medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Preto bolo povinnosťou žalovaného aj v preskúmavanej právnej veci aplikovať dotknuté ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, predovšetkým ustanovenia článku 3, bod 1, článku 6 uvedeného Dohovoru, a to v právnom prepojení na ustanovenia § 19a ods. 1 písm. c) a § 2 písm. d) bod 6 zákona o azyle. Správny súd však aj v nadväznosti na dané právne vymedzenie posudzovania žiadosti žalobcu o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany konštatuje, že obsahom svojej žiadosti a nezmenenej výpovede v administratívnom konaní žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom pre pochybnosti správneho orgánu (žalovaného) o možnej existencii dôvodov pre poskytnutie azylovej medzinárodnoprávnej ochrany.
44. Správny súd sa ďalej podrobne zaoberal žalobnou námietkou poukazujúcou na potrebu priznania azylu žalobcovi z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia, podľa ktorého ministerstvo môže udeliť azyl z humanitárnych dôvodov aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, jednoznačne vyplýva takzvaná diskrečná právomoc žalovaného v medziach svojej právnej pôsobnosti rozhodnúť o udelení tzv. humanitárneho azylu, ak pre takýto záver zistí relevantné skutkové a právne dôvody. Na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov teda nie je právny nárok a súdy, ktoré preskúmavajú rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Migračného úradu, ani nemajú ambíciu určovať ministerstvu, ktoré dôvody má považovať za dostatočné pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov a teda ani zrušovať jeho rozhodnutia preto, že nepovažoval za dostatočný taký niektorý dôvod, ktorý by z pohľadu súdu relevantným dôvodom pre udelenie humanitárneho azylu mal byť. Súdny prieskum je obmedzený len na kontrolu toho, či je rozhodovanie ministerstva v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je v rozpore so zákazom ľubovôle vyplývajúcim pre orgány verejnej moci z ústavne zakotvených náležitostí demokratického štátu. K takémuto právnemu záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č.k. 1Sžo KS
124/05 z 23.01.2007, keď realizoval výklad, akým spôsobom nenárokovateľnosť azylu z humanitných dôvodov a širokého správneho uváženia obmedzuje prípadný súdny prieskum.
45. Ako to vyplýva z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo 07.05.2018, žalovaný reagujúc na vyjadrenie S.. Z. G., poverenej zamestnankyne zákonného zástupcu žalobcu po absolvovaní procesnoprávnej procedúry podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku (Oboznámenie sa so spisovým materiálom), v ktorom navrhla udelenie azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle alebo poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 2 písm. f) bod 2 zákona o azyle, venoval danej skutočnosti potrebnú pozornosť. Najvyšším súdom Slovenskej republiky je v ustálenej judikatúre rešpektované právne nasmerovanie správnej úvahy pri rozhodovaní o azyle z humanitárnych dôvodov dané Nariadením Ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 o postupe Migračného úradu pri vykonávaní zákona o azyle. Obsah článku 13 uvedeného Nariadenia, citovaný v odôvodnení preskúmaného rozhodnutia (strana 5) poukazuje v tejto súvislosti ako na možné dôvody pre udelenie humanitárneho azylu najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Z obsahu administratívneho spisu pritom jednoznačne vyplýva správnosť záveru žalovaného, ktorý po vyhodnotení obsahu a záverov vyplývajúcich z administratívneho konania konštatoval neexistenciu žiadnych takýchto alebo obdobných závažných dôvodov pre udelenie humanitárneho azylu podľa § 9 zákona o azyle.
46. Ďalšou zo zásadných žalobných námietok uvedených v žalobe z 13.06.2018 je poukázanie splnomocneného zástupcu žalobcu na možné obchodovanie s ľuďmi týkajúce sa v preskúmavanej právnej veci žalobcu. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že z obsahu pohovoru so žalobcom zo 06.02.2018 na Q. M. K. L. E. vyplývajú skutočnosti týkajúce sa jeho prepravy na územie Európy, z ktorých možno vyvodiť závery o odplatnom spôsobe prepravy žalobcu z domovskej krajiny až na územie Slovenskej republiky. Ide však o jedinú okolnosť naznačujúcu možné úvahy splnomocneného zástupcu žalobcu o možnosti účasti žalobcu na obchodovaní s ľuďmi, nie však o skutočnosť preukazujúcu toto tvrdenie. Z obsahu pohovoru so žalobcom zo 06.02.2018 viac, než uvedené tvrdenie splnomocneného zástupcu žalobcu vyplývajú zjavné ekonomické pohnútky na strane žalobcu, ktoré boli motívom jeho odchodu z I..
47. Správny súd sa ďalej zaoberal tvrdením splnomocneného zástupcu žalobcu poukazujúcim na potrebu aplikácie § 3 ods. 5 Správneho poriadku na dané konanie, pričom sa plne stotožnil so stanoviskom žalovaného správneho orgánu uvedeným v písomnom vyjadrení z 29.06.2018. V prílohe žaloby predložené rozhodnutie na č.l. 13 spisu nesporne vykazuje v súvislosti s udelením azylu z humanitárnych dôvodov úplne odlišný východiskový dôkazný obsah (obavy o život, zlá politická situácia a nepokoje v krajine žiadateľa o udelenie azylu) než je tomu v preskúmavanej právnej veci. Z uvedených dôvodov súd neuznal ako dôvodnú ani uvedenú žalobnú námietku.
48. Napokon súd považuje za nevyhnutné zaujať právne stanovisko aj k stavu, ktorý nastal po ukončení administratívneho konania, keď žalobca ako žiadateľ o azyl opustil 16.06.2018 bez akéhokoľvek vysvetlenia O. O. I. S. a miesto jeho pobyt nie je známe ani v čase rozhodovania správneho súdu v danej právnej veci. Súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f), g) zákona o azyle, ktoré by v prípade zdržiavania sa žalobcu po dobu viac ako 7 dní bez priepustky mimo azylového zariadenia alebo opustenia územia Slovenskej republiky zakladali v administratívnom konaní dôvod na zastavenie konania podľa zákona o azyle (v prípade, že by sa takéhoto konania žalobca dopustil pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia zo 07.05.2018). Podľa názoru správneho súdu však odchod žalobcu zo zariadenia, v ktorom bol umiestnený aj v priebehu súdneho preskúmavacieho konania nie je skutočnosťou právne bezvýznamnou pre súdne preskúmavacie konanie v danej veci. Je pritom potrebné poukázať predovšetkým na ustanovenie § 135 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k) SSP.
49. V čase rozhodovania správneho súdu v danej právnej veci teda žalobca nie je prítomný v O. O. K. S. G. N. I. S. a je otázne, či sa nachádza na území Slovenskej republiky. Okolnosti jeho odchodu zo zariadenia, do ktorého bol umiestnený na základe uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda č. k. OPPOn/2/2018 z 13.01.2018 uvedené v písomnom vyjadrení žalovaného z 31.07.2018 považoval súd za vierohodné a nemal dôvod ich spochybňovať, respektíve preverovať. Vyplýva z nich
dobrovoľnosť takéhoto konania žalobcu, ktorý je vo veku blízkom veku dospelosti a ktorý si preto mal byť vedomý možných právnych následkov opustenia azylového zariadenia. Aj za situácie, že by bol žalobca motivovaný, respektíve ovplyvnený inými osobami na odchod z miesta pobytu na území Slovenskej republiky, bolo jeho povinnosťou kontaktovať sa s ustanoveným zákonným zástupcom alebo splnomocneným zástupcom a potvrdiť tak trvanie reálneho úprimného záujmu o azylovú ochranu. Stav, vyplývajúci z obsahu súdneho spisu, ktorý existuje v čase vydania rozhodnutia správneho súdu však o takomto postoji žalobcu k predmetu administratívneho konania nesvedčí.
50. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov správny súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 219 SSP, podľa ktorého ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
51. Správny súd v danej právnej veci rozhodol v obsadení sudcom podľa § 23 ods. 2 písm. c) SSP.
52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a násl. Správneho súdneho poriadku tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.