Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_102C-11-2023.pdf
PDF · 129.71 KB
Case nature
Area
Subarea
102C/11/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: L. Y., M..: XX.XX.XXXX, Q. A. U. XXX-XXXX, F., Q. K., B., v zast.: T.. I.. P. Q., Q. B. Č.. XX, XXX XX Q., proti žalovanému: J. U., M..: XX.XX.XXXX, Q. A. XXXX/X, XXX XX A., v zast.: Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., IČO: 50 473 522, so sídlom ul. 17. novembra 3215, 022 01 Čadca, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti 150,00 EUR zastavuje.
II. Súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti v celom rozsahu zamieta.
III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100,00 %
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 28.06.2023 domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného v pôvodnej výške 3.900,00 EUR titulom neoprávneného užívania nehnuteľnosti.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie bytu žalovanou, a to bytu č. XX, vchod A. X.p., nachádzajúci sa v bytovom dome - XX b.j. - A. X so súpisným číslom XXXX, postavený na parcele č.: XXXX, vedenom Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom, obec A., okres A. a s ním súvisiaci podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti podielu XXX/XXXXX, spoločne zapísané na LV č. XXXX (ďalej len: „nehnuteľnosť“). Po dedičskom konaní bližšie uvedenom v žalobe žalobcu v jej úvodnej časti došlo k zmene spoluvlastníckych podielov na predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX a to tak, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti X spoluvlastníckeho podielu, žalovaný je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti X spoluvlastníckeho podielu, syn žalovaného T. U. a L. U. sú podielovými spoluvlastníkmi o veľkosti X spoluvlastníckeho podielu. Nehnuteľnosť užíva výlučne žalovaný a žalobca nemá k nehnuteľnosti prístup, nie je mu umožnené nehnuteľnosť užívať. O tom, že na strane žalovaného vzniká bezdôvodné obohatenie, Okresný súd Trnava rozhodol rozsudkom sp. zn.: XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa XX. júla XXXX (ďalej len: „rozsudok Okresného súdu Trnava“). Nakoľko žalovaný opätovne užíva predmetnú nehnuteľnosť, ktorej podielovým spoluvlastníkom je aj žalobca, vzniká na strane žalovaného opätovne bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Sporná je v tomto prípade len výška bezdôvodného obohatenia. Ceny komerčných nájmov výrazne stúpli od okamihu, kedy Okresný súd Trnava priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie a vtedy sa vychádzalo z nájmu vo výške XXX,XX EUR
- po odpočítaní nákladov spojených s bývaním, ktoré hradí žalovaná. Podľa právneho názoru žalobcu na
strane žalovaného vzniká bezdôvodné obohatenie, pretože bez právneho dôvodu užíva nehnuteľnosť bez súhlasu žalobkyne. Z uvedeného dôvodu žalobca žiadal žalobe vyhovieť.
3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení k žalobe priložil darovaciu zmluvu zo dňa 04.05.2006, darovaciu zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX, dodatok č. X ku kúpnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie Správy katastra Trnava zo dňa 21.01.2010, zmluvu o záložnom práve zo dňa 27.06.2008, úmrtný list P. F., uznesenie G. súdu A. XXD/XXX/XXXX, F. z LV č. XXXX, Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.: XXC/ XX/XXXX-XXX zo dňa XX. júla XXXX, predpis mesačných záloh platný od 01.06.2020, prekopírovaný text inzerátov s prenájmom nehnuteľností.
4. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia k žalobe žalobcu uviedol, že žalobca nikdy neinicioval žiadne konanie o hospodárení so spoločnou vecou. Taktiež sa nikdy nedomáhal užívania predmetnej nehnuteľnosti. Podľa právneho názoru žalovaného by mali byť účastníkmi tohto konania všetci podieloví spoluvlastníci. Žalobca býva v Kanade a nie je žalovanému známe, akým spôsobom chce nehnuteľnosť užívať. Naopak, žalovaný je osobou, ktorá platí všetky výdavky spojené s užívaním bytu, pričom platí všetky média, energie ako aj správu bytu. Nakoľko sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia, mal by preukázať, že sa domáhala užívania bytu a že jej užívanie nehnuteľnosti nebolo umožnené. Súčasne žalovaný nenadužíva predmetnú nehnuteľnosť, pretože užíva predmetnú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vrátane spoluvlastníckeho podielu jeho syna, ktorý umožnil žalovanému užívanie v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný spochybnil v celom rozsahu výšku uplatneného bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca do konania nepredložil žiadny znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukázalo výšku relevantných nájmov podobných nehnuteľností. Žalovaný poukázal na to, že žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia § 451 ods. 1 a ods. 4 a súčasne § 454 Občianskeho zákonníka neupravuje konanie žalovaného ako bezdôvodné obohatenie. To znamená, že žalovaný sa nedopustil žiadneho bezdôvodného obohatenia. Súčasne žalovaný vzniesol námietku premlčania. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
5. Žalobca v rámci svojho písomného vyjadrenia (replika) uviedol, že žalobca neinicioval žiadne konanie o hospodárení so spoločnou vecou / nedomáhal sa užívania predmetnej nehnuteľnosti. Toto je irelevantné za situácie, že žalobca býva v B. a žalovaný užíva celý byt. Pokusy o vydanie nehnuteľnosti stroskotali, žalovaný kľúče bratovi žalobcu nikdy nevydal. Dokonca sa vyjadril, že zavolá políciu. Snahy žalovaného v tomto smere žalobca považuje za neúprimné. Opäť žalobca poukázal na vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava. Skutočnosť, že žalovaný platí všetky výdavky s užívaním nehnuteľnosti, boli zohľadnené v žalobe žalobcu. Správca bytu odmietol žalobcovi poskytnúť akékoľvek informácie o byte, žalobcovi neostávalo nič iné, len urobiť hrubý odhad takýchto nákladov a bude vecou dokazovania na súde, aby sa mohla ustáliť presná výška nákladov na bývanie a v tomto smere je žalobca pripravený modifikovať výšku bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Z logicky veci vyplýva, že keďže žalobca býva v Kanade, nebude mať záujem o spoločné bývanie v nehnuteľnosti a preto zvolil osvedčený postup rozsudkom Okresného súdu Trnava, ktorým mu bol jeho nárok z bezdôvodného obohatenia už raz priznaný. Čo sa týka výška bezdôvodného obohatenia, žalobca je toho názoru, že zohľadňuje len infláciu a žalobca ma za to, že nie je potrebný znalecký posudok ani odborné vyjadrenie a postačujú len podklady, ktoré žalobca do konania dal. Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania žalobca upravil svoj žalobný návrh, ktorý podľa obsahu znamenal čiastočné späťvzatie žaloby vo výške XXX,XX EUR.
6. Žalovaný v rámci svojho písomného vyjadrenia (duplika) uviedol, že vo svojej podstate sa jedná o podielové spoluvlastníctvo a žalobca má nie len práva ale aj povinnosti. Žalovaný nikdy nebránil vo výkone spoluvlastníckeho práva žalobcu a tobôž nie v užívaní nehnuteľnosti. Žalobca nikdy neprejavil záujem o užívanie bytu a nezaujíma sa ani o jeho technický stav. Žalovaný by tiež mohol žiadať od žalobcu pomernú časť zaplatených cien z dane nehnuteľností, ako aj nevyhnutých opráv. Žalobca nikdy žalovanému neoznámil svoj nesúhlas s užívaním predmetnej nehnuteľnosti a žalovaný má za to, že zo správania žalobcu vyplýval konkludentný súhlas žalobcu s užívaním nehnuteľnosti až do momentu podania žaloby na súd o vydanie bezdôvodného obohatenia. K výpočtu sumy bezdôvodného obohatenia žalovaný uvádza, že je skutočne určený len hrubým odhadom a žalobca nijakým spôsobom nepreukázal výšku nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu neuznáva odhadovanú uvedenú mesačnú výšku nákladov spojených s užívaním bytu. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: X K. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Z
uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že neužívanie bytu žalobcom v jeho spoluvlastníkom podiele nie je spôsobené dôsledkom môjho užívania nad rozsah môjho spoluvlastníckeho podielu, ale je spôsobené najmä tým, že žalobca dlhodobo žije v Kanade a de facto ani nemá objektívnu možnosť nehnuteľnosť užívať, aj keď žalovaný žalobcovi v jej užívaní žiadnym spôsobom nebráni.
7. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“
8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS XXX/XXXX zo dňa XX. júla XXXX a z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I.. ÚS XXX/XXXX zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces.“
9. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.“
10. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“
11. Súd vo veci vykonal dokazovanie prostredníctvom vyššie citovaných listinných dôkazov postupom podľa § 204 Civilného sporového poriadku, ktoré boli do konania predložené žalobcom. Súd si z vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav: Predmetom tohto konania bolo vydanie bezdôvodné obohatenie žalovaným v prospech žalobcu na základe neoprávneného užívania nehnuteľnosti. Aktuálnymi podielovými spoluvlastníkmi sú: žalobca je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti 1 spoluvlastníckeho podielu, žalovaný je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti 1 spoluvlastníckeho podielu, syn žalovaného T. U. a L. U. sú podielovými spoluvlastníkmi o veľkosti X spoluvlastníckeho podielu a syn žalobcu pán F. je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti X spoluvlastníckeho podielu, čo bolo žalobcom upresnené na pojednávaní konanom dňa XX.XX.XXXX. P. bolo medzi stranami sporu nesporné, že žalobca býva približne XX rokov v B. a predmetnú nehnuteľnosť užíva žalovaná. Z uvedeného dôvodu si žalobca od žalovaného uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. S. v rámci svojho vyjadrenia na základe vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného upravil svoj žalobný návrh, ktorý vzhľadom na jeho obsah znamenal čiastočné späťvzatie žaloby v sume 150,00 EUR.
12. Súd po podrobnej a dôkladnej právnej analýze predmetu sporu konštatuje, že žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť a to z viacerých nižšie uvedených skutkových a právnych dôvodov. Medzi hlavné argumenty zamietnutia žaloby žalobcu patrí najmä skutočnosť, že žalobca svoju žalobu postavil na nesprávnom právnom titule a súčasne nepreukázal rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúceho jeho nárok čo do výšky uplatneného bezdôvodného obohatenia (peňažnej náhrady), v dôsledku čoho neuniesol v civilnom sporovom konaní dôkazné bremeno žalobcu.
13. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ä ďalej len: „Občianskeho zákonníka“) platí, že: „kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.“
14. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“
15. Podľa § 454 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.“
16. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.“
17. Podľa § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.“
18. Podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.“
19. Podľa § 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.“
20. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: XXCo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že: „spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu v tomto prípade neužíva vec bez právneho dôvodu, a preto jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie; žiadna skutková podstata uvedená v § 451 Občianskeho zákonníka na tento prípad nedopadá. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ide o náhradu za obmedzenie spoluvlastníckeho práva. Spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu v tomto prípade neužíva vec bez právneho dôvodu. Bezdôvodné obohatenie má subsidiárnu povahu a prichádza do úvahy len tam, kde nárok nemožno odvodiť z iného právneho titulu. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o základné ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie, nemôže byť nárokom bezdôvodným v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú povahu kogentnú a nemožno ich preto neprípustným spôsobom extenzívne vykladať.“
21. Z uvedených vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj z odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Trnave jednoznačne vyplýva, že pokiaľ sa jeden podielový spoluvlastník domáha peňažnej náhrady voči druhému podielovému spoluvlastníkovi za užívanie veci nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, nejedná sa o bezdôvodné obohatenie. Z uvedeného dôvodu súd konštatuje, že žaloba žalobcu bola postavená na nesprávnom právnom titule. Súd v tomto prípade vyhodnotil argument žalovaného ohľadom nesprávneho právneho titulu žalobcu ako argument právne správny majúci za následok zamietnutie žaloby žalobcu, pretože medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti súd sa ďalej zameral v rámci svojho odôvodnenia na ďalšie dôvody, pre ktoré zamietol žalobu žalobcu vo zvyšnej časti v celom rozsahu.
22. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“
23. V tejto súvislosti súd pristúpil k analýze aktuálnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít v oblasti problematiky nadužívania spoluvlastníckeho podielu iným podielovým spoluvlastníkom. Súd poukazuje najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a súčasne na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: XCdo/XXX/ XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.
24. Z odôvodnenia uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že: „neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci.“
25. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že: „neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu.“
26. Z uvedenej vyššie citovanej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít podľa právneho názoru súdu jednoznačne vyplýva, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom. Nakoľko však medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca žije v Kanade vyše XX rokov a žalobca v konaní vôbec nepreukázal, že by sa o finančný alebo technický stav nehnuteľnosti nejako zaujímal alebo že by si uplatnil záujem o užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu v rámci predmetnej nehnuteľnosti, súd dospel k právnemu záveru, že neužívanie predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcom nie je dôsledkom jej užívania žalovaným. Je tomu tak preto, pretože žalobca dlhodobo žije v Kanade a dlhodobo umožnil užívať nehnuteľnosť žalovanému bez preukázaného záujmu o užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu v tejto nehnuteľnosti. Súčasne sa súd ďalej zameral na právne vyhodnotenie správania sa žalobcu v dôsledku dlhodobého pobytu v Kanade a prípadného nezáujmu o užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu.
27. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.“
28. Podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že: „právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.“
29. Nakoľko sa žalovaný dovolal toho, že mal zo správania žalobcu za to, že mu dlhodobo umožnil užívať nehnuteľnosť, bolo predmetom skúmania a vyhodnotenia súdu okrem iného aj to, či medzi žalobcom a žalovaným nedošlo ku konkludentnej akceptácii stavu de facto, že žalovaný užíva predmetnú nehnuteľnosť na základe konkludentného prejavu vôle žalobcu v dôsledku dlhodobej objektívnej nemožnosti užívať predmetnú nehnuteľnosť (približne 25 ročný pobyt v B.), resp. v dôsledku dlhodobého nezáujmu o finančno-technický stav nehnuteľnosti. Vyhodnotenie tejto otázky do veľkej miery súviselo s vyššie uvedeným dôkazným bremenom a bremenom tvrdenia v civilnom sporovom konaní. Súd v tejto súvislosti opäť poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít, ktorá bola základom pre vyhodnotenie tejto spornej veci.
30. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 M K. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX platí, že: „okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“
31. K základnému rozloženiu dôkazného bremena (onus probandi) v civilnom sporovom konaní a k procesným následkom stavu non liquet sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.: I ÚS XX/XXXX zo dňa XX. júna XXXX platí, že: „civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.“
32. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: X K./XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX platí, že.: „dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia sp. zn. X K. XXX/XXXX a X K. XX/XXXX).“
33. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 K. XX/XXXX zo dňa z XX.XX.XXXX vyplýva, že: „základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je § X20 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti článok 8 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Toto ustanovenie ustanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov.“
34. V zmysle vyššie uvedeného celkom jednoznačne platí, že nakoľko žalovaný poprel všetky skutočnosti, že celý čas bránil v realizácii užívacieho práva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti, dôkazné bremeno ako aj bremeno tvrdenia bolo na žalobcovi, aby preukázal, že nemohol užívať po celý čas nehnuteľnosť v dôsledku obmedzenia užívacieho práva zo strany žalovaného a že žalovaný urobil všetky kroky smerujúce k tomu, že žalobcu vylúčil z užívania nehnuteľnosti v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Na žalovanom toho dôkazné bremeno nemohlo byť, pretože v zmysle negatívnej dôkaznej teórie nemohol žalovaný preukázať to, čo sa nestalo, resp. neurobil. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že mal záujem užívať predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu a vyjadril nesúhlas s užívaním nehnuteľnosti žalovaným nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Tvrdenie žalobcu, že by žalovaný zavolal na neho políciu, že mal záujem o užívanie nehnuteľnosti, ale žalovaný nedal nikomu kľúče, v konaní žalobca nijakým spôsobom nepreukázal. Na pojednávaní do zápisnice dňa 30.05.2024 uviedol, že: „nevie, čo má viac dokazovať“, resp. vo svojich podaniach neuviedol žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a dokonca ani po predbežnom právnom posúdení žalobca nenavrhol súdu žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil situáciu medzi žalobcom a žalovaným s akcentom na dobromyseľnosť žalovaného v zmysle § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka tak, že žalobca konkludentným spôsobom umožnil užívanie nehnuteľnosti žalovanému a s
jeho plným vedomím žalovaný užíval nehnuteľnosť. Právnym následkom takto posúdenej situácie medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznik dohody medzi žalobcom a žalovaným o užívaní predmetnej nehnuteľnosti, ktorá má automaticky za právny následok vylúčenie nároku žalobcu na peňažnú náhradu za prípadné nadužívanie spoluvlastníckeho podielu.
35. Ďalšou skutočnosťou odhliadnuc od vyššie uvedeného, pre ktorú súd žalobu žalobcu zamietol, je nepreukázanie výšky peňažnej náhrady, ktorú si žalobca uplatňoval v tomto konaní voči žalovanému. Žalovaný v tejto súvislosti namietal zohľadnenie reálnych nákladov na správu predmetnej nehnuteľnosti v súvislosti s energiami a inými súvisiacimi platbami. Žalobca vo svojom podaní ako aj na pojednávaní konanom dňa 30.05.2024 uviedol, že jedná sa o „hrubý odhad“ nákladov súvisiacich so správou nehnuteľnosti, ktoré boli ním zohľadnené v požadovanej sume. Súčasne uviedol, že nie je potrebné preukazovať výšku komerčných nájmov cez znalecké dokazovanie alebo odborné vyjadrenie, ale postačujú listinné dôkazy doložené do konania. Súd po vykonanom dokazovaní prostredníctvom listinných dôkazov v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku dospel k jednoznačnému právnemu záveru, že uvedené listinné dôkazy sú nedostatočné, sú nedôveryhodné a vo svojej podstate nepreukazujú opodstatnenosť žalobcovho uplatneného práva. Je tomu tak preto, pretože zálohový predpis nákladov na túto nehnuteľnosť vychádza z roku 2020, pričom sa nezhoduje so žalovaným obdobím nadužívania nehnuteľnosti a súčasne súd mal pochybnosti o pravosti predložených listinných dôkazoch žalobcu majúcich preukazovať výšku komerčných nájmov v danom priestore a čase. Z predložených listinných dôkazov nebolo možné jednoznačne overiť dátum a čas ich spracovania a dokonca ani ich pôvod, pretože predstavujú len „nakopírované“ údaje z neznámej webstránky, pričom možno sa len domnievať, že to bola web stránka, ktorej webová identita je uvedená v názve jej web adresy. V tomto prípade sa vôbec nejedná o printscreen webovej stránky, z ktorého by bolo možné preukázať výšku komerčných nájmov obdobných nehnuteľností v danom priestore a čase. Súd argument žalobcu spočívajúci v tom, že mu správca odmietol poskytnúť údaje súvisiace s celkovými nákladmi bytu vyhodnotil za právne irelevantný a nepreukázaný, pretože správca nehnuteľnosti je povinný predložiť na požiadanie podielovému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti prehľad o celkových nákladoch súvisiacich s nehnuteľnosťou a súčasne žalobca žiadnym hodnoverným listinných dôkazom alebo iným dôkazom nepreukázal, že sa obrátil na správcu nehnuteľnosti a ten mu odmietol tieto údaje sprístupniť. Opätovne súd odkazuje na zápisnicu z pojednávania zo dňa 30.05.2024, kde ani v tejto súvislosti žalobca nenavrhol súdu žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, aj keď vo svojich vyjadreniach uviedol, že konkrétna výška bude predmetom dokazovania. Uplatnený nárok žalobcu nemôže spočívať v „hrubom odhade“ žalobcu v procesnej situácii, keď žalovaný hrubý odhad žalobcu v celom rozsahu popiera. Súčasne žalobca vo svojom podaní (replike) uviedol, že jeho peňažný nárok zohľadňuje len mieru inflácie. Pričom samotná výška inflácie vôbec nikdy nebola uvedená a ani nebola predmetom dokazovania zo strany žalobcu. Súd v tejto časti uvádza, že výšku nákladov súvisiacich so správou predmetnej nehnuteľnosti ako aj výšku komerčných nájmov podobných nehnuteľností v danom priestore a čase (žalované obdobie) nemal súd zo strany žalobcu za preukázanú, v dôsledku čoho žalobca opätovne neuniesol dôkazné bremeno ohľadom výšky uplatneného nároku v žalobe žalobcu.
36. Žalobca vo svojich podaniach súhrnne na podporu svojich argumentov uvádza najmä vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava. Súd sa oboznámil s týmto rozsudkom a k tomuto argumentu žalobcu uvádza, že ho nebolo možné v tomto konaní vziať do úvahy. Je tomuto tak preto, pretože obsahom tohto rozsudku je uzatvorenie zmieru medzi žalobcom a žalovaným. V tomto prípade je potrebné vyhodnotiť právnu povahu zmieru pred súdom.
37. Zmier predstavuje surogát (náhradu) rozsudku súdu. Sporové strany tak vylúčili autoritatívny výrok súdu a nahradili ho svojou autonómiou vôle, ktorú je súd zásadne povinný rešpektovať, ak je v súlade s hmotným právom. Základom zmieru je hmotnoprávna dohoda sporových strán, pričom účinky zmieru ako procesného inštitútu sa prejavujú v civilnom sporovom konaní v takej podobe, že zmier predstavuje surogát rozsudku. Prevalentne, dominantne je zmier zmluvou a nie procesným úkonom strán. Súd je v prípade uzatvorenia zmieru postavený do inej procesnej roviny. Pri uzatváraní zmieru súd musí skúmať, či uzatvorený zmier nie je v rozpore s hmotným právom (F., M.: F. ustanovenia, H. strán, § 148, str. XXX a XXX. In.: F., M., N., S., Q., J., L., S., Q., J., A., M., a kol.: K. sporový poriadok. B.. 1. vydanie. U.: C. H. Q., XXXX, XXXX str., I.: XXX-XX-XXXX-XXX-X.).
XX. Žalobca vo svojich písomných podaniach tvrdil, že nárok žalobkyne za predchádzajúce obdobie odobril Okresný súd Trnava svojím rozsudkom. Súd k tejto argumentácii vzhľadom na vyššie dostupnú vedeckú literatúru uvádza, že tento právny názor žalobcu je mylný a nesprávny. V rámci civilného súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Trnava medzi žalobcom a žalovaným pod sp. zn.: XXC/XX/XXXX došlo k uzatvoreniu zmieru. S. v tomto prípade nepredstavoval autoritatívne rozhodnutie súdu o osvedčení sporných skutočností medzi stranami sporu a vyhovení žaloby žalobcu. Uzatvorenie zmieru medzi žalobcom a žalovaným predstavovalo vzájomnú dohodu na základe spoločne prejavenej vôli zmluvných strán a súčasne strán sporu, ako medzi sebou vzájomné sporné práva a povinnosti upravia. Nakoľko došlo k uzatvoreniu dohody medzi stranami sporu na základe zhodného prejavu vôle na obsahu tohto zmieru, došlo v rámci tohto súdneho konania k úprave vzájomných sporných a nesporných skutočností medzi stranami sporu. De facto tak došlo k premene sporných skutočností na nesporné skutočnosti medzi stranami sporu a tým pádom k uzatvoreniu zmieru. Z hľadiska de iure podľa právneho názoru súdu však nemožno hovoriť o tom, že v rámci uvedeného civilného sporového konania došlo k premene sporných skutočností na nesporné skutočnosti, pretože jedna strana sporu ich mohla aj naďalej považovať za nesporné, resp. za nepreukázané, ale aj tak bola ochotná uzatvoriť súdny zmier. Hodnotenie okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu zmieru v predmetnom konaní nie je pre toto konanie právne relevantné, avšak na vysvetlenie pre žalobcu súd uvádza, že zo skutočnosti, že v predmetnom konaní došlo k uzatvoreniu zmieru medzi žalobcom a žalovaným, nie je možné automaticky dovodiť právny záver o tom, že aj v druhom civilnom sporovom konaní (s totožnými stranami sporu, iným žalovaným obdobím a inou uplatnenou výškou) bude žalobca procesne úspešný a zo sporných právnych skutočností medzi žalobcom a žalovaným a stanú nesporné a preukázané právne skutočnosti. Z uvedeného dôvodu súd tento argument žalobcu vyhodnotil ako právne irelevantný.
39. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom pasívnej vecnej legitimácie ohľadom plurality ďalších podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, súd uvádza, že z procesného štádia konania a predložených listinných dôkazov nie je možné jednoznačne posúdiť, či na strane žalovaného mali vystupovať všetci podieloví spoluvlastníci, alebo len niektorí z nich. Podľa právneho názoru súdu táto skutočnosť závisí od vzájomných dohôd podielových spoluvlastníkov a nie je vylúčené, niektorí spoluvlastníci budú mať medzi sebou uzatvorené dohody o bezplatnom užívaní spoluvlastníckych podielov, v dôsledku čoho nebude možné uvažovať o nerozlučnom procesnom spoločenstve alebo o pasívnej legitimácii naraz všetkých ostatných podielových spoluvlastníkov.
40. Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.“
41. Nakoľko žalobca v rámci svojho písomného vyjadrenia (repliky) upravil svoj petit žaloby tak, že vo svojej podstate zobral žalobu späť v časti XXX,XX EUR v dôsledku námietky premlčania zo strany žalovaného, súd vo výroku č. I. tohto rozsudku konanie v časti XXX,XX EUR zastavil. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a súčasne po podrobnej právnej analýze tohto sporu konajúci súd dospel k právnemu záveru, že žalobu žalobcu je potrebné vo zvyšnej časti v celom rozsahu zamietnuť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku. Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.
42. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“
43. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“
44. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
45. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
46. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku v zmysle zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich náhradu priznal žalovanému v rozsahu 100,00 % voči žalobcovi, pretože žalovaný mal vo veci úspech v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. konanie v časti 150,00 EUR zastavil v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom a súčasnej vo výroku č. II. tohto rozsudku žalobu žalobcu vo zvyšnej časti celom rozsahu zamietol. V predmetnom spore mal žalovaný hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalobcu bol 0,00 %, z čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalovaného 100,00 % (100,00 %
- 0,00 % = 100,00 %). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku III. tohto rozsudku.
47. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
48. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.