Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/161/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: P. C., nar. X.XX. XXXX, bytom P.. W. XXX/XX, XXX XX B., právne zastúpená JUDr. Martinou Fabianovou, advokátkou so sídlom Hencovská 2043, 093 02 Hencovce, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/13/2016 - 27 zo dňa 06.06.2017 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil I., že žalovaná strana je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 5.303,41 Eur s 8,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.303,41 Eur od 20.05. 2016 do zaplatenia a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur do 3 dni od právoplatnosti rozsudku. II. Druhým výrokom priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právnej zástupkyni žalobkyne o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 2 a 5, § 451 ods. 1 a § 456 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 ods. 3, 5, § 4 ods.2 písm.b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Ďalej konštatoval, že žalobnému návrhu žalobkyne vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 5.303,41 Eur s 8,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.303,41 Eur od 20.05.2016 do zaplatenia a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur do 3 dni od právoplatnosti rozsudku, pričom tento stav čo do výšky sumy nie je sporný, táto predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú žalovaný je povinný vydať žalobkyni, nakoľko táto predstavuje sumu, ktorá bola vymožená v rámci exekučného konania 7Er/385/2011(Ex1631/11) a podľa špecifikácie Exekútorského úradu Bratislava, JUDr. Martina Hermanovského - súdneho exekútor zo dňa 17.04. 2013 o aktuálnej výške pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní Ex 1631/11 o vymoženie 2.027,39 Eur (61.077,15 Sk) s príslušenstvom v predmetnom exekučnom konaní bola celkom vymožená pohľadávka od povinnej P. C. v sume 5.084,92 Eur. Aktuálna výška vymáhanej pohľadávky, vrátane trov exekúcie, predstavuje ku dňu 17.04. 2013 sumu vo výške 218,49 Eur a denný úrok z omeškania od 18.04. 2013 do zaplatenia predstavuje čiastku 0,05 Eur/deň (5084,92 + 218,49 = 5 303,41 eur), spolu 5.303,41 Eur. V konaní bolo preukázané, že predmetná exekúcia bola vykonávaná

exekučným titulom ktorý tvoril rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC - F 56/2011 zo dňa 30. marca 2011 (JUDr. Radim Kuchta rozhodca, ktorý nadobudol právoplatnosť 1.4. 2011, vykonateľný 5.4. 2011). Medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX z 31.7. 2007, v ktorej žalobkyňa vystupovala v pozícií spotrebiteľa, z pohľadu uzatváraného právneho vzťahu predstavovala slabšiu stranu v konaní, túto považuje za spotrebiteľskú a na základe tejto úverovej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver, pričom vymoženie - splnenie povinnosti tvoril rozhodcovský rozsudok, podľa ktorého v exekučnom konaní 7Er/385/2011 (Ex1631/11) povinnosť zo strany žalobkyne (povinnej) bola vymožená v rozsahu 5.303,41 Eur. Žalobkyňa (povinná v exekučnom konaní) podala návrh na zastavenie exekúcie, návrh na odklad exekúcie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky (31.01. 2012), pričom exekučný súd (Okresný súd Svidník uznesením zo dňa 07.01. 2014, sp. zn. 7Er/385/2011-41 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil (právoplatne 20.02. 2014), pričom z odôvodenia vyplýva - rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami, podľa názoru súdu nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinnej uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Súd svoj názor opiera aj o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, v exekučnej veci č.k. 12CoE/11/2011-28 zo dňa 10.05. 2011 v zmysle odôvodnenia ktorého tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, že spory medzi účastníkmi budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom, predpokladá uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá písomne, nie je podpísaná účastníkmi a nepostačuje len všeobecné prehlásenie dlžníka, že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, možno konštatovať, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve a ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodoval orgán, ktorý nebol právo mocný vo veci konať a z uvedeného dôvodu oprávnená nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to vykonateľné rozhodnutie právomocného rozhodcovského súdu. Vzhľadom k tomu rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC - F -56/2011 zo dňa 30.03.2011, ktorý vydal rozhodca JUDr. T. K. vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcií na jeho podklade, danú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm.d /Exekučného poriadku exekúciu zastavil. V predmetnej veci je celkom zreteľne preukázané, že žalovaná strana (v exekučnom konaní oprávnená strana) nemala spôsobilý exekučný titul, nakoľko exekučný súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC - F -56/2011 zo dňa 30.03.2011, ktorý vydal rozhodca JUDr. T. K. vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcií na jeho podklade, danú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm.d/Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Teda v merite veci na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu vymoženej pohľadávky 5.303,41 Eur, pričom súd sa nestotožnil z argumentáciou žalovanej, nakoľko táto ako exekučný titul použila citovaný rozhodcovský rozsudok a na podklade toho bola vykonaná exekúcia, následne rozhodnutím súdu exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená, avšak plnenie - bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej nastalo, preto súd prvej inštancie žalobnému návrhu titulom takto postaveného žalobného návrhu vyhovel, pretože suma tvoriaca výšku bezdôvodného obohatenia bola riadne preukázaná a suma bola vyplatená žalovanej strane, ktorá jej vyplatenie nepoprela.

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. a na ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že súd nárok žalobkyne považoval za dôvodný a suma 2.000,- Eur predstavuje primerané finančné zadosťučinenie titulom uplatňovaného práva z už citovaného rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, pretože boli porušené práva žalobkyne ako spotrebiteľa a tieto boli spôsobilé privodiť jej ujmu, pričom tento stav bol v konaní riadne preukázaný, žalobkyňa bola v konaní úspešná, pričom toto postačuje na uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko ide o spotrebiteľský vzťah a žalovaný bol povinný prinajmenšom konať v súlade s dobrými mravmi. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovanej strany ohľadom jej argumentácie, pretože titulom uplatňovaného primeraného finančného zadosťučinenia bolo rozhodnutie - rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC - F 56/2011 zo dňa 30. marca 2011 JUDr. T. K. rozhodca, ktorým bolo zistené porušenie spotrebiteľského práva žalobkyne zo strany žalovaného (obchodníka). Žalobkyňa ako spotrebiteľ uplatnila satisfakciu za porušenie jej spotrebiteľských práv, nakoľko tieto musela brániť v pôvodnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a

odradzujúcu funkciu, tak aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy, zároveň aj funkciu relutárnu. Súd prvej inštancie odmietol dôvody žalovanej strany ako tieto vyššie prezentovala (bod 8 odôvodnenia), toto považuje za účelovú obranu, neobstojí ani tvrdenie, že plnenie bolo cestou súdneho exekútora, pretože titulom rozhodcovského rozsudku právo uplatnil, pričom porušenie práva spotrebiteľa (rozhodcovská doložka) bolo v rozhodcovskom rozsudku, čo malo za následok vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, preto neobstojí ani námietka, že žalovaný nemohol porušiť žiadne právo žalobkyne, nakoľko ako exekučný titul použil rozhodcovský rozsudok. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa žalobným návrhom preukázala titul na uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu uplatneného nároku spôsobom ako je vyššie uvedené. Taktiež bez povšimnutia nemôže zostať skutočnosť, že porušenie práva žalobkyne ako spotrebiteľa aj napriek tomu, že v konaní bola úspešná bolo spôsobilé jej privodiť ako spotrebiteľovi ujmu, teda žalovaná strana vždy, v každej spotrebiteľskej veci musí konať v súlade s dobrými mravmi, nesmie zneužívať svoje postavenie formulárovými zmluvami spôsobom a to ani v prípade zmlúv s odkazom na rozhodcovskú doložku, nakoľko žalobkyňa uplatnila svoje právo s týmto počíta zákon o ochrane spotrebiteľa v rámci primeraného finančného zadosťučinenia, pretože neprimerané podmienky zároveň spôsobujú neprimerané následky pre spotrebiteľa v danom prípade žalobkyňu v rovine uplatneného práva, čomu zodpovedná predmetná žaloba a súdom priznaný nárok primeraného finančného zadosťučinenia. Neobstojí žiadna námietka, nakoľko dodržiavanie práv spotrebiteľa nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ( podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi), zároveň podľa ustanovenia § 4 Občianskeho zákonníka, proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd. Žalovaná strana vzniesla námietku premlčania nároku (uplynutie trojročnej premlčacej doby) súd prvej inštnacie sa s touto argumentáciou nestotožnil, pretože na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého - najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že žalobkyňa uhradila istinu úveru, ktorú jej požičal žalovaný, zvyšné čiastky už vymáhal žalovaný nad rámec, tento vymáhal na základe právneho titulu ktorým bola rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka už v čase podania návrhu na exekúciu bola súdmi judikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka, žalovaný mal pristupovať s odbornou starostlivosťou, nemal vôbec podať návrh na vydanie rozhodcovského rozsudku, ak tento bol vydaný, vôbec nemal podávať návrh na začatie exekúcie predpokladajúc, že súdy v týchto prípadoch rozhodujú tak, že zamietajú sa poverenia na začatie exekúcie. Uznesenie ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.02. 2014) a týmto dňom sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení a zároveň dňom nasledujúcim začala plynúť lehota na podanie žalobného návrhu (žalobný návrh podaný 28.01.2016), predmetným žalobným návrhom sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo preukázané, že žalobca o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedel v mesiaci februára - 20.02. 2014 (bod 5 odôvodnenia). Titulom podaného žalobného návrhu sa žalobkyňa oprávnene domáha vydania bezdôvodného obohatenia, v jej prípade subjektívna dvojročná premlčacia doba v zmysle citovaného ustanovenia (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) neuplynula, avšak v prípade žalobkyne ide o úmyselné obohatenie, kde sa aplikuje 10 ročná objektívna premlčacia lehota. Okrem toho súd prvej inštancie doplnil, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právna istota strán ktorá znamená aj to, že súdy v identických prípadoch rozhodujú rovnako, uvedené vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2014 sp. zn. 5ECdo/192/2014. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.US/49/06, III.US/300/06 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v rozsudku BIAN proti Rumunsku. Čo do úroku z omeškania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď priznal žalobkyni z priznanej sumy 5.303,41 Eur úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 20.05. 2016 (dňom nasledujúcim po doručení žaloby žalovanej strane 19.05. 2016 omeškanie dňom nasledujúcim 20.05. 2016) do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, preto vo vzťahu k predmetu konania vyslovil, že priznáva žalobkyni náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej strane v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobkyne, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok

odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobkyňa je od platenia súdneho poplatku osobne oslobodená podľa zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov § 4 ods. 2, písm. u/.

6. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Rozhodnutie ukladajúce žalovanému povinnosť uhradiť dané peňažné čiastky považuje za nanajvýš neprimerané a taktiež nedôvodné. Žalovaný namietal, že postupoval v konaní v súlade s platnými právnym predpismi, keď zo strany žalobcu nedošlo k riadnemu a včasnému plneniu povinností spočívajúcich v úhrade dlžnej čiastky z poskytnutého úveru a preto z jeho strany došlo k vymáhaniu daného nároku exekučnou cestou. Žalovaný nevidí dôvody prečo by mal žalobcovi uhradiť sumu 5.303,41 Eur, nakoľko samotný poskytnutý úver bol vo výške 2.323,57 Eur a žalobca eviduje úhrady od 22.10.2007 do 15.11.2013 spolu vo výške 5.835,71 Eur. Pokiaľ by danú vec odvolací súd nebral do úvahy došlo by k preplateniu takmer celej istiny, ktorú sa žalobca zaviazal zaplatiť v zmysle uzavretej úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX nehovoriac o priznanom primeranom zadosťučinení vo výške 2.000,- Eur. Žalovaný dal do pozornosti definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. platného a účinného v čase uzavretia zmluvy. Žalovaný, ktorý poskytol úver žalobcovi na základe uzavretej úverovej zmluvy a to z iniciatívy žalobcu sa sám dostal do pozície dlžníka a vážne by ohrozil svoju pozíciu prípadne aj pozíciu prípadne aj pozíciu ďalších subjektov poskytujúcich finančné služby a podporil tým špekulatívnosť spotrebiteľov, ktorý by obdobným rozhodovaním zo strany súdov využívali uvedené možnosti, čím by sa dosiahlo akurát to, že z poskytovateľov finančných služieb by sa stali takzvaní sponzori. Z toho jasne vyplýva, že namiesto odplaty za poskytnutý úver by nedošlo ani k navráteniu samotnej istiny. Z uvedených dôvodov považuje nárok žalovaný za neprimeraný a taktiež za nedôvodný. Žalobca svojím vlastným konaním, respektíve nekonaním sa dostal do situácie kedy bol žalovaný povinný danú vec riešiť prostredníctvom exekútora. Na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi osobou - spotrebiteľom a taktiež týmto porušením privodiť určitú ujmu, ktorá však žalobcovi nevznikla. Naopak týmto rozhodnutím by vznikla na strane žalovaného - dodávateľa. Pokiaľ by sa ale odvolací súd nestotožnil s uvedeným tvrdením žalovaného dal tento do pozornosti aj vznesenú námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ktorú žalovaný vzniesol už v konaní a poukázal na ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Žaloba došla súdu dňa 28.1.2016 aplikujúc trojročnú premlčaciu lehotu v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ktorý si uplatní z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX pred lehotou 28.1.2013 je premlčaný. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/847/2014 - 104 zo dňa 16.09.2015 a sp. zn. 17Co/376/2015 zo dňa 22.06.2016. Zároveň konštatoval, že ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu platí trojročná objektívna premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba plynie odo dňa keď došlo k reálnemu získaniu bezdôvodného obohatenia. Z toho vyplýva, že objektívna doba vždy začne plynúť skôr a je rozpoznateľná na základe skutkových okolností. Zároveň žalovaný podotkol, že subjektívna premlčacia doba musí plynúť v rámci objektívnej doby ktorú nemožno prekročiť. Nie je možné domáhať sa svojho nároku po márnom uplynutí objektívnej doby a odvolávať sa na neuplynúcu dvojročnú subjektívnu dobu. Žalovaný rezolútne nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že z jeho strany išlo o úmyselne obohatenie na základe čoho by sa mala aplikovať desaťročná premlčacia lehota. Žalovaný len prijímal platby žalobcu prostredníctvom exekútora a to oprávnene na základe exekučného titulu z dôvodu, že žalobca si svoje záväzky ku ktorým sa zaviazal pri uzatváraní úverovej zmluvy odmietol riadne a včas plniť. Na základe uvedeného žalovaný žiadal aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov konania. Zároveň žalovaný pripojil prehľad úhrad žalobkyne od 22.10.2007 do 15.11.2013.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Stotožnil sa so skutkovým stavom ktorý konštatoval súd prvej inštancie v rozsudku s jeho odôvodnením. Žalovaný v odvolaní uvádza, že postupoval v súlade s platnými predpismi, čo je v rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Žalovaný porušil ustanovenia spotrebiteľského práva a nekonal s odbornou starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. Ako osoba podnikajúca v odbore poskytovania spotrebiteľských úverov v neobmedzenom rozsahu musel mať vedomosť aj o tom, že vymáha svoje práva na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky ktorou bola rozhodcovská doložka, keďže v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 13.06.2011 súd judikoval jej neprijateľnosť, čo bolo exekučným súdom aj potvrdené uznesením zo dňa 07.01.2014. Žalovaný proti tomuto uzneseniu ani nepodal odvolanie a preto dňa 20.02.2014 nadobudlo právoplatnosť. Žalovaný ako nebankový subjekt mal dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bola poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a to najmä ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákony č. 258/2001

Z. z. a č. 250/2007 Z. z., ktoré vytvárajú mantinely pre činnosť nebankových subjektov chrániac tak práva spotrebiteľov. Takéto dlhodobé ignorovanie právnych predpisov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselne konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Úmyselné konanie žalovaného sa vzťahuje na podanie návrhu na vykonanie exekúcie a prijatie platieb od exekútora, pretože v tom čase žalovaný vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že podaním takéhoto návrhu porušuje právne predpisy a také jeho správanie je aj v rozpore s judikatúrou súdov, že sa na bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcu. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.06.2016 sp. zn. 17Co/376/2015 sa vôbec nemôže vzťahovať na predmet tejto žaloby, pretože vychádza z iných zistení. K získaniu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného došlo až v deň nasledujúci po dni nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Svidník zo dňa 07.01.2014, č. k. 7Er/385/2011-41, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.02.2014. Do uvedeného dátumu bola žalobkyni sťahovaná dlžná suma prostredníctvom sociálnej poisťovne, pretože bolo udelené právoplatné poverenie na vykonanie exekúcie pre exekútora, ktorého zákonnou povinnosťou bolo konať. Túto skutočnosť nemohla žalobkyňa nijako ovplyvniť, lebo uznesenie o udelení poverenia sa nedoručuje povinnému. Preto navrhla aby odvolací súd rozhodnutie v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako vecne správne.

8. Vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu zo strany odvolateľa nebolo podané.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 C.s.p. a contrário s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 05.09.2018 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na uvedenom nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie na ktoré v plnom rozsahu v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Na zdôvodnenie správnosti rozhodnutia a ako aj k odvolacím dôvodom ešte uvádza.

11. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.08.2007 v ktorej žalobkyňa vystupovala v pozície spotrebiteľa a z pohľadu tohto právneho vzťahu predstavovala slabšiu stranu, pretože i odvolací súd považuje uvedenú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú. Na základe tejto úverovej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver. Vo veci bolo vydaný rozhodcovský rozsudok na základe ktorého v exekučnom konaní vedenou pod sp. zn. 7Er/385/211, Ex1631/11, bola vymožená suma v rozsahu 5.303,41 eur. Žalobkyňa ako povinná v exekučnom konaní podala návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky dňa 31.01.2012. Okresný súd Svidník ako exekučný súd uznesením zo dňa 07.01.2014, č. k. 7Er/385/2011 - 41 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.02.2014. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná v zmluve, nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nevyplýva z nej, že povinný ju bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá by formálne odkazuje na všeobecné podmienky s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami podľa názoru exekučného súdu nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinnej uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Exekučný súd svoj názor oprel aj o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v exekučnej veci č. k. 12CoEi/11/2011-28 zo dňa 10.05.2011. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru tak, že spory medzi účastníkmi budú rozhodované Stálym rozhodcovským súdom predpokladá uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá písomne nie je podpísaná účastníkmi a nepostačuje len všeobecné prehlásenie dlžníka, že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy možno konštatovať, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve. Ak rozhodcovská zmluva nie je platná vo veci rozhodoval orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a z uvedeného dôvodu oprávnená nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Vzhľadom k tomu rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC - F - 56/ 2011 zo dňa 30.03.2011, ktorý vydal rozhodca JUDr.

T. K. bol vyhodnotený ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii na jeho podklade. Exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zároveň v súlade s ust. 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekučný súd exekúciu zastavil. Teda v exekučnom konaní teraz žalovaná strana nemala spôsobilý exekučný titul. Preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v merite veci na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu vymoženej pohľadávky vo výške 5.303,41 Eur.

12. O plnenie bez právneho dôvodu ide vtedy, ak sa niekomu poskytlo plnenie bez právneho dôvodu. Spravidla ide o situáciu, keď právny dôvod na plnenie od začiatku vôbec neexistoval. Na vrátenie poskytnutého plnenia ako plnenia bez právneho dôvodu je nárok iba vtedy, ak ten kto plnil nemal vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, alebo že ten, komu plní, nie je oprávnený plnenie prijať.

13. Pokiaľ žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku žalobkyne odvolací súd poukazuje na ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s tým, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna 2 ročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor obohatil a objektívna 3 ročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. 10 ročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade objektívna premlčacia doba je 10 ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného sa považovalo za úmyselné.

14. Žalovaný tak ako to uviedol súd prvej inštancie mal v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Rozhodcovská doložka už v čase podania návrhu na exekúciu bola súdne judikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka, teda žalovaný mal postupovať s odbornou starostlivosťou a nemal podať návrh na výkon rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, pričom už vedel, že v týchto prípadoch súdy rozhodujú tak, že zamietajú poverenie na začatie exekúcie. Čo do začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že až uznesením ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.02.2014 sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení a zároveň dňom nasledujúcich začala plynúť lehota na podanie žaloby. Žaloba bola podaná dňa 28.01.2016, ktorým sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, teda včas. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom č. 258/2001 Z. z. a že žalovaný od nej nebude požadovať plnenia na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. Žalobkyňa ako priemerný spotrebiteľ nemohla ani len predpokladať, že žalovanému uhrádza na základe exekučného titulu aj peňažné plnenia na ktoré mu zákonný nárok nevznikol.

15. Predmetom konania bol aj nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať

žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci"). A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom zodpovedá. Pre úplnosť, odvolací súd dopĺňa, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či k vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z.

16. Za daného stavu, keď došlo zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu práv ktorých sa žalobca úspešne domohol na súde sa finančné zadosťučinenie javí ako plne dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu požadovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

17. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 387 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. a priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.