Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23C-170-2016.pdf
PDF · 118.33 KB
Case nature
Area
Subarea
23C/170/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému I. J., L.. XX.XX.XXXX, P. J. D. XXX/XX, XXX XX G., štátny občan SR, o zaplatenie sumy 1.572,-Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 800,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 800,-Eur od 21.09.2011 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.06.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.572,-Eur spolu s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.572,-Eur od 21.09.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 29.03.2011 uzavrel so žalovaným Zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 800,-Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 772,-Eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi sumu vo výške 1.572,-Eur v 12-tich mesačných splátkach po 131,-Eur, počnúc dňom 07.05.2011. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil svoj záväzok riadne a včas, stratil výhodu splátok a dňa 21.09.2011 sa dlh stal splatným. Žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu. Okresný súd Žiar nad Hronom trestným rozkazom sp.zn. 2T/73/12 zo dňa 04.05.2012 uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.06.2012.
2. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom č.k. 23C/170/2016-56 zo dňa 15.03.2017 podanú žalobu zamietol a žalovanému nárok vo na náhradu trov konania nepriznal. Súd žalobu zamietol, pričom v konaní posudzoval uplatnený nárok jednak z titulu náhrady škody, ako aj z titulu plnenia zo zmluvy, pričom s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa súd dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok na zaplatenie žalovanej sumy, či už z titulu náhrady škody alebo z titulu plnenia zo zmluvy je premlčaný.
3. Proti prvostupňovému rozsudku podal žalobca odvolanie.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, uznesením č.k. 17Co/224/2017-77 zo dňa 06.02.2018 napadnutý rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa nebol oprávnený zaoberať sa premlčaním nároku a pochybil pokiaľ v danom prípade aplikoval ustanovenie § 5b zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko v prejednávanej veci ide o nárok poškodeného voči škodcovi z titulu náhrady škody, a nie o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ za tohto stavu súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, teda ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich priamo zo spotrebiteľských zmlúv, a ktoré pri týchto nárokoch ukladá súdu povinnosť prihliadať ex offo na premlčanie, teda aj bez námietky strany sporu, postupoval nesprávne. Vzhľadom na absenciu námietky premlčania zo strany žalovaného, súd nebol oprávnený riešiť otázku premlčania uplatňovaného nároku, a ak tak urobil, postupoval nesprávne, pretože na rozhodnutie aplikoval právnu normu, ktorá sa na daný prípad nevzťahuje, a teda vec posúdil právne nesprávne. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v súlade s § 391 ods. 3 CSP uviedol, že úlohou súdu bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody s tým, že prioritne sa súd zamieria na preskúmanie existencie základných zákonných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, a to existencie porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, vzniku škody, príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Odvolací súd zároveň uviedol, že v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu, dôkazné bremeno na preukázanie, že úver nie je spotrebiteľským zaťažuje toho, kto tak tvrdí, teda žalobcu. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o náhrade trov celého konania, teda i odvolacieho konania (§ 396 ods.3 CSP).
5. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd na opätovné prejednanie žaloby nariadil pojednávanie na deň 12.09.2018, na ktoré sa strany sporu nedostavili. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 05.09.2018 svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti na základe predložených dôkazov. U žalovaného mal súd doručenie predvolania na pojednávanie vykázané fikciou doručenia, keďže zásielka s predvolaním na pojednávanie sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Nakoľko dôvody na odročenie pojednávania podľa § 183 CSP splnené neboli, súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 180 CSP rozhodol o pojednávaní v neprítomnosti strán sporu a podanú žalobu prejednal bez prítomnosti strán sporu.
6. Podľa § 215 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
7. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.
8. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby a pripojenými listinnými dôkazmi a v súlade s § 151 ods. 1 CSP rozhodol na základe nesporných skutkových tvrdení a listinných dôkazov založených v súdnom spise. Súd zistil tento skutkový a právny stav.
9. Z predložených a vykonaných dôkazov súd zistil, že dňa 29.03.2011 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému hotovostný úver vo výške istiny 800,-Eur za poplatok vo výške 772,-Eur. Prevzatie hotovosti pri podpise zmluvy žalovaný potvrdil podpisom osobitného vyhlásenia v uzavretej zmluve o úvere. Žalovaný sa v zmysle zmluvy o úvere zaviazal zaplatiť žalobcovi celkovú sumu 1.572,-Eur v 12-tich mesačných splátkach po 131,-Eur, počnúc dňom 07.05.2011.
10. Z pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu č.k. 2T/73/2012 súd ďalej zistil, že žalobca podal dňa 14.10.2011 voči žalovanému oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, na základe ktorého bola voči žalovanému po ukončení vyšetrovania vznesená obžaloba pre podozrenie zo spáchania prečinu úverového podvodu. Trestným rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 2T/73/12 zo dňa 04.05.2012 bol žalovaný uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal súd žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.06.2012.
11. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že žalovaný čerpal úver vo výške istiny 800,- Eur, pričom žalobcovi neuhradil žiadnu sumu, čo vyplýva zo skutkového tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, preto ho súd podľa § 151 ods. 1 CSP považoval za nesporné. Žalovaný tvrdenie žalobcu o výške čerpaného úveru, ani tvrdenie o neuhradení žiadnej sumy v priebehu konania nespochybnil.
12. Súd má za to, že právny vzťah medzi stranami sporu, založený uzavretou zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), je spotrebiteľským vzťahom, preto je ho potrebné posúdiť aj podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere. Spotrebiteľské zmluvy, i keď sú upravené v Občianskom zákonníku, totiž nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len výlučne na občianskoprávne vzťahy, ale príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to bez ohľadu na to, či je uzavretá zmluva ako zmluvný typ upravená v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku. Právny názor súdu o spotrebiteľskom charaktere uzavretej zmluvy o úvere odvolací súd nespochybnil.
13. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:
Podľa § 497 ObchZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 40a OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.
Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a), b) ZoSÚ, spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania; veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
14. Súd po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie posúdil uplatnený nárok na zaplatenie sumy 1.572,-Eur s príslušenstvom ako nárok na náhradu škody a dospel k záveru, že boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik všeobecnej zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, ktorými sú porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, vznik
škody (keď v rámci tohto predpokladu súd osobitne skúmal i jej výška), príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie žalovaného. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu z uzavretej zmluvy a žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky nevrátil. Svojím úmyselným zavineným konaním spáchal prečin úverového podvodu podľa § § 222 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý bolo trestným rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 2T/73/12 zo dňa 04.05.2012 právoplatne uznaný za vinného. Týmto svojím konaním žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, pričom súd má za to, že medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody je nepochybne daná aj príčinná súvislosť. Podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku bol žalobca ako poškodeného odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na občianske konanie.
15. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal. Znakmi skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona sú spôsobenie škody poškodenému (žalobcovi) páchateľom trestného činu (žalovaným) trestným činom
- konaním opísaným v § 222 ods.1 Trestného zákona. Civilný súd je viazaný závermi trestného súdu o tom, kto škodu spôsobil, komu bola spôsobená, a že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním majúcim znaky trestného činu. Z ustálenej judikatúry (R 22/1979, R 27/1977) výrok rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin, nerieši rozsah a výšku škody ani vtedy, ak je odškodniteľná ujma pojmovým znakom trestného činu. Súd nie je viazaný výškou škody uvedenou v rozhodnutí súdu, ktorý rozhodoval o spáchaní trestného činu, a to ani vtedy, ak výška škody je uvedená vo výroku odsudzujúceho rozsudku ako skutková veta o vine. Len keby súd v trestnom konaní rozhodol o nároku na náhradu škody (alebo o jeho časti), nebol by súd v občianskom súdnom konaní oprávnený túto časť nároku s poukazom na ust. § 230 CSP znovu prejednať z dôvodu založenia prekážky „res iudicatae“ rozhodnutím v trestnom konaní. Z predloženého trestného rozkazu je však zrejmé, že o nároku na náhradu škody, ani jej časti v trestnom konaní rozhodnuté nebolo.
16. Hoci žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal podvodne a dopustil sa spáchania prečinu úverového podvodu, súd ma za to, že zmluva o úvere bola uzavretá platne. Právnym dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle (§ 49a OZ) je totiž len jeho relatívna neplatnosť (§ 40a OZ). Relatívne neplatný právny úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právna úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu dovolania sa jeho relatívnej neplatnosti. Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že žalobca sa relatívnej neplatnosti uzavretej zmluvy v premlčacej dobe nedovolal, a ani takúto skutočnosť netvrdil, v dôsledku čoho nastala jeho definitívna platnosť. Podľa § 49a OZ, ktoré je aplikovateľné tak na občianskoprávne ako aj na obchodné vzťahy, omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Podľa konštantnej rozhodovacej praxe (napr. rozsudok NS ČR 21 Cdo 826/2005 publikovaný pod číslom R 36/2008 alebo 31 Cdo 3620/2010 publikovaný pod číslom R 70/2011) podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy pri jej uzavretí nie je dôvodom jej absolútnej neplatnosti pre nedostatok vážnej vôle podľa § 37 alebo z dôvodu rozporu so zákonom podľa § 39 OZ, ale len dôvodom relatívnej neplatnosti podľa § 49a OZ. Skutočná vôľa podvodne konajúceho účastníka zmluvy predstavuje len pohnútku, prípadne vnútornú výhradu, ktoré neboli prejavené navonok, čím druhému účastníkovi nemohli byť známe. Zmluva uzatvorená v dôsledku trestného činu jedného z účastníkov je len relatívne neplatná, čo znamená, že je platná až do doby, pokiaľ sa jej neplatnosti nedovolá druhý účastník. Pokiaľ druhému účastníkovi zmluvy uplynie premlčacia doba na dovolanie sa relatívnej neplatnosti, stáva sa zmluva (právny úkon) definitívne platná. Žalobca v konaní netvrdil, že by sa neplatnosti zmluvy dovolal. Ani z vykonaného dokazovania záver o dovolaní sa neplatnosti zmluvy nevyplýva, preto má súd za to, že uzavretá zmluva je platná.
17. Súd sa v ďalšom konaní zaoberal tým aká škoda daným protiprávnym konaním žalovaného žalobcovi vznikla. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi stranami sporu, založený uzavretou zmluvou o úvere, je spotrebiteľským vzťahom. Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalobca pri uzavretí zmluvy konal ako dodávateľ v rámci svojho predmetu podnikania. Žalovaný uzavrel zmluvu ako fyzická osoba. Uzavretá zmluva o úvere je podľa svojho obsahu tzv. typovou formulárovou zmluvou, nakoľko jej znenie bolo predtlačené na formulári, do ktorého strany sporu len vpísali chýbajúce údaje. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol obsah zmluvy nijako ovplyvniť. Formulárové zmluvy žalobca opakovane používal pri poskytovaní úverov. Zmluva obsahovala aj prehlásenie, na aký účel sa úver poskytuje. V predmetnej zmluve bola zaškrtnutá kolónka „zamestnania“. Pokiaľ ide o vyhlásenie na aký účel sa úver poskytuje, zmluva obsahuje len 4 políčka - 1. na výkon zamestnania, 2. na výkon povolania,
3. na výkon podnikania alebo 4. na iný účel. Z rozhodovacej praxe je súdu známe, že praktiky žalobcu pri uzatváraní formulárových zmlúv sa stali predmetom preskúmavania súdov i správnych orgánov, napr. Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI). Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu SOI zo dňa 27.05.2013, číslo SK/0755/99/2012, SK/0756/99/2012 mu bola uložená pokuta pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho presvedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa. V rozhodnutí sa poukazuje na neexistenciu možnosti pre spotrebiteľa vyznačiť svoju požiadavku poskytnúť spotrebiteľský úver. Absencia tejto možnosti poukazuje sama o sebe na snahu veriteľa neposkytnúť spotrebiteľské úvery a priori, s cieľom obísť ustanovenia zákonov na ochranu práv spotrebiteľov, najmä aplikáciu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Toto tvrdenie oprel správny orgán o vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo dňa 06.05.2013, z ktorého vyplýva, že posledný poskytnutý spotrebiteľský úver touto spoločnosťou bol v roku 2008. Krajský súd v Prešove rozhodnutím z 26.05.2011, sp. zn. 6Co/84/2011 vyslovil, že konanie, ktorým sa presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa; každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi. Pri uzatváraní zmlúv bola bežnou praxou žalobcu snaha označiť dlžníka ako podnikateľský subjekt, a ak to nebolo možné (ak dlžník nemá žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania. Žalovaný ako spotrebiteľ absolútne nemal a nemohol mať vedomosť, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a má spôsobiť. Z vykonaného dokazovania nemá súd za preukázané, že by žalovaný čerpal úver na účely výkonu zamestnania. Žalobca pri uzavretí zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď nezisťoval na aký účel žalovaný čerpal úver, a či vôbec má uzavretie zmluvy nejaký súvis s jeho zamestnaním. Ako konštatoval aj odvolací súd dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, v tomto prípade žalobcu (rovnako napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 23.02.2010, č.k.10CoE/5/2010-46 alebo rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.06.2015, č.k.16Co/1404/2014). Zo strany žalobcu išlo o nekalú obchodnú praktiku, keď chcel úverovú zmluvu vylúčiť z režimu ochrany spotrebiteľa. Vo vyhlásení určil na výber účelu úveru až 3 varianty zárobkovej činnosti (zamestnanie, podnikanie, povolanie) a následne iný účel. Bežný spotrebiteľ ako slabšia strana zmluvy, zväčša nevie na čo sú žalobcovi také údaje (resp. aké následky má takto označený účel úveru), nevie čo sa rozumie spotrebiteľským úverom. V dôsledku nekalých obchodných praktík žalobcu pri určovaní účelu úveru, súd uzavrel, že úver je potrebné považovať za spotrebiteľský. „Zaškrtnutie“ možnosti spôsobu použitia úveru samo osebe neumožňuje vyvodiť záver, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu uzavretej zmluvy, postavenia účastníkov zmluvy, dospel k záveru, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za spotrebiteľský, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, a ako uviedol aj odvolací súd, dôkazné bremeno na preukázanie, že úver nie je spotrebiteľský, zaťažuje toho, kto tak tvrdí, teda žalobcu.
18. Potom ako súd ustálil, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, v súvislosti s ustálením výšky škody, súd skúmal uzavretú zmluvu o úvere z pohľadu, či by v prípade nespáchania trestného činu mal žalobca ako veriteľ, okrem nároku na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 800,-Eur aj nárok na odplatu dojednanú ako „príslušný poplatok vo výške 772,-Eur“. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy, súd podrobil uzavretú zmluvu o úvere prieskumu podľa zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sa vzťahuje na zmluvy uzavreté po 10.06.2010 a zistil, že zmluva neobsahuje viacero podstatných náležitostí vyžadovaných ustanovením § 9 ods. 2 citovaného zákona. Uzavretá zmluva konkrétne neobsahovala náležitosti podľa písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, písm. y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na uvedené sa poskytnutý spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov. S poukazom na túto skutočnosť (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), mohla skutočnosť, že žalovaný úver žalobcovi nesplatil, založiť len nárok na zaplatenie sumy maximálne vo výške poskytnutého finančného plnenia, t.j. 800,-Eur. Z vyššie uvedených záverov vyplýva, že žalovaný mohol v súvislosti so spáchaním prečinu úverového podvodu spôsobiť žalobcovi škodu len vo výške istiny
poskytnutého úveru zo strany žalobcu (s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru) t.j. vo výške 800,-Eur. Súd preto v tejto časti podanej žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
19. Súd súčasne priznal žalobcovi aj uplatnený nárok na úroky z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vo výške uplatnenej žalobcom, aj keď by žalobcovi prináležal vyšší úrok z omeškania. Súd je však podľa § 216 CSP žalobným návrhom viazaný. Pokiaľ ide o okamih omeškania, súd má za to, že žalobcovi vznikla škoda nevrátením peňažných prostriedkov v dohodnutom termíne splatnosti. Aj keď žalobca nepredložil súdu listinu, v zmysle ktorej úver zosplatnil ani doklad preukazujúci jej doručenie žalovanému, súd v tomto smere nevykonal ďalšie dokazovanie s poukazom na hospodárnosť konania, nakoľko žalovaný uvedené tvrdenie žalobcu (o zosplatnení úveru k uvedenému dňu) nerozporoval, vzhľadom na čo súd toto skutkové tvrdenie žalobcu považoval s poukazom na § 151 ods. 1 CSP za nesporné.
20. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
21. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
22. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci; ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže pomer úspechu a neúspechu strán v konaní bol približne rovnaký (žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie 800,-€ s prísl. a neúspešný v časti o zaplatenie 772,-€ s prísl.), súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
24. Nakoľko súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, postup podľa § 262 ods. 2 CSP sa neuplatní a súd nebude po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodovať o výške trov konania samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).