Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23S/71/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: V. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X G. Y. seW. S., O. G., právne zastúpený: JUDr. Mgr. Lucia Príčová, advokátka, U. X, XXX XX X. X., korešpondenčná adresa: Na Troskách 12, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB2-65-001/2018-SK zo dňa 6. apríla 2018, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Dňa 02.08.2017 podal žalobca na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Káhire žiadosť o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej aj len „SR") na 5 rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov") ako manžel štátnej občianky Slovenskej republiky H. R., rod. W., s ktorou uzavrel dňa 03.03.2017 manželstvo v Tuniskej republike.

2. Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica (orgán verejnej správy 1. stupňa) rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BB5-37-020/2018-PP zo dňa 31.01.2018 žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území SR na 5 rokov zamietol podľa § 48 ods. 2 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo s občiankou Slovenskej republiky.

3. Prvostupňový orgán verejnej správy mal záver o účelovom manželstve preukázaný z toho, že manželstvo bolo uzavreté po relatívne krátkej známosti a manželia sa pred uzavretím manželstva stretli len 5 x (apríl 2016, jún 2016, august 2016, december 2016 a marec 2017) a pri piatej návšteve bolo aj manželstvo uzavreté. Poukázal ďalej aj na vekový rozdiel medzi žalobcom a jeho manželkou, ktorý vyhodnotil ako neštandardný. Krátkodobý pobyt v krajine pôvodu nedáva záruku toho, že sa žalobca s manželkou dobre pozná, zvlášť, keď pochádzajú z iných kultúr, čo nedáva predpoklad na plnenie hlavného účelu manželstva, ktorým je založenie rodiny a riadna výchova detí.

4. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej zdôraznil, že manželia neovládajú žiadny spoločný jazyk a ich komunikácia podľa ich vyjadrenia prebieha v takzvanej „našej špeciálnej angličtine". Pri komunikácii cez elektronické prostriedky používali podľa vyjadrenia manželky internetové prekladače. Ďalej vzal orgán verejnej správy prvého stupňa do úvahy, že žalobca s manželkou nevedie spoločnú domácnosť, a každý z nich vedie svoju vlastnú domácnosť vo svojej domovskej krajine. Taktiež manželia neprispievajú navzájom na svoju domácnosť. Žalobca nikdy na území Slovenskej republiky nebol, preto

nebol konfrontovaný s diametrálne rozdielnou mentalitou slovenského národa. Neznalosť slovenského jazyka, odlišná kultúra a zvyky, absencia kamarátov a známych rovnakého veku a kultúry, nebudú pozitívne prispievať k vyrovnanému rodinnému životu na území SR.

5. Žalobca navrhol uzavrieť manželstvo, neovláda slovenský a ani anglický jazyk, na pohovor potreboval tlmočníka. Žalobca nemá znalosť o predchádzajúcich vzťahoch manželky, manželku finančne nepodporuje a v Európskej únii má rodinné väzby, konkrétne strýka vo Francúzsku.

6. Orgán verejnej správy zobral do úvahy aj vyjadrenie Veľvyslanectva SR v Káhire, kde bol so žalobcom vykonaný osobný pohovor a záver bol, že sa neodporúča vyhovieť žiadosti o udelenie trvalého pobytu. Veľvyslanectvo SR vo svojom stanovisku poukázalo na to, že pre tuniskú spoločnosť je manželstvo muža so staršou ženou s deťmi z predchádzajúceho vzťahu netypické a ďalej, že vychádzalo aj z upozornenia Národného bezpečnostného analytického centra, z ktorého vyplynulo dôvodné podozrenie, že ide o účelové manželstvo.

7. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-65-001/2018-SK zo dňa 06.04.2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

8. Žalovaný sa stotožnil so závermi orgánu verejnej správy prvého stupňa a odvolacie námietky žalobcu považoval za nedôvodné. Podľa žalovaného prvostupňový orgán verejnej správy jednoznačne a spoľahlivo zistil skutkový stav veci a postupoval plne v súlade so základnými princípmi správneho konania, ako aj v súlade s ustanoveniami Zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania - žalobca v odvolaní uviedol len tvrdenia, avšak pravdivosť svojich tvrdení nepreukázal žiadnymi dôkazmi.

9. K námietke o tom, že nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote 90 dní od doručenia žiadosti, žalovaný uviedol, že bolo rozhodnuté v zákonnej lehote a lehota na rozhodnutie bola predĺžená z dôvodu doručovania výzvy na vyjadrenie žalobcovi prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí SR a cestou Veľvyslanectva SR v Káhire v Egyptskej republike, t. j. jediným oficiálnym spôsobom pre doručovanie žalobcovi, pričom písomnosť bolo potrebné doručiť z Káhiry do ďalšej africkej krajiny, t. j. do Tuniska.

10. Samotné uzavretie manželstva, ktoré bolo doložené sobášnym listom, nezakladá právny nárok na udelenie trvalého pobytu na území SR. Žalobca svoje ďalšie tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dokladmi.

11. Pokiaľ žalobca namietal, že pri osobnom ústnom pohovore na Veľvyslanectve v Káhire bol tlmočník, ktorý ovládal egyptskú arabčinu a on vypovedal v tuniskej arabčine, preto došlo k určitým nedorozumeniam pri výpovedi, žalovaný ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na to, že arabčina patrí k medzinárodne používaným jazykom a je úradným jazykom v dvadsiatich piatich krajinách, medzi ktoré patrí aj Egypt a Tunisko. Aj napriek určitým regionálnym variantom je písomná a úradná podoba arabčiny všade rovnaká a pri tlmočení bola použitá úradná arabčina, ktorá bola tak pre tlmočníka, ako aj pre žalobcu bežne používaná, samozrejmá a zrozumiteľná. Pokiaľ pri výsluchu došlo k chybe v tlmočení, prípadne došlo k uvedeniu nepresnosti, mal žalobca na tento nedostatok upozorniť pracovníka veľvyslanectva. Záznam z pohovoru po jeho prečítaní bez akýchkoľvek námietok vlastnoručne podpísal, a teda odsúhlasil celý jeho pretlmočený obsah.

12. Žalovaný ďalej poukázal na rozpory, ktoré boli uvedené vo vyjadrení - pri ústnom pohovore na Veľvyslanectve SR žalobcom, vo výpovedi jeho manželky ako svedkyne, vo vyjadreniach predkladaných v rámci prvostupňového konania a v odvolaní. Poukázal na rozpory týkajúce sa financovania domácností manželov a dorozumievania sa, ďalej na uvádzané údaje o príbuzných žalobcu, o jeho mesačnom zárobku, na výpoveď žalobcu vo vzťahu k tomu, či má vedomosť o predchádzajúcich partneroch manželky a na jeho vyjadrenia týkajúce sa osláv tradičných sviatkov v Slovenskej republike s tým, že sú mu známe zvyky a kultúra na Slovensku.

13. Žalovaný ešte uviedol, že žalobca nemohol spoznať slovenskú kultúru, spoločnosť, návyky a zvyky ľudí, pretože na území SR nikdy nebol a s manželkou strávil súhrnne maximálne 67 dní, čo nepostačuje podľa žalovaného na spoznanie krajiny, kde plánuje žiť so svojou rodinou. Za taký krátky čas (deti boli v Tunisku s manželkou len niekoľkokrát, podstatne menej ako ich matka) nemohol žalobca nadviazať ani

blízky vzťah s deťmi manželky, dokonca ich nemohol ani poriadne spoznať, pretože nepozná ich jazyk, a teda nemožno hovoriť o „blízkom vzťahu" medzi žalobcom a deťmi manželky žalobcu.

14. Veľvyslanectvo SR je organizačná súčasť Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré je ústredným štátnym orgánom pre oblasť zahraničnej politiky SR. Zastupiteľský úrad je jediný orgán štátnej správy, ktorý prichádza do priameho kontaktu s cudzincom pred udelením pobytu, a preto je stanovisko veľvyslanectva pre správne orgány veľmi dôležité a na toto stanovisko prihliadajú. Za podstatnú považoval žalovaný aj informáciu doručenú z Národného bezpečnostného analytického centra.

15. K poukazom na rozhodovaciu činnosť súdov, na rezolúciu Rady o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým manželstvám a na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaný uviedol, že všetky zásady a závery, ktoré z nich vyplývajú, boli rešpektované. Ďalej ešte žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/17/2016, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1Scud/5/2016 zo dňa 24. 08. 2016, ktorý sa týkal obdobnej veci, ako je vec žalobcu.

16. Podstatný je úmysel, s akým uzatvára manželstvo žiadateľ o trvalý pobyt, t. j. v tomto prípade žalobca. Žalovaný zdôraznil diametrálne odlišné kultúry, z ktorých pochádza žalobca a jeho manželka a poukázal aj na poznatky z praxe orgánov cudzineckej polície, ktoré sa týkajú práve odlišnosti kultúr. Vekový rozdiel (manželka je o 10 rokov staršia) nie je zanedbateľný vo vzťahu k rozdielnym náhľadom, názorom na životné situácie či problémy, ktoré môžu nastať. Podľa žalovaného sa prvostupňový orgán verejnej správy dostatočne vysporiadal aj s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nijako nezasiahol do práva žalobcu žiť so svojou manželkou v jeho domovskej krajine, t. j. v Tunise. Žalobcovi nebolo upreté právo viesť s manželkou riadny manželský život, ktorý garantuje článok 41 ods. 1 Ústavy SR. Prípadný zásah do súkromného a najmä rodinného života je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán môže do výkonu tohto práva zasahovať, pričom článok 8 ods. 1 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. Z uvedeného vyplýva, že žalobca s manželkou môže viesť rodinný život aj v jeho domovskom štáte, kde ako sám uviedol, pre manželku aj jej deti postavil dom. V Tunise má aj svoju matku a blízkych príbuzných, teda rodinné väzby sa ani po príchode manželky nepretrhnú.

17. Prvostupňový orgán verenej správy zhodnotil všetky dôkazy, ktoré boli predložené, a aj vyjadrenia žalobcu. Tvrdenia žalobcu neboli podložené žiadnymi písomnými dôkazmi, žalobca zistené skutočnosti nijako nevyvrátil a ani nepredložil také dôkazy, ktoré by viedli žalovaného ako odvolací orgán k zrušeniu či k zmene napadnutého rozhodnutia.

18. Správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Podľa žalobcu rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP"), sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a v oboch rozhodnutiach bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP).

19. Žalobca v správnej žalobe poukázal na celý priebeh administratívneho konania, na relevantnú právnu úpravu, na rozhodovaciu činnosť súdov - nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/99 zo dňa 16.12.1999, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 4Azs 228/2015 zo dňa 09.12.2015 a na Rezolúciu Rady o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým manželstvám zo dňa 04.12.1997.

20. Žalobca uviedol, že napáda celý postup správneho orgánu, resp. správnych orgánov, ktorému chýbala objektívnosť a neboli vzaté do úvahy žiadne jeho vyjadrenia. Správny orgán nekonal v súlade so základnými princípmi správneho konania, nezaoberal sa dostatočne tvrdenými skutočnosťami a nezistil spoľahlivo a jednoznačne skutkový stav veci.

21. Žalobca namietal predĺženie lehoty na rozhodnutie, ktoré bolo podľa jeho názoru nezákonné s tým, že v konaní boli zbytočné prieťahy a nečinnosť správnych orgánov.

22. Žalovaný spochybňoval znalosť slovenského jazyka u žalobcu napriek tomu, že žalobca uviedol, že sa pomaly slovenský jazyk učí. Zo Zákona o pobyte cudzincov nevyplýva ako podmienka pre udelenie pobytu znalosť slovenského jazyka.

23. Žalobca vyjadril nesúhlas so stanoviskom Veľvyslanectva SR v Káhire, ktoré posudzovalo spoločenské pomery a kultúru v Tunise (nie v Egypte) a vychádza zo subjektívneho posúdenia. Na zastupiteľskom úrade podpisoval aj prázdne papiere, čo potvrdila aj manželka. Manželka bola ochotná vypovedať pred konzulom, čo sa ale nestalo.

24. Správny orgán je povinný vo výzve na vyjadrenie pred samotným rozhodnutím uviesť všetky sporné veci, ku ktorým sa má účastník konania právo vyjadriť a objasniť ich, nepostačuje ich uviesť len v samotnom rozhodnutí. Takýmto postupom došlo k porušeniu článku 46 Ústavy SR, teda práva na spravodlivý proces.

25. Správne orgány sa nedostatočne zaoberali žalobcom tvrdenými skutočnosťami. Žalobca zdôraznil, že rozprával o otcovi, ktorý žil a pracoval vo Francúzsku a už zomrel, preto nevie ako Veľvyslanectvo SR dospelo k názoru, že vo Francúzsku má strýka.

26. Správne orgány nedodržali ustanovenia § 3 ods. 2 a 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „"), v ktorých sú obsiahnuté základné zásady správneho konania. Žalobca zdôraznil zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania, zakotvené aj v článku 48 Ústavy SR a v § 49 Správneho poriadku. Ďalej zdôraznil zásadu materiálnej pravdy v § 3 ods. 5 Správneho poriadku.

27. Predĺženie lehoty na rozhodnutie v prejednávanej veci nebolo v súlade so zákonom, pretože v prejednávanej veci nešlo o zvlášť zložitý prípad. V tejto súvislosti poukázal žalobca na právnu prax a právnu teóriu, v zmysle ktorej sa za zvlášť zložité prípady považujú prípady, kde je rozsiahle dokazovanie, kde je množstvo účastníkov konania, ktorým predchádza zložité znalecké dokazovanie alebo závisí od výsledku skúmania určitých technických podmienok, kde je potrebné vyžiadanie stanovísk od viacerých orgánov vrátane zahraničných subjektov. Žalobcova žiadosť o udelenie trvalého pobytu nemôže byť vyhodnotená ako zvlášť zložitý prípad.

28. Žalobca rozporoval požiadavku finančného zabezpečenia pobytu. Manželka žalobcu sa bola osobne informovať aké podklady je potrebné predložiť k žiadosti o pobyt. K finančnému zabezpečeniu jej bolo uvedené, že cca 5 000 Eur, čo si poznačila rukou na papier (fotokópia papiera priložená k správnej žalobe). Z ustanovenia § 45 ods. 6 a 7 Zákona o pobyte cudzincov je možné vyvodiť aj tento záver. V zmysle uvedeného ustanovenia by mali byť posudzované dve osoby - žalobca a jeho manželka, správny orgán preto nebol oprávnený zahrnúť do posudzovania aj dve maloleté deti manželky, ktoré sú štátnymi príslušníkmi SR a žalobca nie je ich otcom. Žalobca preto rozporoval postup, keď od neho bolo žiadané dodatočné preukázanie finančného zabezpečenia vo výške vyššej ako 5 000 Eur. 29. Žalovaný nie je oprávnený urobiť záver o tom, ako dlho sa ľudia majú poznať a ako často sa majú stretávať, aby mohli uzavrieť manželstvo. Nebolo vzaté do úvahy, že manželka má deti, a preto môže letieť za žalobcom len podľa toho, ako jej to čas a povinnosti dovolia. Nebolo vzaté do úvahy, že sú v dennodennom kontakte cez správy a telefonicky. S deťmi manželky si vytvoril vzťah (predložená fotodokumentácia k správnej žalobe), čo tiež nebolo vzaté do úvahy. Predložená fotodokumentácia svedčí aj o tom, že sa snažili prežiť spoločne aj Vianoce.

30. Na území SR žijú ľudia inej národnosti a kultúry, ktorí sa tam adaptovali. Žalovaný neumožnil žalobcovi viesť s manželkou spoločnú domácnosť, a aj tvrdenie o jej financovaní nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Vedenie domácnosti vysvetlil v odvolaní (keď je manželka v Tunise, všetko financuje on). V Tunise kúpil dom a auto, čo pri uzavretí manželstva uviedol ako spoločný majetok. V prípade rozvodu by podľa tuniskej právnej úpravy bola na tom manželka po materiálnej stránke lepšie. Dom a auto by po rozvode ostali manželke. Vie o predchádzajúcich vzťahoch manželky a vie uviesť aj otcov detí manželky, čo nebolo predmetom pohovoru.

31. Keď manželka uviedla, že chcú mať spoločne deti a berie lieky na podporu plodnosti, bolo správnym orgánom uvedené, aby nezachádzala do intímností.

32. Vekový rozdiel nie je veľký, jeho vyhodnotenie je svojvoľná dedukcia správneho orgánu. Na území SR fungujú manželstvá aj s väčším vekovým rozdielom.

33. Za priťažujúcu okolnosť pre žalobcu nemožno vyhodnotiť to, že pri osobnom pohovore na Veľvyslanectve SR mal tlmočníka, pretože mal na neho právo - § 44 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov a článok 47 Ústavy SR. Zároveň vysvetlil aj pojem „špeciálna angličtina". Správne orgány sa nezaoberali tým, či žalobca pozná jazyk a kultúru SR. Uviedli len, že nemohol sviatky tráviť mimo daného kalendárneho času. Žalobca sa s manželkou a jej deťmi snažili sláviť Vianoce, Veľkú noc, aj moslimské sviatky. Žalovaný nie je oprávnený žalobcovi diktovať, kedy má kresťanské sviatky osláviť za účelom spoznania kultúry manželky.

34. Pred sobášom v Tunise absolvovali lekársku prehliadku a aj osobitnej matrike predložili čestné vyhlásenie o tom, že poznajú svoj zdravotný stav a charakterové vlastnosti.

35. V Tunise je dnes bežné, že si muž berie staršiu ženu s deťmi, ak to odsúhlasí jeho rodina, čo sa v jeho prípade stalo.

36. Keďže otec pracoval vo Francúzsku, žalobca sa už stretol s európskou kultúrou a zvykmi a nie sú pre neho cudzie. Keďže ovláda francúzsky jazyk, bolo by pre neho jednoduchšie žiadať o pobyt vo Francúzsku, čo taktiež vyvracia záver o účelovosti uzavretia manželstva.

37. Žalobca zdôraznil článok 41 ods. 1 Ústavy SR a § 1 ods. 2 Zákona o rodine s tým, že s manželkou chcú mať spoločne dieťa. Z pohovorov vykonaných s ním a s manželkou je zrejmé, že chcú spoločne tvoriť rodinu, žiť spolu, vytvoriť harmonické spoločenstvo a starať sa spoločne o deti. Rozdielnosť názorov sa prejavuje nielen v manželstvách, kde sú manželia z odlišných kultúr. V podstatných veciach sa zhodujú, poznajú svoje rodiny, dátumy narodení, charakterové vlastnosti, spájajú vlastné kultúry a skúšajú zvyky oboch kultúr.

38. Žalobca ďalej poukázal na návštevy manželky a detí u neho v Tunise: v apríli 2016, v júni 2016, v auguste 2016 (14 dní spolu s deťmi), v októbri 2016, prelom decembra 2016 a januára 2017 spolu s deťmi, v marci 2017, v máji 2017, počas prázdnin celý júl 2017 až september 2017 spolu s deťmi, v októbri 2017, prelom decembra 2017 a januára 2018 (Vianoce spolu s deťmi), vo februári 2018 a koniec apríla až máj 2018.

39. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný odkázal na obsah preskúmavaných rozhodnutí s tým, že trvá na záveroch v nich uvedených, ako aj na postupe prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožňuje v celom rozsahu. V súvislosti s konaním o žiadosti o udelenie trvalého pobytu vyvstali také skutočnosti, ktoré nemohli byť ignorované. V prvom rade už Veľvyslanectvo SR v Káhire, na základe viacerých indícií, ktoré sú popísané na strane 2 a 3 preskúmavaného rozhodnutia, sa rozhodlo neodporučiť vyhovieť žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území SR. Podstatou bola aj informácia, že zastupiteľský úrad obdržal dňa 14.03.2017 e-mail z Národného bezpečnostného analytického centra (ďalej aj len „NBAC") s upozornením na dôvodné podozrenie z účelového manželstva, ktoré s občanom Tuniska uzavrela občianka SR. Podstatné boli aj ďalšie dôkazy, a to výpoveď manželky žalobcu, jeho vlastné vyjadrenie, zistený a preukázaný fakt o krátkodobosti vzťahu pred uzatvorením manželstva, neurčitá komunikácia medzi manželmi a podobne. Všetky tieto dôkazy boli oboma manželmi spísané pri plnom vedomí a nimi vlastnoručne podpísané, boli riadne zdokumentované a tvoria súčasť administratívneho spisu.

40. Žalobcom uvádzané rozhodnutia súdov žalovaný nespochybňuje a ani závery Rady o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým manželstvám. S rezolúciou Rady sa žalovaný stotožňuje, pretože aj táto napomáha cudzineckej polícii odhaľovať účelové manželstvá, ktoré sú v súčasnej dobe rozšírené v značnej miere. Žalobca uviedol, že pri preukazovaní účelovosti manželstva je nutné zamerať sa tak na úmysel obchádzať Zákon o pobyte cudzincov, ako aj na úmysel neviesť spoločný manželský život. Vo všetkých ohľadoch sa správne orgány v konaní na tento úmysel zamerali. Účelovosť manželstva bola preukázaná nielen na základe rozporných výpovedí oboch manželov a iných okolností, ktoré tomuto nasvedčovali, ale bolo prihliadnuté aj na predpoklad účelového manželstva, ktorý bol vyslovený Veľvyslanectvom SR v Káhire. Zastupiteľský úrad na základe viacerých indícií dospel k

záveru neodporučiť udelenie trvalého pobytu žalobcovi práve z toho dôvodu, že manželstvo môže byť účelové, s vedomím alebo bez vedomia občana SR, s tým, že prioritným cieľom žiadateľa je získať pobyt v členskom štáte EÚ. Samotné správanie žalobcu pri pohovore bolo také, že pôsobil sebavedome, avšak nedôveryhodne, čo smerovalo k podozreniu, že cielene uzatvoril účelové manželstvo, čo potvrdili aj viaceré preukázané skutočnosti.

41. Do úvahy bolo vzaté aj to, že žalobca na území SR nikdy nebol, a preto je predpoklad, že diametrálne rozdielna mentalita slovenského národa, neznalosť slovenského jazyka, odlišná kultúra a zvyky, absencia priateľov a známych rovnakého veku a kultúry, nebudú pozitívne prispievať k vyrovnanému rodinnému životu na území SR. Žalobca nemá predstavu, aké sú v SR spoločenské pravidlá a zákony, ktoré musí každý, kto chce žiť v tomto štáte, dodržiavať a rešpektovať. Zároveň vznikol predpoklad, že žalobca na území SR nezotrvá ale vycestuje do štátov EÚ, ktoré sú pre štátnych príslušníkov tretích krajín ekonomicky výhodnejšie.

42. Samotný Zákon o pobyte cudzincov vymedzuje účelové manželstvo ako manželstvo, ktoré žiadateľ o pobyt uzavrel s cieľom získať pobyt. Podstatným preto je, s akým účelom manželstvo uzatvára samotný žiadateľ o pobyt. Je oprávnením štátu, aby uložil primerané podmienky a obmedzenia v prípadoch povolenia trvalého pobytu štátnym príslušníkom tretích krajín na jeho území z dôvodu zlúčenia rodiny, konkrétne, aby bol trvalý pobyt povoľovaný len v prípade reálne existujúcich a fungujúcich rodinných vzťahov, a nie v prípadoch zdanlivých rodinných vzťahov, ktoré reálne neplnia svoju funkciu. Ide o zákonom predpokladaný dôvod, ktorým sa zabezpečuje verejná bezpečnosť, hospodársky blahobyt krajiny, ochrana morálky a taktiež ochrana práv a slobôd tých občanov, ktorí so štátnym príslušníkom tretej krajiny uzatvárajú manželstvo.

43. Žalovaný upriamil pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 10Szak/17/2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobnej veci. V uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil aj s tým, že podstatným je, s akým účelom manželstvo uzatvára samotný žiadateľ o pobyt.

44. Podľa žalovaného preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku, v súlade so zásadou zákonnosti a vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. V odvolacom konaní sa žalovaný dôsledne zaoberal a vysporiadal s námietkami žalobcu, uvádzanými v jeho vyjadrení, ako aj v samotnom odvolaní.

45. Žalovaný zdôraznil, že Veľvyslanectvo SR v Káhire patrí do organizačnej súčasti Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré je ústredným štátnym orgánom pre oblasť zahraničnej politiky SR. Zastupuje záujmy SR v zahraničí a ako jediný orgán štátnej správy prichádza do priameho kontaktu s cudzincom pri rozhodovaní o žiadostiach o pobyt. Stanovisko veľvyslanectva k samotnému konaniu o pobyte cudzincov na území SR je preto pre správny orgán veľmi dôležité a smerodajné. Konzul je osobou, ktorá má možnosť priameho kontaktu so žiadateľmi, nakoľko si podávajú žiadosti na zastupiteľskom úrade v zahraničí a nie na území SR. Konzul preto ako jediný má možnosť vidieť správanie a priame reakcie žiadateľov pri samotnom pohovore. Získané postrehy a informácie konzula sú veľmi cenné a zásadné. V zmysle § 48 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliada na stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu trvalého pobytu, v prípade žalobcu teda prihliadal na neodporúčajúce stanovisko.

46. Žalovaný prihliadal a vzal do úvahy aj relevantnú informáciu doručenú z NBAC s upozornením na dôvodné podozrenie z účelového manželstva.

47. Bolo prihliadnuté aj na to, že diametrálne rozdielna mentalita slovenského národa, neznalosť slovenského jazyka, odlišná kultúra a zvyky, absencia priateľov a známych rovnakého veku a kultúry, nebudú pozitívne prispievať k vyrovnanému rodinnému životu na území SR ako ani k bezproblémovej integrácii a začleneniu. Práve preto, že žalobca nemá predstavu o pravidlách a zákonoch, ktoré platia v SR.

48. Účelovosť manželstva preukazujú aj skutočnosti, že obaja manželia pochádzajú z diametrálne odlišných kultúr, v rámci ktorých aj z praxe vyplýva, že často dochádza k nezhodám partnerov vedúcim k častým rozvodom, v rámci ktorých občania SR, ako už bývalí partneri štátnych príslušníkov

arabských zemí, žiadajú práve cudzineckú políciu o pomoc, ako dostať takéhoto cudzinca z územia SR. Nezanedbateľná je aj krátkosť spoločného času na vzájomné spoznávanie sa, ktorý taktiež často býva zdrojom nezhôd a následného hľadania pomoci občanov SR práve u cudzineckej polície. Ani vekový rozdiel manželov nie je zanedbateľný vo vzťahu k rozdielnym náhľadom, názorom na životné situácie či problémy, ktoré v každom spolužití nastanú. Aj tieto skúsenosti správne orgány zvažujú pri rozhodovaní o obdobných žiadostiach a vzali ich do úvahy aj v tomto prípade.

49. Indikátormi podozrenia na uzavretie účelového manželstva sú aj podnety iných orgánov alebo fyzických osôb, oznámenia zastupiteľských úradov SR, neúmerný vekový rozdiel medzi manželmi, uzavretie rýchleho sobáša na dovolenkách v mimoeurópskych destináciách alebo pár dní po vstupe na územie SR, zlá finančná situácia štátneho príslušníka tretej krajiny a podobne. Sú známe aj také prípady, kedy bola účelovosť manželstva odhalená až po piatich rokoch, a to na základe výpovedí osôb, s ktorými štátni príslušníci tretej krajiny uzavreli manželstvo, a ktoré chceli ukončiť manželstvo a pobyt cudzincovi zrušiť často zo závažných príčin.

50. Z dlhoročnej praxe žalovaný taktiež vie, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sám nemá predstavu o živote na inom svetadiele, v inom štáte, v odlišných klimatických podmienkach, a predovšetkým s úplne odlišnou kultúrou, náboženstvom, jazykom a zvykmi, je často frustrovaný, nespokojný a prihliadnuc na možné takmer generačné rozdiely, máva pre neho, aj pre jeho partnera, spoločný život fatálne následky. Tieto životné aspekty často vedú cudzincov k vyhľadávaniu a zoskupovaniu sa s cudzincami rovnakých kultúr, zvykov a vierovyznania, ktoré sú častejším miestom trávenia voľného času ako je rodina, ktorá vznikla na základe počiatočného očarenia partnerov, avšak bez prežitia čo i len jedného spoločného dňa v prostredí, v ktorom chcú stráviť spoločný život.

51. Boli garantované aj oprávnenia vyplývajúce z článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z článku 41 ods. 1 Ústavy SR. Právo na rešpektovanie rodinného a manželského života v zmysle článku 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. Žalobca preto s manželkou aj deťmi môže viesť rodinný život aj v domovskom štáte, kde ako sám uviedol, postavil pre manželku a jej deti dom, má tam svojich blízkych príbuzných, a teda aj rodinné väzby, ktoré sa po príchode manželky s deťmi nepretrhnú.

52. Žalovaný ešte v závere svojho vyjadrenia uviedol, že obdržal informáciu z Ministerstva vnútra SR, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, v ktorej bolo uvedené, že v prípade žalobcu je potrebné zabezpečiť postup podľa § 120 ods. 2 písm. e) Zákona o pobyte cudzincov.

53. V replike k správnej žalobe žalobca poukázal na to, že manželstvo uzavrel so svojou manželkou 03.03.2017. Dňa 14.03.2017 mal byť zastupiteľskému úradu v Káhire doručený mail z NBAC o upozornení na dôvodné podozrenie z účelového manželstva, bez uvedenia dôkazov, prípadne konkrétnych skutočností. Žalobca si žiadosť o pobyt podal až začiatkom augusta 2017, t. j. skoro 6 mesiacov po obdržaní tohto mailu. Ak zastupiteľský úrad mal vedomosť o tejto skutočnosti, o podozrení z účelového manželstva, mal podľa názoru žalobcu na toto jeho samotného upozorniť, prípadne viesť pohovor takým spôsobom, aby boli odstránené pochybnosti, aby mal žalobca možnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť. Bolo porušené právo žalobcu na poskytnutie inej právnej ochrany v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a takýto záver vyplynul aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Szd/7/2009 zo dňa 23.03.2010. Tento dôkaz nebol súčasťou administratívneho spisu a bol vyhodnotený bez toho, aby žalobca bol s týmto dôkazom oboznámený a mohol sa k nemu vyjadriť, z čoho vyplýva, že žalobcovi bolo upreté právo vyjadriť sa k nemu. Ide o porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu. Takéto porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu vidí žalobca aj v závere vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe, a to v kontexte obdržania informácie zo strany Ministerstva vnútra SR zo dňa 06.02.2018, čiže po rozhodnutí prvostupňového orgánu. Prvostupňový orgán bol povinný si zaobstarať všetky podklady pre rozhodnutie pred podaním odvolania a pred samotným rozhodnutím. Táto informácia nie je ani súčasťou rozhodnutia žalovaného. Žalobca s ňou nebol oboznámený, nie je súčasťou administratívneho spisu a túto informáciu žalovaný uviedol až vo vyjadrení k správnej žalobe.

54. Podľa záznamu z osobného pohovoru bol vyvodený názor zo strany Veľvyslanectva SR, že môže ísť o účelové manželstvo a záver nebol jednoznačný. Žalobcovi sa javí, že veľvyslanectvo ponechalo konečné rozhodnutie na žalovanom. Rozhodnutie žalovaného, ale nevychádza z objektívne a jednoznačne zistených skutočností a ide o subjektívne rozhodnutie. Žalobca vychádza aj z informácií poskytnutých zo strany manželky a celkového prístupu správneho orgánu k nej ako k osobe. Správny orgán zaujal od začiatku konania priamočiaro postoj zamietnutia pobytu bez ohľadu na predložené dôkazy a vyjadrenia.

55. Manželka spolu s deťmi sa momentálne nachádza s manželom v Tunise, a to počas celého obdobia prázdnin, z čoho je možné vyvodiť záver, že manželstvo žalobcu je fungujúci a stále sa rozvíjajúci vzťah, čo preukazuje aj priložená fotodokumentácia.

56. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/17/2016, a to vo vzťahu k preukázaniu funkčnosti manželstva.

57. V máji 2018 bola manželke vykonaná kontrola zo strany migračnej polície, ktorá od nej nepožadovala ani doklad totožnosti, čiže nemohla vedieť, že sa rozpráva s manželkou žalobcu a opätovne jej boli kladené otázky, ktoré mali za cieľ riešiť, či bolo uzavreté účelové manželstvo alebo nie.

58. Žalobca všetky svoje tvrdenia preukázal minimálne fotodokumentáciou, z ktorej je možné vyvodiť záver, že manželstvo je funkčné, vzťah je stále taký istý ako na začiatku, rozumie si s deťmi manželky, berie ich ako vlastné a dokáže sa o ne postarať, keď sú u neho. Z fotodokumentácie badať aj dobrý vzťah celej rodiny žalobcu k manželke. Manželia zdieľajú spoločnú domácnosť zatiaľ v Tunise, keďže sa žalobca postupom žalovaného nemôže momentálne dostať na územie SR.

59. Žalovaný v duplike uviedol, že je jeho povinnosťou prihliadať na stanovisko zastupiteľského úradu, čo bolo v tomto prípade aj vykonané. O pohovore sa vykonáva písomný záznam, ktorý sa priloží k žiadosti o udelenie pobytu. Záznam sa vyhotoví v jazyku, v ktorom sa pohovor viedol a tento musí byť podpísaný žiadateľom. Ak pohovor nebol vykonaný v štátnom jazyku, zastupiteľský úrad vyhotoví preklad záznamu do štátneho jazyka a opatrí ho osvedčovacou doložkou. Do činnosti zastupiteľských úradov žalovaný nikdy nezasahuje, t. j. akou formou vedú pohovor, akou formou kladú žiadateľom otázky atď. Toto je výlučne na úvahe a právomoci konkrétneho zastupiteľského úradu. Bolo na úvahe zastupiteľského úradu SR v Káhire, či žalobcu na podozrenie z uzatvoreného účelového manželstva upozorní alebo nie. Žalobca svoje námietky adresuje nesprávnemu orgánu - žalovanému. Svoje námietky by mal adresovať zastupiteľskému úradu.

60. Pokiaľ ide o informáciu doručenú z NBAC, výmena informácii medzi NBAC a zastupiteľským úradom SR v Káhire prebieha mimo kompetencií a právomocí cudzineckej polície. Ak však zastupiteľský úrad takúto informáciu mal a uviedol ju aj vo svojom neodporúčajúcom stanovisku s upozornením na dôvodné podozrenie z účelového manželstva, bolo povinnosťou prvostupňového orgánu vziať túto informáciu do úvahy a zaoberať sa šetrením účelovosti tohto uzatvoreného manželstva, čo v podstate ukladá aj Zákon o pobyte cudzincov. Žalobca nepravdivo tvrdí, že tento dôkaz nebol súčasťou administratívneho spisu a bol vyhodnotený bez toho, aby o tom nebol oboznámený. Žalobca o tejto informácii vedel, nakoľko bola uvedená v rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho orgánu. Zároveň manželka žalobcu bola nahliadnuť do administratívnych spisov a bolo len na jej úvahe, ktoré písomnosti si zaznamená - odfotí do mobilného telefónu. Pokiaľ túto informáciu prehliadla, nebolo to zavinením správnych orgánov, ale jej nepozornosťou, nakoľko jej spisy k nahliadnutiu boli sprístupnené. Úradné záznamy o nahliadnutí do spisu sú súčasťou administratívnych spisov.

61. Informáciu o tom, že v prípade žalobcu je potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) Zákona o pobyte cudzincov uviedol žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe len ako dopĺňajúcu informáciu k celej genéze pobytu žalobcu, k prípadnej ďalšej služobnej potrebe správneho súdu. Aj táto informácia bola súčasťou administratívneho spisu a bola len doplňujúcou informáciou pre správny súd z dôvodu jej existencie, avšak z jej obsahu správne orgány pri rozhodnutí nevychádzali.

62. Za nepravdivé označil žalovaný aj tvrdenie žalobcu o tom, že cudzineckou políciou bola v máji 2018 vykonaná kontrola u jeho manželky. Z administratívneho spisu vyplýva, že boli vykonané dve previerky zamerané na plnenie podmienok pobytu v súvislosti so žiadosťou o udelenie

trvalého pobytu, a to dňa 03.11.2017 a 08.11.2017. V máji 2018 neexistoval dôvod na vykonanie ďalšej kontroly, pretože dňa 06.04.2018 bolo žalovaným vydané rozhodnutie o odvolaní a toto nadobudlo dňa 10.04.2018 právoplatnosť (právoplatnosť vyznačená 23.04.2018). Posledný zápis v spise prvostupňového správneho orgánu je dňa 23.04.2018, kedy bol prvostupňovému správnemu orgánu formou odstúpenia doručený celý administratívny spis spolu so správoplatneným rozhodnutím žalovaného.

63. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP; (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

64. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

65. Správny súd vyhlásil vo veci rozsudok bez nariadenia pojednávania podľa § 137 ods. 4 SSP, nakoľko nezistil žiadny z dôvodov pre nariadenie pojednávania v zmysle § 107 ods. 1 SSP.

66. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, v rozsahu a z dôvodov uvedených v správne žalobe, a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je nedôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

67. Udelenie trvalého pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny je viazané na splnenie podmienok vymedzených v Zákone o pobyte cudzincov. V posudzovanom prípade, žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny, podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na 5 rokov ako manžel štátnej občianky Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Zlúčenie rodiny je ako dôvod pre udelenie trvalého pobytu na 5 rokov akceptovaný v ustanovení § 43 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov. Trvalý pobyt možno udeliť však len v prípade, že jeho udeleniu nebráni niektorá z prekážok vymedzených v ustanovení § 48 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, ktorá je dôvodom na zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt. Jedným z dôvodov zamietnutia žiadosti je aj preukázanie, že žiadateľ o trvalý pobyt uzavrel účelové manželstvo, teda že došlo k zneužitiu práva na zlúčenie rodiny s cieľom obísť pravidlá stanovené pre získanie trvalého pobytu.

68. Podľa § 2 ods. 4 Zákon o pobyte cudzincov; štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

69. Podľa § 42 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov; trvalý pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na ktorý mu bol policajným útvarom udelený, ak tento zákon neustanovuje inak.

70. Podľa § 42 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov; trvalý pobyt je a) trvalý pobyt na päť rokov, b) trvalý pobyt na neobmedzený čas, c) pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny s priznaným postavením osoby s dlhodobým pobytom Európskej únie (ďalej len "dlhodobý pobyt").

71. Podľa § 43 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky.

72. Podľa § 44 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov; žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na zastupiteľskom úrade alebo osobne na policajnom útvare. Štátny príslušník tretej krajiny podľa § 43 ods. 1 písm. e) nemusí podať žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov osobne. Za štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 43 písm. a) a d), ktorý pre bezvládnosť nemôže osobne podať žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, môže podať žiadosť rodinný príslušník štátneho príslušníka tretej krajiny, s ktorým žiada zlúčenie rodiny. Orgán, ktorý žiadosť prijal, vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí. Žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov si môže na policajnom útvare podať štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má udelený pobyt podľa § 58 ods. 1 písm. b), alebo ak ide o žiadateľa o udelenie azylu.

73. Podľa § 44 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov; zastupiteľský úrad, ktorý žiadosť prijal, vykoná so žiadateľom o udelenie trvalého pobytu na päť rokov osobný pohovor na účel predbežného posúdenia žiadosti. Pohovor sa vedie v štátnom jazyku alebo inom, obom stranám zrozumiteľnom jazyku. O pohovore zastupiteľský úrad vyhotoví písomný záznam, ktorý priloží k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov. Záznam sa vyhotoví v štátnom jazyku a musí byť podpísaný žiadateľom. Ak žiadateľ neovláda štátny jazyk, môže si na vlastné náklady zabezpečiť tlmočníka, ktorý je povinný podpísať záznam. Zastupiteľský úrad zašle policajnému útvaru spolu so záznamom aj svoje stanovisko k udeleniu trvalého pobytu na päť rokov, v ktorom uvedie, či udelenie trvalého pobytu na päť rokov odporúča alebo neodporúča s uvedením konkrétnych dôvodov.

74. Podľa § 48 ods. 2 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo.

75. Podľa § 2 ods. 1 písm. o) Zákona o pobyte cudzincov; na účely tohto zákona sa rozumie účelovým manželstvom manželstvo uzavreté s cieľom získať pobyt.

76. Podľa § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov; ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

77. Správnou žalobou žalobca napadol rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia, nepreskúmateľnosti a nezákonnosti celého postupu orgánov verejnej správy.

78. Jednou z prvých žalobných námietok žalobca poukazoval na to, že orgány verejnej správy nerozhodli v zákonom stanovenej lehote 90 dní a nebol dôvod na predĺženie lehoty, nakoľko v prejednávanej veci nešlo o zvlášť zložitý prípad.

79. Z predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca požiadal o udelenie trvalého pobytu za účelom zlúčenia rodiny podľa § 43 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov žiadosťou podanou dňa 02.08.2017 na Veľvyslanectve SR v Káhire. Žiadosť bola doručená orgánu verejnej správy prvého stupňa dňa 04.10.2017.

80. Podľa § 45 ods. 9 Zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar rozhodne o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov do 90 dní od doručenia žiadosti útvaru.

81. Podľa § 125 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov; lehotu na rozhodnutie podľa § 45 ods. 9 môže vo zvlášť zložitých prípadoch predĺžiť odvolací orgán najviac o 30 dní.

82. Žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov bola orgánu verejnej správy prvého stupňa doručená dňa 04.10.2017. Koniec lehoty 90 dní na rozhodnutie o žiadosti pripadol na deň 02.01.2018.

83. Výzvou zo dňa 28.11.2017 orgán verejnej správy prvého stupňa vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia a k spôsobu jeho zistenia. Uvedená výzva bola žalobcovi doručovaná prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, konkrétne prostredníctvom zastupiteľského úradu SR v Káhire. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené orgánu verejnej správy prvého stupňa dňa 29.12.2017.

84. Žiadosťou zo dňa 02.01.2018 požiadal orgán verejnej správy prvého stupňa o predĺženie lehoty žalovaného ako odvolací orgán s poukazom na doručenie vyjadrenia žalobcu dňa 29.12.2017 a na koniec lehoty na rozhodnutie dňa 02.01.2018. Odvolací orgán súhlasil s predĺžením lehoty o 30 dní v zmysle § 125 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov a oznámenie o predĺžení lehoty zo dňa 05.01.2018 bolo žalobcovi doručované prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, cestou zastupiteľského úradu v Káhire. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že oznámenie o predĺžení lehoty mu bolo doručené v polovici januára prostredníctvom manželky ako splnomocnenej zástupkyne, čo však z administratívneho spisu nevyplýva, pretože manželka žalobcu v administratívnom konaní zastupovala až na základe plnomocenstva zo dňa 14.02.2018, ktoré bolo doručené orgánu verejnej správy prvého stupňa až dňa 19.02.2018.

85. Orgánu verejnej správy prvého stupňa je možné vytknúť, že s ohľadom na zaslanie výzvy na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia dňa 28.11.2017 cestou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, prostredníctvom zastupiteľského úradu v Káhire do cudziny (do iného štátu, v ktorom má sídlo zastupiteľský úrad), ako aj s ohľadom na lehotu 20 dní na vyjadrenie, s prihliadnutím aj na potrebu zabezpečenia prekladu a doručenia vyjadrenia z Tunisu späť do Slovenskej republiky, mohol požiadať o predĺženie lehoty na rozhodnutie skôr, a nie v posledný deň lehoty na rozhodnutie dňa 02.01.2018. Tento nedostatok v postupe orgánu verejnej správy prvého stupňa, ale správny súd nepovažuje za natoľko závažný, že by bol spôsobilý privodiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

86. Správny súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku žalobcu, že nešlo o zvlášť zložitý prípad, a preto nebol dôvod na predĺženie lehoty na rozhodnutie. Samotná skutočnosť, že žiadateľovi o pobyt - žalobcovi boli doručované písomnosti do cudziny, konkrétne do Tunisu, cestou zastupiteľského úradu SR v Egypte, teda zastupiteľský úrad zabezpečoval doručovanie do iného štátu, v akom má sám sídlo, je podľa správneho súdu takou skutočnosťou, ktorá má vplyv na objektívnu možnosť orgánu verejnej správy rozhodnúť v lehote 90 dní, preto bola splnená podmienka v § 125 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov.

87. Napokon žalobca mohol v záujme urýchlenia komunikácie s orgánom verejnej správy splnomocniť svoju manželku na zastupovanie v administratívnom konaní skôr ako vo februári 2018, aj keď to nebolo jeho povinnosťou.

88. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že napáda celý postup orgánov verejnej správy, ďalej že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, že orgány verejnej správy vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nesprávne vec právne posúdili a boli porušené základné zásady správneho konania zakotvené v Správnom poriadku. Úlohou správneho súdu nie je vyhľadávať za žalobcu konkrétne vady v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej správy, preto správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy len v rozsahu žalobných námietok, ktoré boli vecné a konkrétne vo vzťahu k postupu a k rozhodnutiam orgánov verejnej správy.

89. Uzavretie manželstva štátnym príslušníkom tretej krajiny nezakladá právny nárok na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny. Trvalý pobyt za účelom zlúčenia rodiny je viazaný na rozhodnutie orgánu verejnej správy o jeho priznaní, a to po zistení, že ide o reálny, fungujúci a nie fiktívny zväzok (účelom ktorého je obídenie pravidiel získania pobytu).

90. Podľa vyššie citovaného § 2 ods. 1 písm. o) Zákona o pobyte cudzincov sa účelovým manželstvom rozumie manželstvo uzavreté s cieľom získať pobyt. Bližšie tento pojem nie je v zákone vymedzený a nie sú vymedzené ani kritéria, na základe ktorých by mal príslušný orgán verejnej správy k záveru o účelovom manželstve dospieť. Pojem účelového manželstva je tak potom predmetom správneho uváženia s tým, že je nutné prihliadnuť na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu. Nepochybne ide o veľmi citlivú záležitosť, najmä z hľadiska rešpektovania základných práv garantovaných vnútroštátnym právnym poriadkom, ako aj medzinárodnými dohovormi. Navyše, pri zisťovaní podkladov pre prijatie záveru o tom, že manželstvo bolo uzavreté účelovo, alebo naopak pre vyvrátenie podozrenia, že manželstvo bolo uzavreté účelovo, je potrebné zistiť poznatky zo súkromného a osobného života dotknutých osôb. Určitým vodítkom pri vyhodnocovaní manželstva sú aj odporúčania medzinárodných inštitúcií (napríklad rezolúcia Rady o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým

manželstvám zo dňa 04.12.1997), ako aj rozhodovacia prax súdov, v ktorých sú vymedzené skutočnosti, ktoré majú vo vzťahu k vyhodnoteniu konkrétneho manželského zväzku ako účelového manželstva výpovednú a preukaznú hodnotu.

91. Správny súd považuje postup orgánov verejnej správy a vyhodnotenie zistených skutočností so záverom, že v prejednávanom prípade ide o účelové manželstvo, za správny. Orgány verejnej správy zistili skutkový stav v dostatočnom rozsahu, je zrejmé, ako vyhodnotili jednotlivé dôkazy a vec aj správne právne posúdili. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že postupovali neobjektívne a nezobrali do úvahy jeho tvrdenia. Aj v správnej žalobe žalobca len ďalšími tvrdeniami rozporoval závery orgánov verejnej správy, avšak okrem fotodokumentácie nepredložil relevantné dôkazy. Orgány verejnej správy zobrali správne do úvahy stanovisko zastupiteľského úradu, avšak nevychádzali len z neho, ale podrobne konfrontovali ďalšie dôkazy, najmä výpovede žalobcu a jeho manželky, pretože práve ich konfrontácia a konfrontácia nimi uvedených skutočností s reálne zistenými skutočnosťami je pre prejednávanú vec kľúčová.

92. Pokiaľ ide o vyhodnotenie komunikácie, resp. dorozumenia sa, považuje správny súd závery v preskúmavaných rozhodnutiach za správne.

93. Znalosť slovenského jazyka nie je podmienkou pre udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle Zákona o pobyte cudzincov. Posudzovanie znalosti slovenského jazyka má význam v tom zmysle, že ide o cudzí jazyk pre žalobcu, ktorý neovláda, a aj keď sa podľa jeho tvrdenia snaží učiť jeho základy, je to jazyk krajiny, v ktorej chce žiť a je rozhodujúci pre jeho základnú existenciu v tejto krajine. Skutočnosť, či žalobca ovláda slovenský jazyk, bola preto orgánmi verejnej správy vyhodnocovaná len vo vzťahu k skúmaniu, či nejde o účelové manželstvo, konkrétne vo vzťahu k tomu, či sa manželia mohli dostatočne spoznať pred uzavretím manželstva a či je úmyslom žalobcu skutočne zlúčenie rodiny a život na území Slovenskej republiky. Neznalosť slovenského jazyka nebola samostatným a nosným dôvodom pre neudelenie trvalého pobytu, aj keď pre štátneho príslušníka tretej krajiny predstavuje jednu z bariér pre vedenie plnohodnotného života na území SR, spolu s odlišnou kultúrou a zvykmi.

94. Neovládanie slovenského jazyka v spojení s tým, že žalobca neovláda aspoň na bežnej komunikačnej úrovni ani iný jazyk, ktorý by aspoň na bežnej komunikačnej úrovni ovládala aj manželka žalobcu, sú podstatnými skutočnosťami pri hodnotení účelového manželstva. Najmä z toho pohľadu, že nedostatočná jazyková vybavenosť svedčí o tom, že manželia sa nemohli dostatočne spoznať, spoznať svoje názory a životné postoje, čo je predpokladom pre uvážené prijatie rozhodnutia uzavrieť manželstvo, najmä s prihliadnutím na to, že v dôsledku takéhoto rozhodnutia je potrebné, aby jeden z manželov zmenil štát svojho doterajšieho pobytu za štát s diametrálne odlišnou kultúrou a jazykom.

95. Žalobca v správnej žalobe v súvislosti s postupom zastupiteľského úradu uviedol, že podpisoval aj prázdne papiere. Túto skutočnosť konkrétne nerozviedol a ani nerozporoval vo vzťahu k spísanému a ním podpísanému záznamu o pohovore pred zastupiteľským úradom, preto je táto skutočnosť uvedená v správnej žalobe podľa správneho súdu bez konkrétneho významu.

96. Neobstojí ani námietka o subjektívnom hodnotení zo strany zastupiteľského úradu. Aj keď má zastupiteľský úrad sídlo v Egypte a žalobca je občanom Tuniskej republiky, ide o kultúrne a regionálne blízke krajiny. Zákon o pobyte cudzincov ukladá zastupiteľskému úradu povinnosť prijať žiadosť o udelenie trvalého pobytu, vykonať osobný pohovor so žiadateľom a zaslať stanovisko k žiadosti príslušnému útvaru. Keďže nie je možné, aby orgán verejnej správy, ktorý o žiadosti rozhoduje, mohol vykonať osobný pohovor so žiadateľom, je logicky právnou úpravou zverená táto kompetencia zastupiteľským úradom. Práve z dôvodu, že zastupiteľský úrad je v priamom osobnom kontakte so žiadateľom, je jeho úlohou zaslať policajnému útvaru aj svoje stanovisko, v ktorom vyjadrí vlastný názor na žiadosť, zohľadňujúc nielen obsahovú stránku pohovoru, ale aj celkový prejav žiadateľa, prípadne iné dôležité poznatky, o ktorých sa dozvie. Manželka žalobcu bola vypočutá ako svedok pred orgánom verejnej správy prvého stupňa. Preto nebol žiadny dôvod na to, aby bola vypočutá pred konzulom na zastupiteľskom úrade. Keďže je občiankou SR s trvalým pobytom na území SR, ktorá sa zdržuje na území SR, mohol jej výsluch zabezpečiť a aj zabezpečil orgán verejnej správy rozhodujúci o žiadosti žalobcu.

97. Stanovisko zastupiteľského úradu je pre orgán verejnej správy jedným z podkladov rozhodnutia, ale nie jediným podkladom rozhodnutia, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Orgány verejnej správy svoj záver o účelovom manželstve neopreli len o stanovisko zastupiteľského úradu, ale uviedli vlastnú úvahu o tom, ako vyhodnotili aj ďalšie podklady rozhodnutia.

98. Žalobca namietal porušenie článku 46 Ústavy SR - právo na spravodlivý proces v súvislosti s tým, že pred rozhodnutím mal byť oboznámený so všetkými vecami, ktoré boli považované za sporné a mal právo vyjadriť sa k nim.

99. Správny súd považuje výzvu na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia zo dňa 28.11.2017 (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov) za dostatočnú. V rozhodnutí orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol vlastnú správnu úvahu - konkrétne vyhodnotenie zistených skutočností, ich vzájomnú konfrontáciu a vyvodené závery. Voči tomuto vyhodnoteniu a vyvodeným záverom mal žalobca právo brojiť v podanom opravnom prostriedku. Jeho právom bolo vyvrátiť v odvolacom konaní závery prvostupňového orgánu a prípadne navrhnúť a predložiť na ich preukázanie ďalšie dôkazy, čo mu aj bolo umožnené. Podľa správneho súdu preto nedošlo k porušeniu práva garantovaného v článku 46 Ústavy SR.

100. Orgán verejnej správy neoboznámil žalobcu konkrétne o tom, že bola doručená informácia z NBCA, a že zastupiteľský úrad neodporúča vyhovieť žiadosti o trvalý pobyt, avšak žalobca bol s týmito skutočnosťami oboznámený v rámci odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Samotná informácia z NBCA a stanovisko zastupiteľského úradu by ale pre záver o účelovom manželstve nepostačovali a ani v prejednávanej veci neboli jedinými podkladmi rozhodnutia. Žalobca indíciu z NBCA a stanovisko zastupiteľského úradu mal možnosť prelomiť tým, že by vyvrátil závery orgánov verejnej správy oboch stupňov o účelovom manželstve, čo ale neurobil. Argumentácia žalobcu zostala len v rovine tvrdení bez preukázania dôkazmi.

101. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že orgány verejnej správy sa nezaoberali jeho tvrdeniami, pretože práve tieto boli predmetom konfrontácie a vyhodnotenia. Nespokojnosť s výsledkom, k akému dospeli, nemožno zamieňať s konštatovaním, že sa nimi nezaoberali.

102. Žalobca v odvolaní aj v správnej žalobe uviedol, že zastupiteľský úrad dospel mylne k záveru, že vo Francúzsku má strýka, nakoľko on rozprával o otcovi, t. č. mŕtvom.

103. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že v žiadosti o udelenie trvalého pobytu žalobca uviedol údaje o otcovi: H. X. S. X. U. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť O., a adresu bydliska rovnakú ako adresu svojho bydliska a bydliska matky. Aj keď v žiadosti nie je samostatná kolonka na uvedenie toho, že rodič žiadateľa zomrel, žalobca ani v žiadosti a ani pri osobnom pohovore takúto skutočnosť neuviedol.

104. V zázname z osobného pohovoru, ktorý žalobca podpísal, uviedol: „My uncle live in France", teda, že jeho strýko žije vo Francúzsku. V priebehu administratívneho konania, konkrétne v odvolaní, a aj v správnej žalobe, žalobca túto skutočnosť rozporoval s tým, že hovoril o svojom otcovi, ktorý je t. č. mŕtvy a tento kedysi žil a pracoval vo Francúzsku. Poukazoval pritom na to, že tlmočník ovládal egyptskú arabčinu a on tuniskú, preto pri preklade mohlo dôjsť k nedorozumeniu.

105. Žalobca v správnej žalobe len tvrdí, že hovoril o otcovi a nie o strýkovi, bez toho, aby to preukázal konkrétnymi dôkazmi alebo aspoň ďalšími skutočnosťami, ktoré by v správnej žalobe uviedol. Žalobca nerozporuje, že záznam z osobného pohovoru pred zastupiteľským úradom osobne podpísal a ani netvrdí, že by prizvanému tlmočníkovi nerozumel. Na to, aby žalobca jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že došlo k nedorozumeniu pri osobnom pohovore, nepostačuje len tvrdenie, že celú dobu hovoril o otcovi. Ani v priebehu administratívneho konania a ani v správnej žalobe žaloba neuvádza nič konkrétne o otcovi - napríklad kedy zomrel (prípadne s doložením dokladu o úmrtí), kde vo Francúzsku pracoval a ako, kedy prácu ukončil a podobne. Sám žalobca tvrdí, že vzhľadom na to, že otec pracoval vo Francúzsku, sú mu európska kultúra a zvyky známe. Túto skutočnosť však v priebehu administratívneho konania neuviedol, hoci podľa správneho súdu je možné ju považovať vo vzťahu k úmyslu žiť v Európe za podstatnú. Žalobca uvedenú skutočnosť uviedol len v súvislosti s tým, že rozprával o otcovi, ktorý pracoval vo Francúzsku a nie o strýkovi. Žalobca netvrdí a ani nepreukazuje, že

prípadne nemá strýka alebo má strýka, ktorý ale žije v Tunise a podobne. Ide len o všeobecné tvrdenie o nesprávnom tlmočení, ktoré ale nie je podložené dôkazmi, a ani len slovnou argumentáciou tvrdiacou opak. Preto správny súd aj túto žalobnú námietku považuje za nedôvodnú.

106. Žalobca ďalej rozporoval požiadavku finančného zabezpečenia a jej preukazovanie.

107. Podľa § 45 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov; štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní potvrdzujúce a) skutočnosti uvedené v § 43, b) bezúhonnosť; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny mladšieho ako 14 rokov, alebo ak ide o zmenu druhu pobytu a k žiadosti o udelenie predchádzajúceho pobytu priložil doklad potvrdzujúci jeho bezúhonnosť, c) finančné zabezpečenie pobytu, d) súhlas podľa § 43 ods. 2, ak je to potrebné, a e) zabezpečenie ubytovania počas trvalého pobytu na päť rokov.

108. Podľa § 45 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov; finančné zabezpečenie pobytu podľa odseku 3 písm. c) štátny príslušník tretej krajiny preukáže a) potvrdením o zostatku na účte vedenom v banke na meno štátneho príslušníka tretej krajiny, b) potvrdením zamestnávateľa o výške dohodnutej mzdy, c) pracovnou zmluvou, potvrdením zamestnávateľa o výške vyplácanej mzdy, potvrdením o zostatku na účte vedenom v banke alebo dokladom o poberaní dôchodku manžela, rodiča alebo štátneho občana Slovenskej republiky, ktorý je príbuzný štátneho príslušníka tretej krajiny v priamom rade spolu s čestným vyhlásením o tom, že poskytne štátnemu príslušníkovi tretej krajiny finančné a hmotné zabezpečenie počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky.

109. Podľa § 45 ods. 7 Zákona o pobyte cudzincov; finančné zabezpečenie pobytu štátny príslušník tretej krajiny preukáže vo výške dvanásťnásobku životného minima. Maloletý štátny príslušník tretej krajiny preukáže finančné zabezpečenie pobytu v polovičnej výške podľa prvej vety.

110. Z vyššie uvedenej právnej úpravy vyplýva, že Zákon o pobyte cudzincov vyžaduje preukázanie finančného zabezpečenia pobytu v sume 20-násobku životného minima. Zákon teda výslovne určuje požadovanú výšku finančných prostriedkov a žalobca túto skutočnosť, ako jednu z náležitostí žiadosti o pobyt mohol zistiť (resp. jeho manželka) priamo z právneho predpisu. Žalobca predložil výpis z účtu svojej manželky o zostatku 5 418,15 Eur spolu s čestným vyhlásením manželky o tom, že mu poskytne počas pobytu finančné aj hmotné zabezpečenie v zmysle § 45 ods. 6 písm. c) Zákona o pobyte cudzincov. Keďže suma finančných prostriedkov na bankovom účte manželky nezodpovedala podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa zákonom stanovenej požiadavke, bol žalobca na túto skutočnosť orgánom verejnej správy prvého stupňa upozornený a doložil výpis z účtu s dostatočnou výškou finančných prostriedkov. Orgán verejnej správy prvého stupňa, podľa správneho súdu, správne zohľadnil aj tú skutočnosť, že manželka žalobcu má dve deti a má byť garantom jeho pobytu na území SR. Keďže nedostatočné finančné zabezpečenie pobytu žalobcu nebolo dôvodom na zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt, správny súd považuje túto žalobnú námietku vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí za irelevantnú.

111. Vo vzťahu k záveru o účelovom manželstve žalovaný aj orgán verejnej správy prvého stupňa poukázali aj na krátkodobosť vzťahu žalobcu a jeho manželky, s čím žalobca vyjadril nesúhlas a zdôraznil, že nebolo vzaté do úvahy to, že sú v dennom kontakte cez správy a telefonáty, ako ani to, že manželka má v SR povinnosti (starostlivosť o dve deti, práca) a on si už aj s jej deťmi vytvoril blízky vzťah.

112. Ako už bolo vyššie uvedené pre úvahu o účelovom manželstve sú podstatné skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, týkajúce sa vzťahu manželov.

113. Vstup do manželského zväzku je podstatným medzníkom v živote človeka. Doba vzťahu, ktorá predchádza rozhodnutiu uzavrieť manželstvo, je u každého jedinca individuálna a určite ju ovplyvňuje viacero faktorov. Doba, počas ktorej sa manželia pred uzavretím manželstva poznajú, je ale určite jedným z faktorov, ktorý v spojení s inými zistenými skutočnosťami (neizolovane) má výpovednú

hodnotu o úmysle uzavrieť manželstvo. Takto bol údaj o dobe, počas ktorej sa žalobca s manželkou poznali, vyhodnocovaný aj v prejednávanej veci, najmä so zohľadnením spôsobu zoznámenia sa a stretávania sa. Taktiež so zohľadnením odlišných štátov a kultúr, v ktorých každý z manželov doteraz žil a so zohľadnením ich doterajšieho spôsobu života. Nemenej dôležitá aj pri každodennej komunikácii prostredníctvom rôznych aplikácií, správ a telefonických hovorov, je aj dostatočná jazyková vybavenosť partnerov na takej úrovni, aby sa mohli spoznať. Podľa vyjadrenia žalobcu a jeho manželky sa dorozumievajú svojou „špeciálnou angličtinou", z čoho vyplýva, že ani jeden z nich neovláda anglický jazyk plynule ani na bežnej komunikačnej úrovni. Túto skutočnosť uviedla aj manželka vo svojej výpovedi, konkrétne, že ani jeden z nich nehovorí plynule po anglicky a pri komunikácií používali aj prekladače. Skutočnosť, že žalobca požiadal o tlmočníka, nebola vyhodnocovaná ako priťažujúca okolnosť a zvoliť si komunikáciu prostredníctvom tlmočníka na zastupiteľskom úrade bolo jeho oprávnením. Tento jeho postoj je ale tiež dôkazom, že v anglickom jazyku nekomunikuje na takej úrovni, že by zvládol zodpovedať základné otázky o sebe a svojej manželke, a teda nie je potom zrejmé, ako sa mohol s manželkou pri takejto jazykovej bariére dostatočne spoznať.

114. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že sa snaží s manželkou a deťmi oslavovať aj slovenské sviatky, sám v správnej žalobe uviedol, že skúšajú jeho aj manželkine zvyky, čo nie je dôkazom o dostatočnom poznaní sa, najmä vzhľadom na odlišnosť kultúr a dobu trvania známosti pred uzavretím manželstva.

115. Poukaz na to, že existujú vzťahy s vyšším vekovým rozdielom a že v Slovenskej republike žije mnoho ľudí inej národnosti, ktorí sa adaptovali, je vo vzťahu k prejednávanej veci bez významu.

116. Otázka financovania domácnosti bola taktiež vyhodnotená orgánmi verejnej správy správne. Žalobca pri osobnom pohovore pred zastupiteľským úradom uviedol, že manželku finančnej podporoval. Manželka pri výsluchu uviedla, že ju nepodporuje a keď je v Tunise, prispievajú do všetkého spoločne. Vo vyjadrení z 20.12.2017 žalobca uviedol, že majú dve domácnosti, on vedie a prispieva na domácnosť v Tunisku. Na domácnosť na Slovensku prispieva manželka sama. V správnej žalobe uviedol, že keď je manželka v Tunise, všetko financuje on.

117. Orgány verejnej správy uvedené výpovede konfrontovali a vyvodili z nich, podľa správneho súdu, správne závery. Otázka financovania základných potrieb rodiny je základnou otázkou, o ktorej musí mať každý z partnerov prehľad. Odpoveď na otázku, kto financuje pobyt v Tunise, a či žalobca prispieva manželke finančne na domácnosť v Slovenskej republike, je otázka jednoduchá, na ktorú každý z partnerov musí byť schopný dať jednoznačnú odpoveď aj v prípade, že jeho odpoveď je tlmočená do iného jazyka. V správnej žalobe žalobca navyše odlišne od vyjadrení v administratívnom konaní uviedol, že pobyt v Tunise financuje on, pričom samotná manželka uviedla, že sa na financovaní podieľajú spoločne. Tvrdenie, že kúpil dom a auto, nijako nepreukázal, ani tvrdenie o tuniskej právnej úprave týkajúcej sa majetkovej sféry manželov.

118. Aj otázka vekového rozdielu a odlišnosti kultúr bola vyhodnotená správne. Ide o skutočnosti, ktoré podobne ako doba poznania sa partnerov pred uzavretím manželstva, musia byť vyhodnocované v spojení s inými známymi skutočnosťami a s prihliadnutím na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Preto ani v tomto smere podľa správneho súdu orgánom verejnej správy nie je možné nič vytknúť.

119. K otázke týkajúcej sa jazykovej komunikácie ďalej správny súd poukazuje na to, že pri osobnom pohovore pred zastupiteľským úradom žalobca uviedol, že jeho manželka komunikuje vo francúzštine. Za správny potom správny súd považuje záver orgánov verejnej správy, že nie je zrejmé, prečo spolu manželia nekomunikujú vo francúzštine, keď francúzsky jazyk je úradným jazykom v Tunise a žalobca ho ovláda (čo potvrdil aj v správnej žalobe). Samotná manželka pri výsluchu pred orgánom verejnej správy prvého stupňa uviedla, že sa dorozumievajú anglicky, nič o francúzštine neuviedla.

120. Žalobca až v replike k správnej žalobe poukázal na to, že zastupiteľský úrad predtým, ako so žalobcom vykonal osobný pohovor, obdržal mailovú komunikáciu s NBAC o upozornení na dôvodné podozrenie z účelového manželstva. V tejto súvislosti žalobca namietal, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k tomuto dôkazu a bolo porušené jeho právo na poskytnutie inej právnej ochrany v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

121. K uvedenému tvrdeniu žalobcu, ktoré bolo obsiahnuté v replike k vyjadreniu žalovaného, správny súd uvádza, že konanie pred správnym súdom sa vyznačuje koncentračnou zásadou, a teda žalobca je oprávnený a zároveň povinný vzniesť žalobné námietky v lehote dvoch mesiacov, ktorá je lehotou na podanie správnej žaloby.

122. Napriek uvedenému, správny súd v súvislosti s námietkou o neobjektívnom postupe orgánov verejnej správy uvádza, že údaj z NBAC bol len indíciou pre zastupiteľský úrad a pre orgán verejnej správy prvého stupňa a aj pre žalovaného, pričom záver o účelovom manželstve vyplýva jednoznačne aj z iných podkladov rozhodnutia. Práve táto indícia bola orgánmi verejnej správy preverovaná a boli vyhodnocované a obstarávané ďalšie dôkazy, ktorých vyhodnotením orgány verejnej správy dospeli k záveru o tom, že ide o uzavretie účelového manželstva.

123. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k správnej žalobe v závere svojho vyjadrenia uviedol, že v prípade žalobcu je potrebné zabezpečiť postup podľa § 120 ods. 2 písm. e) Zákona o pobyte cudzincov, správny súd túto informáciu vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu považuje za irelevantnú. Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu za účelom zlúčenia rodiny z dôvodu, že zo strany žalobcu išlo o uzavretie účelového manželstva.

124. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Ústavného súdu SR, Najvyššieho správneho súdu ČR, ako aj na odporúčania Rady vo vzťahu k účelovým manželstvám, správny súd má za to, že závery rozhodnutí, ako aj odporúčania, boli v prejednávanej veci zohľadnené.

125. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"); každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

126. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru; štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

127. Podľa článku 12 Dohovoru; muži a ženy spôsobili vekom na uzavretie manželstva majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.

128. Článok 8 ods. 2 Dohovoru umožňuje štátnym orgánom zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, garantovaného článkom 8 ods. 1 Dohovoru v prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu, krajiny, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V súlade s uvedeným ustanovením Dohovoru je potom aj oprávnením zmluvných štátov, aby uložili primerané podmienky a obmedzenia v prípadoch povolenia trvalého pobytu štátnym príslušníkom tretích krajín na ich území z dôvodu zlúčenia rodiny, konkrétne, aby trvalý pobyt bol povoľovaný len v prípade existujúcich a fungujúcich rodinných vzťahov a nie v prípade fingovaných rodinných vzťahov, ktoré neplnia reálne svoju funkciu. Pri neudelení trvalého pobytu z dôvodu uzavretia účelového manželstva ide o zákonom predpokladaný dôvod, ktorým sa zabezpečuje verejná bezpečnosť, hospodársky blahobyt krajiny, ochrana morálky a tiež ochrana práv a slobôd tých občanov, ktorí so štátnym príslušníkom tretej krajiny uzavierajú manželstvo.

129. Správny súd ďalej zdôrazňuje aj s odkazom na svoje rozhodnutie sp. zn. 1Scud/5/2016 zo dňa 24.08.2016, ktorého závery boli odobrené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 10Szak/17/2016 zo dňa 29.03.2017, že Zákon o pobyte cudzincov vymedzuje účelové manželstvo ako manželstvo, ktoré žiadateľ o pobyt uzavrel s cieľom získať pobyt. V zmysle uvedeného sa nevyžaduje, aby manželstvo s úmyslom obísť pravidlá povolenia pobytu uzavreli obaja manželia (aj keď nemožno vylúčiť ani takéto prípady), podstatným je, s akým účelom uzatvára manželstvo samotný žiadateľ o pobyt. Nie je vylúčené, aby príslušník štátu, v ktorom žiadateľ žiada o pobyt - garant, vstupoval do manželstva neuvedomujúc si, že motiváciou manžela - manželky pri uzavretí manželstva je len získanie zákonného vstupu a pobytu s cieľom obísť pravidlá udeľovania pobytu.

130. Správny súd ešte zdôrazňuje, že článok 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/39/2011 zo dňa 13.09.2011).

131. Obmedzenie práva na udelenie pobytu umožňuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dňa 29.04.2004 o práve občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, konkrétne v článku 35. Z tejto smernice vyplýva pre členské štáty oprávnenie vytvoriť si vlastný proces preverovania deklarovaných rodinných vzťahov pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie pobytu.

132. Pokiaľ žalobca poukazoval na časté návštevy manželky a niekedy aj spolu s deťmi v Tunise, správny súd ani tieto tvrdenia nepovažuje za spôsobilé prelomiť závery orgánov verejnej správy v preskúmavaných rozhodnutiach. Tvrdenia o návštevách v období rokov 2016 - 2018 neboli preukázané žiadnymi konkrétnymi dôkazmi (letenky a podobne) a nebolo z nich ani zrejmé, počas akého obdobia, resp. koľko dní tieto návštevy trvali.

133. Žalobca v správnej žalobe neuviedol a nepreukázal žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť závery uvedené v preskúmavaných rozhodnutiach orgánov verejnej správy, preto správny súd správnu žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol.

134. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario a žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.

135. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.