Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-449-2017.pdf
PDF · 117.87 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/449/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členov senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcu: E. E., F.. XX. XX. XXXX, T. R. P., A. X, zastúpeného JUDr. Mgr. Václavom Palinským, bytom v Košiciach, Palárikova 5, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14. 03. 2017, č.k. 41C/281/2014-142 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku, ktorým bolo uložené žalovanej zaplatiť žalobcovi 5.000 eur a vo výroku o trovách konania.
O d mi e t a odvolanie žalobcu.
N e p r i z n á v a stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 27b zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2009, § 8 ods. 5, 6, § 6 ods. 1, 2, § 15, § 16, § 17, § 18 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je opodstatnený čo do sumy 5.000 eur, preto žalobe v tejto časti vyhovel.
3. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná s poukazom na § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a súčasne, že k predbežnému prejednaniu uplatneného nároku zo strany žalobcu došlo žalovanou dňa 07. 07. 2014, keď žalovaná nevyhovela žiadosti žalobcu na náhradu škody.
4. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19. 10. 2007 sp. zn. 0Tp/424/07 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 16. 10. 2007 o 19.35 hod., pričom išlo o rozhodnutie nezákonné. Aj keď toto uznesenie nebolo zrušené odvolacím súdom po podaní sťažnosti zo strany žalobcu voči tomuto uzneseniu, na základe príkazu Okresného súdu Košice I zo dňa 25. 06. 2009 sp. zn. 2T/75/2008 bol žalobca prepustený na slobodu po tom, ako bol prvýkrát rozsudkom prvostupňového súdu oslobodený spod obžaloby.
5. Súd prvej inštancie zameral dokazovanie na zistenie, či žalobca si nezapríčinil väzbu sám svojím správaním, ktoré by predchádzalo rozhodnutiu o väzbe. V tej súvislosti uviedol, že žalobca bol vzatý do väzby z väzobných dôvodov v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ a c/ Trestného poriadku, preto pre vylúčenie nároku žalobcu na odškodnenie za väzbu by muselo byť preukázané také konanie žalobcu, ktoré odôvodňuje obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, resp. pôsobiť na svedkov, na znalcov, že bude zastrašovať svedkov, odstraňovať dôkazy a pod., teda muselo by ísť o také konanie, ktoré by dalo príčinu k obavám, ktoré by boli dôvodom väzby, lebo len v takom prípade možno hovoriť o tom, že žalobca by mal vinu na uvalení väzby. Podľa názoru súdu prvej inštancie zavinenie žalobcu na uvalení väzby nemožno vidieť len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil jeho vzatie do väzby konštatovaním, že išlo o osobu predtým niekoľkokrát súdne trestanú pre obdobný trestný čin, a že je tu dôvodná obava, že by mohol z tohto dôvodu pokračovať v trestnej činnosti obdobnej povahy. Zavinenie na vzatí do väzby zo strany žalobcu nemožno vidieť ani v tom, že sa žalobca ako obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo že odmietol vypovedať, a tak svojím konaním vzbudil obavu, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením svedkov alebo spoluobvinených. V tej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na judikatúru slovenských a českých súdov.
6. V danom prípade k zadržaniu žalobcu došlo po tom, čo bol po istú dobu odpočúvaný a sledovaný, pričom tieto úkony neboli vykonané v súlade so zákonom, ako bolo konštatované v trestnom konaní, a to pri policajnej razii. V aute, v ktorom sa nachádzal žalobca spolu s ďalšou spoluobvinenou osobou sa našli drogy, preto bolo podozrenie, že s tým má žalobca niečo spoločné. Navyše bol v tom čase podmienečne prepustený na slobodu za obdobný trestný čin, aký sa mu aj v tomto prípade kládol za vinu. Na steroch z rúk žalobcu sa nenašli žiadne stopy po drogách, nejaké stopy sa našli v moči, avšak túto skutočnosť žalobca v priebehu trestného konania namietal, keď tvrdil, že moč trestným orgánom nevydal a že neexistuje ani zápisnica o jeho vydaní. Od začiatku tvrdil, že veci, ktoré sa našli v jeho aute a súviseli s drogovou činnosťou mu nepatrili. Žalobca odmietol odovzdať moč a odmietol vypovedať v neprítomnosti svojho obhajcu pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Zo žiadneho záznamu v spise súd nemal za preukázanú tú skutočnosť, že by žalobca mal ovplyvňovať svedkov, či znalcov. Z konania žalobcu pred vzatím do väzby nemal súd zistené také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že zapríčinil väzbu sám s poukazom na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o ďalší dôvod väzby, ktorým bola dôvodná obava, že by mohol utiecť alebo sa skrývať, žiadne také konanie, ktoré by tomu nasvedčovalo zo strany žalobcu, nemal súd za preukázané. Pri samotnom zadržaní síce žalobca odmietol vystúpiť na výzvu polície z auta, z ktorého bol vytiahnutý, avšak zo žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v trestnom spise nevyplýva, že by sa žalobca pri zadržaní pokúsil o útek. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nemá žiadnu vinu na uvalení väzby, v ktorej bol následne 619 dní nezákonne.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný čo do sumy 5.000 eur. Žalobca bol vo väzbe od 16. 10. 2007 do 24. 09. 2012, t.j. 619 dní, kedy bol na základe príkazu súdu z väzby prepustený a dňa 24. 09. 2012 bol právoplatne oslobodený spod obžaloby.
8. Pokiaľ žalobca uplatnil nárok na na náhradu skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť vo výške 13.358,02 eur z toho dôvodu, že počas výkonu väzby nemohol prenajímať osobné motorové vozidlo zn. Z. I., súd nárok žalobcu v tejto časti nemal za preukázaný. Vychádzal zo zistenia, že žalobca výšku údajného ušlého zisku, ktorý vyvodil zo sumy 21,58 eur za každý kalendárny deň väzby, hodnoverným spôsobom nepreukázal. Aj keď žalobca predložil súdu Zmluvu o prenájme motorového vozidla zo dňa 24. 09. 2007, z ktorej vyplynulo, že žalobca prenajal nájomcovi vozidlo za 650,- Sk za každý kalendárny deň, z obsahu zmluvy nevyplýva, na aké obdobie sa tak stalo. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nemožno vyvodiť pravidelnosť prenajímania predmetného vozidla každý kalendárny deň v roku za tú istú sumu, čo neuvádzal ani samotný žalobca. Žalobca tiež uviedol, že vozidlo neprenajímal na základe živnostenského oprávnenia, ale iba ako fyzická osoba a príjem z tejto činnosti nepresiahol 1.900 eur ročne. Nie je potom zrejmé, na základe čoho žalobca vyčíslil ušlý zisk vo výške 13.358,02 eur. Tvrdenia žalobcu o výške ušlého zisku v tomto smere súd považoval za špekulatívne a ničím nepodložené.
9. Pokiaľ žalobca uplatnil nárok na náhradu škody pozostávajúcej zo vzniknutých výdavkov počas výkonu väzby vo výške 2.091,18 eur, ani túto škodu nemal súd prvej inštancie za preukázanú, keďže žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení. Žalobca tvrdil, že výdavky pozostávali z nákupu tovaru v bufete, najmä stravy, poštových známok, obálok, písacích potrieb a liekov.
Tieto vyčíslil v priemere 99,58 eur x 21 mesiacov. Žiadnym spôsobom však nepreukázal, že tieto výdavky skutočne musel vynaložiť a v akej výške. Preto žalobu súd prvej inštancie aj v tejto časti zamietol.
10. Žalobca uplatnil nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu rozhodnutím o vzatí do väzby, ktorú vyčíslil v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. za každý deň väzby, vychádzajúc z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve a ktorú vypočítal vo výške 13.998,26 eur. Okrem toho uplatnil aj nemajetkovú ujmu v súlade s § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. vo výške 560.000,- eur, keď tvrdil, že vzatie do väzby mu spôsobilo závažné následky v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. V súvislosti s vyšetrovaním drogovej trestnej činnosti ho začali priatelia, známi a jeho okolie, v ktorom sa pohyboval považovať za obchodníka s drogami a užívateľa drog. Vnímali ho ako problémovú osobu, jeho konanie odsúdili ako zavrhnutia hodné a vyhýbali sa mu. V dôsledku väzby sa mu rozpadla rodina, rozviedol sa a všetko malo negatívny vplyv na vzťah s maloletou dcérou, s ktorou sa doposiaľ nestýka. Žil v právnej neistote takmer 2 roky, nevedel, či bude odsúdený za závažný trestný čin alebo oslobodený. Tieto dôvody, ktoré uviedol žalobca na zdôvodnenie nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie zobral do úvahy pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy priznanej rozsudkom vo výške 5.000,- eur.
11. Väzba podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade zásadným spôsobom zasiahla do osobnej slobody žalobcu, nemohol vykonávať svoje obvyklé činnosti, bol obmedzený v styku s rodinou, družkou, nemal možnosť počas tohto obdobia sa spoločensky uplatniť a boli obmedzené aj jeho zárobkové možnosti (z prenajímania motorového vozidla).
12. Pokiaľ ide o iné následky, na ktoré poukazoval žalobca, tieto podľa názoru súdu prvej inštancie neboli preukázané. V konaní nebolo preukázané, že by vyšetrovanie drogovej trestnej činnosti a výkon väzby mali vplyv na vzťahy žalobcu s rodinou, priateľmi, známymi a na prostredie, v ktorom sa pohyboval, či hľadanie si zamestnania. Žalobca aj keď tvrdil, že ľudia ho vnímali inak, že mal problémy v súvislosti s väzbou a trestným činom a jeho medializáciou, na preukázanie týchto tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, a ani nenavrhol žiadne dôkazy súdu vykonať. Pokiaľ tvrdil, že okolie ho považovalo za obchodníka s drogami a užívateľa drog, žalobca bol už predtým za obdobný trestný čin stíhaný a aj odsúdený, pričom bol aj vo výkone trestu odňatia slobody. Následne bol podmienečne prepustený a počas tohto obdobia sa mal dopustiť trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu v trestnom konaní. Zo strany žalobcu nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie preukázané, že takýto názor na neho si jeho priatelia, známi a aj okolie nevytvorili na základe predchádzajúceho odsúdenia. Žalobca bol niekoľkokrát trestne stíhaný a aj odsúdený, v priebehu roku 2014 2-krát, pričom od 19. 04. 2016 do 29. 09. 2016 si odpykával trest odňatia slobody v ÚZVJS Ružomberok, aj keď v oboch prípadoch išlo o iný trestný čin, ako ten, ktorý sa mu kládol za vinu v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/75/2008 na OS Košice I. Tieto iné odsúdenia nemôžu byť bez vplyvu na jeho povesť. Z rozvodového spisu žalobcu a jeho manželky súdu vyplynulo, že k odcudzeniu medzi manželmi došlo z dôvodu, že žalobca konal protispoločenské činy, s čím jeho manželka nesúhlasila. Manželstvo bolo rozvedené 12. 10. 2007, t. j. ešte predtým, než bol žalobca nezákonne vzatý do väzby dňa 16. 10. 2007. Toto trestné konanie preto nemohlo mať žiaden vplyv na jeho vzťah s manželkou. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v dôsledku väzby došlo k ochladnutiu jeho vzťahu s maloletou dcérou, súd prvej inštancie z rozvodového spisu zistil, že žalobca o maloletú dcéru nejavil veľký záujem ani pred rozvodom, navštevoval ju len sporadicky. Žalobca tiež nepreukázal, že by sa nevedel zamestnať práve v dôsledku výkonu väzby, najmä keď predtým nebol v riadnom zamestnaneckom pomere.
13. Vychádzajúc z týchto úvah súd prvej inštancie mal za to, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný čo do výšky 5.000,- eur, preto žalobe v tejto časti vyhovel a žalobu v zostávajúcej časti zamietol.
14. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, 2 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 5.000,- eur.
15. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietajúcemu výroku podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
16. Žalobca súčasne s odvolaním požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania. Svoju žiadosť odôvodnil skutočnosťami na strane svojho zástupcu JUDr. Mgr. Václava Palinského. Uviedol, že jeho splnomocnený zástupca z dôvodu vážneho akútneho onemocnenia nemohol podať odvolanie včas.
17. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 05. 09. 2017 č.k. 41C/281/2014-199, právoplatným dňa 23. 09. 2017 návrh žalobcu na odpustenie zmeškanej lehoty, zamietol. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 122 C.s.p. tým, že lehota na podanie odvolania žalobcovi uplynula dňa 05. 04. 2017. Zástupca žalobcu sa dostavil na lekárske ošetrenie dňa 03. a dňa 04. 04. 2017, teda po uplynutí 13 dní od doručenia rozsudku. Zástupca žalobcu nebol práceneschopný z dôvodu závažného ochorenia či úrazu a ani nebol hospitalizovaný, resp. pripútaný na lôžko. V žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty uvádza dôvod vážneho akútneho ochorenia, ktorý súd prvej inštancie nepovažoval za postačujúci na to, aby odpustil žalobcovi zmeškanie lehoty.
18. Proti rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcej časti a proti výroku o trovách konania v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V dôvodoch odvolania vytkla súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, keď na daný prípad aplikoval ust. § 6 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom vo veci bolo potrebné aplikovať ust. § 8 tohto zákona. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je samostatným právom, odlišným od práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ust. § 8 tohto zákona zakladá osobitné právo na náhradu škody spôsobenej v trestnom konaní rozhodnutím súdu a určuje osobitné kritériá, za splnenia ktorých je možné domáhať sa náhrady škody spôsobenej týmto rozhodnutím. Odvolateľ uznal, že tento nedostatok nemusel zapríčiniť nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, nakoľko skutkový stav je možné subsumovať aj pod ust. § 8 ods. 5 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie považoval námietku žalovanej o prekážke vzniku nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., teda zavinenia väzby žalobcom, za nedôvodnú. Podľa názoru žalovanej zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavinením začatia trestného stíhania alebo vznesenia obvinenia, pretože skutočnosti odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby sú skutkovo odlišné od týchto, pre ktoré možno začať trestné stíhanie alebo vzniesť obvinenie. Pre posúdenie miery zavinenia obvineného na uvalení väzby je rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím o väzbe. V tej súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/882/2003. Vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu ČR, na ktorú žalovaná odkázala v odvolaní, postačuje k naplneniu predpokladu o zavinení na vzatí do väzby i nevedomá nedbanlivosť obvineného. Absencia záznamu o pokuse žalobcu o útek pri jeho zadržaní, podľa názoru žalovanej neznamená, že neuposlúchnutie výzvy príslušníka polície, s následkom potreby použitia donucovacích prostriedkov voči žalobcovi pri jeho zadržaní, neindikuje zmýšľanie žalobcu smerujúce k vyhýbaniu sa trestnoprávnej zodpovednosti. Žalobca sa pri jeho zadržaní bránil. Vec je potrebné vnímať v kontexte hroziaceho trestného stíhania v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu uloženého trestu pre trestný čin rovnakej povahy ako v danej veci. Konanie žalobcu v čase jeho zadržania spočívajúce v nepodrobení sa zákroku príslušníkov polície je možné považovať podľa názoru odvolateľa za okolnosť podporujúcu tvrdeniu žalovanej, že žalobca svojím predošlým správaním a spôsobom života, ako i týmto svojím počínaním v čase jeho zadržania vyvolal stav, na základe ktorého sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí žalobcu do väzby. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia polemizuje so zákonnosťou nariadenia väzby, žalovaná poukázala na to, že o sťažnosti žalobcu proti jeho vzatiu do väzby rozhodol odvolací súd tak, že túto zamietol. Odposluchy a sledovanie žalobcu, ktoré súd prvej inštancie označil za nezákonné boli v trestnom konaní vyhlásené za prípustný dôkaz, vykonaný v súlade so zákonom a otázka, či žalobca vydal alebo nevydal vzorku moču, v ktorom sa mali nájsť stopy po drogách, bola v trestnom konaní bezpredmetná, nakoľko trestné stíhanie sa viedlo pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania, kde otázka užívania drog je pre trestnosť skutku z podstaty veci irelevantná. Pokiaľ ide o trovy konania, vytkla súdu prvej inštancie, že nevychádzajúc z toho, že žalobca bol úspešný len v nepatrnej časti 2,8 % z uplatneného nároku, žalovanej patrí preto plná náhrada trov konania.
19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, skôr ako pristúpil k vecnému preskúmaniu odvolania podaného stranami sporu zistil, že odvolanie žalobcu bolo podané oneskorene.
20. Rozsudok bol žalobcovi cestou jeho splnomocneného zástupcu doručený dňa 20. 03. 2017, z čoho vyplýva, že 15 - dňová lehota pre podanie odvolania žalobcovi uplynula dňa 05. 04. 2017. Žalobca cestou svojho splnomocneného zástupcu podal vo veci odvolanie, ktoré doručil osobne súdu prvej inštancie dňa 10. 04. 2017, urobil tak po 15 - dňovej zákonom stanovenej lehote. Súčasne s podaním odvolania žalobca doručil súdu prvej inštancie aj žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 05. 09. 2017 č.k. 41C/281/2014-199, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 09. 2017 tak, že návrh žalobcu na odpustenie zmeškanej lehoty, zamietol.
21. Vzhľadom na to, že žiadosť žalobcu o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania bola súdom prvej inštancie zamietnutá a žalobca podal odvolanie po zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote, odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako odvolanie žalobcu v súlade s ust. § 386 písm. a/ C.s.p., odmietnuť.
22. Následne Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.") v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené.
23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12. 09. 2018 o 09.45 hod. v poj. miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 05. 09. 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
24. Žalovaná v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
25. Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.
26. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nedošlo ani k porušeniu procesných práv strán sporu. Odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, tak ako vyplýva zo zákonných ustanovení. Nemožno prisvedčiť žalovanej, že by v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie nevyporiadal s dôkazmi a argumentmi ňou uvádzanými v priebehu konania. Preto odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
27. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
28. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané žalovanou. Táto pritom uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Preto odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
29. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:
30. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú výkonom väzby žalobcu v zmysle ust. § 8 zák. č. 514/2003 Z.z. a ktorými sú existencia škody, zrušenie nezákonného rozhodnutia a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o väzbe a vznikom škody.
31. Odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z.
32. V danom prípade niet pochýb o tom, že k ujme žalobcu na jeho osobnostných právach výkonom väzby, došlo. Pri hodnotení následkov výkonu väzby u žalobcu spočívajúcich v jeho osobnej sfére je aj podľa názoru odvolacieho súdu už len z dôvodu obmedzenia osobnej slobody a súkromia namieste
priznanie finančného zadosťučinenia, keďže ide o najzákladnejšie práva, ktoré boli vo vzťahu k žalobcovi v danom prípade porušené.
33. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na okolnosti samotnej veci je priznanie finančného odškodnenia žalobcovi účinným prostriedkom na zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, ktorým bol výkon väzby v trvaní 619 dní.
34. Podľa ust. § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31. 12. 2008 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
35. Podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01. 01. 2009 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
36. Podľa odseku 2 cit. zákonného ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
37. Podľa odseku 3 cit. zákonného ustanovenia výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
38. Podľa ods. 4 cit. zákonného ustanovenia výška nemajetkovej ujmy spôsobená rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8, je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
39. Žalobca bol v danom prípade vo výkone väzby v období od 16. 10. 2007 do 25. 06. 2009 (619 dní), z čoho vyplýva, že na daný prípad bolo potrebné pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy aplikovať vyššie cit. zákonné ustanovenia, účinné v čase výkonu väzby žalobcu. Aj keď kritériá, podľa ktorých sa určuje výška nemajetkovej ujmy boli do zákona č. 514/2003 Z.z. zavedené až s účinnosťou od 01. 01. 2009 zákonom č. 517/2008 Z.z., bolo potrebné uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať v zmysle týchto kritérií. Podľa rovnakých kritérií totiž právna aj súdna prax postupovala dávno pred účinnosťou tejto novely, preto tým, že zákon sa novelizoval až s účinnosťou od 01. 01. 2009, nič sa nezmenilo na posudzovaní nároku, lebo súdy zohľadňovali tieto kritériá už v čase, kedy ich ust. § 17 výslovne neobsahovalo.
40. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že určenie finančného odškodnenia žalobcovi v danom prípade malo byť stanovené podľa celkovej dĺžky obmedzenia jeho osobnej slobody v trvaní 619 dní, keďže časové okolnosti sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie odškodnenia. Navyše aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zakotvila rovnaké orientačné kritériá pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy. Výška nemajetkovej ujmy stanovená súdom prvej inštancie, ktorý pri použití týchto kritérií určil náhradu za 1 deň výkonu väzby vo výške sumy okolo 8,- eur, je podľa názoru odvolacieho súdu nízka, nakoľko táto nevychádza z porovnateľnej úrovne odškodnenia v iných európskych štátoch
- Signatárov dohovoru, ktorý za deň obmedzenia osobnej slobody stanovujú náhradu vo výške od 20 eur po 50 eur (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010). Celkovo stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie vo výške 5.000,- eur je podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na výkon väzby v trvaní 619 dní nízka a nie je v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
41. Vzhľadom na to, že v danej veci bolo odvolanie podané len žalovanou, nemohol odvolací súd rozhodnúť v neprospech odvolateľa a priznať žalobcovi vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy.
42. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobca si nezavinil väzbu sám.
43. Pre posúdenie, či obvinený si väzbu zavinil sám, sú významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre jeho vzatie do väzby, prípadne jej trvanie, či predĺženie (rozsudok NS ČR zo dňa 26. 11. 2003 sp. zn. 25Cdo 882/2003). Možno prisvedčiť odvolateľovi, že vzhľadom na to, že zákon nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby, postačuje aj naplnenie predpokladu, ktorým je nevedomá nedbanlivosť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Nie je preto významné, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný.
44. Pre vyvodenie záveru, že obvinený si sám zavinil väzbu by bolo potrebné, aby vykonaným dokazovaním boli zistené také konkrétne skutočnosti, významné pre rozhodnutie o vzatí do väzby, ktoré by svedčili o tom, že obvinený si väzbu zavinil sám.
45. Z uznesenia o vzatí do väzby obvineného a ani z iných listinných dôkazov obsiahnutých v trestnom spise nevyplývajú ani podľa názoru odvolacieho súdu také konkrétne dôvody, z ktorých by mohol vyplynúť záver o zavinení žalobcu na vzatí do väzby, ktorá bola uvalená v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ a c/ Trestného poriadku. Takýmito skutočnosťami nie je ani fakt, že obvinený sa mal dopustiť skutku, ktorý mu bol kladený za vinu počas podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody za obdobný skutok. Za takú skutočnosť nemožno považovať ani to, že obvinený nevystúpil z auta pri jeho zadržaní počas služobného zákroku, ako správne uzavrel súd prvej inštancie.
46. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonaným dokazovaním nebolo zistené žiadne také konanie žalobcu pred jeho vzatím do väzby, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že si väzbu zavinil sám.
47. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo vyhovujúcej časti v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p., ako vecne správny.
48. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodovaní o trovách konania aplikujúc ust. § 255 C.s.p. dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy.
49. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 a § 256 C.s.p. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech a rovnako z v odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca, ktorého odvolanie bolo odmietnuté, preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva stranám právo na náhradu trov odvolacieho konania.
50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).