Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28C-232-2015.pdf
PDF · 134.85 KB
No categories available
28C/232/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcov: 1. D. T., L.. XX.XX.XXXX,J. B.S. XX, P..Č.. G., G. XX, X. D. T. L.. XX.XX.XXXX, J. B. XX, P..Č.. G., G. XX S. X. X. T., L.. XX.XX.XXXX, J. B. XX, P..Č.. G., G. XX, všetci právne zastúpení JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Hlavná 61, proti žalovaným: 1. I. T., L.. XX.XX.XXXX, J. G., B. XX, právne zast. Mgr. Peter Troščák, advokát so sídlom Hlavná 50, Prešov a 2. R. E., L.. XX.XX.XXXX, J. B.Č. XX, právne zastúpenej JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom so sídlom v Prešove, Slovenská 69, o neplatnosť závetu, o odvolaní oboch žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXC/XXX/XXXXXX- zo dňa 26.10.2016, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou určil, že dôvody vydedenia žalobcov v 1., 2. a 3. rade ich starým otcom poručiteľom I. T., L.. XX. XX. XXXX, X. K. XX. XX. XXXX uvedené v závete a v listine o vydedení spísanom v notárskej listine zo dňa XX. XX. XXXX, L. XX/XXXX, L. XXXX/XXXX nie sú dané a v časti určenia neplatnosti závetu vo výške jednej polovice ich dedičského podielu zo zákona.
Vo zvyšku mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrh žalobcu na určenie neplatnosti listiny o vydedení v celom rozsahu a v časti určenia neplatnosti závetu nad jednu polovicu dedičských podielov žalobcov v 1., 2. a 3. rade zamieta.
Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto: „určuje, že dôvody vydedenia žalobcov v 1., 2. a 3. rade ich starým otcom, poručiteľom I. T.L., L.. XX.X.XXXX, X. K. XX.X.XXXX, uvedené v závete a v listine o vydedení spísanom v notárskej listine zo dňa XX.X.XXXX, L. XX/XXXX, L. XXXX/XXXX nie sú dané a závet a listina o vydedení je neplatná,
priznáva náhradu trov konania žalobcom v 1. až 3. rade vo výške 100 %. “
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa domáhali určenia tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Okresný súd aplikujúc ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a), b), c), d) Občianskeho zákonníka uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu a citovaného zákonného ustanovenia dôvody vydedenia zo strany poručiteľa neboli dané.
3. Podľa súdu prvej inštancie v prvom rade dôvody, ktoré sú uvedené v listine o vydedení začínajú dôvodmi, ktoré neboli na strane žalobcov, ale ich rodičov. Vytýkanie toho, že celé roky žili na poschodí domu, neprispievali na domácnosť, inkaso, smetie je podľa súdu prvej inštancie výčitka, za ktorú nemôžu niesť žalobcovia zodpovednosť, keďže behom 20-tich rokov tak, ako je uvedené v listine o vydedení, boli väčšiu časť maloletými, resp. na výživu odkázanými osobami. Poručiteľ namietal v listine o vydedení aj skutočnosť, že zanechali horné bývanie v dezolátnom stave, čo však podľa názoru súdu nemôže byť pripísané na vrub žalobcom ako deťom po nebohom synovi poručiteľa a jeho manželke. V listine o vydedení poručiteľ uvádza, že svojim spôsobom života nikdy neprejavili o neho a manželku žiaden záujem a žiaden cit a pomoc. Táto okolnosť však podľa súdu prvej inštancie nebola nijakým spôsobom preukázaná, práve naopak. Aj súrodenci poručiteľovej manželky napríklad uvádzali tú skutočnosť, že vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami (žalobcami), keď boli malí, bol dobrý a všetci svedkovia, ktorí boli vypočutí v konaní, ako aj samotní účastníci ako hlavný problém ich vzťahov videli skutočnosť, že rodičia žalobcov celé roky neplatili za bývanie. Táto okolnosť nebola v podstate preukázané, a teda súd prvej inštancie nemá relevantne preukázaná, či za bývanie rodičia žalobcov platili alebo nie. Podstatné však je na tejto okolnosti uviesť, že prispievanie na domácnosť nezaťažovalo samotných žalobcov, ale ich rodičov a nemôže sa správanie rodičov žalobcov pripísať v zmysle citovaného zákonného ustanovenia na úkor samotných žalobcov.
4. Pri vydedení musí podľa okresného súdu byť preukázané neposkytnutie potrebnej pomoci. Táto okolnosť však podľa súdu prvej inštancie vôbec nebola preukázaná. Treba uviesť, že práve rodičia žalobcov, tak nebohý otec ako aj matka boli opatrovateľmi starých rodičov žalobcov dlhšie obdobie a podľa vyjadrení tú starostlivosť zabezpečovali riadnym spôsobom. Bolo preukázané nielen výpoveďami samotných žalobcov ale aj svedkov (B. E., D. T.), že vnúčatá pomáhali svojim rodičov pri starostlivosti o starých rodičov. Netreba zabúdať ani na fakt, že so starými rodičmi býval bratranec žalobcov svedok B.Š. E., ktorý im tiež poskytoval časť starostlivosti. Zo svedeckej výpovede Ľ. T. vyplynulo, že podľa nej žalobcovia nepomáhali starým rodičom, pretože keď ich otec bol opatrovateľom, zavolal ich - Ľ. T. a jej manžela, svojho brata - žalovaného v 1. rade, aby mu pomohli s predvianočným upratovaním. Túto okolnosť nikto nespochybňoval, ale bolo to len jedno upratovanie, z ktorého nemôže súd vyvodiť záver o trvalom nepomáhaní zo strany žalobcov.
5. Dôležitým v tejto súvislosti s poukazom na ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a) je podľa súdu prvej inštancie z právnej praxe vyplývajúce skutočná potreba pomoci, neodmietanie pomoci samotným poručiteľom a možnosť potomka túto pomoc reálne poskytnúť. Nemôže sa pripisovať v neprospech žalobcov neposkytnutie pomoci, kedy bolo preukázané, že o starých rodičov postarané bolo, pretože posledné obdobie, kedy žalobcovia boli už plnoletí, mali vždy starí rodičia opatrovateľa, ktorý im zabezpečoval potrebnú pomoc a to čo sa týka hygieny, jedla a starostlivosti o domácnosť. Z praxe je zrejmé, že sám poručiteľ by sa mal pričiniť o to, aby si s potomkom vytvoril vzťahy, ktoré by mali medzi príbuznými byť. Vydedenie prichádza podľa judikatúry súdov do úvahy len vtedy, keď má poručiteľ záujem kontaktovať sa s potomkom, neprejavovanie záujmu potomka o jeho osobu ho mrzí a celá situácia mu nie je ľahostajná. Z výpovedi samotných strán a to aj žalovaných, ako aj svedkov však vyplynulo, že práve na naliehanie poručiteľa museli žalobcovia opustiť dom v B. a taktiež bolo preukázané to, že keď chceli starého otca navštíviť, ten ich k sebe ani nepustil a vyhnal ich von. Je teda otázne, ako mali žalobcovia voči svojmu starému otcovi rozvíjať ich vzájomný vzťah, keď sa vzťahy výrazne naštrbili po smrti starej mamy a otca žalobcu tak, ako to bolo preukázané a vyplýva to z uvedeného skutkového stavu. Súd prvej inštancie mal teda za to, že dôvody vydedenia v zmysle ustanovení § 469 ods. 1 písm. a) neboli preukázané.
6. V tejto súvislosti treba podľa okresného súdu uviesť aj tú skutočnosť, že nebolo preukázané neprejavovanie opravdivého záujmu zo strany žalobcov. Strany ako aj svedkovia uviedli, že ako deti mali žalobcovia so starými rodičmi dobrý vzťah a vzťahy sa vyhrotili v posledných rokoch a najmä po návrate žalovanej v 2. rade z S. a smrti poručiteľovej manželky.
7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že dôvody vydedenia, ktoré sú uvedené v listine o vydedení sa vzťahujú predovšetkým na správanie rodičov žalobcov, za čo ale podľa okresného súdu žalobcovia nenesú zodpovednosť a ďalšie uvedené skutočnosti o neposkytnutí pomoci a neprejavenie záujmu neboli preukázané, resp. nebol takého charakteru, žeby naplnili hmotnoprávne ustanovenie § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešným žalobcom priznal proti žalovaným náhradu trov konania.
9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja žalovaní.
10. Žalovaná v 2. rade vo svojom odvolaní, ktorým zhodne s druhým zo žalovaných napadla rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Uviedla, že poručiteľ sa obsahom závetu a listiny o vydedení odvolával nielen na ustanovenie § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka, ale aj na písm. d) tohto ustanovenia, pričom v závete a v listine o vydedení je okrem iného jasne napísané, že „žili neusporiadaným spôsobom života.“ Zdôraznila, že poručiteľ urobil závet na listine o vydedení v stave spôsobilom na právne úkony slobodne a vážne s tým, že to bola jeho jediná a posledná možnosť, ako rozhodnúť o svojom majetku pre prípad smrti, pričom táto skutočnosť nebola v konaní sporná. Odvolateľka mala za to, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že dôvody uvedené v listine o vydedení sa týkajú rodičov žalobcov, nie sú správne, nakoľko závet a listina o vydedení v celom rozsahu odkazuje práve na žalobcov v 1. až 3. rade.
11. Žalovaná v 2. rade uviedla, že ku dňu spísania závetu a listiny o vydedení boli všetci traja žalobcovi plnoletí vnuci, pričom nesúhlasila s argumentáciou súdu, podľa ktorého boli žalobcovia väčšiu časť maloletými a resp. na výživu odkázanými osobami a že nemôžu niesť zodpovednosť za to, že neprispievali na domácnosť, inkaso a smeti. Žalobcovia v čase, keď už boli plnoleté osoby, neprejavili žiadnu snahu ani záujem akokoľvek finančne prispievať a to napriek tomu, že ich o to poručiteľ viac krát požiadal. Zákonodarca neposkytuje žiadnu tzv. „ochrannú lehotu“ po dovŕšení plnoletosti, kedy by sa ustanovenia Občianskeho zákonníka mali na osoby blízke veku dospelosti alebo po dovŕšení dospelosti aplikovať inak. Ďalej mala žalovaná v 2. rade za to, že žalobcovia v čase, keď boli maloletými, mali sa správať voči poručiteľovi tak, aby mu poskytli potrebnú pomoc v chorobe, starobe a v iných závažných prípadoch, mali o poručiteľa prejavovať opravdivý záujem.
12. Ďalej žalovaná v 2. rade poukázala na skutočnosť, že v zmysle zákonných ustanovení nie je vylúčené aby poručiteľ urobil v jednej listine svoj závet a súčasne do neho zahrnul aj ustanovenie o tom, že svojho potomka, resp. jeho detí vylučuje z dedenia tak, ako to urobil v tomto prípade poručiteľ závetom a v listine o vydedení zo dňa XX. XX. XXXX. Avšak zo zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, že listina o vydedení a závet sú dve samostatné a navzájom nezávislé právne úkony mortis causa a to i za predpokladu, že sú obsiahnuté v jednej listine. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že závet a listina o vydedení sú neplatné. S uvedeným záverom žalovaná v 2. rade v celom rozsahu nesúhlasila, navyše mala za to, že nie je daný žiaden dôvod pre neplatnosť závetu. Súd v odôvodnení rozsudku neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mali spôsobovať práve neplatnosť závetu.
13. V konaní bolo podľa žalovanej v 2. rade jednoznačne preukázané, že žalobcovia mali vedomosť o odkázanosti poručiteľa v jeho pokročilom veku na poskytnutie pomoci ako aj o jeho zlom zdravotnom stave a napriek tomu potrebnú pomoc v chorobe a starobe neposkytli a neprejavili o poručiteľa žiadny záujem. Taktiež mala za to, že správanie žalobcov voči poručiteľovi bolo v rozpore s dobrými mravmi.
14. Podľa žalovanej v 2. rade sa súd v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal s dôvodmi vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka, keď poručiteľ v závete a v listine o vydedení uviedol, že žalobcovia žili neusporiadaným spôsobom života, medzi sebou mali rôzne zvady a bitky a často zasahovala aj polícia. Ďalej poručiteľ v závete uviedol, že útočili aj na jeho dcéru R. E. a verbálne aj na syna I. T. a zostala po ich odchode rozbitá domácnosť.
15. V ďalšom žalovaná v 2. rade vo svojom odvolaní uviedla, že žalobcovia počas života poručiteľa sa správali spôsobom prekračujúcim zásady spoločenskej slušnosti, keď najstarší syn, t. j. žalobca v 1. rade úmyselne zamykal bránu do hospodárskej miestnosti, kde mal poručiteľ pracovné náradie, ktoré potreboval pri práci okolo domu. Žalobca v 1. rade nepracoval a neprejavoval žiaden záujem ani snahu zamestnanca. Žalobca v 2. rade pracoval ale zarobené peniaze väčšinou prepil a žalobkyňa v 3. rade aj keď bola doma, nikdy neprejavovala o poručiteľa záujem a neposkytla mu nijakú pomoc. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa správali k ich vlastnému otcovi agresívne, čím dochádzalo medzi nimi aj k fyzickým útokom a napadnutiam. Skutočnosť, že matka žalobcov D. T. sa starala o poručiteľa, ktorému bola v istom čase určená ako opatrovateľka je v tomto prípade podľa odvolateľky právne irelevantná, nakoľko predmetom poručiteľovho závetu a listine o vydedení je vydedenie žalobcov v 1. až 3. rade a vydedenie
sa nijako netýkalo osoby D. T.. V konaní bolo preukázané, že žalovaná v 2. rade počas obdobia, keď žila v S. posielala nemalé finančné prostriedky poručiteľovi ako aj jej nebohému bratovi, otcovi žalobcov v 1. až 3. rade.
16. Žalovanej v 2. rade bolo priznané právo na právnu pomoc, nakoľko v súčasnosti nedisponujú žiadnym majetkom, nachádza sa vo finančnej tiesni a nemá žiadne zvyšné finančné prostriedky, čo je podľa žalovanej v 2. rade dôvodom na to, aby súd nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené v rámci svojho odvolacieho návrhu žiadala žalovaná v 2. rade aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.
18. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní uviedol, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody vydedenia nie sú dané, potom nemohol zároveň dospieť k záveru, že listina o vydedení je neplatná, pretože ak je táto listina neplatná, neexistuje príčinná súvislosť pre posudzovanie dôvodov vydedenia. Podľa žalovaného v 1. rade v predmetnej veci nie je možné ani teoreticky určiť neplatnosť celého závetu, pretože neplatnosť sa môže týkať len tej časti a podielov, ktoré mali pripadnúť žalobcom v 1. až 3. rade ako neopomenuteľným dedičom. Súd prvej inštancie z obsahu listiny o vydedení prehliadol hlavný dôvod vydedenia a to dôvod uvedený v § 469a ods. 1 písm. d) o trvalom vedení neusporiadaného života, ktorý v konaní vôbec nezohľadnil napriek tomu, že bolo skutkovo jasne a zrozumiteľne vymedzení v listine o vydedení. Podľa žalovaného v 1. rade je nepochybné, že tento dôvod vydedenia bol do zákona zavedený z dôvodu, aby poručiteľ mohol ešte za svojho života odvrátiť situáciu, keď má jeho majetok pripadnúť dedičovi, ktorý si dedičstvo nebude vážiť. Neusporiadaným životom treba rozumieť každú odchýlku od obvyklého spôsobu života, ktorým potomok ohrozuje nielen seba ale aj svoju rodinu. Judikatúra považuje za vedenie neusporiadaného života také správanie, ktoré vybočuje z rámca všeobecnej predstavy o správaní v súlade s dobrými mravmi. Práve toto správanie žalobcov v podobe poškodzovania rodinného domu, ktorý je predmetom dedičstva po poručiteľovi doviedlo poručiteľa k tomu, aby ich vydedil, pretože je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že dedič, ktorý počas života poručiteľa poškodzuje jeho majetok (rodinný dom) nemôže byť považovaný za iného ako nehodného dediča. Keďže žalobcovia v 1. až 3. rade žili v rodinnom dome poručiteľa je nepochybné, že zodpovedajú za každé poškodenie miestnosti rodinného domu, ktoré obývali či užívali ako to špecifikoval poručiteľ v listine o vydedení. V tomto smere podľa žalovaného v 1. rade dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože dôvod vydedenia v podobe trvalého vedenia neusporiadaného života je skutkovým zistením jasne vyplývajúcim z listiny o vydedení a v dôsledku tohto pochybenia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 19. Vzhľadom na uvedené navrhol žalovaný v 1. rade v rámci svojho odvolacieho petitu aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
20. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniam žalovaných uviedli, že súd prvej inštancie vec správne právne skutkovo posúdil. Zvýraznili, že počas celého konania nebolo preukázané, žeby žalobcovia odmietli poručiteľovi poskytnúť požadovanú pomoc, o ktorú ich poručiteľ žiadal. Ako súd prvej inštancie správne poukázal, dôležitým hľadiskom je to, či potomok mal reálnu možnosť prejavovať o poručiteľa záujem. Vydedenie prichádza do úvahy len vtedy, ak má poručiteľ záujem kontaktovať sa s potomkom, neprejavenie záujmu potomka o jeho osobu ho mrzí a celá situácia mu nie je ľahostajná. Rovnako nie je možné žalobcom dávať za vinu, že celé roky žili na poschodí domu, neprispievali na domácnosť, za čo nemôžu niesť zodpovednosť, keďže behom 20 rokov tak, ako je to uvedené v listine o vydedení boli žalobcovia väčšinou maloletými. Z výpovedi žalobcu jasne vyplýva, že títo pomáhali svojmu zosnulému otcovi a následne aj matke pri opatrovaní svojich starých rodičov, mali s nimi dobrý vzťah až do návratu žalovanej v 2. rade z S.. Súd prvej inštancie podľa žalobcu správne skonštatoval, že prispievanie na domácnosť nezaťažovalo ich samotných ale ich rodičov a nemôže za správanie ich rodičov pripisovať v zmysle citovaného zákonného ustanovenia na úrok žalobcov.
21. Žalobcom sa nemôže pripisovať v ich neprospech neposkytnutie pomoci poručiteľovi, kedy bolo preukázané, že o ich starých rodičov bolo postarané, pretože posledné obdobie, kedy boli žalobcovia plnoletí, mali ich starí rodičia opatrovateľa, ktorý im zabezpečoval potrebnú pomoc a to, čo sa týka hygieny, jedla a starostlivosti o domácnosť. Súd prvej inštancie poukázal na prax, kedy sám poručiteľ by sa mal pričiniť o to, aby si s potomkom vytvoril vzťahy, ktoré by mali medzi príbuznými byť. Zo samotných výpovedí a to aj žalovaných ako aj svedkov vyplynulo, že žalobcovia sa museli odsťahovať z domu
poručiteľa na jeho naliehanie a samotný poručiteľ ich k sebe nepustil a vyhnal ich von. Preto samotný poručiteľ znemožnil žalobcom v rozvíjať vzájomný vzťah, keďže sa vzájomné vzťahy výrazne naštrbili po smrti otca a matky žalobcov.
22. Poukazom na vyššie uvedené preto navrhli žalobcovia aby súd prvej inštancie napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal im trovy odvolacieho konania.
23. Žalovaný v 1. rade vo svojej replike k vyjadreniu žalobcov k jeho odvolaniu dal do pozornosti, že títo nijako nereagovali na ním vymedzené odvolacie dôvody a teda na obsah jeho odvolania, čím je podľa žalovaného v 1. rade možné dospieť k záveru, že samotní žalobcovia nepopierajú naplnenie uvedených odvolacích dôvodov, pretože neuvádzajú k nim žiadne výhrady, či skutočnosti. Žalovaný v 1. rade opätovne zvýraznil, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek zmienka o tom, z akých dôvodov a na základe akých konkrétnych ustanovení platných právnych predpisov sú závet a listina o vydedení ako dve samostatné právne úkony obsiahnuté v jednej listine neplatné. S poukazom na ustanovenie § 469a ods. 3, § 476 a § 480 je podľa žalovaného zrejmé, že dôvodom neplatnosti týchto úkonov môže byť len absencia zákonom predpísanej náležitosti. Z tohto hľadiska sú všetky uvedené právne úkony bezvadné. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody uvedenia nie sú dané, potom podľa žalovaného v 1. rade nemohol zároveň dospieť k záveru, že listina o vydedení je neplatná, pretože ak je takáto verzia neplatná, neexistuje príčina pre posudzovanie dôvodov vydedenia. Vo vzťahu k závetu žalovaný v 1. rade poukázal na to, že predmetné veci nie je možné ani teoreticky určiť neplatnosť celého závetu, pretože neplatnosť sa môže týkať len tej časti a podielov, ktoré by mali pripadnúť žalobcom v 1. až 3. rade ako neopomenuteľným dedičom. Súd prvej inštancie z obsahu listiny o vydedení opomenul hlavný dôvod vydedenia a to dôvod uvedený v § 469a ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka o trvalom vedení neusporiadaného života. Podľa žalovaného v 1. rade je nepochybné, že tento dôvod vydedenia bol do zákona zavedený z dôvodu, aby poručiteľ mohol ešte za svojho života odvrátiť situáciu, keď má jeho majetok pripadnúť nehodnému dedičovi, ktorý si dedičstvo nebude vážiť. Judikatúra považuje za vedenie neusporiadaného života také správanie, ktoré vybočuje z rámca všeobecnej predstavy o správaní v súlade s dobrými mravmi. Práve toto správanie žalobcov je v podobe poškodzovania rodinného domu, ktorý je predmetom dedičstva po poručiteľovi doviedlo poručiteľa k tomu, aby ich vydedil, pretože je bez akýchkoľvek pochybností je zjavné, že dedič, ktorý počas života poručiteľa poškodzuje jeho majetok nemôže byť považovaný za iného ako nehodného dediča. Keďže žalobcovia v 1. až 3. rade žili v rodinnom dome poručiteľa je podľa žalovaného v 1. rade nepochybné, že zodpovedajú za každé poškodenie miestnosti rodinného domu, ktoré obývali, či užívali ako to špecifikoval poručiteľ v listine o vydedení. V tomto smere dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože dôvod vydedenia v podobe trvalého vedenia neusporiadaného života je skutkovým zistením jasne vyplývajúcim z listiny o vydedení a v dôsledku tohto pochybenia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
24. Žalovaná v 2. rade sa vo svojom vyjadrení v plnom rozsahom stotožnila s argumentáciou žalovaného v 1. rade, kde taktiež dala zreteľ na to, že súd posudzoval obsah listiny o vydedení prísne formalisticky bez jej hlbšej previazanosti na zistený skutkový stav, z ktorého explicitne vyplynulo, že vydedené osoby viedli trvale neusporiadaný život, ktorý bol do značnej miery vyvolaný ich záhaľčivým spôsobom života, ktorý nie je možné považovať v súlade so všeobecne uznávanými a rešpektovanými pravidlami správania.
25. Žalobcovia vo svojej duplike k replike žalovaného v 1. rade zotrvali v celom rozsahu na svojich prednesoch ako aj na písomných vyjadreniach k odvolaniu oboch žalovaných, že opätovne poukázali na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým sa v celom rozsahu stotožnili.
26. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací vec preskúmal z dôvodov a v rozsahu vymedzených v odvolaniach strán (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) s tým, že v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP v tej časti, ktorou určil, že dôvody vydedenia žalobcov v 1. až 3. rade poručiteľom nie sú dané a v časti určenia neplatnosti závetu poručiteľa vo výške jednej polovice ich dedičských podielov zo zákona. Vo zvyšnej časti určenia neplatnosti závetu nad jednu polovicu dedičských podielov ako aj v celom rozsahu určenia neplatnosti listiny o vydedení rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol.
27. Úvodom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že naliehavý právny záujem žalobcov na určenie, či tieto právne úkony sú platné je daný, pretože bez takéhoto určenia by sa neriešila otázka spornosti dedičského práva žalobcov. Naliehavý právny záujem v prejednávanej veci na čiastočnom určení neplatnosti závetu je v konečnom dôsledku daný i tou skutočnosťou, že dedičské konanie v prejednávanej veci po poručiteľovi vedené pred I.. S. T., notárkou ako súdnou komisárkou pod sp. zn. XXD/XXX/XXXX bolo prerušené uznesením zo dňa XX.XX.XXXX práve až do skončenia konania o určenia, že závet poručiteľa a listiny o vydedení sú neplatné.
28. Materiálnou náležitosťou vydedenia (exheredatio) ako jednostranného výslovného prejavu vôle poručiteľa, ktorým sa potomkovi alebo neopomenuteľnému dedičovi odníma právo, ktoré by mu inak patrilo zo zákona (dedičský podiel na pozostalosti) je existencia konkrétneho dôvodu vydedenia, s ktorým počíta hmotné právo. Dôvody vydedenia taxatívne vypočítava ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom dôvod vydedenia musí byť v listine o vydedení výslovne uvedený (kauzálny právny úkon) a musí byť daný v čase jej spísania, inak by išlo o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
29. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým výslovne prejaví svoju vôľu vylúčiť svojho potomka ako neopomenuteľného dediča z dedenia a odobrať mu tak zákonné právo dediť, vyplývajúcemu z blízkého príbuzenského vzťahu predka a potomka. Ide o závažný zásah do subjektívneho práva, preto podľa zákona musí vydedenie spĺňať materiálne a formálne náležitosti ustanovené zákonom. Listina o vydedení musí spĺňať okrem prísnych formálnych náležitostí vyžadovaných aj pre platnosť závetu (§ 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka) aj materiálne náležitosti požadované a vymienené zákonom čo znamená, že poručiteľ môže vydediť potomka (resp. aj jeho potomkov, ako tomu bolo v prejednávanej veci) iba z dôvodov expressis verbis upravených v ustanovení § 469a ods. 1 písm. a) až d) Občianskeho zákonníka. Súdna prax a početná judikatúra ustálila, že dôvod vydedenia je vzhľadom na nespočetné osobitosti, špecifiká, variabilitu rodinných vzťahov a pod., potrebné a priam nutné posudzovať a zisťovať ich objektivitu vždy zásadne individuálne s prihliadnutím a rešpektovaním špecifických okolností konkrétneho prípadu. Predmetné zákonom stanovené dôvody vydedenia nemožno preto paušalizovať a vykladať určitým striktným spôsobom, sú totiž príliš subjektívnymi a pri každom jednotlivcovi sa posudzujú a zdôvodňujú inak. Možno nimi postihnúť širší okruh sociálnej a emočnej interakcie medzi predkami a potomkami existujúcej v rodinných väzbách medzi poručiteľom a inak neopomenuteľnými dedičmi - jeho potomkami.
30. Súd prvej inštancie v nadväznosti na zákonnú úpravu a vychádzajúc z konkrétnych dôvodov vydedenia žalobcov ich starým otcom - poručiteľom, v listine o vydedení spísanou formou notárskej zápisnice, nemal za pochybné, rovnako ako ani odvolací súd, že táto listina a prejav vôle poručiteľa z formálneho hľadiska obstojí. Súd preto skúmal danosť materiálnych dôvodov, pre ktorú poručiteľ mal v úmysle a prejavil vôľu vydediť žalobcov ako svojich potomkov. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že prvý zákonný dôvod možného vydedenia vyplývajúci z ustanovenia § 469 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka v danom prípade vzhľadom na konkrétne okolnosti daný nebol. K uvedenému odvolací súd uvádza, že poručiteľ nebol odkázaný na nevyhnutnú pomoc v chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch na žalobcov ako svojich vnukov, nakoľko nielen že v tom čase, kedy sa títo odsťahovali zo spoločnej domácnosti s poručiteľom (august 2013) bola žalobkyňa v 3. rade ešte maloletá, ale poručiteľ nebol ani na takúto pomoc odkázaný, keď ani počas konania z vykonaného dokazovania nevyplýva, žeby poručiteľ čo i len jedného zo žalobcov o takúto pomoc požiadal a ten mu ju odmietol, resp. neposkytol a už vôbec táto okolnosť nevyplýva u všetkých troch žalobcov. Aj v samotnej listine o vydedení tento dôvod vydedenia poručiteľ nijako nekonkretizuje pokiaľ sa týka žalobcov, ale poukazuje na rodičov žalobcov, najmä pokiaľ sa týka odmietnutia podieľať sa finančne na chode spoločnej domácnosti, pričom naviac bola pomoc poskytovaná poručiteľovi otcom žalobcov v čase, keď bol ich opatrovateľom, a resp. ďalším príbuzným B. E., ktorý býval priamo s poručiteľom. Aj samotní žalovaní vo svojich účastníckych výpovediach, a to konkrétne žalovaný v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 25.04.2016 uvádza len nevhodné správanie, resp. neposkytnutie pomoci zo strany svojho brata - otca žalobcov, nie však zo strany žalobcov samotných. Rovnako aj žalovaná v 2. rade na tom istom pojednávaní namietala, že finančné prostriedky, ktoré posielala poručiteľovi neboli investované do domu, nakoľko tento bol zanedbaný, pričom neuviedla žiadnu konkrétnu okolnosť ako by sa na tom mali podieľať žalobcovia. Rovnako aj z výpovede svedkyne C. G. vyplynulo len nevhodné správanie a neposkytnutie pomoci poručiteľovi zo strany rodičov žalobcov, nie však žalobcov samotných, a tá skutočnosť, že otec žalobcov žiadal ostatných súrodencov - žalovaných aby sa podieľali
na predvianočnom upratovaní domácnosti poručiteľa, nemôže napĺňať skutkovú podstatu neposkytnutia pomoci poručiteľovi zo strany žalobcov.
31. Ak je dôvodom vydedenia trvalé neprejavenie opravdivého záujmu potomka v zmysle § 469a ods. 1b Občianskeho zákonníka, súd skúma vzťah medzi poručiteľom a vydedeným potomkom, najmä či išlo o skutočný vnútorný vzťah medzi poručiteľom a potomkom alebo len o vzťah formálny, predstieraný. Charakter skutočného vnútorného vzťahu možno vyvodiť z vonkajších prejavov ako z osobného, resp. písomného styku, zo starostlivosti potomka o poručiteľa, pričom nemožno opomenúť možnosti dediča prejavovať záujem, a či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie opravdivého záujmu. Podľa odvolacieho súdu samotná existencia stavu, keď potomok neprejavuje opravdivý záujem o poručiteľa, vyžaduje zavinenie potomka na tomto stave. Ak potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem v dôsledku toho, že poručiteľ neprejavoval záujem o potomka, keď sa s dieťaťom nestýkal a neudržiaval s ním bežné príbuzenské vzťahy, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie záujmu potomka odôvodňovalo vydedenie podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka (porovnaj napríklad rozsudok NSSR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX z 24.02.2010).
32. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené považoval za významné posúdenie vzťahov medzi poručiteľom a žalobcami, ako aj skutočnosť či neprejavenie záujmu žalobcov o starého otca - poručiteľa nebol zavinený samotným poručiteľom, ak tento neprejavoval záujem o svojich vnukov.
33. Z výpovedí všetkých sporových strán nepochybne vyplynulo, že to bol poručiteľ, ktorý žiadal žalobcov aby opustili jeho dom, a taktiež potom ako sa ho žalobcovia snažili navštíviť tento ich k sebe nepustil s tým, že vzťahy medzi nimi sa výrazne naštrbili po smrti rodičov žalobcov. Sám poručiteľ v listine o vydedení uviedol ako dôvod, pre ktorý žiadal aby žalobcovia opustili jeho rodinný dom tú skutočnosť, že sa nepodieľali finančne na chode spoločnej domácnosti nie však to, že by o poručiteľa neprejavovali opravdivý záujem. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že poručiteľ odmietol rozvíjať svoj vzťah so žalobcami po smrti svojho syna - otca žalobcov a po smrti svojej nevesty, pričom v listine o vydedení uvádza len bližšie nekonkretizované tvrdenie, že o neho a o manželku neprejavili žalobcovia žiaden záujem, žiaden cit a pomoc. Pokiaľ obsah v listine o vydedení bol vymedzený ustanovením § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, tak potom je potrebné konštatovať, že poručiteľ pociťoval subjektívne, že o neho ako aj o jeho manželku neprejavovali žalobcovia trvalo opravdivý záujem, ktorý by ako potomkovia mali o poručiteľa prejavovať. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vyjadreniami oboch strán sporu, svedeckými výpoveďami ako aj dôvodmi odvolania, sa po zvážení konkrétnych okolností prípadu a stotožnení s právnym názorom prijatým súdom prvej inštancie, že nebol daný tento zákonný dôvod pre vydedenie žalobcov. Ani z výpovede žiadneho zo žalovaných nevyplýva tento dôvod vydedenia, ba dokonca svedok B. E. - syn žalovanej v 2. rade, ktorý žil s poručiteľom v jednej domácnosti, pri svojej výpovedi uviedol, že si pamätá, že za starými rodičmi chodil žalobca v 2. rade sa pýtať ako sa majú a rovnako ani švagriné poručiteľa (C. G. S. R. M.) neuviedli pri svojich svedeckých výpovediach, že by žalobcovia neprejavovali záujem o poručiteľa, pričom svedkyňa R. M. uviedla, že starí rodičia, t.j. aj poručiteľ, mali svoje vnúčatá radi. Všetci svedkovia zhodne uvádzali ako dôvod, pre ktorý museli žalobcovia spolu so svojou matkou opustiť spoločnú domácnosť s poručiteľom tú skutočnosť, že neprispievali na jej chod, pričom jedine z tohto dôvodu by prichádzalo do úvahy vydedenie len v tom prípade, ak aby poručiteľ mal záujem kontaktovať sa so žalobcami ako svojimi potomkami, a títo by to bez akéhokoľvek dôvodu odmietali, keď naopak v konaní bolo preukázané, že tento stav bol do značnej miery vyvolaný samotným poručiteľom, ako aj žalovanou v 2. rade, keď tieto vzájomné nezhody sa začali práve po jej návrate z A., a to dokonca do takej miery, že žalovaná v 2. rade bránila žalobcom po ich odchode v styku s poručiteľom. V konaní bolo preto preukázané, že tieto z objektívneho hľadiska obmedzujúce opatrenia zo strany žalovanej v 2. rade bránili žalobcom v styku s poručiteľom. Samotná žalovaná v 2. rade ako dôvod pre vydedenie žalobcov poručiteľom uvádzala absenciu platieb ich rodičov na spoločnú domácnosť, resp. jej malú údržbu zo strany rodičov žalobcov, pričom nijako bližšie nevedela konkretizovať dôvod, pre ktorý by všetci žalobcovia ako vnuci poručiteľa, ktorí s ním až do jej príchodu z A. žili v spoločnej domácnosti, mali byť zo strany tohto poručiteľa vydedení.
34. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 24.02.2010 vyplýva aj záver, že pri úvahe či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka sa považuje za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nie len predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov,
napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a podobne, pričom pri posudzovaní otázky či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejaviť takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v ustanovení § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu.
35. Práve s poukazom na závery obsiahnuté v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu, odvolací súd uvádza, že po odchode žalobcov z rodinného domu poručiteľa, potom ako sa do tohto rodinného domu nasťahovala žalovaná v 2. rade, sa výrazne znížila už aj s ohľadom na zdravotný stav poručiteľa objektívna možnosť žalobcov ako potomkov kontaktovať sa s poručiteľom a prejavovať o neho opravdivý záujem. Preto aj keď po tomto odchode žalobcov zo spoločnej domácnosti s poručiteľom sa objektívne znížila frekvencia ich styku s poručiteľom, nemožno už len s ohľadom na snahu žalobcov o kontakt s poručiteľom túto okolnosť pripísať na vrub žalobcov.
36. Rovnako z obsahu listiny o vydedení možno vyvodiť ako dôvod vydedenia žalobcov, ten ktorý možno subsumovať pod ustanovenie § 469a ods. 1 písm. d), že títo trvalo vedú neusporiadaný život, kde však takéto vyplynulo aj z výpovedí samotných žalovaných, konflikty žalobcov, najmä žalobcov v 1. a 2. rade, boli s nebohým synom poručiteľa D. T., a to z dôvodu jeho alkoholizmu ako aj z jeho následného agresívneho správania sa voči žalobcom, nie však s poručiteľom. Z vykonaného dokazovania a dokonca ani zo samotnej listiny o vydedení nevyplýva jediný dôvod preukazujúci, že by niektorí zo žalobcov viedol trvalo neusporiadaný život.
37. Odvolací súd stotožňujúc sa so skutkovými závermi súdu prvej inštancie o neexistencii dôvodov vydedenia sa v nadväznosti na uvedené stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti časti závetu vo výške 1 dedičských podielov žalobcov prislúchajúcim im zo zákona, teda v tej časti, v ktorej poručiteľ z predmetu dedičstva nezanechal žalobcom polovicu ich zákonného dedičského podielu.
38. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti tak, že určil neplatnosť závetu poručiteľa vo výške 1 dedičských podielov žalobcov zo zákona reagujúc na oprávnené odvolacie námietky žalovaného v 1. rade. Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej neplatnosti sa týka aj jednostranných právnych úkonov, avšak predovšetkým závetu (§ 476 a nasl. Občianskeho zákonníka). O typický prípad čiastočnej neplatnosti závetu ide vtedy, ak poručiteľ v závete opomenie neopomenuteľných dedičov, ktorým podľa zákona prislúcha povinný podiel. Závet v časti, ktorá nerešpektuje ustanovenie § 479 Občianskeho zákonníka je neplatný. Žalobcovia v konaní žiadnym spôsobom netvrdili a ani nepreukázali nesplnenie formálnych náležitostí závetu, ktoré by zakladali záver o absolútnej neplatnosti závetu, preto za situácie, kedy sa žalobcovia v prejednávanej veci úspešne domohli určenia neplatnosti listiny o vydedení, môžu sa platne domáhať iba určenia neplatnosti závetu v časti 1, ktorú by dedili ako plnoletý neopomenuteľní dedičia. Podľa § 479 Občianskeho zákonníka plnoletí potomkovia poručiteľa, teda ja žalobcovia, majú v prípade, že by boli v závete opomenutí, právo na polovičku svojho zákonného dedičského podielu. Dedičským podielom zo zákona v zmysle ustanovenia § 479 Občianskeho zákonníka je podiel vypočítaný z celého dedičstva, a nielen z časti, ktorá sa v konkrétnom prípade dedí zo závetu. S poukazom na tieto skutočnosti potom odvolací súd dodáva, že záver súdu prvej inštancie o určení neplatnosti závetu ako celku je nesprávny, keď žalobcom ako plnoletým neopomenuteľným dedičom po poručiteľovi patrí podiel na dedičstve vo výške 1 zákonného dedičského podielu, t.j. vo výške relatívnej neplatnosti v tejto časti závetu týkajúcej sa 1 dedičského podielu (§ 40a Občianskeho zákonníka) a vo zvyšku (nad 1 zákonného dedičského podielu) návrh žalobcov zamietol ako nedôvodný, pretože iné dôvody neplatnosti závetu (nedostatku čo do obsahu alebo formy) s výnimkou opomenutia a zanechania povinného dedičského podielu neopomenuteľným dedičom odvolací súd nezistil a ani žalobcovia ich v konaní netvrdili.
39. Odvolací súd zmenil a zamietol návrh žalobcov na určenie neplatnosti listiny o vydedení v celom rozsahu, nakoľko táto je podľa názoru súdu platným právnym úkonom z hľadiska o určitosti a zrozumiteľnosti, jej obsah je jasný, zrozumiteľný keď v ňom poručiteľ výslovne uviedol, že z nároku na dedičské právo výslovne vydedil žalobcov v 1. až 3. rade. Za tohto stavu preto keď boli splnené všetky formálne náležitosti, nebolo možné určiť neplatnosť listiny o vydedení, ale tak ako to uviedol odvolací
súd vyššie, resp. o výroku svojho rozhodnutia, bolo možné určiť, len že dôvody vydedenia žalobcov v 1. až 3. rade nie sú dané a z toho vyplývajúcu neplatnosť závetu vo výške ich zákonných dedičských podielov, nie však určiť neplatnosť listiny o vydedení.
40. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd čiastočne menil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné opätovne rozhodnúť o náhrade trov celého konania (nielen v štádiu odvolacieho konania), kde rovnako dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť podľa ustanovenia § 388 CSP, keď dospel k záveru že tu je potrebná aplikácia ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobcovia sa domáhali troch nárokov, a to určenia, že dôvody ich vydedenia nie sú dané, určenia neplatnosti závetu a určenia neplatnosti listiny o vydedení. Úspešní v celom rozsahu boli pri určení neplatnosti dôvodov ich vydedenia a v 1 určenia neplatnosti závetu vo výške 1 dedičských podielov zo zákona. Neúspešní v celom rozsahu boli v požadovanom určení listiny o vydedení a vo zvyšku určenia neplatnosti závetu, preto za týchto okolností možno konštatovať, že celkový úspech žalobcov predstavuje 50%, preto odvolací súd v konečnom dôsledku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania zmenil tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
41. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 :0 .
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP) .
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP) .
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP) . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP) .
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP) .
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP) .
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP) .