Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/187/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Asociácia majstrov zvuku - autorov, IČO: 42 353 734, Štefánikova 6, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária bratis.law, JUDr. Jana Mikušová, Seberíniho 1, 821 03 Bratislava IČO: 52864740, proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-3244/2015-110/18188 zo dňa 26.11.2015 a rozhodnutia č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.09.2015, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-3244/2015-110/18188 zo dňa 26.11.2015 ako aj rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, sekcie médií audiovízie, autorského práva č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.09.2015 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I. administratívne rozhodnutia

1. Minister kultúry Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 26.11.2015 č. MK-3244/2015-110/18188 zamietol rozklad Asociácie majstrov zvuku - autorov, IČO: 42 353 734 (žalobca) a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva kultúry SR, sekcie médií, audiovízie a autorského práva č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.09.2015, na základe ktorého bola zamietnutá žiadosť účastníka konania (žalobcu) o udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku. Minister zároveň zmenil podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie tak, že vo výrokovej časti rozhodnutia za slová „na výkon kolektívnej správy práv podľa“ vložil slová „§ 80 ods. 1“.

2. Minister v napadnutom rozhodnutí predovšetkým uviedol, že podľa § 7 ods. 1 AZ predmetom autorského práva je literárne a iné umelecké a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej duševnej tvorivej činnosti autora. T. j. predmetom ochrany autorským právom je dielo ako výsledok činnosti fyzickej osoby. Tvorivá duševná činnosť ako pojmový znak diela je jednou tých podmienok, ktoré musí dielo ako predmet autorského práva spĺňať. Zákonná definícia predmetu autorského práva je premietnutím medzinárodnej autorskoprávnej úpravy, najmä Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, ktorý je základnou medzinárodnou zmluvou pre oblasť autorského práva. Tvrdenie účastníka konania, že výsledkom tvorivej duševnej činnosti nemôže byť nič iné, ako dielo, je sporné už z dôvodu že niektorých predmetov priemyselného vlastníctva, ktoré sú tiež výsledkom duševnej činnosti pôvodcu

(napr. patentovateľný vynález). Rovnako v autorskoprávnej oblasti, výsledkom duševnej tvorivej činnosti môže byť napr. myšlienka, systém, metóda, koncept, objav a pod., ktorým autorskoprávna ochrana nie je priznaná a nepovažujú sa tak za predmet podľa AZ. Na základe uvedeného žalovaný považoval výklad účastníka konania v tejto súvislosti za nesprávny a poukazujúci na zásadné nedostatky v znalosti autorskoprávnej problematiky, pričom netreba opomenúť, že zámerom účastníka konania je výkon kolektívnej správy autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom.

3. Znalec v posudku č. 032006 poukazoval na skutočnosť, že profesia majstrov zvuku zahŕňa mnoho rôznych profesií, a to profesií výlučne technického charakteru ako aj takých, u ktorých je prítomná tvorivá zložka práce. Posudok sa venoval činnosti majstrov zvuku v oblasti audiovizuálnej tvorby a hudobnej tvorby (len v závere spomína napr. oblasť rozhlasovej tvorby a divadelného zvukového dizajnu, ktoré však nijako nerozvádza). V tomto smere je teda posudok v súlade s rozhodnutím ministerstva, ktoré v odôvodnení uvádza, že práca majstrov zvuku prichádza na rad spravidla v postprodukčnom procese tvorby hudobných, či audiovizuálnych diel. Pokiaľ ide o audiovizuálnu tvorbu, v zmysle posudku ide o ťažiskovú oblasť pôsobenia majstrov zvuku (označovaných tiež ako „sound designer“), ktorí sa podieľajú na tvorbe zvukovej zložky audiovizuálneho diela. Uvedené teda indikuje tvorivý, či netvorivý podiel majstra zvuku na audiovizuálnom diele. Činnosť majstra zvuku sa podľa žalovaného môže vyznačovať tvorivosťou, keď sa zvukový majster podieľa na finálnom spracovaní audiovizuálnych diel. Významným aspektom práce majstra zvuku v zmysle posudku pri tvorbe audiovizuálneho diela je dosiahnutie spojenia zvuku s obrazom, estetické hľadisko a pod. Z uvedeného je zrejmé, že takto vytvorená zvuková zložka audiovizuálneho diela musí zodpovedať scenáru, dejovej línii a celkovej umeleckej koncepcii audiovizuálneho diela. Minister mal za to, že takáto činnosť majstra zvuku nemá za následok vznik nového, samostatného diela, avšak nevylučuje spoluautorstvo majstra zvuku s režisérom, resp. aj inými osobami (napr. scenárista, autor hudby atď.). 4. Uvedené vyplýva aj z ďalšej state posudku, ktorá uvádzal, že „pokiaľ ide o filmového zvukového majstra, jeho úlohou je vypracovať zvukovú skladbu celej auditívnej zložky. Niekedy hudbu sám nahráva, uplatní skladateľom komponovanú alebo z hudobného archívu vybranú hudobnú plochu [...]. Pre niektoré prípady sa mu javí ako najvhodnejšie skomponovať celú zvukovú plochu sám, napr. elektronickou cestou. V tomto smere môže činnosť zvukového majstra zahŕňať tiež kompozíciu hudby. Pre posúdenie sound designu ako tvorivého výkonu je mätúce používať označenie hudobný výtvor, ale je lepšie použiť výraz „zvuková skladba“. Tento pojem presnejšie vyjadruje charakter spomínanej tvorivej činnosti, ktorá je v tomto prípade typovo plne porovnateľná s činnosťou hudobného skladateľa, teda s „hudobným výtvorom“. “ Posudok ďalej uvádza, že na rozdiel od hudobnej skladby sa takáto zvuková skladba vyznačuje ďalšími špecifikami, napr. zvuk musí mať funkčnú väzbu s obrazom a s dejom príbehu ako aj určitú štylizáciu vo vzťahu k štýlu a žánru diela (filmu). Odhliadnuc od jednoznačného prirovnania činnosti majstra zvuku k tvorbe hudby, z uvedeného okrem toho jasne vyplýva, v rozhodnutí ministerstva uvedené, obmedzenie úrovne tvorivého vkladu majstra zvuku pri práci na audiovizuálnom diele, čo zároveň potvrdzuje závery ministerstva, že výsledkom práce majstra zvuku v takomto prípade nie je samostatné dielo, ale činnosť majstra zvuku môže byť jeho spoluautorským vkladom do audiovizuálneho diela.

5. Pokiaľ ide o oblasť hudobnej tvorby, v posudku sa uvádza, že „pokiaľ ide o nahrávku hudobnej snímky [...], je možné prácu hudobného alebo zvukového režiséra charakterizovať ako interpretačnú úlohu svojho druhu, na ktorom závisí výsledok obdobne, ako je to pri výkone hudobníka. Ide teda o samostatnú umeleckú profesiu.“ Z tohto tvrdenia je zrejmé, že znalec v posudku považuje zvukového režiséra (rovnako ako hudobného režiséra) pri nahrávaní hudby za výkonného umelca, ktorý určitým spôsobom vykonáva - interpretuje dielo (napr. literárne), avšak nevytvára žiadne nové dielo. oblasti tvorby autonómneho zvuku používa posudok pojem „zvukové dielo“, resp. „zvukové umenie“, „ktoré nesie rysy zvukovej kompozície a nadväzuje na tzv. konkrétnu a elektronickú hudbu“. Je teda zrejmé, že aj takýto výtvor možno považovať za hudobné dielo, hoci vytvorené pomocou nových prostriedkov (tzv. sample, elektronicky generované zvuky a pod.). z predloženého posudku nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že výsledkom činnosti majstra zvuku v oblasti hudobnej alebo audiovizuálnej tvorby je s určitosťou a v každom prípade samostatné dielo spôsobilé autorskoprávnej ochrany. To však nevylučuje, ako bolo uvedené v rozhodnutí ministerstva, tvorivú spoluautorskú participáciu majstra zvuku na inom diele (napr. audiovizuálnom). Pokiaľ ide o hudobnú tvorbu, z posudku vyplýva, že v tejto oblasti môže byť výsledkom tvorivej činnosti majstra zvuku hudobné dielo a nie osobitný druh diela - „zvuk“.

6. Úlohou znalca v správnom konaní je vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré spoznal v správnom konaní a tieto hodnotiť výlučne z odborného hľadiska. Neprislúcha mu hodnotiť právnu stránku veci. („Posúdenie otázky, či konkrétny výtvor spadá pod ustanovenia autorského zákona je vždy otázkou právnou, lebo pojmové znaky diela sú právnymi kategóriami.“). Na zistenie skutkového stavu v danej veci mal žalovaný dostatočné podklady, predovšetkým doklady doručené účastníkom konania v rámci s ním vedených správnych konaní, ako aj odborné a právne vedomosti, preto na zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie nebolo potrebné dať na tento účel vypracovať znalecký posudok. Napokon z posudku predloženého účastníkom konania nevyplývajú závery, ktoré by boli v zjavnom rozpore so závermi ministerstva v rozhodnutí. účastník konania už v predchádzajúcom správnom konaní nedokázal jednoznačne špecifikovať predmet ochrany, ku ktorému žiadal o udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv, pričom v rámci správneho konania č. MK-735/2015-230 označil takýto predmet ochrany aj za zvukový záznam. Posudok predložený účastníkom konania hovorí o tvorivej činnosti majstrov zvuku, pričom aspekt tvorivosti sa v autorskom práve uplatňuje len v prípade diel a umeleckých výkonov, nie v prípade zvukových záznamov. Uvedené opäť poukazuje na nedostatky účastníka konania v znalosti problematiky autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom, a zároveň vyvracia tvrdenie účastníka konania, že skutočnosť, že výsledkom činnosti majstra zvuku je samostatné dielo, je súčasným objektívnym autorskoprávnym názorom.

7. Autorskoprávna úprava jednotlivých členských štátov EÚ má spoločný základ v medzinárodnej, ako aj komunitárnej právnej úprave. Ponímanie, resp. definícia autorského diela, ako aj ďalších predmetov ochrany, sa v rámci členských štátov v zásade nelíši. Z toho je následne odvodené aj postavenie osôb majúcich autorské práva, prípadne práva súvisiace s autorským právom. Hoci podmienky pre činnosť v určitom kreatívnom odvetví sa naprieč členskými štátmi môžu líšiť, nemožno z toho vyvodiť úplne odlišné ponímanie osôb pôsobiacich v danom odvetví. Ako bolo uvedené v rozhodnutí ministerstva, v členských štátoch Európskej únie je majster zvuku považovaný spravidla za spoluautora audiovizuálneho, prípadne hudobného diela, alebo jeho činnosť napĺňa znaky podania umeleckého výkonu. Odlišný prístup k zaradeniu jednotlivých nositeľov práv, by v konečnom dôsledku, značne sťažoval, či dokonca znemožňoval cezhraničnú spoluprácu (napr. filmovú koprodukciu) v danom odvetví, a to najmä z hľadiska výkonu práv producenta k takto vytvorenému dielu. V súčasnosti existuje široké spektrum profesií v oblasti tvorby a dramaturgie zvuku. Medzi tieto profesie možno zaradiť tak výlučne technických pracovníkov, ako aj osoby, ktorých činnosť sa vyznačuje tvorivosťou. Z posudku, ako aj z úradnej činnosti ministerstva vyplýva, že tvorivá činnosť majstrov zvuku prichádza do úvahy takmer výlučne v oblasti audiovizuálnej tvorby, v menšej miere v oblasti hudobnej tvorby. Charakter činnosti majstra zvuku pri tvorbe audiovizuálneho diela, spravidla nedovoľuje úplnú tvorivú voľnosť majstra zvuku, a preto výsledkom takejto činnosti nie je samostatné dielo, ale majster zvuku sa na takomto diele môže spoluautorsky podieľať. V oblasti hudobnej tvorby je činnosť majstra zvuku zväčša vyložene technická (napr. na nahrávaní hudobnej nahrávky) a len v prípade, ak táto činnosť prekročí vklad technický a dosiahne určitú mieru tvorivosti, môže byť jej výsledkom vytvorenie diela, avšak vzhľadom na použité prostriedky a postupy bude týmto výsledkom dielo hudobné.

II. Žaloba a námietky

8. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a predovšetkým nebol v konaní dostačujúco zistený skutkový stav na posúdenie veci. Preto je rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Prvé správne konanie, iniciované žalobcom žiadosťou zo dňa 28.7.2014, spis. zn. MK-2529/2014-230 bolo správnym orgánom vedené ako proces opakovaných výziev adresovaných účastníkovi konania reakciou na ktoré účastník konania postupne odstraňoval správnym orgánom vyčítané nedostatky žiadosti žalobcu, pričom po opakovanom odstránení nedostatkov podania zo dňa 28.7.2014 žalobcom, ministerstvo prvé správne konanie zastavilo, s odôvodnením, že žalobcovi poskytlo v správnom konaní dostatočnú možnosť a súčinnosť pri odstraňovaní nedostatkov a vzhľadom na plynutie lehôt v správnom konaní s ohľadom na § 80 ods. 6 AZ („O žiadosti o udelenie oprávnenia rozhoduje ministerstvo do 90 dni odo dňa podania žiadostí.“). Vzhľadom na skutočnosť, že minister kultúry Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí o rozklade zo dňa 31.3.2015. sp. zn. MK-1777/2015-110/5195 na strane 8 uviedol, že uplynutie 90- dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia v zmysle § 80 ods. 6 Autorského zákona je pre rozhodnutie irelevantné, z dôvodu postupného prerušovania správneho konania správnym orgánom, čo malo za následok prerušenie plynutia 90-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia uvedenej v Autorskom zákone, je nepochybné, že prvé správne konanie bolo zastavené výlučne na základe subjektívneho úsudku

žalovaného, že žalobcovi poskytlo podľa vlastného uváženia dostatočnú súčinnosť pri odstraňovaní nedostatkov žiadosti zo dňa 28.7.2014. Upozornil, že príslušní zamestnanci žalovaného nereagovali na akékoľvek emailové správy a odmietali opakované výzvy na osobné stretnutia a telefonické rozhovory k tejto právnej veci, napriek upozorneniam, že by takto navrhovaná aktívna a operatívna komunikácia so žalobcom, pre účely odstránenia vzniknutých nedorozumení, neodporovala zásade písomnosti správneho konania a Správny poriadok takúto možnosť výslovne povoľuje.

9. Žalobca očakával zo strany žalovaného k žiadosti žalobcu obdobný prístup ako pristúp v prvom správnom konaní, v súlade so zásadou právnej istoty a zásadou jednotnosti rozhodnutí vydaných vo verejnej správe, a týmto spôsobom formuloval aj svoju žiadosť zo dna 19.6.2015. Druhé správne konanie už však žalovaný neviedol ako proces výziev adresovaných žalobcovi, reakciami na ktoré by žalobca postupne odstraňoval správnym orgánom vyčítané nedostatky žiadosti, ale správny orgán prekvapivo zamietol rozhodnutím, bez predchádzajúcej výzvy s odôvodnením, že výsledkom činnosti majstra zvuku nie sú diela, resp. nie sú samostatné diela, ktoré by boli novým druhom diela, a teda nie sú splnené požiadavky v zmysle § 80 ods. 2 písm. b) a c) Autorského zákona. Žalovaný prijal právny názor, že výsledkom činnosti majstra zvuku nie sú diela, na základe žalobcovho opisu diela majstra zvuku z podania 13.11.2014 doručeného Ministerstvu hneď v prvom odstránení nedostatkov žiadosti zo dňa 28.07.2014, v prvom správnom konaní. Žalovaný však na žiadnom mieste prvého správneho konania nespochybnil, že opísané diela majstrov zvuku nie sú dielami, a miesto toho aby na základe obsahu podania pristupoval k dielam majstrov zvuku ako spracovaným záznamom zvuku, ktoré sú výsledkom tvorivej duševnej činnosti majstrov zvuku, pristupoval k nim formalizovane ako k zvukovým záznamom v zmysle definície podľa Autorského zákona, ignorujúc akékoľvek snahy žalobcu o operatívne odstránenie vzniknutých nedorozumení prostredníctvom telefonického rozhovoru, alebo elektronickej pošty so žalobcom ako účastníkom správneho konania.

10. Rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia, keďže na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval príslušný právny predpis - Autorský zákon. Sám správny orgán vo svojom rozhodnutí nevylúčil, že tvorivou činnosťou majstra zvuku môže vzniknúť samostatné dielo spôsobilé autorskoprávnej ochrany, a len konštatuje, že záver že výsledkom činnosti majstra zvuku je samostatné dielo spôsobilé autorskoprávnej ochrany nemožno vyvodiť zo správnym orgánom zisteného skutkového stavu pre účely rozhodnutia v každom prípade a jednoznačne. Podľa žalobcu činnosť majstra zvuku a možnosti jeho tvorby v súčasnosti dosahujú úroveň, ktorá umožňuje vzdelávací proces tohto umeleckého smeru na najvyššej vysokoškolskej úrovni (nejde len o otázky technické, ale aj o otázky z oblastí psychológia - vnímanie podnetov, kognitívnej psychológie, ale rovnako tiež umelecký učebný proces). Zvuková tvorba je samostatným vysokoškolským odborom a je prednášaná na všetkých popredných umeleckých vysokých školách na svete. Na Slovensku napr. Vysoká škola múzických umení v Bratislave (VŠMU) poskytuje na svojich fakultách vzdelanie v odbore zvukovej tvorby - študijný program zvuková skladba (na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU je zriadený v Európe známy Ateliér zvukovej skladby pod vedením známeho prof. Petra Mojžiša, ArtD., držiteľa radu českých (dvojnásobný držiteľ ceny „Slnko v sieť v Kategórii zvuk), ale aj zahraničných cien (nominácia na Českého leva), zvuková tvorba sa prednáša bež na Hudobnej a tanečnej fakulte V$MU a rovnako tak aj v Študijných programoch Divadelnej fakulty VŠMU). V umeleckých kruhoch je úplne nesporné, že výber majstra zvuku zásadne ovplyvňuje výsledné vyznenie (efekt) vnemu na adresátov autorských diel. Aj preto je napokon za činnosť majstra zvuku udeľovaný rad prestížnych cien (americký preslávený Oscar, slovenské ceny - Slnko v sieti, český lev a rada ďalších. Je potrebné vyzdvihnúť, že odbor „zvuk" je študijným odborom na mnohých umeleckých (aj vysokých) školách po celom svete. Ak štát investuje verejné prostriedky do vzdelávania v umeleckých odboroch, správny orgán by nemal umeleckú kvalitu týchto odborov bagatelizovať vyjadreniami, ktorými napríklad na adresu majstrov zvuku argumentuje, že podľa jeho správnej úvahy ide o činnosť technickej povahy, aj keď môže ísť o jedinečný výsledok práce profesionálneho zvukára oceneného vo filmovej súťaží medzinárodného charakteru. Osobitosti vzdelávania v obore zvukovej tvorby v porovnaní s ostatnými umeleckými smermi, teda pripisujú vzdelávaniu na výkon činnosti majstra zvuku váhu, porovnateľnú akejkoľvek inej duševnej tvorivej činnosti, ktorá požíva ochranu Autorského zákona a odôvodňujú dôležitosť vzniku samostatného orgánu kolektívnej správy ich práv. Vo svojom rozhodnutí sa žalovaný opakovane vyhýbal zodpovednosti za neschopnosť objektívne a odborne identifikovať autorské dielo majstra zvuku z obsahu popisu žalobcu uvádzaného už v prvom odstránení nedostatkov podania v prvom správnom konaní. Konštatovanie žalovaného, že v krajinách EÚ neexistujú samostatné organizácie kolektívnej správny s výnimkou Českej republiky opäť vychádzali z nedostatočného zistenia skutkového stavu, čoho príčinou je postup

správneho orgánu v rozpore so zásadou úzkej činnosti žalovaného so žalobcom ako účastníkom konania v správnom konaní. Majstri zvuku v zmysle čl. 5 ods. 1 a 2 Bernského dohovoru majú mať právo požívať k svojim dielam rovnaké práva na území Slovenskej republiky ako na území iného štátu, ktorý pristúpil k Bernskému dohovoru, teda napr. Českej republiky, a teda majú rovnaký nárok na povolenie organizácie kolektívnej správy príslušným správnym orgánom na území SR aký existuje na území ČR.

11. Žalobca argumentoval v žalobe obdobným rozhodnutím správneho orgánu v Českej republike, teda v inom členskom štáte Únie založenej Bernským dohovorom na základe takmer totožnej hmotnoprávnej úpravy. Aj české ministerstvo posudzovalo žiadosť o udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy žiadateľa OAZA, s.r.o. k rovnakému predmetu práv - výsledok činnosti majstra zvuku. V rozhodnutí ministra kultúry z 15.01.2004, č. j. 10145/2003 najprv uzavrelo, že nemožno upierať, že v konkrétnych prípadoch tvorba majstra zvuku podlieha autorskoprávnej ochrane, avšak malo za „účelné, aby kolektívnu správu majetkových práv zvukárov autorov spravoval už existujúci kolektívny správca, pretože nemožno samostatne užívať zvukovú zložku audiovizuálneho diela." Mestský súd v Prahe však rozhodnutie ministra rozsudkom zo dňa 14.10.2005 č. -75 zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie. V odôvodnení Mestský súd dospel k záveru, že správny orgán nedostatočne posúdil, do akej miery a či vôbec môže výsledok činností majstra zvuku byť predmetom autorskoprávnej ochrany, či výsledok činnosti majstra zvuku môže napĺňať znaky diela požadovaného autorským zákonom len v spojení s iným autorským dielom, a či je možné stotožniť autorské dielo majstra zvuku s dielom hudobným. Súd poukázal na to, že ministerstvo pripustilo, že v niektorých prípadoch môže byť výsledkom činnosti majstra zvuku autorské dielo, a vzhľadom na to, že niektoré majetkové práva autorské alebo majetkové práva súvisiace môžu uplatniť výhradne prostredníctvom kolektívneho správcu, vyvodil, že bez existencie kolektívneho správcu nemôžu byť tieto práva uplatnené vôbec. Neprijal pritom argumentáciu ministerstva, že ochranu práv zvukárov-autorov možno zabezpečiť prostredníctvom už existujúcich kolektívnych správcov - v tomto smere konštatoval, že obe napadnuté rozhodnutia boli pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľnými. Súd sa priklonil k požiadavke, že podklady pre rozhodnutie správneho orgánu by mali byť doplnené znaleckým posudkom či odborným vyjadrením, ktorého spracovanie mal zabezpečiť správny orgán.

12. Znalecký posudok č.: 032006, spracovaný uznávanou autoritou prof. Ivom Bláhom, ktorý žalobca poskytol aj správnemu orgánu v úplnom znení, potvrdil názor, že výsledkom tvorivej činnosti profesie majster zvuku (zvukový majster / sound designer) môžu byť výtvory s parametrami autorského diela a došlo k objasneniu otázok, ktoré nastolil aj súd. Následne tiež české ministerstvo dospelo k záveru, že výsledok majstra zvuku napĺňa požiadavky na dielo kladené ako špecifické (zvláštne) dielo a to ako v obore zvukovoobrazovom (audiovizuálnom), tak aj zvukovom (auditívnom) a oprávnenie žiadateľovi OÁZA o. s. rozhodnutím zo dňa 15.11.2006 č. 10145/2003 udelilo. Od udelenia oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv bol autorskoprávny charakter tvorby majstrov zvuku potvrdený vo všetkých relevantných súdnych rozhodnutiach, ktorých vystupovala OÁZA ako účastník konania (rozhodnutie odvolacích súdov - Vrchný súd v Prahe spis. zn.: -197, Vrchný súd v Olomouci spis. zn.: -66, Krajský súd v Hradci Králové spis. zn: -17, Krajský sud v Ústi nad Labem spis. zn.: -15 a i.). Napriek tomu však aj po udelení oprávnenia OÁZA, o.s. na základe série podnetov príslušný správny orgán začal konanie, v ktorom opätovne posúdil, či aj v oblasti zvukovej (auditívnej) dochádza k vzniku zvláštnych diel majstrov zvuku. Správny orgán vec starostlivo preskúmal a zaobstaral v tejto veci tri znalecké posudky aj pre oblasť auditívnej, na základe ktorých rozhodnutím z 26.10.2010. č. MK 34053/2010 OAP rozhodlo tak, že oprávnenie OÁZA, o.s. z 15:11.2006 ponechalo v plnom rozsahu v platnosti. Na základe zisteného skutkového stavu v opakovaných znaleckých posudkoch, správny orgán dospel k záveru, že aj v oblasti zvukovej (auditívnej), pokiaľ ide o vytváranie osobitej kompozície zvukových prvkov, môže byť majster zvuku posudzovaný ako autor diela hudobného (ide o vnímanie vývoja hudby hraničných odborov elektronickej hudby, konceptuálnej tvorby), ale dospelo k záveru, že aj v odbore ..čisto zvukovom dochádza k vzniku špecifických autorských diel, keď vyzdvihlo závery zo znaleckých posudkov, podľa ktorých je takéto zvukové dielo charakterizované osobitným výberom, moduláciou, kombináciou a iným využitím a usporiadaním zvukových prvkov, vytvárajúcich tak nový unikátny a originálny, zmyslami vnímateľný celok. Vždy je to potrebne posúdiť prípad od prípadu...Vykonané dôkazy nevylúčili, dokonca pripustili možnosť, že aj v oblasti čisto zvukovej (auditívnej) môžu vznikať také výsledky tvorivej činností majstra zvuku, ktoré sú jedinečnými výtvormi spĺňajúcimi znaky autorského diela v zmysle S 2 ods. 1 Autorského zákona, bez toho aby sa pritom jednalo o dialo hudobné alebo o umelecký výkon."

13. Podľa konštantnej judikatúry, zaužívanej súdnej praxe ako aj odbornej literatúry ma správna úvaha správneho orgánu svoje hranice. V zmysle rozhodovacej praxe v správnom súdnictve (napr. R 52/2003) skúma súd či uváženie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. V zmysle odbornej literatúry sa nesprávnosťou správnej úvahy rozumie stav, keď rozhodnutie je síce súladné s platným právom, ale je nehumánne alebo neefektívne, nemorálne alebo nevhodné pre daný prípad, alebo je v rozpore s internou smernicou nadriadeného organa štátnej správy a podobne. K nesprávnosti dochádza vtedy, keď konajúci orgán pri aplikácii noriem pripúšťa úvahu, ale v priestore na úvahu sa pohybuje tak, že volí nevhodný, i keď zákonom dovolený a predvídateľný variant riešenia. Ak by na základe ďalšieho postupu správny orgán pripustil, že diela majstrov zvuku sú samostatnými dielami spôsobilými kolektívnej správy práv, avšak kolektívnu správu by naďalej považoval na základe vlastnej správnej úvahy za neúčelnú, takéto rozhodnutie správneho poriadku považujeme v zmysle vyššie uvedenej definície nesprávností správne úvahy za nesprávne, keďže existujúce orgány kolektívnej správy sa počas svojej existencie žiadnym spôsobom nepričinili o autorskoprávnu ochranu majstrov zvuku, a teda nemožno predpokladať, že sú spôsobilé objektívne a v plnom požadovanom rozsahu spravodlivo a starostlivo hájiť oprávnené záujmy majstrov zvuku.

14. Znalecký posudok o ktorý ťažiskovo, účelovou interpretáciou, opiera svoju argumentáciu žalovaný je znalecký posudok č. 032006, na základe ktorého došlo k udeleniu oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv českej organizácii kolektívnej správy práv OAZA v Českej republike, teda v krajine ktorá je rovnocenným členským štátom Únie založenej Bernským dohovorom ako Slovenská republika, teda v krajine, ktorej rozhodujúci právnym podkladom a predpisom v oblasti autorského práva je totožná medzinárodná zmluva. Samotný rozsah, ktorým sa vyčerpávajúco správny orgán odvoláva na uvedený znalecký posudok, ktorý má pre účely napádaného rozhodnutia výlučne dôkaznú hodnotu listinného dôkazu, naznačuje zjavnú dôkaznú núdzu pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu a hodnoverné odôvodnenie svojho rozhodnutia a súvisiaceho pochopenia činnosti majstrov zvuku, teda rozsahu tvorivej duševnej činnosti majstrov zvuku a charakteru diel majstrov zvuku. Žalovanému ako správnemu orgánu nič nebránilo dodržiavať striktne zásadu písomnosti správneho konania potom, ako si| s účastníkom konania na nariadenom ústnom prejednaní vo vzájomnej súčinnosti prerokovali aktuálny skutkový stav v umeleckom svete majstrov zvuku, charakter ich činnosti ako aj charakter ich autorských diel. Žalobca by dokonca privítal, ak by bola z nariadeného ústneho prejednania spísaná písomná zápisnica a vyhotovený zvukový záznam, v súlade s argumentáciou žalovaného, teda aby bola aj písomná zápisnica z tohto stretnutia preskúmateľná v ďalšom správnom konaní. Aby sa vyvrátili obavy žalovaného vyslovené na strane 4 napadaného rozhodnutia, že úmyslom účastníka konania bolo získať od správneho orgánu právne poradenstvo. V prípade ak by bol účastník správneho konania presvedčený, že správny orgán má k dispozícii na základe spoločnej konzultácie, všetky potrebné informácie o skutkovom stave týkajúcom sa činnosti majstrov zvuku, žalobca by ako účastník konania viac nenamietal, ak by správny orgán postupoval výlučne v zmysle zásady písomnosti. Postupom správneho orgánu vynútený a zavedený stav, kedy si účastník konania vymieňal so správnym orgánom základný skutkové informácie o činnosti majstrov zvuku prostredníctvom rozhodnutí a opravných prostriedkov, žalobca považoval za v zjavnom rozpore so zásadou, úzkej súčinnosti, hospodárnosti a rýchlosti správneho konania. Navyše český znalecký posudok ako listinný dôkaz v správnom konaní spojenom s napádaným rozhodnutím nemôže mať kvalitu znaleckého posudku vyhotoveného v tomto konaní, keďže nie je určený exaktne pre správnym orgánom vyslovené sporné otázky spojené so správnym konaním spojeným s napádaným rozhodnutím, aj keď právny názor žalobcu výrazne podporoval.

15. V ďalšej časti žaloby bol zo strany žalobcu namietaný postup žalovaného pri zisťovaní skutkového stavu. Správny orgán preto jednoznačne pochybil, kedy nezistil náležité skutkový stav, neustanovil znalca v konaní a iba jednoducho konštatoval, že tvorba majstra zvuku je mu známa z jeho úradnej činnosti na základe podkladov predložených iným účastníkom konania (žalobca vznikol až v roku 2013. Aj keď účastník konania predložil listinné dôkazy (český znalecký posudok), ktorý zodpovedal na identické otázky potrebné pre rozhodnutie príslušného správneho orgánu v ČR, tieto listinné dôkazy nemajú váhu znaleckého posudku. Správny orgán porušil svoju zákonom stanovenú povinnosť vykonať dôkaz navrhnutý účastníkom konania, prostredníctvom čoho by zistil náležité skutkový stav, alebo nepotrebnosť jeho vykonania presvedčivo v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodniť. Z rozhodnutia ako aj odôvodnenia rozhodnutia vyplýva jednoznačná potreba doloženia žalobcom navrhovaného dôkazného prostriedku vo forme znaleckého posudku. Z uvedeného je zrejmé, že správny orgán

neskúmal charakter tvorby majstra zvuku a túto odbornú otázku, ktorá je pre túto právnu vec úplným základom, nahradil správny orgán výlučne svojimi úvahami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a nezakladajú sa na skutočnej znalosti činnosti majstrov zvuku. Napriek tomu, že žalobca navrhoval, aby správny orgán ustanovil znalca, ktorý by posúdil odborné otázky vyvstávajúce z charakteru tvorby majstra zvuku, správny orgán tieto návrhy nerešpektoval a znalecký posudok nahradil vlastnou právnou kvalifikáciou a vlastnými úvahami.

16. Žalovaný jednoznačne pochybil a nenáležite zistil skutkový stav, ak potrebné preskúmanie aktuálnej činnosti majstrov zvuku a výsledkov ich tvorivej činnosti nezabezpečil a len jednoducho konštatoval, že tvorba majstra zvuku je mu známa z jeho úradnej činnosti na základe podkladov predložených iným účastníkom konania. Podľa názoru žalobcu z rozhodnutia ako aj odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva jednoznačná potreba doloženia žalobcom navrhovaného dôkazného prostriedku vo forme znaleckého posudku. Žalovaný v rozpore so zákonom nedal účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhnúť jeho doplnenie, pričom žalovaný považoval za rozhodujúci poklad 8 rokov starú prílohu k žiadosti iného účastníka konania. Žalobca sa ako účastník konania dozvedel že nešpecifikovanou dokumentáciou, ktorú nadobudlo ministerstvo zo svojej úradnej činnosti je niektoré z príloh k žiadosti iného účastníka konania zo dna 28.06.2007 a že žalovaný považoval za postup v súlade so zákonom postup, kedy viac ako 8 rokov starú prílohu k žiadosti iného účastníka konania považoval za rozhodujúci podklad, ku ktorému sa žalobcovi ako podkladu umožnil vyjadriť výlučne tým, že mu umožnil nahliadnutie do tohto spisu dňa 06.11.2014. Zároveň sa automaticky vynárala otázka, odkiaľ získala nezávislá ministrom kultúry zriadená osobitná komisia vyššej inštancie vedomosť, že sa má jednať práve o podklad zo správneho konania ukončeného v roku 2007, keď toto nevyplývalo zo spisu ani z prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Uvedené vyvolávalo dôvodné pochybnosti o nezávislosti preskúmania prvostupňového rozhodnutia v rámci inštančného postupu v rámci ministerstva, ktoré by spĺňalo účel zákonodarcu v súlade s princípom checks and balances právneho štátu.

17. Žalobca dodal, že medzinárodné vnímanie umeleckej činnosti majstrov zvuku sa nachádza v zlatom veku rozmachu, ktorý je spojený najmä s technologickým pokrokom, ktorý výrazne otvára možnosti umeleckej činnosti majstrov zvuku. Okrem organizácie kolektívnej správy, o ktorej má správny orgán znalosť (OÁZA), existuje na autorskom trhu pevne stabilizovaná organizácia kolektívnej správy vykonávajúca kolektívnu správu majstrov zvuku vo Fínsku (KOPIOSTO). Vo Fínsku žiadne spory ohľadom tvorby majstrov zvuku podľa znalosti žalobcu nevznikajú, v Českej republike došlo k rovnako úplnej stabilizácii a v súčasnej dobe nie sú vedené žiadne súdne spory o autorskoprávnu kvalitu tvorby majstrov zvuku. Dôkazom, že je téma duševnej tvorivej činnosti majstrov zvuku medzinárodnou témou pertraktovanou počas značného obdobia sú rozsudky vyšších súdov, na základe ktorých je k tvorbe majstrov zvuku konečne pristupované pohľadom autorskoprávnych hľadísk (rozsudok Obetlandesgerichthof v Kolíne z 03.12.1999, Az. . rozsudok z 13.06.2012 - Aj ZR 1/00. rozsudok Bundesgerichtshof z 27.05.1982. IZR 114/60). Aj keď sa v jednotlivých členských štátoch na umeleckom trhu a v autorskoprávnych úpravách kolektívnej správy vyskytujú odlišnosti - na medzinárodnej scéne dochádza k neustálemu pozitívnemu vývoju vnímania umeleckého prínosu majstrov zvuku, dôkazom je napríklad skutočnosť, že v Nemecku bola v r. 2014 urobená dohoda autorských profesii na rozdelenie vybraných odmien v oblasti prehrávania audiovizuálnych diel (typicky v kinách či festivaloch), podľa ktorej bol prvýkrát určený podiel pre majstrov zvuku, čo možno považovať za skutočný prelom. V súčasnosti prebiehajú rokovania o obdobnej dohode aj pre vysielanie uvedených diel. V Taliansku došlo k vydaniu rozsudku súdom v Bologni v roku 2002 (Tribunale di Bologna. 02/05/2002), ktorý považoval "jingle" vytvorený pre reklamné účely (že je prácou, ktorá naozaj môže byť zvláštne samostatnou časťou jednej z typických diel hudobných tvorcov / návrhárov) ako duševnú tvorbu majúcu konkrétne znaky vyžadované autorským právom. Toto rozhodnutie nadviazalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Talianska, podľa ktorého k zahrnutiu tvorby, ktorá môže byť chránená podľa autorského práva, je dostatočne skromná tvorivosť, kedy dielo, aj keď je súčasťou veľmi rozšíreného druhu, je identifikované s ohľadom na ďalšie početné tvorby patriace do rovnakého prúdu a je jedinečným výsledkom autorovej osobnosti (Cass. Civ. 7077/1990). Tento záver bol následne doplnený ďalším rozsudkom NS Talianska (Cass.Civ., 5089/2004). III. Zhrnutie argumentov žalovaného 18. V žiadosti o udelenie oprávnenia žalobca najskôr žiadal o udelenie oprávnenia vo vzťahu k bližšie nešpecifikovaným predmetom ochrany - dielam majstrov zvuku, ktoré následne v rámci odstránenia nedostatkov podania, na ktoré bol prvostupňovým správnym orgánom vyzvaný, druhovo vymedzil ako

zvukové záznamy. Vzhľadom na uvedené tak zo strany žalobcu došlo k zmene v predmete práv, ku ktorým žalobca žiadal o udelenie oprávnenia, od čoho sa následne odvíjal ďalší procesný postup ministerstva kultúry spočívajúci vo vyzývaní žalobcu na odstránenie nedostatkov podania vo vzťahu k uvedenej zmene. Vzhľadom na povahu deklarovanej činnosti žalobcu (činnosť v prostredí audiovizuálnej a hudobnej oblasti a s touto oblasťou súvisiacej tvorby) mal prvostupňový správny orgán za to, že žalobcovi je zrejmý rozdiel v povahe predmetov ochrany v zmysle autorského zákona, teda autorských diel a zvukových záznamov ako predmetov, ku ktorým sa viažu práva súvisiace s autorským právom. V každej z nasledujúcich výziev adresovaných žalobcovi za účelom odstránenia nedostatkov podania bol žalobca výslovne upozornený, že prvostupňový správny orgán žiada o odstránenie nedostatkov podania vo vzťahu k zvukovým záznamom, čo žalobca nenamietal a sám formuloval nasledujúce podania vo vzťahu k právam výrobcu zvukových záznamov k zvukovým záznamom. Žalobca vo svojich podaniach uvádzal, že prvopočiatočná akcia v rámci práce majstra zvuku je vyhotovenie zvukového záznamu a jeho následná úprava, resp. spracovanie väčšinou elektronickými prostriedkami. Je teda nepopierateľné, že predmet ochrany, ktorý vzniká činnosťou majstra zvuku je predovšetkým zvukový záznam, ktorého následným spracovaním vznikne nový zvukový záznam. V zmysle § 11 ods. 1 AZ platí, že predmetom autorského práva je aj nové pôvodné dielo, ktoré vzniklo osobitným tvorivým spracovaním iného diela. V zmysle § 71 ods. 2 Autorského zákona sa ustanovenie § 11 tohto zákona primerane vzťahuje aj na výrobcu zvukového záznamu a jeho zvukový záznam. Je to potrebné vykladať tak, že spracovaním zvukového záznamu nevzniká dielo, ale nový zvukový záznam, ku ktorému vznikajú práva výrobcu zvukového záznamu, kto spracoval pôvodný zvukový záznam. Preto žalovaný odmietal tvrdenie žalobcu, že odmietal vysvetliť účastníkovi konania svoj postoj a trval na tom, aby účastník konania upravil svoju žiadosť na predmet ochrany - zvukový záznam a neidentifikoval špecifikáciu predmetu ochrany účastníka konania ako autorské dielo nevymenované v demonštratívnom výpočte § 7 ods. 1 Autorského zákona - upravený záznam zvuku (konečná podoba ktorého je vždy zvukový záznam).

19. Žalobca podľa tvrdenia žalovaného nedôvodne namietal aj spôsob vedenia správneho konania č. MK-2348/2015-230, ktorý sa líšil od spôsobu vedenia správneho konania č. MK-2529/2014-230 tým, že nebolo vedené ako proces výziev na odstránenie nedostatkov podania (žiadosti žalobcu o udelenie oprávnenia zo dňa 19.6.2015 a doplnenia žiadosti o udelenie oprávnenia zo dňa 7.7.2015). Uvedené prvostupňový správny orgán odôvodnil v napadnutom rozhodnutí č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.90.2015. V správnom konaní č. k. -230 žalobca uviedol, že predmetom práv- na správu ktorých žiadal o udelenie oprávnenia je autorské dielo nositeľa práv - majstra zvuku, pričom tvrdil, že až z rozhodnutia o rozklade (rozhodnutie ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-3244/2015-110/18188 zo dňa 26.11.2015) sa dozvedel, že žalovaný považoval vymedzenie druhu diela ako bolo uvedené v podaní zo dňa 13.11.2014 (druh diela - zvukový záznam) za prekvalifikovanie predmetu ochrany. Vzhľadom na už uvedenú oblasť pôsobnosti žalobcu (audiovizuálna, hudobná, prípadne iná umelecká oblasť), mal žalovaný za to, že od žalobcu bolo spravodlivé očakávať, že rozdiel v predmetoch ochrany (dielo a zvukový záznam) v zmysle Autorského zákona mu je zrejmý. Keďže žalobca v žiadosti o udelenie oprávnenia zo dňa 19.6.2015 charakterizoval predmet ochrany ako autorské dielo majstra zvuku (druhovo určené popisom činnosti majstra zvuku), nebola podľa názoru prvostupňového správneho orgánu z dôvodov popísaných v rozhodnutí ministerstva č. MK- 2348/2015-230/13197 zo dňa 17.9.2015 splnená základná požiadavka na vymedzenie predmetu práv, ku ktorým žiadal o udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv, nakoľko takto určený predmet ochrany ministerstvo kultúry nepovažovalo za osobitný druh predmetu ochrany v zmysle Autorského zákona. Nebolo preto potrebné v tomto konaní postupovať vyzývaním účastníka konania na odstránenie formálnych nedostatkov podania v zmysle § 80 ods. 2,3 a 4 Autorského zákona.

20. Vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že podkladom rozhodnutia v správnom konaní boli doklady predložené účastníkom konania. Podkladom pre konanie o udelenie oprávnenia v zmysle § 80 AZ je vždy žiadosť účastníka konania podľa § 80 ods. 2 tohto zákona a prílohy k tejto žiadosti podľa § 80 AZ. Podkladom rozhodnutia v konaní o udelenie oprávnenia teda neboli podklady, ktoré by účastníkovi konania neboli známe. Vo formalizovanom správnom konaní, akým je konanie o udelenie oprávnenia, postupuje správny orgán rovnako v každom jednotlivom prípade, teda rovnako s každým subjektom, ktorý je účastníkom takéhoto správneho konania. Správny orgán používa počas celého obdobia, počas ktorého platia stanovené zákonné podmienky pre rozhodovanie rovnaké postupy všetkým subjektom, čím je naplnená zásada legitímneho očakávania. Nie je v rozpore s u zásadou, ak postup správneho orgánu v dvoch správnych konaniach vo vzťahu k jednému subjektu je identický v tom zmysle, že konanie je vedené ako proces

výziev na odstránenie nedostatkov konania, ak takýto postup v druhom konaní z vecného hľadiska nebol odôvodnený.

21. Autorské právo nechráni samotnú činnosť, ale výsledok tejto činnosti, ktorý musí spĺňať zákonom ustanovené požiadavky na dielo, resp. iný predmet ochrany. Autorský zákon neobsahuje definíciu „tvorivej duševnej činnosti". Vychádzajúc z právnej teórie, tvorivú činnosť možno charakterizovať ako činnosť spočívajúcu vo vytvorení nehmotného „výtvoru" s tým, že dosiahnutie tohto výsledku závisí od osobných vlastností tvorcu, bez ktorých by tento výtvor nebol vôbec dosiahnutý. Tvorivá duševná činnosť je pojmovým znakom diela, a teda len jednou z právnych podmienok, ktoré musí dielo ako predmet autorského práva spĺňať. Výsledkom tvorivej činnosti môžu byť aj predmety práva priemyselného vlastníctva (napr. vynálezy). Rovnako výsledkom tvorivej duševnej činnosti môže byť aj napr. myšlienka, systém, metóda, koncept, ktoré nepožívajú autorskoprávnu ochranu. Uvedeným tvrdením žalovaný neprirovnával činnosť majstrov zvuku k myšlienke ani ju nebagatelizoval, len poukázal na nesprávnosť tvrdení žalobcu vo vzťahu k ponímaniu tvorivej duševnej činnosti. Vo vzťahu k povahe výsledkov činnosti majstrov zvuku v rozhodnutí č. MK- 2348/2015-230/13197 zo dňa 17.9.2015 ako aj v rozhodnutí o rozklade č. MK-3244/2015-110/18188 zo dňa 26.11.2015 bol konštatovaný a obšírne odôvodnený právny názor, v zmysle ktorého výsledkom činnosti majstra zvuku nie je samostatné dielo, ako nový druh diela, odlišný od druhov diela príkladmo vymenovaných v Autorskom zákone, ako aj v nového AZ ( Autorský zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2016). Výsledkom takejto činnosti však môže byť spoluautorský podiel majstra zvuku na inom diele, predovšetkým diele audiovizuálnom. Zároveň v oblasti hudobnej tvorby, kde činnosť majstra zvuku prekročí vklad technický a dosiahne určitú mieru tvorivosti, môže byť jej výsledkom vytvorenie diela, avšak vzhľadom na použité prostriedky a postupy bude týmto výsledkom dielo hudobné. V oblasti hudobnej tvorby majster zvuku môže by autorom samostatného diela, avšak nepôjde o nový druh diela (dielo majstra zvuku sui generis), ale o dielo hudobné.

22. Česky správny orgán v označenej administratívnej veci rozhodol o udelení oprávnenia na základe pripustenia určitej možnosti, avšak nie jednoznačnosti. Žalovaný sa teda nestotožnil s rozhodnutím Ministerstva kultúry Českej republiky v danej veci. O pochybnostiach o autorskoprávnej povahe výsledkov činnosti majstrov zvuku svedčia aj opakované súdne a správne konania vedené s organizáciou kolektívnej správy práv OÁZA v Českej republike, ako aj názory významných predstaviteľov českej akademickej obce (napr. viď Telec, Tůma, Autorský zákon. Komentár. 1. vydaní. Praha: C.H.Beck, 2007, str. 785 „Možno pochybovať aj o účelnosti kolektívnej správy v prípade autorských práv zvukárov. Výkony zvukárov (napr. zvukový mastering, samplovame) sú spravidla povahy technickej alebo remeselnej, alebo ide o spracovanie diel hudobných (výnimočne môže ísť o spoluautorský príspevok do diela hudobného). To však nič nemení na tom, že samotná práca so zvukmi spadá mimo kategóriu umenia a výsledky tejto činnosti nemôžu používať ochranu podľa Autorského zákona. V rozhodnutí č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.9.2015, ako aj v rozhodnutí č. MK-3244/2015-110/18188 zo dňa 26.11.2015 bol konštatovaný právny názor, že výsledkom činnosti majstra zvuku, ak je táto činnosť tvorivá, je tvorivý podiel majstra zvuku na inom diele (predovšetkým diele audiovizuálnom) alebo v určitých prípadoch môže byť výsledkom činnosti majstra zvuku dielo hudobné. Ak sa majster zvuku spoluautorsky podieľa na vytvorení audiovizuálneho diela, môže byť považovaný za spoluautora tohto diela. Práva autorov audiovizuálnych diel zastupuje v súčasnosti v Slovenskej republike organizácia kolektívnej správy LITA, autorská spoločnosť a SAPA, Slovenská asociácia producentov v audiovízii. V prípade vytvorenia hudobného diela môže byť majster zvuku vo vzťahu k ním vytvoreným hudobným dielam zastupovaný organizáciou kolektívnej správy SOZA. V zmysle § 81 ods. l písm. b) Autorského zákona je organizácia kolektívnej správy povinná prevziať za zvyčajných podmienok zastúpenie každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ak o to požiada a preukáže, že predmet ochrany bol príslušne použitý. Vzhľadom na právny názor žalovaného týkajúci sa povahy výsledku činnosti majstra zvuku je teda irelevantné tvrdenie žalobcu, že žiadna z existujúcich organizácií kolektívnej správy nemá zverejnené dokumenty na správu práv majstrov zvuku a nevyberá pre nich žiadne odmeny, resp., že existujúce organizácie kolektívnej správy sa žiadnym spôsobom nepričinili o autorskoprávnu ochranu majstrov zvuku.

23. Vzhľadom na povahu správneho konania o udelenie oprávnenia žalovaný vedie takéto správne konanie v každom prípade ako konanie písomné, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že podkladom pre rozhodnutie v takomto konaní je žiadosť žiadateľa o udelenie oprávnenia a prílohy k tejto žiadosti. Ústne pojednávanie nariadi správny orgán predovšetkým vtedy, keď to bude nevyhnutné na splnenie účelu

konania a pre uplatnenie práv účastníkov konania. Spravidla to bude vhodné v prípade protichodných záujmov viacerých účastníkov konania, alebo keď je potrebné vypočúvať svedkov prípadne vykonávať iné dôkazy. V prípade správneho konania o udelenie oprávnenia nebol dôvod na nariadenie ústneho pojednávania. Okrem toho žalobca nežiadal o nariadenie ústneho pojednávania, ale o neformálne osobné stretnutie, resp. telefonickú alebo e-mailovú komunikáciu za týmto účelom, čo prvostupňový správny orgán vyhodnotil ako neprípustné vzhľadom na dodržiavanie zásad správneho konania. Pokiaľ ide o ustanovenie znalca, resp. vyhotovenie znaleckého posudku, žalovaný mal za to, že doklady, ktoré sú súčasťou spisu, ako aj skutočnosti známe žalovanému z úradnej činnosti poskytli dostatočný obraz o povahe činnosti majstrov zvuku, a teda nedošlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Okrem toho ministerstvo kultúry zastávalo názor, že to, či sú v konkrétnom prípade splnené pojmové znaky diela v zmysle Autorského zákona, je otázkou právnou, a tak je táto otázka sama o sebe vylúčená z odborného posúdenia. Správny orgán sa dostatočne vysporiadal s predloženým znaleckým posudkom č. 032006 na str. 5 a 6 odôvodnenia rozhodnutia o rozklade č. MK-3244/2015-110/18188, ktorý ako dôkaz žalobca predložil spolu s podaným rozkladom voči rozhodnutiu žalovaného č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.09.2015. Posudok sa venoval činnosti majstrov zvuku v oblasti audiovizuálne tvorby a hudobnej tvorby. V tom smere bol posudok v súlade s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu, v ktorom sa uvádzalo, že práca majstrov zvuku prichádza na rad spravidla v postprodukčnom procese tvorby hudobných, či audiovizuálnych diel. V rozklade voči rozhodnutiu č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.09.2015 žalobca vykonanie dôkazu formou vyhotovenia znaleckého posudku nenavrhol.

24. Žalobcovi boli známe všetky doklady, ktoré boli podkladom rozhodnutia v správnom konaní. Opis činnosti majstrov zvuku, ktorý malo ministerstvo kultúry k dispozícii zo správneho konania č. MK-1383/2007-70 bol len jedným z podkladov rozhodnutia a rovnako bol žalobcovi známy. Ako vyplynulo z prvostupňového rozhodnutia č. MK-2348/2015-230/13197 zo dňa 17.9.2015, prístup k činnosti majstrov zvuku v krajinách Európskej únie je taký, že z hľadiska autorskoprávnej ochrany výsledkov ich činnosti, tieto buď nepožívajú autorskoprávnu ochranu, prípadne sú majstri zvuku považovaní za spoluautorov (audiovizuálnych diel, resp. hudobných diel). Z toho dôvodu neexistujú ani v týchto krajinách Európskej únie, s výnimkou Českej republiky, samostatné organizácie kolektívnej správy práv spravujúce práva osobitne majstrov zvuku. K uvedenému záveru žalovaný dospel na základe poznatkov získaných priamo od zástupcov niektorých členských krajín Európskej únie, pôsobiacich v autorskoprávnej oblasti, s ktorými prichádza do kontaktu v rámci svojej úradnej činnosti, teda ide o skutočnosti známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Žalobca poukazoval na judikatúru niektorých krajín, ako aj na konkrétnu organizáciu kolektívnej správy (KOPIOSTO), ale nijako nepreukázal, že majstri zvuku sú v zmysle uvedenej judikatúry považovaní za autorov zvláštnych diel majstrov zvuku, resp. či sú ako autori takýchto diel zastupovaní organizáciou kolektívnej správy práv. Žalobca uvádzal, že v Nemecku v roku 2014 v rámci dohody autorských profesií na rozdelenie odmien v oblasti prehrávania audiovizuálnych diel bol majstrom zvuku vyčlenený podiel z odmien. To však nepreukazuje, že tento podiel z odmien bol majstrom zvuku priznaný ako autorom diel sui generis a nie napr. ako spoluautorom audiovizuálnych diel. Podobne priznanie dostatočnej tvorivosti tzv. "Jinglu" talianskou judikatúrou, ktorý je aj v Slovenskej republike považovaný za hudobné dielo (a práva ku ktorému sú kolektívne spravované organizáciou kolektívnej správy SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam), nijako nepreukazuje skutočnosť, že dielom majstra zvuku je zvláštny druh diela. Žalovaný v napádaných rozhodnutiach nepopieral tvorivosť majstra zvuku pri výkone jeho činnosti, ale povahu výsledku takejto činnosti. V zmysle Správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu nim ustanovenej osobitnej komisie. V zmysle o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister. Z toho vyplýva, že vedúcim ústredného orgánu štátnej správy, ktorý je v zmysle Správneho poriadku oprávnený rozhodnúť o rozklade, je minister. Kompetenciu rozhodovať o rozklade správny poriadok zveruje vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy, v tomto prípade ministrovi. Ide v podstate o osobitný prípad funkčnej príslušnosti, pretože rozhodovanie v prvom i druhom stupni sa uskutočňuje na správnom orgáne toho istého stupňa. Absenciu devolutívneho účinku rozkladu eliminuje povinnosť prejednať rozklad pred vydaním druhostupňového rozhodnutia v osobitnej komisii zriadenej vedúcim ústredného orgánu štátnej správy. Žalobca preto nesprávne žiadal o zrušenie rozhodnutia ministerstva č. MK-3244/2015-110/18188 zo dňa 16.11.2015, keďže uvedené rozhodnutie je rozhodnutím ministra kultúry SR.

IV. Pojednávanie

25. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný nariadil pojednávanie podľa a rozhodol vo veci dňa 23.03.2022 rozsudkom. V. Relevantné právne predpisy

26. Podľa (ďalej len „“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.

27. Podľa o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len AZ) účinného do 31.12.2015, predmetom autorského práva je literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, najmä a) slovesné dielo a počítačový program, b) ústne podané, predvedené alebo inak vykonané slovesné dielo, najmä prejav a prednáška, c) divadelné dielo, predovšetkým dramatické dielo, hudobnodramatické dielo, pantomimické dielo a choreografické dielo, ako aj iné dielo vytvorené na zverejnenie, d) hudobné dielo s textom alebo bez textu, e) audiovizuálne dielo, predovšetkým filmové dielo, f) maľba, kresba, náčrt, ilustrácia, socha a iné dielo výtvarného umenia, g) fotografické dielo, h) architektonické dielo, predovšetkým dielo stavebnej architektúry a urbanizmu, dielo záhradnej a interiérovej architektúry a dielo stavebného dizajnu, i) dielo úžitkového umenia, j) kartografické dielo v analógovej alebo v inej forme.

28. Podľa § 11 ods. 1 AZ, predmetom autorského práva je aj nové pôvodné dielo, ktoré vzniklo osobitným tvorivým spracovaním iného diela.

29. Podľa § 80 ods. 1 AZ, o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy (rozhoduje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti právnickej osoby.

30. Podľa § 80 ods. 2 AZ, písomná žiadosť obsahuje a) názov, sídlo, identifikačné číslo, ak bolo pridelené, a označenie štatutárneho orgánu žiadateľa, meno a priezvisko a trvalý pobyt osoby, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, b) vymedzenie práv, ktoré majú byť kolektívne spravované, c) vymedzenie predmetu práv podľa písmena b), alebo ak ide o diela, vymedzenie ich druhu, d) prílohy podľa odsekov 3 a 4. 31. Podľa § 80 ods. 7 AZ, Ministerstvo udelí oprávnenie žiadateľovi, a) ktorého žiadosť o udelenie oprávnenia spĺňa náležitosti podľa odseku 2, b) ktorý žiada o oprávnenie k právam a k takému predmetu týchto práv, a ak ide o diela, k takému ich druhu, kde je ich kolektívny výkon účelný, c) ktorý spĺňa predpoklady na zabezpečenie riadneho a účelného výkonu kolektívnej správy. 32. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

33. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VI. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 30.06.2021

35. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. zo dňa 30.06.2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -179 zo dňa 15.11.2017 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd predovšetkým konštatoval, že krajský súd sa nevysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami sťažovateľa a priklonil sa síce k záverom žalovaného ohľadne posúdenia povahy činnosti majstra zvuku z pohľadu ochrany autorského diela podľa noriem autorského zákona, ale v rozhodnutí absentovali právne úvahy, ktoré krajský súd k tomu viedli.

VII. Posúdenie veci správnym súdom

36. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je . V správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. Správny súd dodáva, že v prípade aplikácie ustanovenia na posudzovanie splnenia podmienok aktívnej vecnej legitimácie totiž postačuje, aby subjekt. ktorý podáva správnu žalobu bol účastníkom administratívneho konania a aby o sebe tvrdil, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Na rozdiel od ustanovenia sa preto v danom prípade nevyžaduje, aby žalobca v súdnom konaní preukázal, že boli porušené, prípadne priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy ale plne postačuje tvrdenie žalobcu ako účastníka administratívneho konania, že bol na nich ukrátený. Žalobná legitimácia musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu, t. j. keď sa jednostranný úkon správneho orgánu, vzťahujúci sa ku konkrétnej veci a konkrétnym adresátom, závažne a autoritatívne dotýka ich právnej sféry.

37. Autorské právo poskytuje právnu ochranu subjektívnym právam a právom chráneným záujmom fyzických aj právnických osôb v súvislosti s vytvorením a používaním autorských diel a iných predmetov autorskoprávnej ochrany. Tieto subjektívne práva môžu byť majetkovej alebo osobnostnej povahy. Predmetom autorskoprávneho vzťahu je autorské dielo. § 7 ods. 1 Autorského zákona exemplifikatívne

uvádza jednotlivé druhy diel. Nie však každý výtvor ľudskej činnosti možno nazvať autorským dielom. Musí ísť o dielo literárne, iné umelecké alebo vedecké, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora. Okrem toho musí byť vyjadrené vo forme vnímateľnej ľudskými zmyslami; tento okamih vyjadrenia diela je zároveň okamihom vzniku autorského práva k dielu. Z uvedeného možno vyvodiť tri základné pojmové charakteristiky (znaky), ktoré musí dielo kumulatívne splniť na to, aby mohlo byť predmetom autorskoprávnej ochrany. Z hľadiska právnej teórie možno hovoriť o tzv. pozitívnom vymedzení diela. 1. je nevyhnutné, aby dielo malo literárny, iný umelecký alebo vedecký charakter. Citovaná právna úprava () vymedzila dva druhy diel, a to umelecké (vrátane literárnych), ktoré sú spravidla spôsobilé pôsobiť na estetické cítenie jednotlivcov, a diela vedecké, ktoré sú špecifické svojím obsahom, formou, jazykovým štýlom a použitými vedeckými metódami. 2. dielo musí byť vyjadrené v podobe vnímateľnej ľudskými zmyslami. Autorské právo k dielu vzniká momentom, keď je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej ľudskými zmyslami bez ohľadu na jeho obsah, kvalitu, účel, podobu alebo formu vyjadrenia. Teda právna ochrana sa neposkytuje tvorivým myšlienkam autora, ktoré sú ešte len súčasťou jeho vnútornej duševnej sféry. 3. existuje vlastná tvorivá duševná činnosť autora diela.

38. Autorský nedefinoval pojem tvorivosť, avšak už zo samotného pojmu tvorivosť vyplýva, že pôjde o činnosť novú, jedinečnú a neopakovateľnú, vlastnú iba konkrétnej fyzickej osobe - autorovi. Tvorivá duševná činnosť ako pojmový znak diela je jednou z právnych podmienok, ktoré musí dielo ako premet autorského práva spĺňať. Citované ustanovenie Autorského zákona upravuje hmotnoprávne a procesné podmienky na získanie oprávnenia vykonávať kolektívnu správu autorských práv. Ustanovenie upravuje podstatné náležitosti žiadosti o udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy, ako aj postup ministerstva pri udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy žiadateľovi. Ustanovenie AZ upravuje náležitosti, ktoré má žiadosť o výkon kolektívnej správy práv obsahovať. Okrem identifikačných údajov právnickej osoby, ktorá žiada o oprávnenie, a údajov o jej štatutárnom orgáne je potrebné v žiadosti vymedziť jednak výhradné majetkové práva, ktoré bude žiadateľ spravovať. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 23.06.2015 žiadosť ma Ministerstvo kultúry SR o udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv podľa a nasl. Žalobca žiadal o udelenie kolektívnej správy k nasledovných práv: a) právo na udelenie súhlasu s verejným prenosom diela, b) právo na udelenie súhlasu s verejným rozširovaním originálu diela alebo jeho rozmnoženiny nájmom alebo vypožičaním, c) právo na primeranú odmenu voči osobe, ktorá bude originál diela alebo jeho rozmnoženinu verejne rozširovať nájmom alebo vypožičaním, d) právo na náhradu odmeny pri verejnom rozširovaní vyhotovenej rozmnoženiny zverejneného diela, e) právo na náhradu odmeny pri vyhotovení rozmnoženiny zverejneného diela. V doplnenej žiadosti zo dňa 07.07.2015 upravil žalobca rozsah požadovaných práv s tým, že okrem povinne kolektívne spravovaných práv žiadal o udelenie oprávnenia na výkon dobrovoľnej kolektívnej správy práv a to práv špecifikovaných v odbore verejný prenos predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami, v odbore káblová retransmisia predmetu ochrany a použitie predmetu ochrany prevádzkovaním spoločných televíznych antén a v odbore použitie predmetu ochrany, za ktoré sa uhrádza primeraná odmena.

39. V intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 30.06.2021, ktorým uložil krajskému súdu sa vysporiadať s podstatnými námietkami žalobcu - ako dôvodnú musel súd vyhodnotiť námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu. Tu je potrebné zo strany krajského súdu uviesť, že nastolená otázka posúdenia činnosti majstrov zvuku, teda či výsledkom tejto činnosti je dielo v zmysle autorského zákona je otázka právna, ktorej posúdenie musí mať náležitý podklad v podobe riadne zisteného skutkového stavu. V tejto časti ide o otázku odbornú a žalobca dôvodne odkazoval na znalecký posudok 032006, ktorý však podporoval v častiach, v ktorých pomenovával charakter činností majstrov zvuku jeho stanovisko. Zároveň nepredstavoval dostatočných podklad na prijatie odborných záverov žalovaného. Správny orgán v rámci vlastných záverov dôvodil, prečo nepovažuje činnosť majstrov zvuku za tvorivú činnosť podľa autorského zákona, ale jeho vlastnú správnu úvahu a sporné otázky, ktoré z nej vyvstali nebolo možné verifikovať podľa podkladov založených v administratívnom spise. Autorský zákon vytvára priestor pre správnu úvahu ministerstva, aby posúdilo na základe žiadosti a predložených dokladov, či je žiadateľ spôsobilý na riadny a účelný výkon kolektívnej správy. Je to jedna z podmienok, ktoré musia byť splnené na udelenie oprávnenia. Autorský zákon teda vytvára priestor pre správnu úvahu, avšak odôvodnenú na základe predložených dôkazov. V danom prípade sa tak nestalo. Zodpovedanie právnej otázky, či je výsledkom činnosti majstrov zvuku duševná tvorivá činnosť je neoddeliteľne spätá s odborným posúdením. Aj

správny súd musel prijať záver, že úvahy správneho orgánu o charaktere tvorby majstra zvuku boli prijaté bez náležitého zistenia skutkového stavu. Autorský nedefinoval pojem tvorivosť, avšak už zo samotného pojmu tvorivosť vyplýva, že pôjde o činnosť novú, jedinečnú a neopakovateľnú, vlastnú iba konkrétnej fyzickej osobe - autorovi. Tvorivá duševná činnosť ako pojmový znak diela je jednou z právnych podmienok, ktoré musí dielo ako premet autorského práva spĺňať. 40. Najvyšší súd SR uložil krajskému súdu aj vyhodnotiť namietanú povahu činnosti majstrov zvuku, teda či činnosť majstrov zvuku napĺňa znaky autorského diela. Z odborných podkladov založených v AS vyplývajú závery o tvorivej činnosti majstrov zvuku a spomínaný znalecký posudok č. 032006 pojednáva o rozširovaní možností realizácie tvorivých zámerov, poznatku o prevahe technickej činnosti ako laickom a prekonanom. Ďalej pojednáva o tzv. technologickom vývoji a nástupe počítačovej doby spojenej s digitalizáciou, ktorá priniesla zvýšenie technickej kvality. Táto technická kvalita otvorila nové možnosti spočívajúce v modelovaní zvukovej matérie o možnosti ľubovoľne ju dotvárať a meniť vo všetkých jej parametroch. Rovnako znalec v odbornej časti nestotožňoval výsledok činnosti majstra zvuku ako „hudobný výtvor“, ale ako „hudobnú kompozíciu“. Znalec pritom špecifikoval dôvody tohto záveru. Krajský súd zastáva názor, že podľa dostupných podkladov, ktoré sú založené v administratívnom spise má výsledok činnosti majstrov zvuku umelecký charakter a tento je spôsobilý pôsobiť na estetické cítenie jednotlivcov (dôkazom je aj udeľovanie cien „Oscar“, „Slnko v sieti“, „Český lev“ atď.). Rovnako je nepopierateľné, že výsledok činnosti majstrov zvuku je vnímateľný ľudskými zmyslami a znalecký posudok predložený žalobcom podporuje do značnej miery záver o vlastnej tvorivej duševnej činnosti; teda uvedená činnosť môže napĺňať znaky autorského diela. V preskúmavanom administratívnom konaní orgán verejnej správy nahradil rozhodujúcu odbornú otázku svojimi úvahami a tieto boli nepreskúmateľné, nereflektovali ani skutkový stav, resp. nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. 41. Správnosť a úplnosť zistených podkladov má zároveň viesť k presvedčivosti rozhodnutia správneho orgánu. Táto skutočnosť sa musí premietnuť predovšetkým v odôvodnení rozhodnutí žalovaného. V ňom musí orgán verejnej správy uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými úvahami sa pri ich hodnotení spravoval ( Správneho poriadku). Zásada materiálnej pravdy pri zisťovaní skutočného stavu veci má dve stránky: úplnosť a presnosť zistení, to ako už uviedol správny súd absentovalo. Úplnosť znamená povinnosť správneho orgánu zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či budú v prospech alebo neprospech účastníka. Pri tomto zisťovaní nie je správny orgán viazaný návrhmi účastníkov konania. Presnosť zistenia znamená, že zistený stav musí zodpovedať skutočnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie, vzhľadom na rôznorodosť možných situácií, správny poriadok určuje demonštratívnym spôsobom ( Správneho poriadku). Žalobca dôvodne namietal, že žalovaný nešpecifikoval názvy konkrétnych dôkazov a dokumentov, ktoré mu mali slúžiť ako podklad rozhodnutia. A z toho vyplývala aj dôvodná námietka, že žalobca má právo sa k podkladom vyjadriť. Ide o zásadu správneho konania a pokiaľ žalovaný uvedené žalobcovi neumožnil, konal v rozpore so zákonom ( Správneho poriadku). 42. Zásada materiálnej (objektívnej) povahy vyjadruje požiadavku, aby správny orgán úplne a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie (, Správneho poriadku). Táto zásada veľmi úzko súvisí so zásadou zákonnosti. Zistením skutočného stavu veci sa rozumie zistenie všetkých podstatných skutočností v súlade s príslušným hmotnoprávnym predpisom. Správny poriadok upravuje inštitút znaleckého dokazovania. Znalca ustanovuje správny orgán na účely posúdenia odborných otázok dôležitých pre správne konanie - ak určité skutočnosti nemôže posúdiť sám, alebo ak by to nebolo vhodné alebo možné. Osobitosti činnosti majstrov zvuku a relevantné odborné otázky dokáže posúdiť znalec z príslušného odboru a iba v takom prípade správna úvaha žalovaného môže reflektovať dôkazy založené v administratívnom spise, inak ju nie je možné overiť a podrobiť súdnemu prieskumu. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy - nedostatočne zistili skutkový stav veci, čo bránilo riadnemu posúdeniu veci, tiež skutkový stav ním zistený nemá oporu v administratívnom spise; kedy ide o dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa f/ a vrátenie veci na ďalšie konanie podľa . Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu ). V ďalšom konaní sa orgán verejnej správy zameria na riadne zistenie skutkového stavu v intenciách tohto rozsudku, svoje rozhodnutie náležite odôvodní v zmysle ustanovenia Správneho poriadku.

43. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

44. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).