Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_21Csp-165-2017.pdf
PDF · 129.08 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/165/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31340890, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava. IČO: 47232471 proti žalovanému B. I., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom P. L. XXX/X, V. N., o zaplatenie 1.964,41 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 816 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 816 eur od 1. 10. 2017 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z 1. 10. 2017, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy istiny 1.964,41 eur, dlžných úrokov zo sumy 1. 964,41 eur vo výške 333,95 eur, zmluvného úroku vo výške 14,90% ročne zo sumy 1.964,41 eur od 1. 10. 2017 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.964,41eur od 1. 10. 2017 do zaplatenia, zamieta.
III. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 1. 10. 2017, doručenou na tunajší súd 18. 10. 2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu istinu vo výške 1.964,41 eur, spolu s dlžnými (zmluvnými) úrokmi zo sumy 1.964,41 eur vo výške 333,95 eur, (zmluvnými) úrokmi vo výške 14,90% ročne zo sumy 1.964,41 eur od 1. 10. 2017 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.964,41 eur od 1. 10. 2017 do zaplatenia.
2. Tento žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Dňa 18. 11. 2014 uzatvoril žalobca ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 1451784541, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky žalobcu, obchodné podmienky žalobcu pre spotrebiteľské úvery a sadzobník poplatkov žalobcu. Na základe uvedenej zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky (istinu) vo výške 3.000 eur. Žalovaný sa pritom zaviazal vrátiť žalobcovi (v splátkach) poskytnutú istinu, (zmluvné) úroky, poplatky a iné peňažné plnenia podľa uvedených zmluvných dokumentov. Žalovaný však tieto dlžné sumy nesplácal riadne a včas. V dôsledku omeškania žalovaného, žalobca podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyhlásil 27. 4. 2015 úver za predčasne splatný. Po vyhlásení predčasnej splatnosti žalovaný časť dlžnej sumy zaplatil, pričom pokiaľ ide o jednotlivé zaplatené splátky a spôsob ich započítania, žalobca odkázal na priložený listinný dôkaz - aktuálny stav úveru (vyhotovený z bankového informačného systému), s tým, že poslednú čiastkovú úhradu dlžnej sumy žalovaný vykonal 23. 11. 2016. Na základe uvedeného bol tak žalobca k 30. 9. 2017 (deň spísania žaloby) povinný zaplatiť žalobcovi dlžnú istinu vo výške 1.964,41 eur, spolu s dlžnými (zmluvnými) úrokmi zo sumy 1.964,41 eur vo výške 333,95 eur (k 30. 9. 2017), (zmluvnými) úrokmi vo výške 14,90% ročne zo sumy 1.964,41 eur
od 1. 10. 2017 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.964,41 eur od 1. 10. 2017 do zaplatenia.
3. Žalovaný sa k žalobe (napriek výzve súdu) písomne nijako nevyjadril. Žaloba, poučenie o procesných právach a povinnostiach a výzva na vyjadrenie k žalobe mu pritom boli doručené na základe fikcie doručenia podľa § 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku.
4. Súd následne 11. 9. 2018 vykonal pojednávanie v neprítomnosti predvolaného zástupcu žalobcu a žalovaného. Zástupca žalobcu svoju neúčasť písomne ospravedlnil, pričom vyjadril súhlas s konaním pojednávania v jeho neprítomnosti. Žalovaný, ktorému bolo predvolanie na pojednávanie takisto doručené na základe fikcie doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP sa na pojednávanie nedostavil bez akéhokoľvek ospravedlnenia.
5. Súd na tomto pojednávaní na zistenie skutkového stavu vykonal všetky listinné dôkazy navrhnuté a priložené žalobcom (žalovaný žiadne dôkazy vykonať nenavrhoval.)
6. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) zmluvy o úvere - dobrá pôžička č. 1451784541 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 18. 11. 2014 súd zistil, že žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 3.000 eur, a žalovaný sa zaviazal uvedenú istinu vrátiť a zaplatiť mu tiež (zmluvné) úroky vo výške 14,90% ročne, ktoré sumy sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 mesačných splátkach vo výške po 64 eur. Táto anuitná splátka zahŕňajúca istinu a úver neobsahovala aj náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver, nakoľko toto poistenie nebolo v danom prípade dojednané. Tieto dojednané splátky pritom neboli rozčlenené v zmysle, koľko zo splátky pripadá na istinu a koľko na úroky. Toto rozčlenenie splátky nebolo uvedené ani v žalobcom priložených neoddeliteľných súčastiach zmluvy. V zmluve bola (okrem iného) uvedená aj celková čiastka úveru vo výške 4.530,61 eur.
7. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) aktuálneho stavu úveru žalovaného (u žalobcu) ku 30. 9. 2017, vyhotoveného 3. 10. 2017, vyplynulo, že ku 30. 9. 2017 žalovaný na úhradu pohľadávok žalobcu z úverovej zmluvy uhradil spolu 2.184 eur, pričom k poslednej čiastkovej úhrade došlo 23. 11. 2016. Z tejto listiny tiež vyplynulo, že žalobca na základe úverovej zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 3.000 eur.
8. Zo (žalobcom predložených listinných dôkazov) upozornenia - výzvy (žalobcu) na splatenie dlžnej časti úveru z 9. 4. 2015 a fotokópie poštovej obálky na č.l. 18 spisu, súd zistil, že žalovanému najneskôr 13. 4. 2015 (časť listu nachádzajúca sa takmer v mieste zviazania listov 18 a 20 spisu) došlo do jeho dispozičnej sféry (§ 45 ods. 1 OZ) upozornenie (zásielka bola neskôr vrátená poštou žalobcovi ako neprebratá v odbernej lehote) na porušenie zmluvy o úvere podstatným spôsobom spočívajúce v tom, že bol s časťou dlžnej sumy viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, ako aj súčasne upozornenie na výšku jeho (dovtedy) dlžnej sumy (zo zmluvy o úvere) spolu s výzvou na jej zaplatenie v určenej 15 dňovej lehote, a s poučením, že ak v určenej 15 dňovej lehote nedôjde k jej zaplateniu, banka využije ustanovenie § 565 OZ, a teda vyhlási všetky pohľadávky vyplývajúce z uvedenej úverovej zmluvy za predčasne (mimoriadne) splatné.
9. Zo (žalobcom predložených listinných dôkazov) výzvy (žalobcu) na úhradu dlžnej sumy z 27. 4. 2015 a fotokópie poštovej obálky z č.l. 20, vyplynulo, že žalovanému najneskôr 30. 4. 2015 došla do jeho dispozičnej sféry (§ 45 ods. 1 OZ) listina (zásielka bola neskôr vrátená poštou žalobcovi ako neprebratá v odbernej lehote), v ktorej žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť všetkých pohľadávok vyplývajúcich z úverovej zmluvy ku dňu 27. 4. 2015, pričom súčasne vyzval žalovaného na úhradu celej dlžnej sumy v lehote 10 dní od doručenia mu tejto výzvy.
10. Takto zistený skutkový stav súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
11. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. - o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia uvedenej úverovej zmluvy (ďalej „len zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
12. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
13. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
14. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
15. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901.html>, r) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901.html> a y) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901.html>.
16. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj túto náležitosť - ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
17. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj túto náležitosť - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
18. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy o úvere, ďalej len „OZ“) ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
19. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
20. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20140613.html>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
21. Podľa § 517 ods. 1, prvej vety OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
22. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
23. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba H. F. E. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. Vyššie uvedená zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 18. 11. 2014 napĺňa charakteristiku zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom prípade išlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy vo forme úveru veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (žalobcom) ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (žalovanému) ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo zamestnania.
25. Predmetná zmluva však neobsahuje určenie, koľko zo sumy splátky pripadá na istinu koľko na úroky, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok právny záver, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku (od uzavretia zmluvy.)
26. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia CSP povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.
27. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku : „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor : Anton Pavúk, na webovej stránke : U..Y..C., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.
Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo,
že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných
hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i), v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie
tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010 (nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová, bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.
28. K záveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda k záveru, že spotrebiteľský úver sa považuje za od počiatku bezúročný a bez poplatkov, možno však dospieť aj na základe zistenej absencie obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda na základe neuvedenia údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ na základe tejto zmluvy zaplatiť (poskytnutá istina úveru + celkové náklady spojené s úverom.) Vynásobením počtu splátok a výšky splátky (72 splátok x 64 eur) možno totiž dospieť k sume nákladov spojených s úverom vo výške 4.608 eur. V zmluve je však uvedená suma celkovej čiastky v nižšej sume (4.530,61 eur), čo je významné z toho hľadiska, že ide o klamanie spotrebiteľa o celkových nákladoch spojených s úverom (resp. celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť), čo mohlo spotrebiteľa ovplyvniť pri rozhodnutí v prospech uzatvorenia tejto zmluvy, ktorú by inak možno neuzavrel. Tak žalobca porušil ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona
o spotrebiteľských úveroch, pretože tým, že neuviedol správnu, ale nižšiu celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ na základe zmluvy zaplatiť, si vlastne nesplnil svoju povinnosť riadne uviesť obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Prípadná obrana žalobcu, že uvedený rozdiel by mohol byť daný poistným na poistenie schopnosti žalovaného splácať splátky, ktoré by predstavovalo súčasť mesačnej splátky vo výške 64 eur (s poukazom na § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa poplatky za dobrovoľné poistenie k úveru nezapočítavajú do celkových nákladov úveru) neobstojí, pretože v tomto prípade v zmluve takéto poistenie výslovne nebolo dojednané.
29. Vzhľadom na to, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, od počiatku (od uzatvorenia zmluvy), súd nemohol žalobcovi priznať nárok na uplatnené (zmluvné) úroky, a to ani za dobu do 30. 9. 2017 (vo výške 333,95 eur), ani za dobu od 1. 10. 2017 do zaplatenia, a v tejto časti (všetkých uplatnených zmluvných úrokov), preto súd žalobu podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch zamietol ako nedôvodnú.
30. Keďže žalovaný (k dátumu vyhlásenia rozsudku) celkovo uhradil sumu 2.184 eur, pričom úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, vznikol tak žalobcovi nárok podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch iba na zaplatenie poskytnutej a nevrátenej sumy istiny úveru vo výške 816 eur (3.000 eur - 2.184 eur.)
31. Pokiaľ ide uplatnený nárok na úroky z omeškania, tak žalobca si uplatňoval nárok na úroky z omeškania od 1. 10. 2017 (deň spísania žaloby) do zaplatenia, hoci podľa § 563 OZ (v spojení s § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ) by si mohol žalobca uplatniť nárok na úroky z omeškania už za obdobie od 11. 5. 2015, keďže z oznámenia o zosplatnení všetkých dlžných súm zo zmluvy o úvere, ktoré sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného 30. 4. 2015, a ktoré obsahovalo výzvu na úhradu týchto dlžných súm v lehote 10 dní, vyplýva, že do omeškania sa dostal už 11. 5. 2015. Súd však podľa § 216 CSP nemôže prekročiť rozsah žalobného návrhu a priznať žalobcovi viac ako sám žiada, a teda v tomto prípade aj za obdobie pred 1. 10. 2017, preto priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania až od 1. 10. 2017. Súd priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a§ 3 nariadenia v žalobcom uplatnenej úrokovej sadzbe 5,05% ročne, nakoľko v prvý deň omeškania (11. 5. 2015) bola platná základná úroková sadzba H. vo výške 0,5% ročne, teda (zákonné) úroky z omeškania zvýšené o 5 percentuálnych bodov predstavovali sadzbu 5,05% ročne. Súd sa však nemohol stotožniť so sumou, z ktorej žalobca požadoval úroky z omeškania, keďže (ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia) žalobcovi priznal nárok na istinu iba vo výške 816 eur, a nie vo výške 1.964,41 eur, ako žiadal žalobca. Z uvedeného dôvodu priznal úrok z omeškania v sadzbe 5,05% ročne iba zo sumy 816 eur.
32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi. Žalobca si uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 1.964,41 eur s príslušenstvom, avšak súd mu priznal nárok iba na sumu 816 eur s príslušenstvom. Žalobca bol preto úspešný iba v rozsahu 41,54% (816 eur / 1.964,41 eur), a žalovaný bol úspešný v rozsahu 58,46%. Žalovaný ako relatívne úspešnejšia strana v spore by po pomernom rozdelení náhrady trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP mala mať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 16,92% (58,46% - 41,54%), avšak keďže z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanému pre jeho absolútnu pasivitu v konaní žiadne trovy konania nevznikli, súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodol, že nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.