Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21Co-138-2018.pdf
PDF · 101.61 KB
Case nature
Subarea
21Co/138/2018
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobcu: Z.. H. E., Q.. XX.XX.XXXX, U. Y. XXXX/XC, XXX XX X., právne zastúpeného JUDr. Miroslav Katunský, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, za účasti intervenienta na strane žalobcu LESY HUNKOVCE, s.r.o., so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, IČO: 50 061 968, proti žalovaným: 1. J.. F. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. Y. XXXX/X, XXXX XX R. X - T., C.Č., 2. Z.. Z. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. I. Y. XX/XXX, XXX XX R. X, Č. N. a 3. F. D., Q.. XX.XX.XXXX, U. W. XXX/X, XXX XX R. XX, Č. N., všetci právne zastúpený Mgr. Lukáš Dušek, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Rubešova 162/8, 120 00 Praha 2, Česká republika, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu a intervenienta na strane žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Svidník, č. k. 7C/28/2017-150 zo dňa 29. 03. 2018 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Žalovaní v 1. - 3. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci, konanie vo veci zastavil a zamietol žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Zároveň priznal žalovaným v 1. - 3.rade nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vrátil žalobcovi zaplatený súdny poplatok.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil, cit.: „V predmetnej sporovej veci súd v prvom rade skúmal, či je daná výlučná právomoc súdov Slovenskej republiky v zmysle článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast prejednať a rozhodnúť spor, vzhľadom na predmet konania. Z obsahu žaloby a pripojených listinných dôkazov bolo zrejmé, že žalobca sa voči žalovaným v 1. až 3. rade domáha nahradenia ich prejavu vôle s uzatvorením kúpnej zmluvy k nehnuteľnostiam. Keďže podanou žalobou chcel žalobca docieliť nehradenie prejavu vôle s uzatvorením kúpnej zmluvy k nehnuteľnostiam, bolo potrebné určiť, či predmet konania, teda nahradenie prejavu vôle žalovaných v 1. až 3. rade s uzatvorením kúpnej zmluvy spadá pod výklad článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast, kedy výlučnú právomoc majú súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza. Pri formulácii záverov, či predmet konania (a tým aj konanie o žalobe) spadá alebo nespadá pod výklad článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast súd vychádzal, aj zo záverov formulovaných Súdnym dvorom Európskej únie vo svojich rozhodnutiach vzťahujúcich sa k výkladu článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast (pôvodne článok 16 bod 1 písm. a/ Bruselského dohovoru a článok 22 bod 1 nariadenia č. 44/2009 Brusel I), a to napríklad z rozsudku zo dňa 18. mája 20006 vo veci C - 343/04 Land Oberösterreich proti ČEZ, a.s., z rozsudku zo dňa 17. mája 1994 vo veci C - 294/92 George Lawrance Webb proti Lawrence
Desmond Webb, z rozsudku zo dňa 17. decembra 2015 vo veci C - 605/14 Komu a i., z rozsudku zo dňa 16. novembra 2016vo veci C-417/15 Wolfgang Schmidt proti Christiane Schmidt. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ustanovenie článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast, je potrebné vykladať reštriktívne, a preto pod tento článok môžu byť zahrnuté výhradne len žaloby, ktoré sú založené na vecnom práve. Článok 24 bod 1 sa však nevzťahuje na žaloby, ktoré s ním majú len nejakú sprostredkovanú spojitosť. Vecné práva k nehnuteľnosti musia byť predmetom sporu. Súdny dvor Európskej únie ďalej spresnil, že výlučná právomoc súdov zmluvného štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, sa nevzťahuje na všetky žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti, ale len na tie z nich, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia Brusel I recast a zároveň smerujú jednak k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, držby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nehnuteľnosti a jednak k zabezpečeniu ochrany výsad spojených s týmito právami osobám, ktoré sú nositeľmi týchto práv (pozri napr. rozsudok C-605/14 Komu a i., bod 26). Samotný pojem „konania ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnostiam“ zodpovedá klasickému právnemu rozlíšeniu medzi vecnými žalobami, teda tými ktoré sú v článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast označené ako „konania ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnostiam, a osobnými žalobami, ktoré sa týkajú konaní, ktorých predmetom sú osobné práva. Toto rozlíšenie je založené na type práva, ktoré je podstatné pre podanie žaloby. Vo vecnej žalobe v zmysle článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast žalobca má práva, ktoré priamo súvisia s nehnuteľnosťou a pôsobia voči všetkým (pozri rozsudok C-343/04 ČEZ, a. s, bod 44, 45). Priamym predmetom týchto žalôb je vecné právo ako panstvo nad vecou (res), ktoré vylučujú každý neoprávnený zásah do vlastníctva. Naopak osobnou žalobou žalobca „žiada len uplatnenie práv“ voči určitým osobám. Takéto práva môžu mať rôzny pôvod (zmluvu, udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, kvázi zmluvu a pod.), ale v každom prípade sa právo uplatňuje priamo na určitú osobu alebo osoby uvedené v jeho východisku (pozri uznesenie z 05. apríla 2001 C - 3518/99 Gaillard, bod 18, rozsudok C - 294/92 Webb, bod 15). Pokiaľ ide o žalobcom podanú žalobu tak s prihliadnutím na predmet sporu, súd konštatoval, že podaná žaloba nespadá pod článok 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast, teda že nie je daná výlučná právomoc súdov Slovenskej republiky, pre konania a rozhodnutie o podanej žalobe. Priamym predmetom podanej žaloby nie je vecné právo (vecné právo k nehnuteľnosti), nakoľko sa žalobca prostredníctvom žaloby domáha náhrady prejavu vôle žalovaných v 1. až 3. rade, s uzatvorením kúpnej zmluvy. Podanou žalobou žalobca uplatňuje len svoje práva na uzatvorenie zmluvy so žalovanými v 1. a 3. rade, a to tým, že sa domáha nahradenia prejavu vôle žalovaných, pričom vecných práv k nehnuteľnostiam sa žaloba dotýka len okrajovo (sekundárne, sprostredkovane, nakoľko vecné práva k nehnuteľnostiam sú predmetom kúpnej zmluvy). Podaná žaloba nesmeruje (čo do predmetu sporu) k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, držby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nehnuteľnosti. Žaloba podaná žalobcom tak nespadá pod výnimku článku 24 bod 1 nariadenia Brusel I recast. Pretože v predmetnej veci výlučná právomoc súdov Slovenskej republiky nie je daná, súd skúmal podmienky právomoci v zmysle článku 26 bod 1 nariadenia Brusel I recast, kedy okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. To neplatí, ak žalovaný svojím úkonom namietne absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24. Zároveň súd skúmal, či právomoc súdov Slovenskej republiky nebola medzi sporovými stranami dohodnutá v zmysle článku 25 nariadenia Brusel I recast, kedy sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko môžu dohodnúť, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom (tzv. prorogačná zmluva, či prorogačná doložka obsiahnutá v zmluve).“
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 9 ods. 1 CSP, § 161 ods. 1, 2 CSP, § 2 zákona č. 97/1963 Zb., ako aj čl. 1 bod 1 Nariadenia Brusel 1 (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ č. 1215/2012)), čl. 4. bod 1 Nariadenia Brusel 1, čl. 5 bod 1, čl. 24 bod 1, čl. 26 bod 1, čl. 27., čl. 28 bod 1, čl. 67 bod 1, 2, čl. 68 bod 1, 2.
4. O trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP s poukazom na procesné zavinenie žalobcov na zastavenie konania, pričom zároveň zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia s poukazom na skutočnosť, že súd nemá právomoc konať vo veci.
5. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie zo strany žalobcu z dôvodu vecnej, ako aj právnej nesprávnosti napadnutého uznesenia. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázal súd prvej inštancie nie je možné aplikovať v tomto konaní, nakoľko ani v jednom z týchto konaní sa neposudzovala otázka, či nahradenie prejavu vôle spadá alebo nespadá pod
výklad čl. 24 bod 1 Nariadenia Brusel 1. Z rozhodnutia je možné vyvodiť, že čl. 24 bod 1 Nariadenia Brusel 1 Recast sa aplikuje vtedy, ak žaloba vychádza z práva in rem. Dôvodnosť žaloby vyplýva z § 140 Občianskeho zákonníka, kedy ide o vecno-právne zaťaženie podielu spoluvlastníka v prospech ostatných spoluvlastníkov. Súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil svoju právomoc, nakoľko priamym predmetom podanej žaloby je práve vecná žaloba k veci samej. Nie je pravdou ani to, že žaloba nesmeruje k určeniu rozsahu zloženia vlastníctva, nakoľko fakticky takáto žaloba smeruje k určeniu vlastníckeho práva, pričom výsledkom tohto konania bude vkladuschopná listina potrebná k zápisu zmeny vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu žaloba fakticky smeruje k určeniu vlastníckeho práva v zmysle čl. 24 bod 1 Nariadenia Brusel 1 Recast. Z týchto dôvodov preto nesprávne postupoval aj súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
6. Proti citovanému uzneseniu podal odvolanie intervenient na strane žalobcu, ktorému mu dal súhlas žalobca. V odôvodnení svojho odvolania namietal nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý nerešpektoval výlučnú právomoc súdov SR v zmysle čl. 24 bod 1 v kombinácií čl. 5 bod 1. V zmysle jeho argumentácie mal súd prvej inštancie v prípade pochybnosti o aplikovateľnosti čl. 24 bod 1 predložiť Súdnemu dvoru EÚ otázky potrebné na vyjasnenie výkladu a aplikácie nariadenia. Tým, že tak nepostupoval dopustil sa nesprávneho procesného postupu. Poukázal na to, že výlučná právomoc podľa čl. 24 bod 1 je aplikovateľná, nakoľko ako vyplýva z rozhodnutia C-115/88, dôležitým pre posúdenie otázky výlučnej právomoci je aj skutočnosť, že konanie vo veci zahŕňa množstvo krokov vzťahujúcich sa k nehnuteľnosti alebo ku krajine, v ktorej sa nehnuteľnosť nachádza, pričom ako významné sa javia aj znalosť miestneho prostredia. Žalobou sa v prejednávanej veci in rem žalobca domáha presadenia svojho vecného predkupného práva viaznúceho na nehnuteľnosti, ako aj ochrany svojho následne vzniknutého vlastníckeho práva. Zároveň namietal, že právomoc slovenských súdov je založená aj v čl. 8 bod 4 Nariadenia, s ktorým sa súd prvej inštancie nevyporiadal, čím zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. To, že súd prvej inštancie zamietol návrh na vydanie neodkladného opatrenia z dôvodu absencie svojej právomoci je tiež nedôvodné, nakoľko z ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že vydanie neodkladného opatrenia nie je podmieňované prebiehajúcim konaním vo veci samej, pričom pre vydanie neodkladného opatrenia sú potrebné splnenie iných podmienok. Z týchto dôvodov žiadal zrušiť napadnuté uznesenie.
7. Žalobcovia k podaným odvolaniam uviedli, že v danom prípade nie je rozhodujúcim to, či predkupné právo žalobcu má alebo nemá vecno-právny charakter, rozhodujúcim je to, že podaná žaloba nesmeruje k určeniu vlastníckeho práva, či k určeniu iných vecných práv k nehnuteľnostiam. Tvrdenia žalobcu o aplikovateľnosti čl. 24 ods. 1 nemajú oporu v početnej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Nemôže obstáť ani argumentácia, že žaloba fakticky smeruje k určeniu vlastníckeho práva, nakoľko zo žaloby je úplne zjavné, že nejde o žalobu na určenie vlastníckeho práva, ale o žalobu na nahradenie prejavu vôle. Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne a je nutné ho potvrdiť.
8. Žalobca k vyjadreniu žalovaných uviedol, že v odkazovanej judikatúre nebola posudzovaná otázka či nahradenie prejavu vôle spadá pod čl. 24 bod 1 Nariadenia Brusel 1 a nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaných, že v danej veci nie je čl. 24 ods. 1 Nariadenia 1 aplikovateľný. Nakoľko žaloba fakticky smeruje k určeniu vlastníckeho práva v zmysle čl. 24 bod 1.
9. K podanému odvolaniu intervenienta žalovaní uviedli, že k odvolaniu odvolateľa nie je možné prihliadnuť a je dôvodné ho odmietnuť, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou. Prípadné posúdenie aspektov intervencie by mohlo byť riešené až v prípade, že by bola daná právomoc. Poukázali na to, že súd nemá žiadne ustanovenie národného či európskeho práva, podľa ktorého by bol povinný predložiť vec na posúdenie Súdnemu dvoru EÚ, preto táto námietka nie je dôvodná. Opätovne poukázali na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-294/92, podľa ktorého obligačné práva pod čl. 24 ods. 1 Nariadenia nespadajú a nie je rozhodujúce, či obligačné práva majú pôvod vo vecnom práve. Zo žaloby je úplne zjavné, že nejde o žalobu o určenie vlastníckeho práva, pričom podľa rozhodnutí Súdneho dvora EÚ pod tento článok nespadajú ani spory z údajného porušenia predkupného práva vzhľadom na to, či je alebo nie predkupné právo právom vecným. Zároveň uviedli, že žalobca nepreukázal bremeno tvrdení ani vo vzťahu k čl. 8 bod 4 Nariadenia, pričom ani v tomto prípade nie sú zjavne naplnené podmienky jeho aplikácie, a to nielen pre absenciu uzavretej zmluvy, ale aj pre to, že takúto žalobu nemožno spojiť so žalobou proti tomu istému žalovanému vo veciach vecných práv. Judikatúra Súdneho dvora EÚ neumožňuje podať žalobu mimo bydliska žalovaných. Pokiaľ medzi stranami nebola nikdy uzavretá zmluva, čo je zrejmé z toho, že práve žalobca požaduje nahradiť prejav vôle žalovaných k
uzavretiu tejto zmluvy, je pojmovo vylúčený postup podľa tohto článku Nariadenia. Rovnako správne rozhodol súd prvej inštancie, keď zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko súdy SR nemajú právomoc v takejto veci konať. Žalobca sám podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v rámci konania, ktoré navrhol, je teda prirodzené, že bez vedenia konania nemožno o takomto neodkladnom opatrení rozhodnúť. Pokiaľ sa jedná o konanie o neodkladnom opatrení v rámci konania, kde nie je splnená podmienka právomoci súdu, je potrebné takýto návrh zamietnuť. Z týchto dôvodov žiadali napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
10. Intervenient v konaní k vyjadreniu žalovaných poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na to, že žalovaní des interpretovali judikatúru Súdneho dvora EÚ. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právomoc súdu podľa miesta nehnuteľnosti je daná, ak žaloba zahŕňa právo in rem k nehnuteľnej veci, má vzťah k nehnuteľnej veci a je založená práve na nehnuteľnej veci, pričom v danom prípade sú splnené všetky predpoklady pre právomoc slovenských súdov.
11. Žalovaní k podanému vyjadreniu intervenienta uviedli, že tento len opakuje svoju argumentáciu, kedy je ignorovaný rozdiel medzi obligačnými a vecnými právami, pričom hypotetický rozsudok by riešil iba obligačnú povinnosť žalovaných umožniť žalobcovi nadobudnutie vlastníckeho práva, ktoré by však vzniklo len za určitých podmienok. V danom prípade nie sú splnené podmienky aplikovateľnosti čl. 24 ods.1 Nariadenia.
12. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 28. 06. 2018 zotrval na svojej argumentácií v tom, že žaloba fakticky smeruje k určeniu vlastníckeho práva, a preto je daná právomoc súdov SR. K tomu vo svojom vyjadrení žalovaní uviedli, že žaloba sa nevenuje určeniu vlastníckeho práva, ani určeniu predkupného práva, ale o nahradenie prejavu vôle, pričom ak takáto žaloba bola podaná mimo štátu bydliska žalovaných je v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. IV ods. 1 Nariadenia Brusel 1 v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Aj v prípade rozhodnutia o nahradení prejavu vôle, by takéto rozhodnutie bolo pre žalobcu nadbytočné, nakoľko by nič nezmenilo na vlastníckom práve vlastníkov. Z týchto dôvodov žiadali potvrdiť napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a intervenienta nie sú dôvodné.
14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
18. Predmetom konania na súde prvej inštancie je žaloba o nahradenie prejavu vôle, pričom žalovaní podľa názoru žalobcu nesplnili svoju povinnosť uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu vo vzťahu ku nehnuteľnostiam, ku ktorým sú podielovými spoluvlastníkmi. Nehnuteľnosti sa nachádzajú na území SR, pričom žalovaní majú bydlisko na území iného členského štátu, a to v Českej republike. Ako vyplýva z čl. 4 ods.1 Nariadenia Brusel 1, ak nie je v nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch toho členského štátu. Výnimkou je výlučná právomoc, kedy majú právomoc súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov v konaniach, v ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, kedy je právomocný súd, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza. V zmysle ustálenej judikatúry uvedený článok treba vykladať skôr reštriktívne, teda podľa tohto článku nemožno založiť právomoc vtedy, ak síce ide o spor, ktorý svojím predmetom súvisí s vecným právom nehnuteľnosti, alebo s nájmom, avšak priamo sa týmto sporom vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti nerieši. Tomuto záveru svedčí jednoznačne judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorý napríklad vo veci C-417/15 konštatoval, že okrem iného aj žaloba o zrušenie darovacej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti z dôvodu nespôsobilosti darcu na právne úkony nespadá do výlučnej právomoci členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza upravenej v čl. 24 bod 1 tohto nariadenia, ale do osobitnej právomoci uvedenej v čl. 8 bod 1.
19. V rámci interpretačných pravidiel k Nariadeniu Brusel 1 odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že hlavným dôvodom výlučnej právomoci súdov zmluvného štátu, kde sa nachádza nehnuteľnosť je skutočnosť, že súd miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza vie najlepšie z dôvodu blízkosti zistiť skutkový stav a uplatniť pravidlá a obyčaje, ktorými sú v zásade pravidlá a obyčaje štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza. V danom prípade však predmetom konania nie je vecné právo k týmto nehnuteľnostiam, nakoľko predmetom konania v tomto prípade je otázka nahradenia prejavu vôle, pričom v tomto smere dokazovanie nemá žiadnu súvislosť s nehnuteľnosťou, ktorej sa má týkať. Je zrejmé, že výlučná právomoc súdov zmluvného štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza sa nevzťahuje na všetky žaloby týkajúcich sa vecných práv k nehnuteľnostiam, ale len na tie z nich, ktoré smerujú k určeniu rozsahu, zloženia vlastníctva alebo držby nehnuteľností, alebo existencie iných vecných práv. V danom prípade nejde ani o jeden z citovaných prípadov vychádzajúc z obsahu podanej žaloby.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je založená právomoc slovenských súdov podľa čl. 28 ods. 1 Nariadenia Brusel 1.
21. Rovnako v danom prípade neboli dôvodné ani odvolacie námietky týkajúce sa aplikácie čl. 4 Naradenia, podľa ktorého osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať vo veciach v súvislosti so zmluvou, ak žalobu možno spojiť so žalobou proti tomu istému žalovanému vo veciach vecných práv k nehnuteľnosti na súde členského štátu, na území ktorého sa majetok nachádza. V danom prípade opätovne nie je splnená podmienka vecných práv k nehnuteľnostiam, ako to bolo spomínané vyššie. V danom prípade absentuje rovnako tiež zmluva, ktorá by mala byť predmetom konania, a ktorá by mohla byť spojená so žalobou vo vzťahu k vecnému právu k nehnuteľnosti. Ani jedna z týchto podmienok prejednávanej veci nebola naplnená, preto ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná.
22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď zistil, že vec alebo spor nepatrí do právomoci súdu SR, konanie zastavil.
23. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku týkajúcu sa nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pre zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko je logické, že pokiaľ súdy SR nemajú právomoc o veci, resp. o spore medzi stranami nie je prípustné nariadiť ani neodkladného opatrenia v takomto prípade.
24. Absencia právomoci slovenských súdov predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, ktorá bráni tomu, aby bola vec pred slovenským súdom prejednaná a rozhodnutá, a to aj z pohľadu rozhodovania o nariadení neodkladného opatrenia.
25. V danom prípade odvolací súd rozhodoval aj o odvolaní intervenienta, s ktorým súhlasil žalobca, pričom postavenie intervenienta v danom konaní bolo v súlade s ust. § 81 a nasl. CSP.
26. Ostatné námietky vznesené v odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k meritu prejednávanej veci a tieto otázky nie sú pre existenciu právomoci slovenských súdov v zmysle Nariadenia Brusel 1 právne významné.
27. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil v celom rozsahu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle zásady úspechu, kedy odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % plne úspešným žalovaným vo vzťahu k žalobcovi.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).