Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoPr-9-2020.pdf
PDF · 104.91 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/9/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne: S. X., I.. X.X.XXXX, Z. O. Z., Z. XXX/A, zastúpená JUDr. Martinom Štrkolcom PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Bazová 41 proti žalovanej: Obec Brzotín, so sídlom v Brzotíne, Máriássyho námestie 167, IČO: 00 594 768, zastúpenej: JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave, ul. Cyrila a Metoda 4, v konaní o zaplatenie 953,50 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 3.6.2020 č. k. 41Cpr/8/2020-74 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 953,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 8.3.2019 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia 953,50 eur s prísl. titulom zaplatenia odstupného. Žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania si vymieni rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej na základe pracovnej zmluvy od 29.12.2006 do 20.12.2018, kedy sa pracovný pomer skončil na základe žiadosti žalobkyne dohodou o skončení pracovného pomeru uzavretou dňa 7.12.2018, a to ku dňu 20.12.2018. V tejto dohode sa strany sporu vzájomne dohodli, že pracovný pomer skončí bez uvedenia dôvodu a tiež, že zamestnávateľ poskytne zamestnankyni v súlade s § 76 ods. 7 odstupné vo výške jej priemerného mesačného zárobku. Za žalovanú dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal vtedajší starosta obce Brzotín B. Q.Š.. 3. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáha vo vzťahu k žalovanej zaplatenia odstupného vo výške 953,50 eur, ktoré jej žalovaná odmietla uhradiť po tom, ako ju predžalobnou upomienkou vyzvala cestou svojho právneho zástupcu na jeho zaplatenie. Žalobkyňa výšku odstupného vyvodila z priemerného zárobku v rozhodujúcom období, ktorým je júl až september 2018. Súčet funkčných platov žalobkyne v rozhodujúcom období činí 3.294,- eur - z toho náhrady poskytnuté žalobkyni predstavujú 1.001,44 eur: počet odpracovaných hodín v rozhodujúcom období 322,50 hod. = priemerný hodinový zárobok žalobkyne v rozhodujúcom období 7,1087 eur x 163,25 hodín (pri vyššou kolektívnou zmluvou určenom týždennom pracovnom čase 37,5 hod.) mesačne x 1-násobok priemerného mesačného zárobku (výška odstupného podľa dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 7.12.2018) = 1,159,60 eur, čo činí
nárokovateľnú výšku odstupného. Uviedla, že v konaní uplatňuje nižšiu sumu, než na akú má zákonný nárok, a to 953,50 eur. 4. Súd prvej inštancie po právnom posúdení veci v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4, § 13b zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej len „zák. č. 552/2003 Z.z.“), § 76 ods. 1, 2, 6 a 7 Zákonníka práce, zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní pri výkone vo verejnom záujme dospel k záveru, že žaloba nie je opodstatnená, preto ju zamietol. 5. Na zdôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu dohody o vyplatení odstupného žalobkyni, odstupné jej nepatrí. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne a žalovanej fakticky a aj právne skončil dohodou zo dňa 7.12.2018 bez uvedenia dôvodu ku dňu 20.12.2018, a teda nie z dôvodov uvedených v § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Zo znenia ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce vyplýva, že nárok na odstupné nie je zákonným nárokom, ide o možnosť „.....zamestnávateľ môže .....“. Pre posúdenie základu nároku na odstupné v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce tak považoval súd za podstatnú tú skutočnosť, že žalobkyňa sama dňa 30.11.2018 (po komunálnych voľbách 10.11.2018) požiadala o skončenie pracovného pomeru u žalovanej dohodou bez uvedenia dôvodu. Napriek zlým skúsenostiam žalobkyne so súčasným starostom obce, v tom čase poslancom obce, na ktorú skutočnosť žalobkyňa sama poukázala pri svojej výpovedi je nepochybné, že takému konaniu (žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou) žalobkyňu nikto nenútil, sama sa dobrovoľne rozhodla rozviazať pracovný pomer so žalobkyňou. Žalobkyni pritom nič nebránilo zotrvať v pracovnom pomere u žalovanej aj po prevzatí funkcie novým starostom obce a prípadne následne rozviazať pracovný pomer, či už z jej strany alebo zo strany žalovanej. Za situácie, keď žalovaná (zrejme má byť žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu) konala tak, že o rozviazanie pracovného pomeru požiadala sama ešte za výkonu funkcie dosluhujúceho starostu a uzavrela so žalovanou dohodu o skončení pracovného pomeru vrátane dohody o zaplatení odstupného vo výške 1-násobku priemerného zárobku (hoc aj z podnetu bývalého starostu obce, ktorý bol s jej prácou spokojný), žalobkyňa pri bežnej opatrnosti, ako aj bývalý starosta obce, si museli byť vedomý toho, že pri ukončení pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce na žiadosť žalobkyne, jej odstupné neprináleží a prípadná dohoda o vyplatení odstupného môže byť neplatná. Z výpovede bývalého starostu obce B. Q., ktorý uzavrel túto dohodu so žalobkyňou vyplynulo, že sa sám rozhodol vyplatiť žalobkyni odstupné, nakoľko táto bola zodpovedná pracovníčka rovnako ako ostatné, s ktorými uzavrel podobnú dohodu. Súd v takomto konaní bývalého starostu obce B. Q. vzhliadol svojvôľu. Tomu podľa názoru súdu svedčí aj skutočnosť, že bolo po komunálnych voľbách, kedy bolo zrejmé, že B. Q. nebude pracovať v orgánoch samosprávy, ktorý finančne zaťažil obec bez toho, aby mal k tomu nejaký titul (pracovnú zmluvu, kolektívnu zmluvu, či iný interný predpis). Súd preto vyhodnotil postup žalobkyne a žalovanej v zastúpení bývalého starostu ako konanie v rozpore so zásadami Zákonníka práce, najmä so zásadou dobrých mravov v zmysle článku 2 Zákonníka práce, na ktorých je zákon postavený. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 6. Žalobkyňa v danej veci preukázala, že nechcela ďalej vykonávať práce pre žalovanú, čo je v súlade so zásadou, že nikoho nemožno nútiť, aby ostal v pracovnom pomere u zamestnávateľa, o ktorom vie, že pod jeho vedením prácu vykonávať nebude. Žalobkyňa nepreukázala (či už pracovnou zmluvou alebo kolektívnou zmluvou či iným interným predpisom) možnosť poskytnutia odstupného v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce. Žalobkyňa navyše bola v pracovnoprávnom vzťahu s obcou, kde práva a povinnosti pri výkone práce vo verejnom záujme upravuje zák. č. 552/2003 Z.z. a zák. č. 553/2003 Z.z., v zmysle ktorého zamestnávateľ nemôže celkom autonómne (v danom prípade starosta obce) využiť oprávnenie poskytnúť odstupné pri skončení pracovného pomeru, vzhľadom na finančnú naviazanosť na štátny rozpočet. Pri poskytovaní odstupného treba prednostne postupovať v zmysle spomínaných zák. č. 552/2003 Z.z. a zák. č. 553/2003 Z.z. a subsidiárne podľa Zákonníka práce. Súd považoval preto dohodu žalobkyne a žalovanej ohľadom vyplatenia odstupného v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce za neplatnú, preto žalobu zamietol. V tej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo/226/2009, ktorý uviedol, že zmluva (dohoda) zamestnávateľa a zamestnanca, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje poskytnúť zamestnancovi určité nemzdové plnenia (vrátane odstupného), poskytnutie ktorých právne predpisy neumožňujú, je neplatný právny úkon. Toto rozhodnutie je uplatniteľné aj v okolnostiach prejednávanej veci. 7. Nakoniec súd poukázal na skutočnosť, že uzavretie dohody o poskytnutí odstupného žalobkyni v rozsahu násobku priemerného mesačného zárobku v rámci dohody o skončení pracovného pomeru je nielen svojvôľou obce (bývalého starostu obce) ale aj porušením zásady rovnakého zaobchádzania, resp. konaním diskriminačným vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom, ktorým bolo poskytnuté
odstupné až vo výške 3-násobku priemerného mesačného zárobku (G. Q., po zmene priezviska Z., ktorá za rovnakých skutkových okolností a odpracovaní 10 rokov dostala odstupné vo výške 3-násobku priemerného mesačného zárobku). 8. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni. 9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že jej prizná nárok na 953,50 eur s prísl. vo vzťahu k žalovanej alebo rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania poukázala na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť právnych úvah prezentovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na jednej strane súd prvej inštancie konštatoval, že odstupné podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce z iných ako zákonom upravených dôvodov môže byť obsahom dohody o skončení pracovného pomeru (str. 8 odôvodnenia rozsudku), avšak následne uviedol, že tzv. fakultatívne odstupné podľa rovnakého ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce nie je v danom prípade možné využiť. Výrok rozsudku súd odôvodnil len strohým, neadresným a bližšie neodôvodneným poukázaním na skutočnosť, že na právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je potrebné nahliadať v kontexte zák. č. 552/2003 Z.z. a zák. č. 553/2003 Z.z., avšak tieto úvahy vo vzťahu k žalobkyňou uplatneným nárokom nepodporil akýmikoľvek ďalšími relevantnými právnymi závermi, z ktorých by vyplynulo, porušením ktorých konkrétnych ustanovení spomínaných zákonov je možné vzhliadať na neplatnosť dohody o odstupnom ako súčasti dohody o skončení pracovného pomeru. Súd nesprávne interpretoval a aplikoval jednotlivé právne normy, v kontexte ktorých posúdil zistený skutkový stav. Zák. č. 552/2003 Z.z. a ani zák. č. 553/2003 Z.z. neobsahujú žiadnu právnu úpravu týkajúcu sa poskytovania tzv. fakultatívneho odstupného z iných ako zákonom stanovených dôvodov. Zák. č. 552/2003 Z.z. síce v ust. § 13b problematiku odstupného upravuje, avšak výlučne v kontexte možností zvýšenia zákonného odstupného v rámci podnikovej kolektívnej zmluvy a povinnosti zamestnanca vrátiť odstupné alebo jeho pomernú časť v prípade opätovného vrátenia sa k tomu istému zamestnávateľovi. Zák. č. 553/2003 Z.z. v ust. § 4 ods. 3 zmieňuje pojem odstupné, v ktorom pre účely tohto zákona vymedzuje všetky plnenia, ktoré nie je možné považovať za plat. Tieto zákony ako lex specialis neupravujú otázku možnosti dojednať odstupné, preto tieto na daný prípad nie je potrebné aplikovať. Ako lex generalis je potrebné aplikovať ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom podmienila skončenie pracovného pomeru vyplatením odstupného. Žalobkyňa len v rámci svojej nevôle vykonávať prácu pre žalovanú pod jej novým vedením požiadala staré vedenie o skončenie pracovného pomeru dohodou. Bol to práve dnes už bývalý štatutárny orgán žalovanej, ktorý dohodu o vyplatení tzv. fakultatívneho odstupného podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce iniciatívne zahrnul do dohody o skončení pracovného pomeru, a to výlučne z dôvodu, že žalobkyňa pre žalovanú pracovala dlhé roky, pričom žalovaná bola s jej prácou spokojná. Žalobkyňa v uvedenom konaní bývalého starostu nevzhliada žiaden dôvod, prečo by predmetnú dohodu nemohla podpísať. Dohoda o fakultatívnom odstupnom vo výške násobku priemerného mesačného zárobku žalobkyne nedosahuje ani jednu tretinu výšku tzv. obligatórneho odstupného uvedeného v § 76 ods. 2 písm. d/ Zákonníka práce. Nejde teda o dohodu v rozpore s článkom 2 Zákonníka práce. Nebolo povinnosťou žalobkyne v konaní preukázať možnosť vyplatenia tzv. fakultatívneho odstupného z kolektívnej zmluvy, resp. iného interného predpisu žalovanej, keďže zákonodarca neviaže možnosť poskytnutia fakultatívneho odstupného len na prípad, ak tak ustanovuje pracovná zmluva, kolektívna zmluva, resp. interný predpis zamestnávateľa, ale na možnosť jeho poskytnutia, ktorá vyplýva priamo zo zákona. Starosta je v zmysle § 13 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v pracovnoprávnych veciach týkajúcich sa zamestnancov obce autonómny, pričom na jednotlivé pracovnoprávne úkony s výnimkou prípadov uvedených v zákone nepotrebuje súhlas obecného zastupiteľstva. Je potrebné odmietnuť úvahy súdu o porušení zásady rovnakého zaobchádzania s poukazom na výpoveď bývalého starostu, ktorý ozrejmil, prečo inej zamestnankyni (Z.) priznal vyššie odstupné ako žalobkyni. Bolo tak preto, že išlo o zodpovednejšiu funkciu. Žalobkyňa si bola od počiatku vedomá, že spomínaná zamestnankyňa dostala vyššie odstupné, pričom túto skutočnosť nepociťovala ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Súd ani nešpecifikoval v čom videl porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, preto v tomto smere je rozhodnutie nepreskúmateľné. V rozhodnutí absentuje konkrétny dôvod diskriminácie, preto je možné uzavrieť, že úvahy súdu v tomto smere sú bez právneho významu. Pokiaľ by sa nové vedenie žalovanej nestotožnilo so zákonným konaním svojho predchodcu (bývalého starostu) táto skutočnosť nemôže byť na ujmu žalobkyne ako slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu.
10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Stotožnila sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľnú odpoveď na námietky žalobkyne uvedené v odvolaní. 11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. 12. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na daný prípad správne použitú právnu normu nesprávne aplikoval. 13. Podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a 2. 14. Z vyššie cit. ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi odstupné, ide o prípad tzv. fakultatívneho odstupného, v prípade skočenia pracovného pomeru, a to v iných prípadoch ako vyplývajú z ust. § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Ide o určitý motivačný nástroj k skončeniu pracovného pomeru dohodou, a to na základe dohody zamestnanca a zamestnávateľa, teda v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti. Zákonník práce tak v ust. § 76 ods. 7 takúto možnosť dojednania odstupného vyslovene pripúšťa. Akékoľvek úvahy súdu prvej inštancie, že zákon možnosť dojednania odstupného nepripúšťa, a preto je takáto dohoda neplatná, je potrebné považovať za nesprávne. 15. Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 16. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce, resp. ust. zák. č. 552/2003 Z.z. a ani zák. č. 553/2003 Z.z. nevyplýva spôsob, akým možno dojednať medzi zmluvnými stranami dohodu o vyplatení odstupného, preto z hľadiska skúmania jej platnosti bolo potrebné posúdiť, aká bola vôľa zmluvných strán pri uzavretí daného právneho úkonu, a či tento spĺňa všetky náležitosti stanovené zákonom pre jeho vyhodnotenie ako platného. Zo spomínaných zákonných ustanovení nevyplýva ani zákonné obmedzenie uzavrieť takúto dohodu v súvislosti so skončením pracovného pomeru, prípadne v samotnej dohode o skončení pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v danom prípade. Pokiaľ teda medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k uzavretiu dohody o vyplatení odstupného v rámci dohody o skončení pracovného pomeru, nemožno konštatovať, že by takáto dohoda bola učinená v rozpore so zákonom. 17. Za nesprávne je potrebné považovať úvahy súdu prvej inštancie, ktorý podmienil možnosť uzavretia dohody o vyplatení odstupného predchádzajúcou úpravou v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve, prípadne v inom internom predpise zamestnávateľa, keďže takýto názor nemá zákonný podklad. 18. Už vôbec sa nemožno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ takúto dohodu za žalovanú uzavrel jej vtedajší starosta B. Q., z jeho strany išlo o svojvôľu. Za svojvôľu možno považovať len také konanie, ktoré je v rozpore s kompetenciami alebo oprávneniami danej osoby, k čomu v danom prípade nedošlo. Niet pochýb o tom, že vtedajší starosta B. Q. bol zo zákona, a to konkrétne na základe ust. § 13 zák. č. 369/1990 Zb. oprávnený zastupovať obec pri pracovnoprávnych úkonoch s výnimkami stanovenými zákonom, pričom zákon žiadnym spôsobom neobmedzuje starostu pri uzatváraní právnych úkonov v súvislosti s uzatváraním dohôd o vyplatení odstupného. Nesprávne preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že zo strany bývalého starostu išlo o svojvôľu. 19. Ani pokiaľ ide o výšku odstupného, táto dohoda nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených zákonom, keď zodpovedá výške odstupného upravenej zákonom. Možno tak jednoznačne konštatovať, že bývalý starosta, ako štatutárny zástupca žalovanej v čase uzavretia dohody o vyplatení odstupného konal v medziach stanovených zákonom, preto dohoda o vyplatení odstupného je z tohto hľadiska platným právnym úkonom. 20. Vychádzajúc zo zistených skutkových okolností nemožno konštatovať, že by dohoda o vyplatení odstupného bol právny úkon vykonaný v rozpore so zásadami dobrých mravov a z toho dôvodu by išlo o neplatný právny úkon, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie. 21. Podľa článku 2 veta tretia Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 22. Pojem dobré mravy ako definícia nie je v Zákonníku práce konkrétne definovaný. Z ustálenej judikatúry možno vyvodiť, že pod pojmom dobré mravy sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Dobré mravy sú určitými morálnymi mantinelmi v správaní ľudí, sú vytvárané vo vedomí užšieho spoločenstva, ktoré chovanie je možné akceptovať a ktoré je neprijateľné. Ide o súhrn etických pravidiel všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré dodržiavanie je zabezpečené
aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. 23. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti. 24. Podľa názoru odvolacieho súdu ani samotná skutočnosť, že v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu, ktorej súčasťou sa stala aj dohoda o vyplatení odstupného bolo po komunálnych voľbách, kedy bolo zrejmé, že vtedajší starosta B. Q. nebude pokračovať v orgánoch samosprávy nie je dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné posudzovať tento právny úkon ako rozporný s dobrými mravmi. 25. Ako vyplynulo z výpovede bývalého starostu B. Q. s bývalými zamestnankyňami vrátane žalobkyne sa rozhodol v súvislosti so skončením pracovného pomeru dohodou uzavrieť aj dohodu o vyplatení odstupného, pričom sa tak stalo len preto, že vyslovil spokojnosť s doterajšou prácou týchto zamestnankýň vrátane žalobkyne, ktoré sa rozhodli ukončiť pracovný pomer dohodou bez uvedenia dôvodu. Samotná skutočnosť, že k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru došlo na vlastnú žiadosť žalobkyne nemožno vyhodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore so zásadami Zákonníka práce, najmä so zásadami dobrých mravov, keď v súvislosti so skončením pracovného pomeru bola uzavretá aj dohoda o vyplatení odstupného, a to aj vzhľadom na dojednanú výšku odstupného. Na tomto závere nemôže niť zmeniť ani finančná naviazanosť obce na štátny rozpočet. 26. Úplne bez právneho významu sú úvahy súdu prvej inštancie, ktorý v uzavretí dohody s poukazom na jej výšku, ktorá nedosahuje výšku dojednanú s ďalšími dvomi zamestnankyňami vzhliadol diskriminačné konanie. Predmetom tohto konania neboli nároky žalobkyne spojené s prípadným diskriminačným konaním žalovanej a naviac samotná žalobkyňa podľa jej vyjadrenia nevidí v postupe žalovanej žiadne diskriminačné konanie, necíti sa byť dotknutá na svojich právach a ani sa nedomáha ochrany pred diskrimináciou. 27. Výsledky vykonaného dokazovania dávajú v danom prípade dostatočný skutkový základ pre záver o uzavretí platnej dohody o vyplatení odstupného medzi stranami sporu v uplatnenej výške, ktorá v konaní nebola zo strany žalovanej rozporovaná. 28. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 C.s.p. a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni odstupné v preukázanej výške 953,50 eur. Spolu s istinou súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 8.3.2019, teda od termínu určeného na výplatu mzdy v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4 Zákonníka práce. 29. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).