Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/387/2017

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom v Bratislave, Michalská 18, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 4/B, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej H.E. X., nar. XX.X.XXXX, so sídlom v K., I. XXXX/X, o zaplatenie 4.093,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 21. apríla 2017 č.k. 12Csp/205/2016 - 72 takto

rozhodol:

O d m i e t a odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 2.120,22 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.4.2015 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že strany nemajú právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou žiadal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 4.093,07 eur, splatný úrok z úveru 788,48 eur, 15,90 % ročný úrok z úveru za obdobie od splatnosti úveru do zaplatenia úveru, úrok z omeškania ako aj trovy konania s odôvodnením, že žalovaná riadne a včas nesplatila úver, ktorý jej právny predchodca žalobcu poskytol.

3. V odôvodnení uviedol, že žalovaná žiadala povoliť splácanie dlhu v splátkach po 40 eur alebo 50 eur mesačne.

4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že na základe úverovej zmluvy zo dňa 30.4.2013 sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej úver 4.500 eur a žalovaná sa zaviazala uhradiť na zaplatenie tohto úveru sumu 7.242,47 eur v 59 mesačných splátkach, po 108,62 eur a zvyšok poslednou 60-tou splátkou, ďalej poplatok 90 eur za poskytnutie úveru a poplatok 2 eurá za vedenie úveru za každý mesiac, celkovo zaplatiť žalobcovi odplatu v sume 7.452,47 eur, pričom listom z 19.4.2015 žalobca žalovanej oznámil, že dňom 18.4.2015 pristúpil k spoplatneniu celého úveru. Z výpisu čerpania splátok a úhrad a z podania žalobcu z 27.2.2017 súd zistil, že žalovaná uhradila od začiatku úverového obdobia do spoplatnenia úveru do 18.4.2015 na splatenie úveru sumu 2.379,78 eur a nesplatená časť podľa tohto výpisu predstavuje sumu 4.881,55 eur.

5. Takto zistený skutkový stav súd posúdil podľa § 369 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1, 5 a 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 25.11.2013, podľa § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od dňa 7.3.2008 . Konštatoval, že v prípade

úverovej zmluvy zo strany žalobcu išlo o predloženie formulárovej zmluvy, v ktorej, v časti výšky odplaty za poskytnutie úveru bola dohodnutá výška odmeny, úrokov a poplatkov 2.952,47 eur za poskytnutie a čerpanie sumy 4.500 eur. Z uvedeného usúdil, že dohodnutá odplata je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a uzavrel, že „podľa § 39 Občianskeho zákonníka v časti o zaplatenie odplaty, t.j. sumy nad 4.500 eur pre veriteľa neplatná, v celom rozsahu.“ Dodal, že „odplata pre veriteľa pozostávajúca z úrokov a poplatkov totiž podľa úverovej zmluvy mala tvoriť až 65,50 % výšky čerpaného úveru“, a preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.120,22 eur ako rozdiel medzi sumou 4.500 eur, tvoriacou výšku čerpania úveru a sumou 2.379,78 eur, tvoriacou výšku uhradenej časti úveru, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukazom na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25.8.2016 č.k. 9Co/175/2015-51 vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12C/117/2014 prvoinštančný súd doplnil, že „aj keď tvrdenie žalobcu, že v zmluve dohodnutá ročná priemerná miera nákladov 23,48 % a ročná úroková miera 15,90 % bola v súlade s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy nemožno spochybniť, tak na druhej strane bolo dohodnuté také neprimerane dlhé obdobie splácania úveru, ktoré prináša veriteľovi rovnaké neprimerané majetkové zvýhodnenie ako neprimeraná miera nákladov alebo neprimeraná úroková miera. Práve v tom spočíva vybočenie z pravidiel morálky zo strany veriteľa v spotrebiteľskom záväzkovom vzťahu. Ak dlžník nie je spôsobilý splatiť úver za obdobie, ktoré bude znamenať pre veriteľa dosiahnutie primeranej odplaty, tak pri dohodnutí neprimeranej dĺžky úverového obdobia prinášajúcej neprimeranú výšku odplaty, sa veriteľ vystavuje riziku dojednania takéhoto úverového obdobia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky“.

6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a skutočnosťou, že s úhradou dlhu, ktorý mala splatiť do 18.4.2015, bola žalovaná v omeškaní od 19.4.2015. Požiadavku žalovanej na povolenie splátok, vzhľadom na nesplácanie úveru žalovanou od roku 2015 a výšku nesplateného úveru, vyhodnotil súd ako odporujúcu zásade splatenia dlhu v splátkach v primeranom čase, a preto jej nevyhovel.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. vychádzajúc z toho, že žalobca mal v konaní iba čiastočný úspech v podiele k uplatnenému a priznanému nároku menej ako 50 % a žalovaná vznik trov nepreukázala.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie podľa § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol, že v časti, ktorou súd zamietol nárok žalobcu v rozsahu prevyšujúcom sumu 2.120,22 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy z dôvodu, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku spočívajúcu vo výške dohodnutej odplaty, v dôsledku čoho súd uvedenú zmluvu vyhlásil za bezúročnú a bez poplatkov. Súdu prvej inštancie vytkol, že spoľahlivo nezistil výšku odplaty, keď samotná zmluva obsahuje celkovú výšku sumy, ktorú má dlžník zaplatiť, a tá bola vyčíslená v čl. IV zmluvy na 7.242,67 eur, t.j. celková odplata bola 2.742,67 eur (60,95 %). Žalobca mal za to, že súd nesprávne právne posúdil danú vec, keď vyhodnotil, že úroková sadzba dohodnutá v zmluve na 15,90 % ročne, ako aj ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len "RPMN"), hoci boli nepochybne v súlade s platnou právnou úpravou, priniesli žalobcovi neprimerané majetkové zvýhodnenie z dôvodu (podľa súdu) neprimerane dlhého obdobia splácania úveru. Na tomto mieste žalobca poukázal na to, že popri správnom konštatovaní súdu, že úroková sadzba aj RPMN boli dohodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi, bolo jednoznačne dodržané aj zákonnom stanovené najvyššie prípustné obdobie splácania úveru (8 rokov). Namietol, že súd prvej inštancie žiadnym konkrétnym spôsobom nevymedzil, v čom mala spočívať neprimeranosť dohodnutej doby splácania úveru, keď v zmluve bola dohodnutá doba splácania 60 mesiacov, t.j. 5 rokov. Podľa názoru žalobcu nevybočil a ani nemal čím vybočiť z pravidiel morálky pri uzatváraní označenej zmluvy. Podčiarkol, že súd prvej inštancie nesprávne poukázal na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25.8.2016 č.k. 9Co/175/2015-51 vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12C/117/2014, lebo ide o odlišné spory a v nich riešené otázky, keď vo veci vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 12C/117/2014 bola odplata za poskytnutie úveru vypočítaná až na 150 %, a tak nemožno tieto dva prípady porovnávať, navyše súdom použitý výpočet odplaty za poskytnutý úver nemá oporu ani v žiadnom predloženom dôkaze a ani nemá relevanciu v otázke posudzovania primeranosti odplaty veriteľa za poskytnutie úveru. Zdôraznil, že jednotným a pre spotrebiteľa smerodajným porovnávacím údajom je práve hodnota RPMN, ktorú musí každý poskytovateľ úveru spotrebiteľovi oznámiť, čo žalobca splnil (čl. IV zmluvy), pričom neprekročil najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa § 53 ods. 6

Občianskeho zákonníka. Poukazom na znenie § 497 a § 502 Obchodného zákonníka podľa žalobcu nie je na mieste vytvárať iné dodatočné kritériá, ktorých porušenie, navyše bez presnej špecifikácie novovytvoreného kritéria, bude súd sankcionovať úplnou elimináciou odplaty veriteľa za poskytnutie úveru a bez toho, aby súd vzal ohľad na základnú charakteristiku úverovej zmluvy, ktorou je odplatnosť úveru. Doplnil, že je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných a ani súd nemôže svojim postupom negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn. C- 42/15, podľa ktorého konkrétne prípady sa majú vždy posudzovať s ohľadom na ich materiálny základ, žalobca mal za to, podmienky na neprijateľnosť zmluvnej podmienky tak, ako boli prezentované súdom prvej inštancie, nemajú oporu v právnych predpisoch Slovenskej republiky. Napokon žalobca citujúc znenie § 220 ods. 2 namietol absenciu presvedčivosti odôvodnenia rozsudku. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že aplikáciu právnych noriem (na ochranu spotrebiteľa) nie je možné uskutočňovať selektívne a spätne, ale vždy s ohľadom na konkrétnu situáciu a na vyhodnotenie, či v danom prípade ide skutočne o ochranu slabšej strany, alebo či sa len uvedený výklad javí ako výhodnejší.

9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

10. Odvolací súd (§ 34 skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu podaného odvolania žalobcu zistil, že nie sú dané podmienky na vecné prejednanie odvolania žalobcu proti výroku, ktorým bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené. Odvolanie proti výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 2.120,22 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.4.2015 do zaplatenia je potrebné odmietnuť podľa § 386 písm. b) ako podané neoprávnenou osobou.

11. Strana sporu totiž môže napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, len pokiaľ to zákon nevylučuje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu ujmu. Na podanie odvolania je tak oprávnená tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností strán sporu. Podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným žalobcom v žalobe (prípadne v procesnom podaní), nie však subjektívne presvedčenie strany sporu o dôsledkoch vyplývajúcich pre ňu z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že aj keď je žalobca stranou v spore, nespĺňa subjektívny predpoklad na podanie odvolania proti výroku o (čiastočnom) vyhovení žalobe, pretože mu týmto výrokom súdneho rozhodnutia nebola spôsobená žiadna ujma. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku rozsudku odmietol bez toho, aby sa zaoberal sa dôvodmi odvolania a vecnou správnosťou rozsudku napadnutého žalobcom v tejto časti.

12. Následne odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako podané včas (§ 362 , oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 , bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadísk žalobcom odvolaním uplatneného dôvodu a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie zaťažil rozhodnutie v tejto jeho napadnutej časti a konanie mu predchádzajúce tzv. inou vadou, pre ktorú je nutné pristúpiť ku kasácii rozsudku v jeho zamietavom výroku, pretože mohla za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie totiž svojim nesprávnym postupom znemožnil žalobcovi (i žalovanému) realizáciu procesných práv, priznaných v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany práv stranám sporu, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva žalobcu (i žalovaného) na spravodlivý proces, ku ktorej vade je povinný prihliadať odvolací súd z úradnej povinnosti. Z týchto dôvodov neboli splnené podmienky pre potvrdenie a ani pre zmenu rozsudku, ale rozsudok je v jeho napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potrebné zrušiť spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania.

13. Z obsahu odôvodnenia napadnutej časti rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie svoj zamietavý výrok odôvodnil bez ďalšieho jedine poukazom na znenie § 369 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1, 5 a 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 25.11.2013,

podľa § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od dňa 7.3.2008 a na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25.8.2016 č.k. 9Co/175/2015-51 vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12C/117/2014 a záverom, že „dohodnutá odplata je neprijateľnou zmluvnou podmienkou“ a „podľa § 39 Občianskeho zákonníka v časti o zaplatenie odplaty, t.j. sumy nad 4.500 eur pre veriteľa neplatná, v celom rozsahu.“ Z obsahu odôvodnenia rozsudku plynie, že tento záver súd vyvodil zo zistenia, že v časti výšky odplaty za poskytnutie úveru bola dohodnutá výška odmeny, úrokov a poplatkov 2.952,47 eur za poskytnutie a čerpanie sumy 4.500 eur, z čoho odvodil, že „odplata pre veriteľa pozostávajúca z úrokov a poplatkov podľa úverovej zmluvy mala tvoriť až 65,50 % výšky čerpaného úveru“ a vychádzajúc z úsudku, že „bolo dohodnuté také neprimerane dlhé obdobie splácania úveru, ktoré prináša veriteľovi rovnaké neprimerané majetkové zvýhodnenie ako neprimeraná miera nákladov alebo neprimeraná úroková miera“ uzavrel, že „aj keď tvrdenie žalobcu, že v zmluve dohodnutá ročná priemerná miera nákladov 23,48 % a ročná úroková miera 15,90 % bola v súlade s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy nemožno spochybniť“.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť žalobcovi v jeho odvolaní v tom, že takéto zovšeobecnené odôvodnenie zamietavého výroku, bez uvedenia konkrétnych záverov súdu, vyplývajúcich z konkrétneho skutkového stavu zisteného v prejednávanom spore, nemožno považovať za dostatočné a úplné. Z odôvodnenia rozsudku totiž nevyplýva, aké logicky prepojené dielčie skutkové zistenia učinil z tých dôkazov, z ktorých čerpal pri svojom rozhodovaní, a prečo a aký konkrétny záver súd učinil o skutkovom stave veci. Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania, bolo nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti. Súd teda mohol pristúpiť k aplikácii danej právnej normy až v procesnej situácii, kedy zistil relevantný skutkový stav vo väzbe na konkrétny prejednávaný spor a až následne v tomto smere mohol podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal a z akého dôvodu pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav veci. Pokiaľ súd túto povinnosť nesplní, dochádza k nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia.

15. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé že súd prvej inštancie svoj záver o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti učinil bez toho, aby skúmal, či a ako si zmluvné strany dohodli platenie zmluvných úrokov v posudzovanej spotrebiteľskej úverovej zmluve, a svoj zamietavý výrok odôvodnil bez ďalšieho jedine všeobecným poukazom na znenie § 369 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1, 5 a 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 25.11.2013, podľa § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od dňa 7.3.2008, avšak bez tohto, aby tieto aplikoval na konkrétne skutkové okolnosti (zistenia) prejednávaného sporu. Skutkové a právne závery súdu sú tak v podstate nepreskúmateľné, nespĺňajúce požiadavku ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Za takejto situácie je nutné uzavrieť, že týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi (i žalovanej), aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na povahu vytknutej vady konania pred súdom prvej inštancie sa odvolací súd už ďalej nemohol zaoberať samotnou podstatou veci, resp. sa ňou ani zaoberať nemohol, keďže odvolací súd nemá podklad pre posúdenie vecnej správnosti záveru súdu prvej inštancie. Za tohto stavu preto odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely eventuálnych vlastných skutkových záverov bez ďalšieho hodnotiť vykonané dôkazy. Preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.

17. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie v intenciách tohto rozhodnutia posúdiť, čo bolo obsahom zmluvy o úvere, vrátane dohody strán o úroku, t.j. ako si zmluvné strany dohodli platenie zmluvných úrokov v zmluve, či do splatnosti alebo do vrátenia finančných prostriedkov a či sú (konkrétne)

dojednané zmluvné dojednania platné, či sa neodchýlili od zákona v neprospech spotrebiteľa, čo je vždy vecou posúdenia konkrétnych skutkových okolností tohto prípadu tak, ako na to správne upozornil i žalobca vo svojom odvolaní. Až po prípadnom doplnení dokazovania, v závislosti od spôsobu právneho posúdenia rozhodujúcich otázok, súd vo veci o zostávajúcej časti nároku žalobcu rozhodne. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie riadne a presvedčivo odôvodní, vysporiadajúc sa pritom so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v spore, vrátane námietok žalobcu prednesených v odvolacom konaní tak, aby odôvodnenie rozsudku spĺňalo náležitosti požadované § 220 ods. 2 CSP.

18. Keďže v tomto ďalšom konaní po zrušení rozsudku vzniknú ďalšie trovy, odvolací súd zrušil aj výrok o nároku na náhradu trov konania sporových strán. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude preto o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania, opätovne rozhodnúť v novom rozhodnutí (§ 396 ods. 3 .

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .