Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Cb/21/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: FV powerhouse 1 s.r.o., so sídlom Račianska 96, 831 02 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 45 614 245, zast. POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zast. AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 800 589, o zaplatenie 83.418,57 Eur s prísl., takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 20.722,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10.361,16 Eur od 19.02.2017 do zaplatenia a zo sumy 10.361,16 Eur od 26.01.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Dňa 09.02.2018 bola Okresnému súdu Žilina doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy v celkovej 20.722,32 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom elektriny. Žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 20.722,32 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu za rok 2016, a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá uzavretú zmluvu o prístupe. Platby bez platne uzatvorenej zmluvy sú s poukazom na nález ÚS SR Pl ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 protiústavné a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu.

2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného v zariadení na výrobu elektriny. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.

4. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 20.722,32 Eur, resp. boli zo strany žalovaného započítané, a to za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu za rok 2016. Žalovaný to pred súdom nenamietal, dokonca to výslovne potvrdil.

5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy na základe § 26 ods.23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. ÚRSO, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, a to napriek tomu, že žalobca s ním nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy.

Poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého časť daného ustanovenia nie je v súlade s Ústavou SR. Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná a ani sa zmluvne nezaviazali za takýto prístup platiť. Platby za tieto služby, vzhľadom na neexistenciu uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, nemajú právny dôvod. Žalobca so žalovaným neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (zmluvný typ je upravený ustanovením § 26 ods.2 zákona o energetike), na základe ktorej by sa zaviazal zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Preto má za to, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu vo výške 20.722,32 Eur. Má za to, že žalovaný ničím nepreukázal, že zo strany žalobcu dochádza k využívaniu distribučnej sústavy takým spôsobom, že by boli naplnené podstatné náležitosti § 26 ods.5 cit.zák., teda nejaké faktické využívanie sústavy podľa zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

6. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

7. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

8. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka (1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. (2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

9. Žalovaný trval na tom, že pre žalobcu zabezpečuje požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a zabezpečuje mu prístup do distribučnej sústavy a tento ho aj reálne využíva, nakoľko tým, že elektrinu dodáva, dochádza z jeho strany k využívaniu distribučnej sústavy a zákon nikde nestanovuje, že zmluva o prístupe musí byť v písomnej forme a medzi žalobcom a žalovaným bola preukázateľne dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita, čo vyplýva z toho, že žalobca má so žalovaným uzavretú Zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, pričom samotné pripojenie do distribučnej sústavy je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca má zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu (MRK) vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Žalovaný musí v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalobcu kedykoľvek možné dodávať elektrinu v rozsahu MRK. Nakoľko žalobca prístup do sústavy využíva, je povinný za prístup hradiť platbu vo výške určenej platnými právnymi predpismi. Žalobcovi boli účtované platby za prístup do distribučnej sústavy a bez takého prístupu nie je oprávnený dodávať elektrinu.

10. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. V zmysle Vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). /V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny./ Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 vyslovil že taká právna úprava je neústavná (v zvýraznenej časti citovaného ustanovenia).

11. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stálo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky stratilo účinnosť v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený.

12. Podľa bodu 21.7 nálezu - povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.

13. Podľa bodu 21.5 nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne ÚS SR uvádza, že bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže ju nahrádzať žiadna zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Ústavný súd sa vyjadruje o tejto zmluve, o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5. ÚS SR sa vyjadril jednoznačne, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie uzatvorená nie je, čo v danom prípade nie je, tak nie je možné uplatňovať túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná o bezdôvodné obohatenie.

14. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.

15. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).

16. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I.ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust. § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - „hoci a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“

17. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný.

18. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, ktorý bol publikovaný dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, teda nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.

19. Pokiaľ ide o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred týmto rozhodnutím PL. ÚS 17/2014-132, súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované a neexistuje žiadne neskoršie rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo. Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny.

20. Súd má za potrebné uviesť k účinkom nálezov ÚS SR, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ide najmä o tie ustanovenia, z ktorých možno vyvodiť právne účinky nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Hoci a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS 60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra 2006).

21. Pokiaľ žalovaný tvrdil opak, súd sa s tým s poukazom na závery ÚS SR nemôže stotožniť. Žalovaný predložil súdu aj stanovisko katedry ústavného práva K. a to dňa 20.08.2018, teda až po replike a duplike, čo je v rozpore s koncentračnou zásadou s poukazom na § 153 CSP. Zároveň však súd zdôrazňuje aj to, že dané „stanovisko“ nie je listinným dôkazom, je to len vyslovený názor 3.subjektu, a súd nie je viazaný takým názorom. Pokiaľ žalovaný daným stanoviskom poukazuje na účinky nálezov ÚS SR a uvádza nejaké právne závery, súd musí v tejto súvislosti zdôrazniť na zásadu „iura novit curia“ a nejaká také stanovisko nemôže poučovať, či prikazovať súdu postup pri aplikácii právnych predpisov. Súd sám posudzuje právne otázky, pričom ÚS SR sa jednoznačne vyjadril v zjednocujúcom stanovisku k účinkom. Predložené stanovisko tak považuje za bezpredmetné a irelevantné a súd naň neprihliadal.

Dané stanovisko nemožno považovať za dôkazný prostriedok. S otázkou účinkov nálezu ÚS SR sa vysporiadal vyššie uvedeným spôsobom v súlade s konštatovaním ÚS SR.

22. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“).

23. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhradil v celkovej výške 20.722,32 eur, a to na základe faktúr, resp. zápočtami zo strany žalovaného, pričom žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným.

24. Žalobca zotrval na tom, že so žalovaným má uzavretú iba zmluvu o pripojení, čo znamená, že žalovaný umožňuje žalobcovi fyzické pripojenie do distribučnej siete a zabezpečuje mu potrebnú kapacitu na pripojenie do distribučnej siete a v zmysle platnej právnej úpravy o podpore výroby vlastnej energie, obnoviteľných zdrojov energie má žalobca vlastne právo na to, aby žalovaný odoberal od žalobcu vyrobenú energiu, pričom žalovaný má túto povinnosť s tým, že žalobca nepotrebuje prístup do distribučnej siete, ale prístup je neoddeliteľne spätý s distribúciou a žalobca nedistribuuje energie, odovzdáva ju len na rozhraní distribučnej siete žalovanému, ktorý vlastne preberá túto energiu, čiže vlastne žiadna zmluva o prístupe ani distribúcii nikdy uzavretá nebola a žalobca prístup do distribučnej siete nepotrebuje. Preto neexistuje právny základ na to, aby žalovaný vyberal platby za prístup.

25. Súd mal preukázané, že žalobca so žalovaným uzavreli Zmluvu o pripojení dňa 19.08.2010 (l.č. 77), pričom podľa bodu 1.1 Zmluvy žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy žalovaného. V tejto súvislosti súd poukazuje na prechodné ustanovenie - § 96 ods.10 zák.č. 251/2012 Z.z., v zmysle ktorého každý, kto má už pripojené zariadenie, tak už má zákonom garantovanú kapacitu rezervovanú.

- pokiaľ žalovaný subsumuje zmluvu o prístupe pod zmluvu o pripojení, nemožno s tým v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko zmluva o pripojení jhe len zmluvou o pripojení a neobsahuje v sebe žiadnu inú zmluvu. Predmet zmluvy je riadne špecifikovaný v súlade s § 269 ods.2 Obchodného zákonníka.

26. Súdu bola predložená aj Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny zo dňa 22.07.2011, ktorá je však uzavretá medzi žalobcom ako odberateľom a spol. SSE, a.s. ako dodávateľom, teda s iným subjektom, než je žalovaný a zároveň daná zmluva nie je zmluvou o prístupe v zmysle zákonných ustanovení. (l.č. 115) Zároveň bola predložená aj Rámcová distribučná zmluva, avšak tá je tiež uzavretá medzi žalovaným a 3.subjektom. (l.č. 122)

27. Súd mal nepochybne preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že žalobca uhradil poplatok za prístup vo výške 20.722,32 Eur, hoci žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe. Súd dané platby, resp. fakturáciu za prístup, považuje za protiústavné a bez právneho základu, nakoľko boli na základe neústavného právneho predpisu a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Cenové rozhodnutie je len cenníkom, ktorý zaväzuje žalovaného. Nestanovuje povinnosť platiť platbu za prístup. Jeho účelom je len konkretizovať výpočet platby za prístup tak, aby žalovaný vedel stanoviť, v akej výške si túto platbu môže v určitých prípadoch účtovať. Uvedené je zrejmé aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR - samotná výška platby sa určuje podľa tarify za distribúciu elektriny schválenej pre príslušného prevádzkovateľa cenovým rozhodnutím regulačného úradu. Jediným účastníkom tohto cenového konania je prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy. Žalobca nie je účastníkom toho konania. Cenové rozhodnutie však nie je právnym základom pre vyberanie platby za prístup, čo vyplýva aj z rozhodnutia ÚS SR, či rozh. NS SR č. 4/2016. Právnym základom pre platbu je len uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Teda cenové rozhodnutie upravuje výšku platby pre výrobcov, ktorí uzavreli osobitnú zmluvu a neupravuje povinnosť platiť platbu za prístup. Platba za prístup je oprávnená len v prípade uzavretia zmluvy o prístupe podľa § 26 ods.5 zákona o energetike a prístupom sa rozumie využívanie distribučnej sústavy na dodávku elektriny. (totožné konštatovanie aj v rozhodnutia OS Košice I., č.k. 30Cb/41/2017, 30Cb/80/2017, 32Cb/149/2016, 26Cb/56/2017, 31Cb/10/2016, či rozhodnutia OS Žilina) Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, a to vo výške 20.722,32 Eur.

28. Súd mal preukázané, že žalovaný vystavil žalobcovi faktúry s uvedením - za službu. Tieto platby boli riadne uhradené, resp. zo strany žalovaného započítané na základe oznámenia o jednostrannom započítaní, pričom bolo vystavených 12 faktúr v celkovej sume 20.722,32 eur. Žalovaný uvedené nerozporoval, nespochybňoval, dokonca pred súdom vyhlásil, že uvedené nenamieta. Teda dané skutočnosti medzi stranami neboli sporné s poukazom na § 151 CSP.

29. Súd poukazuje na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán. Je nutné rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel. Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku toho je nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať platby od žalobcu. Ak žalovaný poskytoval, nebolo to zmluvne dojednaná. Pokiaľ požaduje platby za prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva je 2-stranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má konštatovať zmluvný vzťah ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne umožňovať, ukladať,... bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že zo Zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a Zmluvu o prístupe do DS nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení.

30. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v citovanom ustanovení je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je evidentné, že nebola dohodnutá distribučná kapacita tak, ako sa vyžaduje pre prístup.

31. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

32. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne to, že môže elektrinu vpúšťať, ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Výrobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť jej distribúciu.

33. Súd má za to, že žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný, nekorešpondujú so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.

34. Žalovaný trval na tom, že zo strany žalovaného aj žalobcu je poskytovaná služba prístupu. Poukázal na technicko-odborné posúdenie, pričom predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Pokiaľ žalovaný predložil aj schému, odpoveď na otázku, čo je „prístup“, na čo slúži a ako si možno danú službu dohodnúť, je daná v zákone a nie v predloženej schéme. Nie je prípustné miešať technické a právne otázky a vyhýbať sa záväznej právnej úprave. Za prístup nemožno označovať všetko, čo možno „skryť“ za neurčitý a z kontextu vytrhnutý pojem „využívanie distribučnej sústavy“.

35. Zároveň žalovaný predložil Znalecký posudok č. XX/XXXX vo veci posúdenia využívania distribučnej sústavy výrobcami elektriny. Posudok bol vypracovaný a predložený za účinnosti CSP, napriek tomu neobsahuje náležitosti súkromného znaleckého posudku v zmysle § 209 CSP, keďže neobsahuje znaleckú doložku podľa § 209 ods.1 CSP, preto nemožno daný posudok považovať akoby išlo o posudok súdom ustanoveného znalca. Podľa záverov znaleckého posudku výrobca využíva distribučnú sústavu a jej kapacitu. Súd poukazuje na to, že znalecký posudok je vypracovaný vo všeobecnej rovine, nevyjadruje sa konkrétne k žalobcovi. Zároveň súd poukazuje, že prílohou znaleckého posudku je práve Zmluva o pripojení, ktorú však nemožno zamieňať so Zmluvou o prístupe. Žalobca mal rezervovanú kapacitu v zmysle Zmluvy o pripojení, avšak nejde o prístup v zmysle Zmluvy o prístupe s poukazom na rozhodnutie ÚS SR. Znalec v posudku sa vyjadroval k technickým otázkam, ale podstatou tohto sporu je otázka právna vzhľadom aj na konštatovanie ÚS SR, podľa ktorého požadovať poplatok za prístup je možné len pri existencii zmluvného vzťahu, a to zmluvou o prístupe a v danom prípade zmluva o prístupe nebola uzavretá. Žalobca správne poukázal na to, že v predloženom znaleckom posudku znalcovi boli položené otázky právne, avšak vzhľadom na zásadu iura novit curia nemá sa znalec k tomu vyjadrovať. Súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ znalec uviedol, že výrobca využíva distribučnú sústavu a kapacitu, toto vyplýva zo samotnej Zmluvy o pripojení, v rámci ktorej bola aj rezervovaná kapacita. Zmluvu o prístupe však nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení, je nutné rozlišovať prístup a pripojenie a taktiež kapacitu v zmysle Zmluvy o pripojení.

- predložený znalecký posudok nemožno akceptovať ako relevantný dôkaz, ani ako znalecký posudok.

36. Žalovaný navrhol vykonať výsluch znalca, teda osoby, ktorá vyhotovila znalecký posudok č. XX/ XXXX, avšak taká osoba nie je znalcom ustanoveným súdom. Zároveň nie je možné takú osobu vypočuť ako svedka, keďže svedok sa nevyjadruje k odborným skutočnostiam, ale iba čo videl, počul,... Súd však navrhovaný dôkaz nevykonal a teda nevypočul daný subjekt z dôvodu, že vykonanie takého dôkazu považuje za nehospodárne a neefektívne, keďže znalec by sa mal podľa žalovaného vyjadriť k skutočnostiam uvedeným v znaleckom posudku a vysvetliť ich. Súd má za to, že znalecký posudok má byť tak vypracovaný, aby z neho boli zrejmé a ľahko vyvoditeľné závery a zároveň nie je potrebné, aby znalec duplicitne zopakoval svoje názory a závery uvedené v posudku. Taktiež znalec sa nevyjadruje k otázkam právnym.

- súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný predložil znalecký posudok, ktorý sa týka výrobcov vo všeobecnej rovine bez konkrétneho uvedenia výrobu a teda nie vo vzťahu k žalobcovi, a žalobca mal vedomosť, že súd taký znalecký posudok už v iných konaniach neakceptoval, napriek tomu nepredložil súdu relevantný súkromný znalecký posudok.

37. Žalovaný zároveň navrhol vypočuť p.Z., ktorý bol prítomný pri rezervovaní kapacity. Súd ani tento dôkaz nevykonal, nakoľko je nesporné, že kapacita bola rezervovaná, preto nie je potrebné danú skutočnosť dokazovať, avšak podstatné je, že táto kapacita bola rezervovaná na základe Zmluvy o pripojení, čo vyplýva aj z danej zmluvy. Vykonanie daných dôkazov by bolo nehospodárne a neefektívne.

38. Žalobca uviedol, že nespochybňuje, že žalobca využíva sústavu, ale na základe zmluvy o pripojení a zmluvy o dodávke, ale čo sa týka prístupu, ide o iné kvalifikované využívanie sústavy.

39. Pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy, s poukazom na časovú súvislosť jej uzatvorenia za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona č. 656/2004 Z.z. /ďalej len starý Zákon o energetike/, v danej zmluve absentuje dojednanie o náležitostiach zmluvy o prístupe do distribučnej sústave a distribúcii elektriny v zmysle ich zadefinovania podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., len ktorá zmluva o prístupe k distribučnej sústavy a distribúcii elektriny by mohla byť zmluvným základom uplatňovania poplatku G-komponent žalovaným voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny v relevantnej dobe. S nástupom novej právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 251/2012 Z.z. a s poukazom na jej ustanovenie podľa § 96 ods. 7 táto zmluva / síce zostala v platnosti, ale z dôvodu absencie práve dojednania prístupu do distribučnej sústavy v zmysle jeho zákonného vymedzenia podľa zákona č. 251/2012 Z.z., a teda v spojení so službou distribúcie je možné túto zmluvu bez zásahu do jej obsahu zosúladením podľa § 96 ods. 7 veta druhá zákona č. 251/2012 Z.z., hodnotiť výlučne ako zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike.

40. Súd zdôrazňuje, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je samostatný zmluvný typ podľa § 26 ods. 5. zákona o energetike. Táto zmluva je uzatváraná zo strany distribučných spoločností. Nemôže byť nahradená zmluvami inými alebo akýmisi nešpecifikovanými ústnymi alebo nepísomnými dohodami alebo dokonca zmluvou o pripojení. Táto zmluva má tri povinné obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 cit.zák. - 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej jednej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný v akejkoľvek forme, či písomnej alebo ústnej. Nález ÚS SR jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 je v rozpore v časti: „A to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR teda jednoznačne vyslovil, že na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods. 5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzatvorená nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať. Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. /Je nepochybné, že žiadny výrobca elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktorý má právo na podporu, minimálne do r. 2016 nevyužíval žiadnu distribučnú službu v zmysle toho, že by žiadal prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, aby prepravil tú elektrickú energiu ku koncovému odberateľovi. A nerobil to preto, pretože mal garantovanú cenu na straty. Tá cena na straty v kombinácii s cenou podpory, s cenou doplatku, mu vždy dávala garantovanú cenu na 15 rokov. Takže to nedávalo pre neho žiadny ekonomický zmysel. Teda jediné, čo výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov robili, bolo, že dodávali a odovzdávali v odovzdávacom mieste na začiatku sústavy, odovzdávali prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy tú vyrobenú elektrickú energiu a prevádzkovateľ je povinný ju prevziať a zaplatiť za ňu. Čiže oni mali odber garantovaný a nebol dôvod využívať a nikto ju ani nevyužíval tú distribučnú službu./ Je nespochybniteľné, že v prípade, ak nie je uzatvorená medzi účastníkmi písomná zmluva podľa § 26 ods. 5 cit.zák., ani žiadna iná (inominátna, ústna a už vôbec nie zmluva o pripojení), tak v takomto prípade táto platba nemala byť nikdy uplatňovaná. To jednoznačne vyplýva z nálezu ústavného súdu a akýkoľvek iný výklad je v priamom rozpore s týmto nálezom ústavného súdu a je výkladom účelovým a tendenčným.

41. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takú zmluvu uzatvorenú nemá. Táto zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré nie sú v žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou uzatvorené.

42. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. To je jej činnosť a vykonáva prenos od výrobcu k niekomu inému. Žalobca od roku 2011 funguje na trhu, je teda pripojený, pričom všetko platil odberateľ a hoci v právnej úprave, či v zmluvnom vzťahu sa nič nezmenilo, od januára 2014 žalovaný začal účtovať poplatok za prístup s odôvodnením, že URSO vydalo cenové rozhodnutie a zaviedol poplatok za G-komponent a neskôr, že to nie je poplatok, ale cena za nejakú službu. Avšak medzi súkromnými osobami pokiaľ je záväzkový vzťah, tak musí záväzok vyplývať z nejakého zmluvného vzťahu a od roku 2011 sa nič nezmenilo, žiadna zmluva nová sa neuzatvorila, napriek tomu sa od januára 2014 začal účtovať daný poplatok, hoci neexistuje zmluvný podklad pre takýto záväzok. Ak ÚS SR konštatoval vo svojom rozhodnutí, že URSO nemalo právo takýto poplatok zaviesť a pokiaľ by to aj nebol poplatok, ale nejaká cena za služby, tak musí to z niečoho vyplývať, ale URSO nemôže robiť samostatne nejaké úvahy. Žalobca potvrdil, že zmluvný vzťah má so žalovaným, ale nie o prístupe a platná právna úprava toto rozlišuje. Nie je možné subsumovať nejakú inú zmluvu pod zmluvu o prístupe a naopak.

43. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom nesporné, čo vraj vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy, ako aj z predloženej schémy. Žalobca dané tvrdenie popiera. V tejto súvislosti s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.

44. Vzhľadom na uvedené súd opätovne poukazuje na bod 1. Zmluvy o pripojení, podľa ktorého žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v Zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. /Súd poznamenáva, že aj zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého“ zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny)./

45. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala pojem prístup a vyžadovala, aby prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení“, ktorú bol výrobca elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k § 2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup.“ Tvrdenia žalovaného ohľadom toho, že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení, nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o pripojení.

46. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu sporu a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe, avšak súd nemal preukázané jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom, ktorým nie je žalobca. Súd poukazuje, že keby aj bola uzavretá Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona o energetike). Podľa názoru súdu je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa žalovaný snaží preukázať využívanie prístupu a umožnenie prístupe a teda existenciu zmluvy o prístupe tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný subjekt ako žalovaný. Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ a opak jeho tvrdenia nebol preukázaný, ako ani vôľa žalobcu uzavrieť takú zmluvu. Súd nemal preukázaný žiadny úmysel žalobcu prejaviť vôľu smerujúcu uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle § 266 Obchodného zákonníka.

47. Žalobca správne poukázal na to, že otázkou tohto sporu je len to, či je ten právny základ na účtovanie platby za prístup alebo nie je. Týmto právnym základom podľa zákona o energetike a nálezu ústavného súdu môže byť len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, ktorá má náležitosti podľa § 26 os. 5 zákona o energetike. Takáto zmluva zo strany žalovaného vôbec nebola predložená. Žalovaný ani netvrdí, že takúto zmluvu so žalobcom uzatvoril. Má za to, že táto otázka medzi stranami nie je sporná. Podľa jeho názoru stanovisko K. konštatuje, že nález má iba účinky ex nunc a nemôže mať účinky ex tunc. Uvedené zdôvodňuje tak, že zákon č. 38/93 o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov má vyslovene zakazovať spätné pôsobenie derogačných nálezov. Zo zákona o ústavnom súde vyplýva, že derogačný nález má ex nunc účinnosť. Zákon o ústavnom súde posilňuje prednosť právnej istoty a zákazu retroaktivity, a teda ex nunc účinky derogačného nálezu. Derogačný nález môže mať ex tunc účinky iba výnimočne a len v situácii, keď bol vydaný na návrh všeobecného súdu v prebiehajúcom súdnom konaní. Derogačný nález vydaný na základe návrhu skupiny poslancov nikdy nemôže mať účinky ex tunc. S vyššie uvedenými názormi žalovaného nemožno súhlasiť. Derogačný nález sprevádzajú účinky ex nunc, aj účinky ex tunc. Oba účinky sa prejavujú odlišným spôsobom. Striktné nazeranie na ex nunc a ex tunc kategórie derogačných nálezov ústavného súdu sú len umelé a každý nález vyvoláva prospektívne aj retrospektívne účinky. Život právnej úpravy derogovanej nálezom ústavného súdu sa momentom zverejnenia derogačného nálezu v zbierke zákonov SR nezvratne končí. Derogovaná právna úprava týmto momentom nielenže stráca účinnosť, ale skôr alebo neskôr stratí svoju platnosť a z právneho poriadku sa úplne vylúči. Jej tvorca ju buď v 6-mesačnej lehote opraví, alebo táto úprava automaticky stratí platnosť. Zverejnením derogačného nálezu nastupuje jeho všeobecný účinok, ktorý je ex nunc účinkom. Uverejnenie derogačného nálezu potvrdzuje, že istý čas bol v právnom poriadku účinný a platný neústavný právny predpis, ktorý sa však uverejnením derogačného nálezu stáva prospektívne, teda do budúcna ex nunc neaplikovateľným a jeho právny život sa momentom zverejnenia záväzne končí. Toto je všeobecný ex nunc účinok derogačného nálezu vyplývajúci z ust. § 41 a § 42a ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ex nunc účinok derogačného nálezu umožňuje ústavnému súdu plniť úlohu negatívneho zákonodarcu, t.j. zasahovať do existujúcej právnej úpravy a s účinkami do budúcna ju záväzne meniť tak, že z platného právneho poriadku vyradí jej neústavnú časť. Podotkol, že tvorca neústavnej úpravy nemôže spätne zhojiť túto neústavnú s tým, že normu opraví, nahradí, zmení. Prípadná oprava neústavnej normy v 6-mesačnej lehote po vyhlásení nálezu nijako nemení fakt, že neústavná úprava bola neústavnou už v momente jej prijatia a ostáva ňou až do jej vyradenia z právneho poriadku a to či už nahradením alebo automatickým vyradením po uplynutí 6-mesačnej lehoty. Ex tunc účinok derogačného nálezu sa týka usporiadania hmotno-právnych vzťahov vzniknutých z titulu neustálenej právnej úpravy v situáciách, kedy tieto vzťahy nie sú upravené právoplatným rozhodnutím. Ide o retrospektívny individuálny účinok derogačného nálezu. Osobitná situácia nastáva vtedy, ak právne vzťahy už sú medzi subjektmi upravené právoplatným rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, a to ešte pred vydaním derogačného nálezu. Zákon o ústavnom súde v zmysle ust. § 41 ods. 2 uvádza, že tieto právoplatné rozhodnutia zostávajú nedotknuté, avšak povinnosti nimi uložené nemôžu nútene vymáhať. Podotkol, že je zrejmé, že nejde o situáciu žalobcu a žalovaného. Orgány aplikácie práva, ktoré sú zodpovedné za ochranu ústavnosti, sú povinné brať do úvahy závery ústavného súdu a právny stav ním vytvorený pri prejednávaní a rozhodovaní prípadu. Nemôže nastať situácia, v ktorej by súd aplikoval neústavný právny predpis takým spôsobom, akoby nález ústavného súdu neexistoval. Súd je zodpovedný za zabezpečenie rozhodovania na základe príslušného právneho stavu vrátane derogačného nálezu. Uvedené potvrdzuje aj právna doktrína, v zmysle ktorej tento prístup je odôvodnený titulom, pre ktorý je právna norma vyradená z právneho poriadku. Súdy majú v konaniach použiť právnu úpravu, ktorú spoluvytvoril aj derogačný nález, ktorý je jej súčasťou. Sú tak povinné konať už na základe nového normatívneho stavu vytvoreného derogačným nálezom a derogačný nález sám o sebe zohľadňovať ako pasívnu normu, ktorá je pre súd záväzná. Ex nunc účinky nálezu umožňujú ústavnému súdu vykonávať funkciu negatívneho zákonodarcu a záväzne rušiť neústavnú úpravu s účinkami do budúcna, to je všeobecný účinok derogačného nálezu. Ex tunc účinky smerujú k povinnosti súdov aplikujúcich právo zohľadňovať v neskončených konaniach, derogačný nález neignorovať ho a neaplikovať v týchto konaniach neústavnú právnu normu, resp. stav, ktorý táto norma nastolila. Do popredia vystupuje reparácia ústavnosti a základného práva jednotlivcov. Vyššie uvedené ústavno-právne východiská sú v celom rozsahu aplikovateľné na toto súdne konanie, ktoré sa týka nálezu ústavného súdu sp.zn. PL ÚS 17/2014. Derogačný nález vyslovil, že časť právnej úpravy bola protiústavná, preto momentom zverejnenia tohto nálezu v zbierke zákonov prestáva byť do budúcna účinná a neskôr aj platná. Zverejnenie nálezu je ekvivalentná so stratou záväznosti právneho predpisu. Právny predpis prestáva byť normatívnym a záväzným právnym aktom a nemožno ho ďalej používať. V tomto súdnom konaní sa nemožno riadiť neústavnou normou, ale je potrebné rozhodovať s prihliadnutím na existujúci nález, ktorého výroková časť predstavuje tzv. pasívnu normu. Vzťah založený neústavnou normou zasahuje do základného práva žalobcu, čo znamená, že konajúci súd ako orgán subsidiárne zodpovedný za ochranu ústavnosti a základných práv a slobôd dáva v prebiehajúcom konaní prednosť reparovanej ústavnosti a umožňuje realizáciu zákonného práva žalobcu na vlastníctvo, teda individuálny ex tunc účinok nálezu. Opodstatnenosť spätného účinku derogačného nálezu je daná aj tým, že je potrebné uprednostniť ochranu vlastníckeho práva žalobcu pred stavom založeným neústavnou normou. Ústavný súd ČR uviedol, že pred aplikovaním neústavnej úpravy je potrebné uprednostniť základné právo dotknutej osoby. /rozh. Ústavný súd ČR sp.zn. PL ÚS 15/09/ Nález vyslovene konštatoval, že neústavná právna úprava vyhlášky zasiahla do ústavných práv výrobcu elektriny. Podľa ústavného súdu v bode 21.8 nálezu nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Nález odmietol aplikáciu napádanej časti vyhlášky, zrušil ju, a to s cieľom umožniť realizáciu vlastníckeho práva výrobcov elektriny. V tomto smere rozhodnutie ústavného súdu sleduje rovnakú ústavno-právnu líniu, ako stabilne prezentuje aj Ústavný súd v ČR napr. v rozhodnutí sp.zn. PL ÚS 15/09. Ochrana základného práva žalobcu musí mať prednosť pred ochranou vzťahov, ktoré vzišli z aplikácie neústavnej normy. Princíp právnej istoty nie je absolútny a v danej situácii musí legitímne ustúpiť princípu ochrany ústavnosti a realizácii základných majetkových práv jednotlivca. Nemožno súhlasiť s argumentom v stanovisku, či vyjadrení, že na základe nálezu nemôže dôjsť k vráteniu platby za prístup, a to z dôvodu, že by tým bola porušená právna istota. Žalovaný nedôvodne absolutizuje princíp právnej istoty. Ústavný súd konštantne judikuje, že absolutizovanie princípu právnej istoty na úkor iných ústavných hodnôt, či základných práv, nemá v judikatúre ústavného súdu miesto. Je potrebné zdôrazniť, že derogovaná vyhláška bola úpravou verejného práva kogentného charakteru prijatá URSOm ako orgánom verejnej moci a záväzne prikazoval žalobcovi, aby bez uzatvorenia zmluvy len na základe samotného znenia vyhlášky platil žalovanému platbu za prístup. Žalobca priamo z titulu neústavnej právnej úpravy platil žalovanému platbu, na ktorú nemal nárok. Uvedeným došlo k narušeniu ústavnosti, no najmä základného práva žalobcu. Úpravu tejto situácie je v kontexte individuálnych účinkov derogačného nálezu potrebné vnímať tak, že v konkrétnom konaní sa neaplikuje stav založený neústavnou normou, ale aplikuje sa nález, reparuje sa ústavnosť a znovu sa zavádza možnosť realizácie vlastníckeho práva žalobcu. Nepripustenie bližšie uvedeného výkladu by znamenalo vážne ohrozenie základných práv do budúcna. Štát alebo zákonodarca by totiž bez akéhokoľvek obmedzenia, hoci aj vedome, mohol prijať neústavnú právnu úpravu zasahujúcu do základných práv, napr. do vlastníckeho práva, napríklad formou priameho základného vyvlastnenia alebo zavedením inej neústavnej platby a po prípadnom zrušení tejto neústavnej normy by sa dotknuté subjekty už nemohli domôcť svojich práv, nakoľko všetci konali podľa platného práva a musí prevážiť stav právnej istoty. Takýmto spôsobom by mohlo dôjsť k zásahu do práv subjektu prakticky neobmedzeným spôsobom, bez možnosti spätnej reparácie. Takéto výkladové prístupy žalovaného sú nelogické a právne neprípustné. /PL ÚS 38/03, 51/06, Ústavný súd ČR sp.zn. ÚS 3489/12, NS ČR sp.zn. 21Cdo/1704/2007,.../. Tak isto nemožno súhlasiť s tvrdeniami v stanovisku, či vyjadrení o tom, že ex tunc účinok nálezu by bol možný iba vtedy, ak by bola neústavná úprava zrušená na návrh všeobecného súdu. V prvom rade takýto názor nevyplýva z právnej úpravy, ani z rozhodnutia ústavného súdu. Žalovaný umelo vytvára osobitný druh konaním pred ústavným súdom a následne z neho odvodzuje osobitné výnimočné účinky výsledného rozhodnutia. Takýto názor považujeme za zavádzajúci. SR, ako aj zákon o ústavnom súde upravuje konanie o súlade právnych predpisov. Predmetom tohto konania je posudzovanie ústavnosti právneho predpisu. Návrh na začatie tohto konania síce môžu podať rôzne subjekty, jedná sa však stále o jedno a to isté konanie o súlade právnych predpisov, v ktorom plénum ústavného súdu posúdi ústavnosť napádanej právnej úpravy. Nie je pravda, že ak je navrhovateľom všeobecný súd, záväznosť a účinky derogačného rozhodnutia sú odlišné. Subjekt navrhovateľa nemá vplyv na okruh subjektov viazaných derogačným nálezom v konaní o súlade právnych predpisov a nemá ani vplyv na účinky derogačného nálezu. Derogačný nález je zverejňovaný v zbierke zákonov a je všeobecne záväzný. Nie je tak rozdiel v tom, či bolo konanie o nesúlade právnych predpisov začaté na návrh konajúceho súdu alebo na návrh skupiny poslancov. Vždy o tomto návrhu bude rozhodovať plénum. Výsledný derogačný nález bude mať vždy všeobecné záväzné účinky ex nunc a neexistuje žiaden dôvod na to, aby mal mať odlišné alebo dokonca nemal mať žiadne ex tunc účinky len preto, že návrh na ústavný súd podal iný legitimovaný subjekt. Ak sa neústavný predpis zruší na návrh skupiny poslancov, vyvoláva takáto derogácia rovnaký efekt, ako keby bol tento predpis zrušený na návrh všeobecného súdu. O tom, že názory žalovaného sú argumentačne neudržateľné, svedčí aj to, že samotné zjednocujúce stanovisko, na ktoré odkazuje, konštatovalo účinky ex tunc pri derogačnom náleze vydanom na základe návrhu skupiny poslancov, a nie všeobecného súdu. Žalovaný túto skutočnosť ignoruje. (nález ÚS SR č.k. PL ÚS 38/03). Navyše žalobca má za to, že názor žalovaného je vo svojej podstate nelogický. Na mnohých miestach stanoviska a tiež vo vyjadrení žalovaný uvádza, že zákon o ústavnom súde, ani neumožňuje, aby mohol mať derogačný nález účinky ex tunc. Dokonca podľa stanoviska má zo znenia § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplývať tzv. jasný zákaz spätného pôsobenia derogačných nálezov. Tieto názory však nie sú správne. Zákon o ústavnom súde neobsahuje žiaden jasný zákaz spätného pôsobenia derogačných nálezov. Tento predpis dokonca hmotno-právne účinky derogačného nálezu ani explicitne neupravuje. Uvedené je nielen názor žalobcu, ale konštatuje aj právna veta judikátu ústavného súdu /nálezy sp.zn. ÚS 51/06, 60/06, 159/06, 320/06/. V zmysle vyššie uvedeného považuje argumentáciu žalovaného ohľadom ustanovení zákona o ústavnom súde za nedôvodnú. Aj keď ex tunc účinok derogačného nálezu nie je v právnej úprave explicitne vyjadrený, neznamená to, že neexistuje a neuplatňuje sa. Existenciu ex tunc účinku možno rozpoznať už z ust. § 41b zákona o ústavnom súde, podľa ktorého má derogačný nález ex tunc účinok na neskončené konania. Explicitné zadefinovanie existencie ex tunc účinkov ďalej prináša a rozvádza rozhodovacia činnosť ústavného súdu, napr. aj zjednocujúce stanovisko, na ktoré poukazujeme. Je treba jasne konštatovať, že z ust. § 41 a 41a nevyplýva, že by ex tunc účinok derogačného nálezu nemal existovať. V ust.§ 41 a § 41a definuje všeobecný ex nunc účinok derogačného nálezu, ktorý sa zásadne odlišuje od individuálneho ex tunc účinku toho istého nálezu. Tvrdenia žalovaného sú v tomto smere zavádzajúce a nepresné. Nie je tiež pravdou, že by zastavenie konania pred ústavným súdom z dôvodu odpadnutia predmetu zrušením neústavnej normy malo preukazovať, že ex tunc účinok derogačného nálezu neexistuje. Ústavný súd konanie zastavil z dôvodu, že jednoducho nemá čo posudzovať. Žalobca nepovažuje za správny argument v stanovisku, podľa ktorého: „z výrokovej časti, ani z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR PL ÚS 17/2014 nevyplývajú nijaké osobitné úvahy o časových účinkoch tohto nálezu, či pripustenie ex tunc účinkov zo strany Ústavného súdu SR. Nález Ústavného súdu SR z 22.06.2016, sp.zn. PL ÚS 17/2014 musí mať svoje časové účinky jedine do budúcnosti, to znamená ex nunc“. Podľa žalobcu hmotno- právne účinky ex tunc nálezu nastávajú bez ohľadu na to, či to ústavný súd vyslovene konštatuje alebo nie. Zákon o ústavnom súde ani ústave nevyžaduje, aby ústavný súd uvedenú skutočnosť explicitne uvádzal, a to či už vo svojom výroku alebo v odôvodnení. Zároveň argumentácia žalovaného evokuje, ako by mal ústavný súd osobitú právomoc rozhodovať o tom, či ten ktorý derogačný nález bude mať účinky ex tunc alebo nie. Uvedené podľa žalobcu nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave. Žalobca má za to, že účinky aj záväznosť derogačných nálezov sú vzhľadom na ich publikáciu v zbierke zákonov a všeobecnú záväznosť rovnaké. O účelovosti argumentácie žalovaného svedčí aj skutočnosť, že podľa samotného zjednocujúceho stanoviska má hmotno-právne účinky ex tunc derogačný nález ústavného súdu č.k. PL ÚS 38/03. Tento derogačný nález sa však žiadnymi hmotno-právnymi účinkami nezaoberá. Súd sa s názorom žalobcu stotožnil.

48. Podľa § 151 ods.1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

49. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, a preto uhradený poplatok za prístup je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi. Keďže zmluva o prístupe nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.

50. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, či grafy, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Táto analýza, posúdenie nepreukazuje existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy, resp. nárok na doplatenie vystavených faktúr za doplatok. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Žalobca zdôraznil, že k neproporcionálnemu zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval, ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov.

51. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, pričom platba za prístup bola možná len na základe zmluvného záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o prístupe.

52. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

53. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

54. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

55. Súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu o prístupe uzavrieť. Súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve a z ničoho nevyplýva, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na nejakú rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o záväzkový vzťah medzi stranami konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - rezervovaná kapacita, ide o náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Súd mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, čo nemožno považovať za dojednanie aj prístupu.

56. Súd mal za potreby opätovne vyjadriť sa aj k účinkom rozhodnutia ÚS SR. ÚS SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia - ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia ÚS SR, prednosť má princíp ústavnosti. ÚS SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie a prístup do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. (V prípade obnoviteľných zdrojov energie je tiež dôležité uviesť, že dodávka elektriny distribučnej spoločnosti a poskytovanie doplatku nie sú v zákone viazané na prístup, ale len na pripojenie) Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. ÚS SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak je nutné zdôrazniť, že iba v tom prípade, že je uzavretá zmluva o prístupe. Súd v tomto konaní posúdil, že zmluva o prístupe, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, uzavretá nebola.

57. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť, nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti zmluvy o prístupe a ani zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a špekulatívnou obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie uvedené boli fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom.

58. Keďže žalobca sa domáha vrátenia už uhradenej platby za prístup, resp. započítanej zo strany žalovaného, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznať jeho nároky opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo Zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiadny prejav vôle zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť, ako ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k úhrade, je povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. Čo sa týka vyjadrenia Českého vysokého učení technického v Prahe, jedná sa o technické vyjadrenie, o technické posúdenie, avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli opodstatnené ani platby, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.

59. Súd opakovane poukazuje na to, že toho času je tu záväzný nález ÚS SR, ktorý uvádza, že bez zmluvy podľa § 26 ods. 5 je táto platba požadovaná žalovaným neoprávnená a pokiaľ ide o prístup, nejde o prístup, ktorý bol fakturovaný žalovaným na základe zmluvy o prístupe do DS a to z dôvodov vyššie uvedených. Keby sa pripustila argumentácia žalovaného, tak by nález ÚS SR nemal žiaden význam, lebo všetci výrobcovia sú do distribučnej sústavy pripojení, takže potom by sa netýkal nikoho, pričom ÚS SR rozlišoval medzi subjektmi, ktoré tú zmluvu majú, a ktoré nemajú. Prístup musí mať každý výrobca v odovzdávacom mieste a to bolo zabezpečené práve zmluvou o pripojení. Avšak nejde o prístup do distribučnej sústavy, ktorá je predmetom konania, pretože podstatou zmluvy o prístupe je iný záväzok, než v zmluve o pripojení. Podstatné je to, že je tam záväzok žalovaného umožniť prepravu elektrickej energie ku koncovému užívateľovi, ale nikdy takýto záväzok nebol dohodnutý, ani nikdy oň žalobca nemal žiadny záujem.

60. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd záverom zdôrazňuje, že nemal preukázaný prístup, za ktorý boli žalobcovi vystavené faktúry, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. Avšak je nesporné, že nejde o prístup do DS tak, ako to vyplýva z platnej právnej úpravy, nie je ani žiadny zmluvný vzťah medzi stranami ohľadom prístupu do DS. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený a žalovaný je povinný vrátiť poskytnuté plnenie.

- žalovaný trval na výsluchu znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok, za účelom vyjadrenia sa k skutočnostiam, ktoré boli predmetom znaleckého posudku, súd však z vyššie uvedených dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal. Žalovaný trval aj na výsluchu p. Z., ktorý mal byť prítomný pri rezervovaní kapacity, avšak ani tento dôkaz súd nevykonal z vyššie už uvedených dôvodov, keďže takýto dôkaz súd považuje za neefektívny a nehospodárny, nakoľko medzi stranami nebolo sporné, že kapacita bola rezervovaná, avšak v zmysle zmluvy o pripojení, ktorá bola riadne uzavretá, a ktorú nemožno subsumovať pod zmluvu o prístupe. Žalovaný na iných dôkazoch netrval.

61. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 10.361,16 Eur od 19.02.2017 a zo sumy 10.361,16 Eur od 26.01.2018.

62. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

63. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.

64. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch) Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi podnikateľmi, preto je neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Pri výške súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková sadzba v rozhodnom období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

65. Súd mal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 08.02.2017, a to v lehote do 5 dní od doručenia. List bol doručený dňa 13.02.2018, čo vyplýva z predloženej doručenky. (l.č. 54) V danej výzve žalobca požaduje sumu za obdobie od vydania faktúry zo dňa 03.04.2014 do faktúry zo dňa 07.07.2016, pričom v tomto konaní si uplatňuje iba za rok 2016, a lehota na zaplatenie bola stanovená 5 dní, žalovaný sa tak dostal do omeškania uplynutím tejto lehoty, t.j. od 19.02.2017. Zároveň žalobca si opodstatnene uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 10.361,16 Eur od 26.01.2018, keďže žalovaného vyzval listom zo dňa 11.01.2018 doručeným dňa 22.01.2018 na zaplatenie danej sumy, pričom lehota na zaplatenie bola stanovená 3 dni od doručenia, t.j. do 25.01.2018 (l.č. 50 obsahu spisu) Teda žalobca si správne uplatnil úroky z omeškania z danej sumy od 26.01.2018, t.j. od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na zaplatenie. Keďže žalovaný nezaplatil žalovanú istinu, ktorej nárokovanie žalobcom súd posúdil za opodstatnené, žalovaný sa dostal do omeškania uplynutím lehoty na plnenie, a to so sumou 10.361,16 Eur od 19.02.2017 a so sumou 10.361,16 Eur od 26.01.2018, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania tak, ako žalobca požadoval, a to aj v uplatnenej výške, ktorú súd posúdil ako primeranú a osobitne ju nedokazoval v zmysle ustanovení CSP.

66. Podľa § 255

(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

67. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

68. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, keďže žalobca bol úspešný v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

69. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 , t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 Podľa § 365 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).