Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/317/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu Y. A. B., a.s. so sídlom A., M. 5, J.: XX XXX XXX, proti žalovanému Ing. M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. A., B. XX/XX, o zaplatenie sumy 93 709,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28. júna 2017, č.k. 7C/60/2015-237, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV., V., VI. p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 219,59 eur, úrok vo výške 6090,46 eur, úrok z omeškania vo výške 6301,88 eur, poplatky vo výške 1 342,75 eur, úrok z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 10 219,59 eur od 08.04.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. konanie v časti o zaplatenie sumy 64 471,05 eur, úrokov vo výške 0,7 % ročne zo sumy 64 471,05 eur od 08.04.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 2 % zo sumy 64 471,05 eur od 08.04.2016 do zaplatenia, titulom späťvzatia žaloby zastavil. Výrokom III. vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 69,30 %. Výrokom V. rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť na účet Okresného súdu Považská Bystrica trovy konania preddavkované štátom v rozsahu 15,35 % a výrokom VI. uložil žalovanému povinnosť nahradiť na účet Okresného súdu Považská Bystrica trovy konania preddavkované štátom v rozsahu 84,65 %. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 261 ods. 3 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1, ods. 4, § 53 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca uzavrel dňa 13.02.2012 so žalovaným Zmluvu o Z. úvere č. XXX/XXXX/XXSU, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému účelový špecifický spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou v sume 75 000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s príslušenstvom a poplatkami podľa zmluvy o úvere. Predmetnou zmluvou vznikol medzi žalobcom a žalovaným právny vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami § 52 a nasl. Obč. zák., nakoľko je táto zmluva spotrebiteľskou zmluvou, keďže sa zmluvou žalobca v rámci predmetu svojej činnosti zaviazal poskytnúť žalovanému ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi peňažné prostriedky a žalovaný sa tieto zaviazal splácať v pravidelných splátkach. Súd mal za to, že na daný právny vzťah nemožno vzťahovať zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže zo zmluvy vyplýva, že táto bola uzatvorená na účel nadobudnutia a rekonštrukcie nehnuteľností. Ako vyplýva z predložených listinných dôkazov poskytnuté peňažné prostriedky boli použité na kúpu nehnuteľnosti, ktorú skutočnosť preukazuje kúpna zmluva zo dňa 14.02.2012 a predložené príkazy na úhradu. Poskytnutý úver bol zabezpečený záložným právom, ktoré bolo zriadené Zmluvou o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 13.02.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nesplácal úver v súlade so zmluvou, žalobca listom zo dňa 24.09.2012 žalovaného vyzval na splatenie záväzku žalovaného po lehote splatnosti. Výzva bola žalovanému doručená dňa 03.10.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný záväzok neuhradil, žalobca v zmysle čl. VII bod 2 písm. e) zmluvy o úvere listom zo dňa 06.06.2013, doručeným žalovanému dňa 25.06.2013 vyhlásil úver za predčasne splatný a žalovaný bol povinný v zmysle čl. VII bodu 5 zmluvy o úvere uhradiť záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere do 10 dní odo dňa doručenia tohto vyhlásenia. Úver bol vyhlásený za predčasne splatný s účinnosťou k 08.07.2013. Žalovaný svoj záväzok v termíne podľa vyhlásenia predčasnej splatnosti neuhradil. Podľa predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného predstavoval dlh sumu 93 709,28 eur, ktorá pozostávala z istiny 74 690,64 eur, úrokov 14 110,54 eur, nezaplatených úrokov z omeškania 3565,35 eur a poplatkov 1342,75 eur. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že úver zobral za účelom pomoci ním označeného p. S. s rodinou, ktorý nespĺňal podmienky na poskytnutie úveru a tento mal úver platiť a že zmluvu uzatváral pod značným tlakom nielen manželov S. a zamestnankyne banky, ale v čase akútneho psychiatrického ochorenia, ktoré malo značný vplyv na jeho vôľovú, ale aj rozumovú zložku správania. Za týmto účelom súd vykonal znalecké dokazovanie, ktorým bolo preukázané, že v čase robenia uvedených právnych úkonov mal plne zachované rozpoznávacie schopnosti a bol si plne schopný uvedomovať dôsledky svojho konania - jednalo sa u neho o vedomé racionálne na cieľ zamerané konanie, ktorého motivácia bola zištná. Dokazovaním vykonaným výsluchom svedka nebola preukázaná ani účasť iných osôb (p. S.) na uzatváraní zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že iná osoba ako žalovaný nie je uvedená v zmluve ako dlžník, je žalovaný sám zaviazaný plniť povinnosť podľa uzavretej zmluvy o úvere. Súd mal preukázané, že peňažné prostriedky boli žalovaným použité na kúpu a rekonštrukciu nehnuteľnosti, ku ktorej nadobudol vlastnícke právo. Vzhľadom na zabezpečenie úveru záložným právom, žalobca po vyhlásení predčasnej splatnosti pristúpil k výkonu záložného práva predajom nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného. Ako vyplýva z notárskej zápisnice N 247/2016, Nz 6639/2016, NCRls 6827/2016 zo dňa 26.02.2016 vyplýva, že došlo k vykonaniu dobrovoľnej dražby nehnuteľností - parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a rodinný dom súp. č. XXXXX zapísaných na LV č. XXX pre k.ú. N. M. a výťažok vo výške 70 000 eur bol vo výške 5528,95 eur použitý na úhradu trov dražby a vo výške 64 471,05 eur bol použitý na čiastočné zníženie istiny pohľadávky banky k 05.04.2016. Z uvedeného dôvodu potom dlh žalovaného predstavuje ku dňu 07.04.2016 po sumu 387 338,26 eur, ktorá pozostávala z istiny 10 219,59 eur, úrokov 20 474,04 eur, nezaplatených úrokov z omeškania 6301,88 eur a poplatkov 1342,75 eur. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku zobral žalobca žalobu späť a v tejto časti súd podľa § 145 ods. 2 konanie zastavil tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou, či má žalobca právo na priznanie zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru, teda odo dňa 09.07.2013. V tomto smere poukázal na to, že spôsob výpočtu úroku žalobcom je nesprávny aj z toho dôvodu, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Uvedené znamená, že v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankčné úroky, nie zmluvné. Právny názor, podľa ktorého veriteľovi po zosplatnení úveru nepatria zmluvné úroky považuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky za ústavne akceptovateľný, ktorý názor vyslovil v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012. Ako bolo zistené z listu - vyhlásenie úveru za predčasne splatný zo dňa 06.06.2013 k 06.06.2013 predstavovali úroky sumu 5626,20 eur. Súd vypočítal úroky za zvyšné obdobie, teda od 07.06.2013 do 08.07.2013 pri úroku vo výške 7,09 % a úrok predstavuje sumu 464,26 eur a teda priznal žalobcovi vyčíslený úrok za obdobie do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 6090,46 eur a zvyšok uplatneného úroku vo výške 14 383,58 eur súd zamietol. Vzhľadom skutočnosť, že súd v konaní nezistil zánik dlhu žalovaného splnením, na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že uplatnená pohľadávka po čiastočnom späťvzatí žaloby je čo do základu a výšky istiny 10 219,59 eur a poplatkov 1342,75 eur dôvodná a z uvedeného dôvodu žalobe žalobcu vyhovel. Súd tiež rozhodol o žalobcom uplatnenom príslušenstve pohľadávky a uplatnený úrok z omeškania súd posúdil podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Uplatnený úrok z omeškania je nižší ako by žalobcovi prináležal podľa zákona, úrok z omeškania uplatnený žalobcom je čo do základu a čo do výšky z priznanej sumy dôvodný a z uvedeného dôvodu tak súd priznal vyčíslený úrok z omeškania za obdobie do 07.04.2016 vo výške 6301,88 eur a vo výške 1% ročne zo sumy 10 219,59 eur od 08.04.2016. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobcovi patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,30 %, nakoľko aj v zastavenej časti konania má nárok na náhradu trov konania, nakoľko zobral žalobu späť z dôvodu čiastočnej úhrady pohľadávky, avšak čo sa týka zamietnutej časti žaloby - úrok vo výške 14 383,58 eur, v tejto časti mal žalobca neúspech, ktorý vo vzťahu k uplatnenej sume predstavuje 15,35 %, úspech žalobcu v konaní predstavuje 84,65 %. V priebehu konania vznikli trovy konania preddavkované štátom, nakoľko súd uznesením č.k. 7C/60/2015-208 zo dňa 23.06.2016 vyplatil MUDr. B. K. odmenu za znalecký posudok zo štátnych prostriedkov vo výške 548,06 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že trovy konania titulom vyplatenej odmeny za znalecký posudok boli vyplatené zo štátnych prostriedkov, má štát nárok na náhradu týchto trov. Súd v zmysle § 259 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, 2 C.s.p. na ich náhradu zaviazal obe strany konania podľa pomeru ich úspechu a neúspechu v konaní, a to žalobcu v rozsahu 15,35 % a žalovaného v rozsahu 84,65 %. Súd o výške náhrady trov konania štátu rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to jeho výrokom III. IV. a V. Poukázal na ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a komentár k daným ustanoveniam vydavateľstva J. Z. dostupný v systéme P.. Osobitne zdôraznil, že z podstaty úveru ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3 na ktorý v ďalšom texte odvolania poukazuje. Uviedol, že povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru (na strane žalovaného ako dlžníka) okrem uvedených ustanovení vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Nakoľko Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nezanikla (vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a odstúpenie od zmluvy predstavujú rozličné inštitúty, ako sa aj uvádza v zmluve o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným), veriteľov nárok voči dlžníkovi na zaplatenie zmluvného úroku tiež nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky (resp. do zániku Zmluvy o úvere). Dohodnutý úrok z ekonomického hľadiska predstavuje cenu finančných prostriedkov, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi, a ktoré dlžník veriteľovi nevrátil. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré súdne rozhodnutia Krajských súdov, pričom bližšie citoval odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4CoB/146/2013 zo dňa 24.01.2004 z ktorého vyplýva, že nárok na úroky patrí veriteľovi nie len do doby splatnosti úveru, ale do doby vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi, teda aj po splatnosti celého úveru. Ani zákon o spotrebiteľských úveroch nevylúčil uplatňovať popri úrokoch z úveru aj úrok z omeškania, preto na vzťah úrok z úveru a úrok z omeškania je potrebné aplikovať aj pri spotrebiteľských úveroch ustanovenia Obchodného zákonníka ako lex generalis pre vzťahy založené zmluvou o úvere. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie ÚS SR, na ktoré poukazuje súd v odôvodnení rozsudku nepredstavuje ustálenú súdnu prax. Úročenie spotrebiteľského úroku bežnými úrokmi až do doby vrátenia poskytnutých prostriedkov priamo upravoval aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis pre oblasť spotrebiteľských úveroch. Na

základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že právne posúdenie súdu v tom, že žalobca má nárok na zaplatenie zmluvného úroku len do doby splatnosti istiny úverovej pohľadávky, predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalovaného zaviaže, aby žalobcovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatil žalobcovi zvyšok vyčísleného zmluvného úroku k 07.04.2016 vo výške 14.383,58 Eur a zmluvného úroku vo výške 6,39% p.a. zo sumy 10.219,59 Eur od 08.04.2016 do zaplatenia. Ďalej navrhoval aby súd žalovaného zaviazal na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% a aby nahradil trovy konania preddavkované štátom v rozsahu 100%.

4. Žalovaný v podanom odvolaní dôvodil, že predmetnú úverovú zmluvu podpísal uvedením do omylu so strany pracovníkov banky a zo strany C. S., keď došlo k zneužitiu jeho zdravotného stavu, pričom ako uviedol, bol pri konaní týmito osobami presvedčovaný, že sa „jedná o formalitu“, pretože z uvedeného úveru bude zakúpená nehnuteľnosť, ktorú bude užívať C. S. a jeho manželka a títo budú „platiť nájom“, ktorý však mal byť splátkami predmetného úveru, preto s predmetným úverom žalovaný nemal nič spoločné. Ďalej uviedol, že táto skutočnosť je preukázateľná aj z toho, že od počiatku nebol spôsobilý pre predmetný úver, nakoľko je invalidný dôchodca, ktorého invalidný dôchodok je 245,- Eur. Pri svojich zdravotných, sociálnych a majetkových pomeroch ani nemohol ovplyvniť ďalší postup, keď sa snažil, aby C. S. doplatil omeškané splátky úveru, aby vypratal predmetné nehnuteľnosti a aby mohli byť vykonané úkony smerujúce k tomu, aby došlo k takej realizácii predaja nehnuteľnosti, ktorá by bola čo najúčinnejšia a ktorou by sa pokryla čo najvyššia časť úveru, resp. úrokov, čím by nevrastali ďalšie sankcie. Uviedol, že nemal dostatok finančných prostriedkov a možností uhradiť poplatky so súdneho konania, resp. zúčastniť sa súdneho konania v Prešove. Viackrát banke deklaroval daný stav, že v konečnom dôsledku nebude spôsobilý úver, jeho príslušenstvo, prípadne sankcie uhrádzať. Aj v priebehu konania uvádzal, že predmetné súdne konanie môže mať pre banku iba formálny význam, a že prípadné súdne rozhodnutie proti jeho osobe bude viesť k tomu, že bude nútený vyhlásiť osobný bankrot. Akceptoval, že v danej situácii by považoval za uspokojenie svojho nároku úhradu istiny s povolením splátok, o ktorej možnosti komunikoval a prostredníctvom právneho zástupcu oznámil, že s takouto možnosťou súhlasí. Neodmietol ani predbežnú ponuku banky na odpustenie príslušenstva a sankcií a splatenie istiny v splátkach, pričom svoj súhlas považoval za základ pre návrh zo strany banky. Vychádzal z toho, že prvotne banka, ktorá je žalobcom má právo a podmienky pre návrh mimosúdnej dohody, že mu banka dá konkrétnu ponuku, ktorú by vzhľadom na schopnosť a reálnosť splátok zvážil. Je preukázané, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie nemôže plniť, keďže nie je k tomu spôsobilý a nemá dostatok prostriedkov, ani možností tieto prostriedky zabezpečiť, preto je toho názoru, že odvolací súd by mal rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, vec vrátiť na nové prejednanie s tým, aby boli jednoznačne definované postoje oboch strán konania, najmä aby banka ako žalobca uviedla v akej časti uplatňovaného nároku je ochotná urobiť ústupok, odpustenie, resp. vzdanie sa niektorých nárokov a v akej časti očakáva splátky, ich rozsah a lehotu. Apeluje na odvolací súd, aby zvážil a logicky vyhodnotil, že samotné uzatvorenie úverovej zmluvy na predmet tohto úveru je neštandardné, od počiatku nedávalo predpoklady na daný úver a že snahou o mimosúdnu dohodu zo strany žalovaného, po odsúhlasení zo strany banky a po odstránení nedorozumení, resp. sporných tvrdení o tom, kto mal návrh dohody predložiť by došlo k čiastočnému plneniu v prospech banky, pričom toto plnenie by bolo pre banku výhodnejšie než riešenie veci formou osobného bankrotu žalovaným. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok v časti, v akej nebol napadnutý odvolaním žalobcu považuje za správny po vecnej a právnej stránke, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby výrok I. a II. napadnutého rozsudku potvrdil a o zvyšných výrokoch rozsudku rozhodol v súlade s jeho odvolaním z 18.07.2017.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojom odvolaní zo dňa 13.07.2017 a žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie. Uviedol, že v konaní deklaroval, že je invalidným dôchodcom, že pri uzatváraní úverovej zmluvy bol uvedený do omylu. Zopakoval, že sám svojim konaním by k predmetnej úverovej zmluve nemal dostatok informácií a možností, ani spôsobilosti. Namietal závery znaleckého posudku. Mal za to, že už v čase uzatvárania úverovej zmluvy trpel vážnou duševnou poruchou, a to ťažkou adaptačnou poruchou so schizofrénnymi črtami, pričom táto diagnóza je aj dôvodom jeho invalidity. Súdny znalec sa s týmto jeho zdravotným stavom vôbec nevyporiadal. Mal diagnostikovanú aj ťažkú spôsobilosť rozhodovania, čím jeho konanie z tretej strany mohlo byť ľahko ovplyvniteľné. Úverovú zmluvu považoval stále za

neplatnú, z tohto dôvodu aj tie časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol žalobu považuje za správne.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu (vo výrokoch I., III., IV., V., VI.) podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť.

8. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 13.02.2012 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere označená ako „zmluvu o EASYotp úvere č. 003/4008/12SU“ (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému účelový špecifický spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou v sume 75.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s príslušenstvom a poplatkami. Poskytnutý úver bol zabezpečený záložným právom, ktoré bolo zriadené zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 13.02.2012. Nakoľko žalovaný nesplácal úver v súlade so zmluvou, úver bol vyhlásený za predčasne splatný s účinnosťou k 08.07.2013. Žalovaný svoj záväzok v termíne podľa vyhlásenia predčasnej splatnosti neuhradil. Vzhľadom na zabezpečenie úveru záložným právom žalobca po vyhlásení predčasnej splatnosti pristúpil k výkonu záložného práva predajom nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného na dobrovoľnej dražbe. Výťažok z dražby vo výške 70.000 Eur bol použitý na náhradu trov dražby a čiastočné zníženie istiny pohľadávky žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že súd v konaní nezistil zánik dlhu žalovaného splnením, dospel k záveru, že uplatnená pohľadávka po čiastočnom späťvzatí žaloby je dôvodná do výšky istiny 10.219,59 eur, poplatkov 1342,75 eur a v časti uplatnených úrokov z omeškania. Z uvedeného dôvodu v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na dohodnuté zmluvné úroky po zosplatnení úveru zo zmluvy o úvere, keď uviedol, že po zosplatnení úveru patria žalobcovi len úroky z omeškania. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tvrdením, že zmluvu uzatváral v čase akútneho psychiatrického ochorenia, súd prvej inštancie znaleckým dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy o úvere mal plne zachované rozpoznávacie schopnosti a bol plne schopný uvedomovať si dôsledky svojho konania.

9. Odvolací súd považuje tento záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného uvádza nasledovné:

10. Žalobca vo svojom odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, ktorým mu nebol priznaný nárok na dohodnuté zmluvné úroky po zosplatnení úveru zo zmluvy o úvere. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti úveru. Po zosplatnení úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver súdu prvej inštancie je správny, pretože nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a preto niet ani dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V prípade mimoriadnej splatnosti tak veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi. Nemá preto právo na úroky ako odplatu za užívanie istiny, keďže dlžník ju už užívať nemôže.

11. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedených dôvodov bolo odvolanie žalobcu neopodstatnené.

12. Žalovaný v odvolaní namietal, že bol uvedený do omylu so strany banky a zo strany C. S., keďže z predmetného úveru bude zakúpená nehnuteľnosť, ktorú budú užívať C. S. a V. S.. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmluve o úvere je ako dlžník označený výlučne žalovaný, ktorý je aj na zmluve o úvere podpísaný. V zmluve o úvere teda okrem žalobcu a žalovaného nefigurujú iné subjekty, ktoré by

mohli byť prípadné spoludlžníkmi, či mať iné postavenie v predmetnom záväzkovom vzťahu. Záväzkový vzťah pôsobí inter partes len medzi zmluvnými stranami, a preto z tohto titulu je povinný zo zmluvy o úvere vo vzťahu k žalobcovi výlučne len žalovaný. Ako uviedol aj súd prvej inštancie z dokazovania nevyplynulo, že by boli iné osoby účastníkom tohto vzťahu alebo, že by do prejavu vôle žalovaného smerujúcemu k uzavretiu zmluvy o úvere nejakým spôsobom zasahovali. Žalovaný bol na uskutočnenie takéhoto právneho úkonu, t. j. právneho úkonu ktorým došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere a ktorým žalovaný prejavil vôlu byť viazaný z daného záväzkového vzťahu spôsobilý, tak ako to bolo preukázané znaleckým dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie - znaleckým posudkom č. 100/2016 vypracovanom znalcom MUDr. B. K..

13. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že v konaní neboli jednoznačne definované postoje oboch strán v tom, že banka mala uviesť, v akej časti nároku je ochotná urobiť ústupok, odpustenie, resp. vzdanie sa niektorých nárokov a v akej časti očakáva splátky, ich rozsah a lehotu, pričom uviedol, že bude musieť zvážiť vyhlásenie osobného bankrotu. K tomuto je potrebné viesť, že uvedené nároky, ktoré uplatňoval žalovaný v danom kontexte, t. j. odpustenie dlhu, vzdania sa niektorých nárokov, sú výlučne obsahom záväzkového vzťahu medzi zmluvnými stranami zväčša závislom od vôli veriteľa a výsledkov kontraktačného procesu, a teda zmluvnej voľnosti strán, do ktorého súd nezasahuje. V zmluve o úvere bolo dohodnuté, že v prípade podstatného porušenia (článok VII. ods. 1 písm. a/) môže veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru (článok VII. ods. 2 písm. e/), k čomu následne zo strany žalobcu došlo s účinnosťou k 08.07.2013. Preto v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka mohol žalobca žiadať zaplatenie celej pohľadávky, pričom žalovaný tak stratil výhodu splátok. V konaní sa žalobca svojho nároku nevzdal, pričom k dohode o prípadnom platení záväzku v splátkach aj po jeho zosplatnení medzi žalobcom a žalovaným nedošlo.

14. Odvolací súd ďalej preskúmal vyhlásenie žalovaného o tom, že žalovaný zamýšľa vyhlásiť osobný bankrot z toho dôvodu, či medzičasom nedošlo k vyhláseniu bankrotu na majetok žalovaného, ktorá skutočnosť by v prípade, že by daná pohľadávka žalobcu bola uspokojovaná v konkurze a patrila do konkurznej podstaty, bola dôvodom na zastavenie konania podľa § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dopytovaním na Okresnom súde v Považskej Bystrici, ako aj z Obchodného vestníku je zrejmé, že doposiaľ nebol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného, pričom z vyjadrenia miestne príslušnej kancelária Centra právnej pomoci Žilina zo dňa 05.09.2018 vyplýva, že žalovaný v tejto veci nepožiadal centrum o poskytnutie právnej pomoci. Za tohto stavu bolo odvolanie žalovaného nedôvodné.

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní nebol úspešný ani žalobca a ani žalovaný. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .