Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

44Sa/12/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobkyne: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX S., právne zastúpená advokátom: Mgr. Milan Trylč, PhD., so sídlom J. Kráľa 738/12, 905 01 Senica, IČO: 42287430, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa- ústredie Bratislava, ul.29. augusta č.8-10, 813 63 Bratislava, vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 26486-3/2017-BA zo dňa 14. februára 2017, takto

rozhodol:

I.Súd žalobu z a m i e t a.

II.Súd žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.

Žalobou podanou dňa 19.04.2017 sa žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 26486-3/2017-BA zo dňa 14. februára 2017, ktorým Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 13726-13/2016-BA zo dňa 21. novembra 2016, ktorým Sociálna poisťovňa, ústredie ako prvostupňový správny orgán rozhodla podľa § 112 ods. 1 písm. a) a písm. d) zákon č.461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, že žalobkyňa nemá nárok na zmenu sumy úrazovej renty. 2. Právny zástupca žalobkyne v žalobe namietal nedostatočne zistený skutkový stav spočívajúci v nesprávne určenom dátume vzniku nároku na úrazovú rentu a v nesprávne určenej miere poklesu pracovnej schopnosti a nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočívajúcom v arbitrárnosti rozhodnutia bez uvedenia úvah ktorými sa správny orgán riadil pri rozhodovaní a hodnotení dôkazov, ktoré by boli v súlade s výkladom a účelom § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že posudkový lekár pobočky ako deň vzniku nároku na úrazovú rentu určil deň skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa. V tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko nie je možné zistiť prečo nebol posudzovaný zdravotný stav poškodenej v súlade s § 88 ods. 1 zákona ku dňu vzniku ochorenia. Je preto irelevantné, kedy sa zamestnávateľ dozvie o ochorení zamestnanca. Z lekárskeho hľadiska je zrejmé, že poškodený zamestnanec má pokles pracovnej schopnosti vykonávať činnosť z ktorej mu vzniklo ochorenie dňom, od ktorého bolo možné jeho poškodené zdravie klasifikovať ako „chorobu z povolania“. Žalovaná nemôže poukazovať na zásadu veci skoršie rozhodnutej, keď je zrejmé že nezistila skutočný stav veci ako bola povinná a § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení jej v takýchto prípadoch ukladá povinnosť vykonať nápravu. Rozhodnutie správneho orgánu má byť nielen určité, zrozumiteľné a spravodlivé pre adresáta, ale sa tak má aj javiť. Odmietanie došetriť a zosúladiť vec s rozhodovacou praxou a s dikciou § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je v rozpore

s uvedenými princípmi. Ďalej právny zástupca žalobkyne namietal, posudkový lekár ani po podanom podnete nevykonal znovu posúdenie, ktoré by bolo možné verifikovať a ktoré by odôvodňovalo záver o 50 % schopnosti výkonu doterajších činností. S poukazom na zákonné podmienky vzniku nároku na úrazovú rentu uvedené v § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, bola žalovaná podľa § 112 ods. 1 písm. a) a d) povinná zistiť skutočnú mieru poklesu pracovnej schopnosti v súlade s obsahom pracovných činností zamestnanca, výkon ktorých bol dôvodom vzniku choroby z povolania, a určiť správny dátum vzniku nároku na dávky odo dňa zistenia choroby z povolania. 3. V predmetnej veci podala písomné vyjadrenie aj žalovaná dňa 31. mája 2017, v ktorom uviedla, že zotrváva na argumentácii prezentovanej v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 14. februára 2017 a považuje ho za zákonné a vecne správne. V rámci odvolacieho konania bolo preukázané posudkovými lekármi sociálneho poistenia, že žalobkyni nie je možné priznať vyššiu mieru poklesu pracovnej schopnosti na účely úrazovej renty ako pôvodne v prvostupňovom konaní stanovených 50%. V odôvodnení rozhodnutia zo dňa 14. februára 2017 bol žalobkyni dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlený postup pri stanovení percentuálnej miery poklesu pracovnej schopnosti na účely úrazovej renty, ktorým sa riadili posudkoví lekári sociálneho poistenia, pričom v tejto súvislosti je potrebné opätovne konštatovať nasledovné: V zmysle § 88 ods. 1 zákona č.461/2003 Z.z. poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40% pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca. Percentuálnu mieru poklesu pracovnej schopnosti pri jednotlivých poškodeniach zdravia v dôsledku pracovného úrazu neurčuje žiaden zákon, ani iná právna norma. V zmysle § 88 ods. 3 zákona pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely ods. 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Posudkový lekár sociálneho poistenia pri posudzovaní zdravotného stavu poškodeného na účely úrazovej renty vychádza najmä z náplne práce poškodeného v rámci jeho pracovného zaradenia, pričom dáva do súvislosti dôsledky poškodenia zdravia na výkon doterajšej činnosti poškodeného ako zamestnanca, vyhodnocuje dôsledky choroby z povolania na zníženie alebo stratu pracovných zručností, alebo na zníženie prípadne stratu psychických schopností na výkon doterajšieho zamestnania, zohľadňuje stupeň, formu a štádium poškodenia orgánu alebo systému, t. j. prihliada na klinické štádia poškodenia zdravia a skúma možnosť jeho ďalšieho uplatnenia u zamestnávateľa a na trhu práce. Z uvedených zásad posudzovania poklesu pracovnej schopnosti na účely úrazovej renty vyplýva, že ak vzhľadom na priame následky choroby z povolania je pôvodné miesto výkonu práce, prípadne druh pracovných činností pre poškodeného nevhodné, nemá to za následok automatické stanovenie maximálnej miery poklesu pracovnej schopnosti vo výške 100%. Reálna miera poklesu pracovnej schopnosti vyjadrená v percentách sa môže primerane znížiť zohľadnením stupňa poškodenia zdravia, percenta pracovných činností podľa profesiogramu, ktoré poškodený môže vykonávať a ostatných posudkovo závažných skutočností tak ako sú tieto vymenované v zákone. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že posudkový lekár pobočky Sociálnej poisťovne v lekárskej správe zo dňa 13. septembra 2016 na str. 4 uviedol, že žalobkyňa by mohla vykonávať prácu na pôvodnom pracovisku bez nadmerného preťažovania horných končatín, bez vibračných nástrojov a prác v chlade. Z uvedeného dôvodu nebolo možné žalobkyni priznať 100% mieru poklesu pracovnej schopnosti. Vo vzťahu k vzniku nároku na úrazovú rentu je potrebné uviesť, že v § 88 zákona v žiadnej tejto časti sa neuvádza, že nárok na úrazovú rentu sa má priznať odo dňa dátumu zistenia choroby z povolania. Význam úrazovej renty je zmierniť finančné ťažkosti poškodeného vzniknuté následkom utrpenia pracovného úrazu alebo choroby z povolania, no ako vyplýva zo spisovej dokumentácie, žalobkyňa bola u zamestnávateľa zamestnaná na pôvodnej pracovnej pozícii nepretržite až do skončenia pracovného pomeru do 31. januára 2014 a z uvedeného u žalobkyni pokles na zárobku nevznikol až do dňa 1. februára 2014. 4. Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, č.13726-13/2016-BA zo dňa 21. novembra 2016 súd zistil, že prvostupňový správny orgán podľa § 112 ods. 1 písm. a) a písm. d) zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na zmenu sumy úrazovej renty. Správny orgán ďalej uviedol, že vo veci vykonal opätovné posúdenie zdravotného stavu poškodenej na účely úrazovej renty, ktoré sa vykonalo na základe podnetu právneho zástupcu poškodenej zo dňa 29. júna 2016, v ktorom nesúhlasil s dátumom vzniku nároku na úrazovú rentu odo dňa 1. februára 2014 a určenou mierou poklesu pracovnej schopnosti poškodenej na účely úrazovej renty v rozsahu 50%. Napriek oznámeniu o ústnom pojednávaní, ktoré bolo právnemu zástupcovi zaslané dňa 5. septembra 2016 sa právny zástupca k posúdeniu nedostavil. Poškodená súhlasila s tým, aby posudzovanie prebehlo aj bez právneho zástupcu, s ktorým vec konzultovala. Poškodená na posúdení

potvrdila, že od začiatku, kedy začala pracovať u zodpovedného zamestnávateľa, pracovala na pozícii montážny pracovník nepretržite, aj medzi jednotlivými obdobiami práceneschopnosti až do ukončenia pracovného pomeru, t. j. do 31. januára 2014. Na inú pracovnú pozíciu oficiálne preradená nebola. Poškodená bola oboznámená so skutočnosťou, že nakoľko v období od 10. mája 2012 do 15. júla 2012 a od 21. januára 2013 do 24. marca 2013 bola pre chorobu z povolania dočasne práceneschopná s nárokom na úrazový príplatok, a taktiež z dôvodu, že nebola preradená na inú pracovnú pozíciu, dátum vzniku nároku na úrazovú rentu bol stanovený nie od zistenia choroby z povolania, ale po ukončení pracovného pomeru u zodpovedného zamestnávateľa, t. j. dňom 1. februára 2014. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, klinický priebeh ochorenia a závery poslednej kontrolnej hospitalizácie na klinike pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v júni 2016, kde bol stav hodnotený ako stacionárny, bez dôvodnosti navyšovania bodového hodnotenia na účely sťaženia spoločenského uplatnenia a pracovné činnosti, ktoré poškodená môže vykonávať, posudkový lekár naďalej zotrval na určenej miere poklesu pracovnej schopnosti poškodenej v rozsahu 50 % a na pôvodnom dátume vzniku nároku na úrazovú rentu odo dňa 1. februára 201, t. j. po ukončení pracovného pomeru u zodpovedného zamestnávateľa. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 3.1.2017 odvolanie, v ktorom namietala prakticky rovnaké skutočnosti ktoré sú predmetom žaloby. 6. Žalovaná ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 26486-3/2017-BA zo dňa 14. februára 2017, zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, s odôvodnením, že v súvislosti so žiadosťou právneho zástupcu žalobkyne o znovu posúdenie zdravotného stavu pre účely úrazovej renty, bol zdravotný stav žalobkyne opätovne posúdený posudkovým lekárom pobočky SE, ktorý v prvej časti lekárskej správy zo dňa 13. septembra 2016, v bode s názvom terajšie ochorenie okrem iného uviedol, že po ukončení operácie dňa 11. mája 2012 (pravá horná končatina) a dňa 21. januára 2013 (ľavá horná končatina) sa zdravotný stav poškodenej zlepšil, tŕpnutie ustúpilo a citlivosť bola v normále. Pri kontrolnej hospitalizácii na Klinike pracovného lekárstva a toxikológie v mesiaci jún 2016 bol zdravotný stav poškodenej hodnotený ako stacionárny. V časti celkový posudok je uvedené, že poškodená potvrdzuje, že od začiatku vykonania práce u zodpovedného zamestnávateľa na pozícii montážna pracovníčka pracovala nepretržite, aj medzi jednotlivými obdobiami dočasnej pracovnej neschopnosti až do ukončenia pracovného pomeru t. j. do 31. januára 2014 a vzhľadom na túto skutočnosť bolo konštatované žalovanou, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre účely úrazovej renty bola určená správne, ako aj dátum vzniku nároku na úrazovú rentu bol určený odo dňa nasledujúceho po skončení pracovného pomeru, t. j. 1. februára 2014. 7. Správny súd prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 6.9.2018 podľa § 107 ods. 1 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná. 8. Právny zástupca žalobkyne, ani žalobkyňa sa pojednávania nezúčastnili, pričom právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnil písomne listom zo dňa 6.9.2018, pričom súhlasil, aby pojednávanie bolo vykonané v jeho neprítomnosti. 9. Poverená zástupkyňa žalovanej uviedla, že zotrváva na všetkých dôvodoch ktoré zaslali v písomnom vyjadrení a žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 10. Podľa § 88 ods. 1, 2, 3 zákona č. 461/2003 Z. z. (1) Poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

(2) Poškodený nemá nárok na výplatu úrazovej renty v období, počas ktorého má nárok na úrazový príplatok, a v období, počas ktorého má nárok na rehabilitačné alebo rekvalifikačné. Poškodený nemá nárok na výplatu úrazovej renty ani v období, počas ktorého sa mu neposkytuje rehabilitačné alebo rekvalifikačné z dôvodu jeho neúčasti na pracovnej rehabilitácii alebo rekvalifikácii bez vážneho dôvodu uznaného Sociálnou poisťovňou alebo v ktorom maril priebeh pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie.

(3) Pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu. 2)

Podľa § 112 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. Zmeny v nároku na dávku, zmeny v nároku na výplatu dávky a zmeny sumy dávky (1) Dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka a) priznala v nižšej sume, ako patrí, b) vypláca v nižšej sume, ako patrí, c) odoprela neprávom alebo d) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí. 11. Preskúmaním spisového materiálu súd zistil, že žalobkyňa dňa 3. decembra 2013 zaslala žiadosť Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava o priznanie úrazovej renty a na základe tejto žiadosti Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 18578-5/2014-BA zo dňa 16. mája 2014 priznala žalobkyni úrazovú rentu od 1. februára 2014 v sume 483,20 EUR mesačne. Záväzným podkladom pre toto rozhodnutie bola lekárska správa zo dňa 21. marca 2014, v ktorej posudkový lekár stanovil žalobkyni mieru poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca na účely úrazovej renty u zamestnávateľa B. W. a. s. vo výške 50 % s dátumom vzniku nároku na úrazovú rentu odo dňa 1. februára 2014. Žalobkyňa sa voči tomuto rozhodnutiu neodvolala a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. júna 2014. 12. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala dňa 30. júna 2016 žiadosť o opätovné posúdenie nároku na úrazovú rentu, pričom uvedené podanie opravila listom zo dňa 2. novembra 2016. Zdravotný stav žalobkyne bol na účely úrazovej renty opätovne posúdený posudkovým lekárom pobočky SE, ktorý v lekárskej správe z 13. decembra 2016 stanovil mieru poklesu pracovnej žalobkyne na účely úrazovej renty vo výške 50 % s dátumom vzniku odo dňa 1. februára 2014. Dňa 21. novembra 2016 Sociálna poisťovňa, ústredie vydala prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému sa žalobkyňa odvolala a dňa 11. novembra 2016 vydala rozhodnutie č. 13726-13/2016-BA, v ktorej žalobkyni nepriznal nárok na zmenu sumy úrazovej renty. V zákonom stanovenej lehote bolo Sociálnej poisťovni, ústredie, elektronicky dňa 31. decembra 2016 a písomne 3. januára 2017, doručené prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyne odvolanie proti rozhodnutiu zo dňa 21. novembra 2016 z dôvodu nesúhlasu s dátumom vzniku nároku na úrazovú rentu a z dôvodu arbitrárneho a nepreskúmateľného rozhodnutia určením miery poklesu pracovnej schopnosti vykonávať doterajšiu prácu. Dňa 11. novembra 2016 bolo Sociálnou poisťovňou, ústredie, vydané rozhodnutie č.13726-11/2016-BA o znížení úrazovej renty z dôvodu priznania invalidného dôchodku od 17. februára 2016. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. decembra 2016. Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobkyne rozhodnutím dňa 14. februára 2017, v ktorom odvolanie zamietol a v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. 13. V súvislosti s podanými námietkami žalobkyne v prvom rade treba poukázať, že o úrazovej rente podľa § 88 ods. 1 bolo už rozhodnuté rozhodnutím zo 16. mája 2014 č. 18578-5/2014-BA, ktoré vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, pričom toto rozhodnutie vychádzalo zo záväzného podkladu, ktorým bola lekárska správa posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočka Senica zo dňa 21. marca 2014, kde riešil posudkový lekár aj výšku miery poklesu pracovnej schopnosti poškodenej na účely úrazovej renty, ktorú stanovuje podľa § 88 ods. 1 v rozsahu 50 % a dátum vzniku nároku na úrazovú rentu stanovil od 1. februára 2014, t. j. dňom nasledujúcim po dni skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na skutočnosť, že ak žalobkyňa podala návrh na zmenu výšky úrazovej renty, mala postupovať v súlade s ustanovením § 112 ods. 1 písm. a), b), c), d) zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého dávka sa prizná alebo zvýši odo dňa od ktorého sa dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume ako patrí alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, a ak sa dodatočne

zistí, že sa dávka priznala v nižšej sume ako patrí, vypláca sa v nižšej sume ako patrí, že sa odoprela neprávom alebo priznala sa od neskoršieho dátumu než od ktorého patrí. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že žalobca je povinný preukázať niektorú zo skutočností ktorú uvádza ust. § 112 ods. 1 písm. a) až písm. d) zák. č. 461/2003 Z. z.. Žalovaný v tejto súvislosti zabezpečil do spisového materiálu znovu posúdenie zdravotného stavu pre účely úrazovej renty podľa § 88 ods. 1 citovaného zákona a jasne a zrozumiteľne odôvodnil prečo určil vznik nároku na úrazovú rentu od 1. 2. 2014, ako aj jasne a zrozumiteľne vysvetlil prečo považoval lekársku správu o určení výšky miery poklesu výkonu zárobkovej činnosti pre účely úrazovej renty za smerodajnú, ktorá bola uvedená v predloženej lekárskej správe, na ktorú sa odvolával vo svojom rozhodnutí. Za deň vzniku nároku určil deň nasledujúci po dni kedy ukončila žalobkyňa pracovný pomer u svojho zamestnávateľa, teda 1. 2. 2014, keďže deň skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa bol 31. 1. 2014. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa pracovala u tohto zamestnávateľa na tej istej pracovnej pozícii až do tohto dátumu a žalobkyňa nepredložila žiadny doklad odôvodňujúci, že u nej došlo k zhoršeniu zdravotného stavu v súvislosti s posudzovaním jej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre účely úrazovej renty a nepredložila dôkaz, že by došlo u nej k strate na zárobku v termíne do 31. 1. 2014, mimo obdobia kedy bola práceneschopná a kedy jej bol priznaný úrazový príplatok, t. j. v čase v ktorom nemala nárok na výplatu úrazovej renty. 14. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že má nárok na zmenu výšky úrazovej renty, bola povinná túto svoju žiadosť ktorú podala doplniť relevantnými dôkazmi, ktoré by preukazovali pochybnosti v konaní správneho orgánu, v súvislosti s určením výšky miery poklesu vykonávať zárobkovú činnosť a v súvislosti s určením aj dátumu vzniku nároku tak ako bolo určené rozhodnutím správneho orgánu. Správny súd nezastáva názor, že by rozhodnutie bolo nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, pretože z uvedených rozhodnutí jednoznačne a jasne vyplýva prečo prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že naďalej rešpektoval lekársku správu ktorá bola podkladom pre určenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre posúdenie prvotného nároku na úrazovú rentu a ďalej aj vysvetlil skutočnosť, prečo priznal nárok na úrazovú rentu až od 1.4.2014. 15. Správny súd poznamenáva, že pre rozhodovanie o námietkach treba vychádzať aj z definície a účelu dávky ktorou je úrazová renta, pričom úrazovú rentu treba chápať ako pravidelnú peňažnú dávku úrazového poistenia, ktorá má pre poškodenú zmierniť pokles zárobku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, po jeho opätovnom zaradení do pracovného procesu a kompenzovať pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť, t. j. činnosť vykonanú pred vznikom pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Ide teda o kompenzačnú dávku, ktorá má vykompenzovať rozdiel na strate zárobku v porovnaní s obdobím pred vznikom pracovného úrazu a po jeho vzniku. Žalobkyňa síce splnila prvý predpoklad na to, aby jej bola vyplatená úrazová renta, keď podala žiadosť o úrazovú rentu, avšak ďalšou podmienkou na vyplácanie úrazovej renty je strata na zárobku a následne nárok na úrazovú rentu súvisiaci s vyrovnaním mzdových podmienok poškodenej strany z pred obdobia kedy táto poškodená strana utrpela pracovný úraz a čím sa znížila jej pracovná schopnosť v porovnaní s pracovnou schopnosťou v čase pred vznikom pracovného úrazu. 16. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa pracovala u svojho zamestnávateľa B. W., a. s., so sídlom v O. až do ukončenia jej pracovného pomeru do 31. januára 2014, pričom išlo o nepretržitú pracovnú dobu s výnimkou obdobia kedy bola žalobkyňa práceneschopná. V tomto období bola poberateľkou úrazového príplatku, kedy podľa zákona nevznikol poškodenej nárok na výplatu úrazovej renty, a teda toto obdobie treba považovať za obdobie nepretržitého výkonu práce u pôvodného zamestnávateľa. Žalobkyňa nepreukázala, že v tomto období do 31. januára 2014 došlo u nej k poklesu mzdových prostriedkov, čo má za následok skutočnosť, že nepreukázala, že jej v tomto období vznikol aj nárok na výplatu vyššej sumy úrazovej renty a posúdenie iného dátumu vzniku nároku ako bol určený rozhodnutím správneho orgánu. 17. Záverom správny súd uvádza, že v zmysle zásady iura novit curia označil v záhlaví za žalovanú Sociálnu poisťovňu, ústredie a nielen Sociálnu poisťovňu ako ju označil žalobca resp. generálneho riaditeľa ako je uvedené v hlavičke napadnutého rozhodnutia. Žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu ale priamo zákonom, preto správny súd nie je viazaný označením žalovaného v žalobe, ale je povinný sám žalovaného určiť, čo znamená, že nevyzýva na odstránenie vád podania podľa § 59 SSP. V súvislosti s označením generálneho riaditeľa za žalovaného je potrebné uviesť, že generálny riaditeľ je osoba ktorá stojí na čele orgánu verejnej správy a je okrem iného oprávnená rozhodovať o

odvolaní podľa § 215 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z., avšak nedisponuje administratívnou subjektivitou. Administratívnou subjektivitou disponuje Sociálna poisťovňa, ústredie ( pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžo 6/2010 zo dňa 10. septembra 2010). 18. V správnom súdnom konaní úspešnému žalovanému možno priznať trovy konania v zmysle § 168 SSP len za výnimočných okolností, nakoľko ide o orgán štátnej správy a správny súd nezistil takéto okolnosti, náhradu trov žalovanému nepriznal. 19. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.