Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-156-2018.pdf
PDF · 84.95 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/156/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobkyne L. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. I. XXXX/XX, XXX XX S., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1 615,35 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 5Csp/231/2017-110 zo dňa 7. marca 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1 568,46 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.
Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 568,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. 2) Žalobou sa žalobkyňa domáhala vydania plnenia získaného plnením žalovanému bez právneho dôvodu celkom vo výške 1 615,35 eur s príslušenstvom zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500034245. Súd po preskúmaní veci zistil, že Zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje všetky náležitosti, ktoré v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať musí, a to údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru určený dátumom poslednej splátky úveru je len súčasťou Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 31.10.2013, ktoré však nemožno považovať za neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko ide o jednostranný dokument podpísaný jednou zmluvnou stranou, žalovaným, na ktorého tvorbe sa žalobkyňa žiadnym spôsobom nepodieľala. V zmysle uvedeného možno poskytnutý úveru považovať, v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni bola preukázateľne poskytnutá istina úveru vo výške 1 001,83 eur. Z podkladov predložených v priebehu konania žalobkyňou súd zistil, že úhrady žalobkyne uskutočnené v prospech žalovaného v období od 11/2013 do 11/2014 predstavovali sumu vo výške 454,63 eur a zrážky zo mzdy žalobkyne uskutočnené v období od 5/2014 do 4/2017 predstavovali sumu celkom vo výške 2 115,66 eur. Spolu tak žalobkyňa, podľa predložených dokladov, žalovanému uhradila sumu celkom vo výške 2 570,29 eur. Žalobkyni tak patrí suma rozdielu medzi poskytnutou istinou úveru vo výške 1 001,83 eur a sumou zaplatenou žalovanému celkom vo
výške 2 570,29 eur, t. j. suma vo výške 1 568,46 eur ( 2 570,29 eur - 1 001,83 eur). Súd tak žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni, titulom bezdôvodného obohatenia, sumu celkom vo výške 1 568,46 eur s príslušenstvom, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobkyne zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3) Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby súd rozhodnutie zrušil a rozhodol tak, že žalobu zamietne. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy záver vyslovený SD EÚ vo veci C-42/15 a zároveň nesprávne konštatoval, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania“, ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatku z predchádzajúceho výpisu a jeho dátume“ či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške splátok“). Zo zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v zákone, ale sa pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín. Zmluva o revolvingovom úvere 8500034245 obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Napádal aj výrok o náhrade trov konania, nakoľko žalobca nemal úspech v celom rozsahu, čo znamená, že pri postupe podľa § 255 ods. 1 CSP mal súd prvej inštancie túto skutočnosť zohľadniť. Uvedené ustanovenie upravuje rozhodnutie podľa pomeru úspechu strán. Odôvodnenie výroku súdu o náhrade trov konania tým, že žalobca mal neúspech len v nepatrnej časti, nemá v zmysle CSP žiadnu zákonnú oporu.
4) Žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na to, že poskytnutý úver je možné považovať, v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., za bezúročný a bez poplatkov. Ťažisko argumentácie žalovaného odkazovalo na Zmluvné dojednania k Zmluve - žalobkyňa mala za to, že i judikatúra slovenských súdov zastáva jednoznačné stanovisko a je ustálená, pričom poukázala na viaceré rozhodnutia súdov SR. Navrhla rozsudok potvrdiť.
5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1 568,46 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, ponechal rozsudok nedotknutý.
6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
7) Odvolací súd sa nestotožnil s možnou aplikáciou rozsudku SD EÚ vo veci C-42/15 na tento prípad, tak ako ho namietal žalovaný. Predmetný rozsudok sa nedotýkal dojednania v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. údaju o konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ išlo o výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej
normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.
8) Zmluvný vzťah (Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500034245 zo dňa 31.10.2013) bol v prejednávanej veci uzavretý medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery (žalovaný) a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver mimo rámca akejkoľvek obchodnej či inej podnikateľskej činnosti (žalobkyňa). Žalobkyňa mala v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požívala zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu.
9) Ako správne vyhodnotil prvoinštančný súd, Zmluva o revolvingovom úvere, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahovala niektoré z obligatórnych náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere, následkom čoho je potrebné vzniknutý zmluvný vzťah považovať v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. 10) Len na podporu správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere v ustanovení § 9 ods. 2 taxatívnym spôsobom uvádzal náležitosti, ktoré musí Zmluva o spotrebiteľskom úvere bezvýhradne obsahovať - následkom absencie čo i len jednej v tomto zákonnom ustanovení uvedenej náležitosti je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy bol v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase jej uzatvorenia aj údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Tento údaj nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (bližšie napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015). Zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 31.10.2013 však uvedenú obligatórnu náležitosť neobsahovala. Na uvedenom právnom závere nič nemení ani tvrdenie žalovaného produkované v podanom odvolaní o tom, že deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. 11) Absencia údaju o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je sama o sebe dôvodom posudzovania zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi sporovými stranami za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
12) Pokiaľ išlo o výrok o trovách konania, odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím. Žalobkyňa bola úspešná do nároku na bezdôvodné obohatenie a výška bezdôvodného obohatenia, v ktorej bola neúspešná, bola iba nepatrná. Podľa princípu úspešnosti môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. V danom prípade súd prvej inštancie správne rozhodol, že priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
13) S prihliadnutím na uvedené a ďalej z dôvodu, že odvolací súd nezistil nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu žalobcu v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná, avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu.
14) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
15) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).