Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Csp-317-2017.pdf
PDF · 134.09 KB
Case nature
Area
Subarea
24Csp/317/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
A. súd D., samosudcom JUDr. Andrejom Radomským, v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 92101 Piešťany, IČO: 34 127 798, právne zast.: Advokátska kancelária, Roman Kvasnica a partneri, s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598 proti žalovanej: N., právne zast.: Podhorský & Partners, s.r.o. so sídlom Zámocká 36,81101 Bratislava, IČO: 46 962 000, zaplatenie 3.038,95 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 4.12.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na uhradenie sumy 3.098,95 Eur s príslušenstvom a to 18,40% ročným úrokom z úveru a 8% ročným úrokom z omeškania a to z jednotlivých častí dlžnej sumy, ako aj náhrady trov konania.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaná na základe Zmluvy o úvere vyčerpala predmetný úver v celom rozsahu, pričom jej vznikla povinnosť poskytnutý úver splatiť, splatiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve o úvere. Jednou z povinností žalovanej v ustanovení zmluvy o úvere bolo splácať poskytnutý a vyčerpaný úver mesačnými splátkami vo výške 1,087,- Sk a to vždy do 20-tého dňa kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bola splatná dňa 20.2.2007. Medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu a to Slovenskou sporiteľňou, a.s. došlo dňa 29.7.2007 k uzavretiu Zmluvy o splátkovom úvere č. 0483148535 na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 40.000,- Sk s ročnou úrokovou sadzbou 18,40%. Nakoľko si žalovaná neplnila riadne a včas povinnosti ustanovené v Zmluve o úvere, teda nesplácala splátky v dohodnutej dobe a v dohodnutej výške žalovaná sa dostala do omeškania so splácaním. Dňa 25.9.2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne voči žalovanej Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE postúpená na žalobcu, nakoľko boli splnené všetky zákonom splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky. Oznámením zo dňa 7.10.2014 upovedomila Slovenská sporiteľňa žalovanú o postúpení pohľadávky, pričom bola žalovaná zároveň informovaná o tom, že uhradiť pohľadávku zo Zmluvy o úvere je možné výlučne postupníkovi, teda žalobcovi. Nakoľko si bola žalovaná vedomá svojho dlhu zo Zmluvy o úvere voči žalobcovi, ktorý bola povinná uhradiť, avšak na uhradenie celého dlhu nemala finančné prostriedky žalovaná požiadala žalobcu o splátkový kalendár. Na základe žiadosti žalovanej dňa 18.12.2015 uzavrel žalovaný so žalobcom Dohodu o splátkach. Súčasťou Dohody o splátkach bolo aj uznanie dlhu zo Zmluvy o úvere žalovanou v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, teda žalovaná uznala pohľadávku žalobcu zo zmluvy o úvere čo do dôvodu a výšky, teda žalovaná uznala, že vedela a súhlasila s tým, že výška dlhu zo Zmluvy o úvere bola ku dňu vyhotovenia Dohody o splátkach, teda k 19.12.2015 vo výške 3.208,95 Eur, z toho istina predstavovala výšku 1.528,70 Eur, úrok z úveru predstavoval výšku 438,35 Eur a úrok z omeškania predstavoval
výšku 1.241,89 Eur. Žalovaná sa so žalobcom dohodla, že nakoľko nemá finančné prostriedky na to, aby uhradila celý dlh zo Zmluvy o úvere naraz bude splácať dlh po dobu jedného roka v pravidelných mesačných splátkach po 10,- Eur splatných vždy k 30-dňu kalendárneho mesiaca. Súčasne sa žalobca so žalovanou dohodol, že po uplynutí doby splácania, teda po uplynutí jedného roka sa pokúsia o ďalšiu dohodu ohľadom splácania dlhu zo Zmluvy o úvere. Súčasne žalovaná v Dohode o splátkach vyhlásila, že si je vedomá, že jej dlh vyplývajúci zo Zmluvy o úvere sa do úplného splatenia úročí 18,40% ročným úrokom a 8% ročným úrokom z omeškania nesplatenej časti istiny. Žalobca sa so žalovanou taktiež dohodol na tom, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky dohodnutej v Dohode o splátkach stráca žalovaná výhodu splátok podľa tejto dohody o splátkach a je povinná uhradiť celý dlh zo Zmluvy o úvere voči žalobcovi do 10 kalendárnych dní odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky. Odo dňa vyhotovenia Dohody o splátkach, teda od 9.12.2015 do 2.12.2017 došlo zo strany žalovanej k čiastočným úhradám a to v 12. mesiaci 2015 až do mája 2017 vo výške po 10,- Eur mesačne, teda spolu vo výške 170,- Eur. Vyššie uvedené úhrady boli v celom rozsahu započítané na istinu pohľadávky v dôsledku čoho sa táto znížila zo sumy 1.528,71 Eur na sumu 1.358,71 Eur. Po zohľadnení dlžnej úhrady je dlh zo Zmluvy o úvere ku dňu 9.12.2015 vo výške 3.038,95 Eur a uvedená suma pozostáva z istiny vo výške 1.358,71 Eur, úroku z úveru vo výške 438,35 Eur a úroku z omeškania vo výške 1.241,89 Eur. Nakoľko uplynula dohodnutá doba splácania nedošlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu ďalšej dohody o splácaní dlhu zo Zmluvy o úvere a žalovaná taktiež nezaplatila žalobcovi celý dlh zo Zmluvy o úvere. Žalobca pristúpil k súdnemu vymáhaniu dlhu zo Zmluvy o úvere. Vzhľadom na vyššie uvedené sa žalobca touto žalobou domáhal zaplatenia dlžnej sumy ku dňu 9.12.2015 vo výške 3.038,95 Eur a ďalšieho príslušenstva pohľadávky od 10.12.2015 a to úrokov z omeškania a trov konania. Vzhľadom na to, že žalovaná uznala dlh zo Zmluvy o úvere, čo do dôvodu a výšky vznikla vyvrátiteľná domnienka o tom, že žalobca mal voči žalovanej v čase uznania pohľadávku zo Zmluvy o úvere a táto existovala. Predložením uznania dlhu si žalobca splnil dôkaznú povinnosť ohľadom preukázania existencie pohľadávky, t.j. že pohľadávka vznikla žalovanému a že tento je ju povinný uhradiť žalobcovi. Žalobca teda pri podaní tejto žaloby, ktorou si uplatňuje nárok na základe jeho uznania nemá žiadnu dôkaznú povinnosť okrem preukázania tvrdeného uznania dlhu. Zároveň poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.7.2017, č.k. 17Co/167/2016-150 v ktorom Krajský súd v Prešove uviedol, že v prípade ak sa žalovaný nárok odvíja od uznania dlhu prechádza dôkazné bremeno na žalovaného, teda žalovaný musí dokázať, že nemá pohľadávku voči žalobcovi, t.j. že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, že uvedená pohľadávka neexistuje, že jej výška je iná atď. . Úlohou žalobcu je iba preukázať existenciu uznania dlhu. Predloženie uznania dlhu samo o sebe spôsobuje vyvrátiteľnú domnienku, že žalovaný má dlh voči žalobcovi, t.j. že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby a má voči žalovanému žalovanú pohľadávku, teda žalobca nemusí predkladať súdu žiadne dôkazy ohľadom uzavretia zmluvy, preukázania aktívnej vecnej legitimácie, či postúpenia pohľadávky, jej výšky atď. . Zároveň skutočnosť, že vyvrátenie tejto domnienky je na strane žalovaného.
3. K žalobe sa vyjadrila žalovaná písomným podaním doručeným súdu dňa 5.3.2018 v ktorom uviedla, že nemá finančné prostriedky na splácanie svojich celkových dlžôb, pričom zvažuje aj osobný bankrot, avšak tento je len v rovine úvah z dôvodu, že má ešte 15-ročnú dcéru a nemá žiadnu rodinu. Zároveň uviedla, že nevie si predstaviť akým spôsobom a v akej čiastke by dokázala žalobcovi splácať dlžnú sumu.
4. Následne sa žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní doručenom súdu dňa 2.5.2018 k žalobe vyjadrila tým spôsobom, že v samotnom sporovom konaní vystupuje v pozícii spotrebiteľa. Čo sa týka aktívnej legitimácie žalobcu podľa názoru žalovanej žalobca odvodzuje svoje nároky zo zmluvy, ktorú žalovaná uzavrela so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcej úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Tieto nároky mal žalobca získať postúpením preto je potrebné sa zaoberať otázkou či postúpenie bolo platné a účinné. Právny predchodca žalobcu sa pri postúpení pohľadávky voči žalovanej mal riadiť ustanoveniami § 524 a násl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj ust. § 92, ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe, ako banke, avšak po splnení určitých podmienok. V prvom rade musí byť charakterizovaná táto pohľadávka ako postúpiteľná banková pohľadávka, za 2. musí dôjsť k predchádzajúcej písomnej výzve klientovi, za 3. omeškanie klienta musí byť viac ako 90 kalendárnych dní, za 4. postúpenie sa musí týkať časti peňažného záväzku z omeškaní, teda sa má jednať o splatné pohľadávky, za 5. musí byť pohľadávka postúpiteľná aj tretej osobe a za 6. nevyžadovanie súhlasu samotného klienta. Ak tieto predpoklady nie sú splnené pohľadávka banka nie je postúpiteľná. Postupca v súdnom konaní v ktorom si uplatňuje postúpenú pohľadávku je
povinný v zmysle ust. § 120 ods. 1 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie. Okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a ukázať, že postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splnením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej v čase jej postúpenia bola spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92, ods. 2 Zákona č. 483/2001 Z.z.. Vzhľadom na to predmet sporu určený žalobcom nemá žiadny hmotno-právny vzťah k žalovanej a jej vystupovanie v tomto konaní je v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho procesu. Žalobca si teda uplatňuje pohľadávku, ktorá na neho nebola platne postúpená, nakoľko do vydania uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie nebol predložený žiaden dôkaz o splnení povinností podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda nedodržanie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne dodržanie 90-dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe. Túto povinnosť nemožno nahradiť ani vyhlásením postupcu v Zmluve o postúpení pohľadávok. Žalobca tak nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Ak žalobca doložil výzvu zo systému musí zároveň preukázať, že túto výzvu aj skutočne banka zaslala žalovanej. V tejto súvislosti je potrebné sa zaoberať tým kedy bola výzva žalovanej doručená a to za účelom vyhodnotenia dodržania 90-dňovej lehoty po splatnosti záväzkov žalovanej a to podmienky postúpenia bankovej pohľadávky. Zároveň žalovaná poukázala na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.3.2016, sp. zn. 16 Co/89/2015, ktorý potvrdil právny názor, že postúpiť možno iba pohľadávku splatnú, teda zročnú v čase postúpenia za súčasného splnenia podmienky preukázateľného odoslania výzvy banky pred postúpením. O tom či výzva bola zaslaná žalovanej žalobca žiaden dôkaz nepredložil. Taktiež žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.1.2016, sp. zn. 5Co/460/2015 kde krajský súd uviedol, že právny zástupca žalobcu bol súdom 1. stupňa vyzvaný na doloženie dokladu preukazujúceho, že výzva právneho predchodcu žalobcu bola žalovanému aj odoslaná a to z dôvodu, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92, ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je za 1. splatná, teda musí ísť o tzv. dospelé splátky a to za predpokladu č. 2 písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené včasné postúpenia pohľadávky. Žalobca výzvu adresovanú postupcom ako nevyhnutný predpoklad postúpenia pohľadávky nepreukázal a preto žalobou uplatnenú pohľadávku nenadobudol a nie je teda na jej uplatňovanie v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Je potrebné uviesť, že pri bankových úveroch kde postupcom je banka je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržiavať podmienky § 92, ods. 8 Zákona o bankách. Pri postúpení pohľadávky je banka, alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka. Banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Po oznámení o postúpení pohľadávky v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 4 Obo/210/01 z 11.6.2003 žalovaný uviedol, že toto rozhodnutie, resp. tvrdenie nemožno aplikovať na situáciu kde postupcom je banka. Tá je okrem § 524 Občianskeho zákonníka povinná dodržiavať aj Zákon o bankách, ktorý je lex specialis v citovanom ustanovení Občianskeho zákonníka. Nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť, že v prípade postúpenia bankovej pohľadávky stačí na platné postúpenie iba oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky. Žalobcom uvádzaná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu je prekonaná vzhľadom na skutočnosť, že v osobitných prípadoch je podľa názoru Najvyššieho súdu treba skúmať všetky podmienky postúpenia, ako je to napríklad v prípade podľa Zákona o bankách. Zároveň banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. V prípade bankových úverov ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením len časti svojho peňažného záväzku potom sa nesplnená povinnosť klienta banky musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Banka má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takýto postup banky je nevyhnutné pristúpiť v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a Obchodnými podmienkami vyhlásením predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, alebo k ukončeniu celého úverového vzťahu odstúpením od zmluvy či výpoveďou. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Toto oprávnenie žalobca nemá keďže nemá bankovú licenciu. Pokiaľ teda nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah medzi účastníkmi nevznikol výpoveďou zmluvy o úvere resp. odstúpením od nej nie je možné urobiť záver o tom, žeby úver spolu s úrokmi bol splatný. Splatným sa do tejto doby mohli stať len jednotlivé splátky úveru so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní a iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Rovnako žalovaná poukázala aj na neurčitosť nároku žalobcu, teda žalobca nepreukázal preskúmateľným a hodnoverným spôsobom, že žalovaný dlhuje žalobcovi
3.038,95 Eur. Žalobca nepredložil prehľad o úhradách, ktoré žalovaný na úhradu úveru od samotného začiatku poukázal. Žalobca nepredložil ani kartu klienta, ani históriu úveru z ktorej by bolo možné zistiť, ktoré dohodnuté splátky žalovaný uhradil a ktoré z dohodnutých termínov právnemu zástupcovi žalobcu a žalobcovi neuhradil. Zároveň žalovaná vzniesla námietku premlčania keď uviedla, že Občiansky zákonník ustanovuje objektívne začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý je odvedený od slova mohlo a nie od slova mohol. Za tento deň sa všeobecne považuje deň keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohol byť dôvodne podaný návrh na začatie konania na súd. Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená osoba, teda veriteľ by mohol právo subjektívne vykonať, alebo nie, teda či oprávnený subjektívne vedel, alebo nevedel o svojom práve. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastalo v okamihu keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Je to vlastne časový moment keď sa subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného. Pokiaľ subjektívne právo nedospelo do štádia nároku nemôže začať plynúť ani premlčacia doba. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy ak je spôsobilé na žalobu, teda keď možno podať návrh na začatie súdneho konania. Deň od ktorého začína plynúť premlčacia doba je totožný s dňom keď možno po prvý raz podať návrh na začatie konania bez nebezpečenstva, že bude zamietnutý súdom pre predčasnosť. V danej súvislosti poukazovala žalovaná na rozhodnutie R/28/1984 podľa ktorého ak veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám potom môže svoje právo vykonávať. Z tohto dôvodu súdna prax vyvodzuje, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať. V danom prípade mohol veriteľ zosplatniť úver už v prípade, že žalovaná bola v omeškaní so splatením jednej splátky viac ako 10 dní. Od tohto momentu zároveň začala plynúť premlčacia doba. Písomným podaním doručeným súdu dňa 15.6.2018 žalobca okrem iného opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 11.6.2003, sp. zn. 4Obo/2010/2001 a uviedol, že uznaním dlhu došlo k zjednodušeniu procesného postavenia žalobcu v predmetnom súdnom spore v dôsledku čoho by mal súd v zmysle ust. § 192 CSP vychádzať z domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania a žalobca ako veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu napríklad predložením zmluvy ani výšky dlhu. Podľa § 192 Civilného sporového poriadku, skutočnosť, pre ktorú je v zákona ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Keďže žalovaný nepreukázal opak ohľadom existencie dlhu v čase uznania a ani netvrdí, že k uznaniu dlhu z jeho strany nedošlo, má sa za to, že nárok žalobcu je dostatočne preukázaný a dostatočne odôvodnený tým, že žalobca predložil súdu dohodu o splátkach dlhu a uznaní záväzku s jasne špecifikovaných dlhom žalovaného. Vo svojom písomnom vyjadrení doručeným súdu dňa 6.8.2018 žalobca uviedol, že právny zástupca žalovanej sa žiadnym spôsobom nezaoberá vyjadreniami žalobcu zo 6.4. a 24.1.2018, právny zástupca žalovaného nepoprel žiadne skutkové tvrdenia žalobcu. Právny zástupca žalovaného označil zmluvný vzťah, ktorý je predmetom tohto konania iba ako zmluvu o úvere. Právny zástupca žalovaného tvrdí, že žalobca odvodzuje svoje nároky zo Zmluvy o úvere, avšak žalobca si uplatňuje svoj nárok z titulu Dohody o splátkach a uznania dlhu zo dňa 18.12.2015. Právny zástupca žalovaného sa nezaoberá skutočnosťou, že žalovaný svoj dlh uznal, právny zástupca žalovaného sa vyjadruje k povahe zmluvného vzťahu a súčasne Zmluvy o úvere, avšak Zmluvu o úvere na ktorú sa odvoláva k svojmu podaniu nepredložil a právny zástupca žalovaného v uvedenom vyjadrení uvádza navzájom si uvádzajúce skutkové tvrdenia, kde na jednej strane tvrdí, že právny predchodca žalobcu postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná, pričom zároveň vznáša námietku premlčania celého práva.
5. K vyjadreniam žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 3.9.2018 v ktorom okrem iného poukazoval na neplatnosť Dohody o uznaní záväzku zo dňa 18.12.2015 z dôvodu, že o uvedenej skutočnosti okrem iného rozhodol aj Krajský súd v Trenčíne zo dňa 26.3.2014, č.k. 5Co/296/2013, ktorý okrem iného uviedol, že podpisovanie takejto Dohody o uznaní a uzavretí splátkového kalendára mal žalobca vopred pripravené, zároveň aj znenie o vyhlásení o uznaní záväzku a takéto konanie dodávateľa je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalobca využitím mylných informácii dosiahol uznanie dlhu v záujme predlženia premlčacej doby i keď žalovaný nemal vedomosť, ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť. Úmyslom žalobcu bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti žalovaného, ako spotrebiteľa. Takéto konanie odvolací súd považoval taktiež za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 cit. zákona, pričom takéto konanie považoval aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon považoval za neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom žalobca postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené, keďže uznanie záväzku ako
nekalá obchodná praktika je neplatné, preto bola dôvodne uplatnená námietka zákonnej trojročnej premlčacej doby. Zároveň žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.9.2015, č.k. 17Co/929/2014 v ktorom sa okrem iného uvádza, že povinnosťou súdu je ex offo skúmať či dohoda obsahuje, alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané zvýhodnenie dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom. Postup žalobcu nemožno hodnotiť ako zneužitie práva, ktorého výkon je v rozpore s dobrými mravmi a nemožno mu poskytnúť právnu ochranu. Na dohodu o uznaní záväzku v splátkach medzi zmluvnými stranami nemožno prihliadnuť a nevyvolávať žiaden účinok. Tak došlo na poukázanie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 11Co/37/2012-90 zo 7.6.2012. Žalobca využitím možnosti pre žalovaného uzavrieť Dohodu o splátkach docielil uznanie dlhu v záujme predlženia premlčacej doby i keď žalovaná zrejme nemala vôbec vedomosť ani takéto vyhlásenie učiniť. Žalovaná má za to, že ako spotrebiteľ nevedela, že podpisom takejto dohody žalobca docieli predĺženie premlčacej doby, resp. že premlčanú pohľadávku opäť dostane do postavenia žalovateľnej pohľadávky. Je evidentné, že úmyslom žalobcu bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti žalovanej, ako spotrebiteľa. Z vyššie uvedeného dôvodu považuje žalovaná Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach za absolútne neplatnú. Čo sa týka skutočnosti, že sa jedná o bankovú pohľadávku vo veci, ktorá nemohla byť riadne postúpená a nemohla byť postúpená platne poukázal žalobca na rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.4.2018 a 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018.
6. Súd okrem iného vo veci vytýčil aj pojednávanie na deň 6.9.2018 na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu a právny zástupca žalovanej. Tí sa v zásade vyjadrili, že súhlasia s prejednaním veci bez prítomnosti ich klientov. Z tohto dôvodu súd vec na predmetnom pojednávaní prejedal a zároveň aj rozhodol.
7. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: Dohodou o splátkach a uznaní dlhu zo dňa 18.12.2015, Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 7.10.2014, Oznámením Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 23.5.2018, Prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávky č. 1352/2014/CE zo dňa 25.9.2014, Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE zo dňa 25.9.2014 a zistil nasledovný skutkový stav:
8. Z Dohody o splátkach a uznaní dlhu zo dňa 18.12.2015 vyplýva, že žalobca a žalovaná v zmysle článku III Dohody uzavreli Dohodu o splátkach po dobu 12 mesiacov, kde žalovaná sa zaviazala v pravidelných mesačných splátkach vo výške 10,- Eur splácať svoj dlh voči žalobcovi s tým, že účastníci dohody sa dohodli, že po uplynutí 12 mesiacov sa pokúsia dohodnúť na ďalšom splácaní splatného dlhu. Súčasťou Dohody o splátkach bolo aj uznanie dlhu zo Zmluvy o úvere so žalovanou a žalovaná uznala pohľadávku žalobcu zo Zmluvy o úvere čo do dôvodu a výšky. Žalovaná uznala pohľadávku voči žalobcovi vo výške 3.200,95 Eur, pričom istina mala tvoriť sumu 1.528,71, úroky z úveru sumu 438,35 Eur a úroky z omeškania 1.241,89 Eur.
9. Z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 7.10.2014 vyplýva, že právny predchodca žalobcu vypracoval Oznámenie o postúpení pohľadávky v ktorom v rámci textu uviedol, že Slovenská sporiteľňa postúpila na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE zo dňa 25.9.2014 pohľadávku vo výške 2.775,97 Eur s príslušenstvom spoločnosti WM Consulting & Communication, s.r.o. .
10. Z Oznámenia k žiadosti súdu zo dňa 23.5.2018 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. súdu oznámila, že pohľadávka, ktorá vznikla zo Zmluvy o úvere č. 0483148535/0900 a ktorá je predmetom tohto konania bola odstúpená Slovenskou sporiteľňou a.s. ako postupcom navrhovateľovi, ako postupníkovi dňa 25.9.2014. Nakoľko Slovenská sporiteľňa a.s. v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov odovzdala Zmluvu o úvere a súvisiacu dokumentáciu v záväzkovom vzťahu na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka postupníkovi, teda žalobcovi Slovenská sporiteľňa žiada, aby vo veci požiadavky súdu sa súd obrátil na postupníka.
11. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE zo dňa 25.9.2014 a prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 25.9.2014-aktíva vyplýva, že právny predchodca žalobcu a to Slovenská sporiteľňa a.s. uzatvorila so žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávok kde došlo k postúpeniu v zmysle zmluvy pohľadávok aj v rámci prílohy č. 1.
12. Z Výzvy Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 11.11.2009 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa vyzvala žalovanú na uhradenie omeškanej sumy ku dňu 31.10.2009 vo výške 168,28 Eur a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. V opačnom prípade Slovenská sporiteľňa pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe.
13. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
14. Podľa § 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.
15. Podľa § 52 ods. 1 Zákona č. 40/1994 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
16. Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svoje obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy vykoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len“ neprijateľná podmienka“).
19. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
20. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
21. Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
22. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, t.j. v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere ( ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluva o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, alebo inej právnej forme.
23. Podľa § 2 písm. b) citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
24. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba, alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytnutého spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
25. Podľa ust. § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania, alebo podnikania.
26. Podľa ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
27. Podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať
a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok,
l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad,
n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti,
o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p) práva spotrebiteľa podľa § 7,
q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.
28. Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.
29. Podľa ust. § 4 ods. 3 a 4 citovaného zákona Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
30. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
31. Na základe vykonaného dokazovania súd nemal preukázané, žeby došlo k platnému a účinnému postúpeniu pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom. V prvom rade je potrebné konštatovať, že sa jedná o spotrebiteľský spor, pričom uplatňovaná pohľadávka bola, resp. je svojho času bankovou pohľadávkou a vzhľadom na túto skutočnosť sa na postúpenie takejto pohľadávky vzťahuje Zákon č. 483/2001 o bankách, okrem iného aj ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona.
32. Vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo žalobcom preukázané, že došlo k riadnemu a platnému postúpeniu pohľadávky od právneho predchodcu žalobcu, ktorým je banka, teda Slovenská sporiteľňa a.s.. V rámci postúpenia pohľadávky nebolo preukázané, žeby táto pohľadávka bola postúpiteľná, že bola žalovanej zaslaná nadchádzajúca písomná výzva, že žalovaná bola v omeškaní s platením viac ako 90 kalendárnych dní, že pohľadávka, ktorá mala byť postupovaná bola v postúpenom rozsahu aj splatná. Uvedené skutočnosti mal v rámci prebiehajúceho dokazovania v prvom rade objasniť a následne aj preukázať samotný žalovaný.
33. Čo sa týka vyššie uvedených informácii ohľadne samotnej bankovej pohľadávky možno konštatovať, že u žalovaného nastal informačný deficit pri ktorom sa okrem iného uplatní aj vysvetľovacia povinnosť strany nezaťaženej dôkazným bremenom. Teda sporová strana ktorú nezaťažuje dôkazné bremeno je povinná v takomto prípade aktívne spolupôsobiť pri objasňovaní skutkového stavu. Vzhľadom na to, že hľadanie pravdy nie je len hlavným cieľom civilného procesu, ale je aj predmetom verejného záujmu je potrebné vysvetľovaciu povinnosť sporových strán vnímať ako samozrejmý a všeobecný prostriedok, ktorý vedie k dosiahnutiu takéhoto cieľa. Súd by mal napomôcť sporovej strane odstrániť jej informačný deficit len v prípade, ak sa strana ocitne v skutkovej a dôkaznej núdzi, nie z vlastnej viny a vtedy keď objektívne nie je schopná inak prekonať informačný deficit. K uvedenému súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/883/2010 zo 16.12.2010 v ktorom sa okrem iného uvádza, že v niektorých prípadoch strana zaťažená dôkazný bremenom však objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach významných pre rozhodnutie v spore, avšak protistrana má tieto informácie k dispozícii. Ak potom strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň oporné body skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení nastupuje vysvetľovacia povinnosť protistrany. Teda strana, ktorá nemá povinnosť tvrdenia musí poskytnúť informácie, alebo dôkazy, ktoré má, resp. je povinná mať, nie však také, ktoré by musela s ťažkosťami získavať, alebo po nich pátrať. Môžeme dokonca povedať, že v takýchto prípadoch dokonca dochádza k prenášaniu povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti na stranu, ktorá túto povinnosť primárne nemá.
34. Jednoznačne možno uzavrieť, že odmietnutie splnenia si vysvetľovacej povinnosti stranou sporu má dopad na proces hodnotenia dôkazov a hodnotenie dôkazov je pre takúto sporovú stranu práve z tohto dôvodu nepriaznivé.
35. Práve z listinného dôkazu na č.l. 69 a to Oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s. jednoznačne vyplýva, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. došlo k odovzdaniu kompletnej dokumentácie ohľadne záväzkového vzťahu vyplývajúceho z úverovej zmluvy pri bankovej pohľadávke a to samotnému žalobcovi. Z tohto dôvodu súd konštatuje, že došlo k naplneniu všetkých podmienok pre vznik vysvetľovacej povinnosti na strane žalobcu, ktorý ohľadom tejto skutočnosti nebol vzhľadom
na uznanie dlhu žalovanou zaťažený dôkazným bremenom. V prvom rade bola naplnená podmienka skutkovej a dôkaznej núdze nie z vlastnej viny u samotného žalobcu keď tento v zásade nemohol disponovať informáciami, ani listinnými dôkazmi ohľadne postupovanej pohľadávky, resp. o samotnom procese jej postúpenia. Taktiež bola naplnená u žalovaného podmienka vzniku objektívnej neschopnosti inak prekonať tento informačný deficit, keď je zrejmé, že v rámci bankového tajomstva a postupovania bankovej pohľadávky samotný žalovaný takýmito informáciami o postupovaní bankovej pohľadávky nedisponoval. Taktiež bola naplnená tretia podmienka a to tá, že opačná strana teda samotný žalobca tieto informácie mal, resp. možno povedať, že aj bol povinný mať v rámci vyššie citovaného ustanovenia Zákona o bankách a tieto informácie nemusel s ťažkosťami dohľadávať, resp. po takýchto pátrať. Taktiež bola naplnená štvrtá podmienka vzniku vysvetľovacej povinnosti na strane žalobcu keď samotný žalovaný predniesol oporné body skutkového stavu, teda ohľadne postupovania pohľadávky, ako aj typu pohľadávky, ktorá bola postupovaná s tým, že opis skutkového stavu trpel pri skutkových tvrdeniach u žalovaného samotným informačným deficitom.
36. Z vyššie uvedeného dôvodu, teda z dôvodu, že si žalobca nesplnil vysvetľovaciu povinnosť ohľadne skutkového priebehu postúpenia žalovanej bankovej pohľadávky uvedené malo za následok, že nebolo možné zistiť, resp. nebola ani zistená aktívna vecná legitimácia samotného žalobcu. Z tohto dôvodu bolo potrebné za takéto porušenie procesných povinností žalobcu sankcionovať a to stratou sporu bez ďalšieho.
37. Zároveň súd hľadí na uzavretú Dohodu o uznaní záväzku ako nekalú obchodnú praktiku zo strany samotného žalobcu keď tento zjavne a úmyselne za účelom získať pre seba výhodnejšie postavenie formálne uzatvoril Dohodu o novom splátkovom kalendári, ktorej súčasťou urobil aj samotné uznanie dlhu zo strany žalovanej, pričom malo sa jednať iba o Dohodu o splátkach na 12 mesiacov pri mesačnej splátke po 10,- Eur, pričom po uplynutí 12 mesiacov malo dôjsť k uzavretiu novej dohody o splácaní dlhu. Už len zo samotného článku 3 tejto Dohody o splátkach spolu s uznaním dlhu je zrejmé, že sa jedná o nekalú obchodnú praktiku keď samotný žalobca poskytol žalovanej priestor temer minimálne, resp. skoro vôbec nesplácať svoj dlh počas jedného roka a to za tým účelom, aby súčasťou Dohody o splátkach urobil aj samotné uznanie dlhu a zabezpečil pre seba zjavne výhodné postavenie. Je len logické a zrejmé, že samotná žalovaná pristúpila k takejto Dohode o splátkach ktorej súčasťou žalobca urobil aj uznanie dlhu z dôvodu, že jej bolo ponúknuté v minimálnom rozsahu počas 12 kalendárnych mesiacov splácať svoj dlh voči žalobcovi.
38. Na dôvažok súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 9Co/385/2016-111 zo dňa 25.05.2017 a dodáva, že aj v prípade ak by si plnil žalobca vysvetľovaciu povinnosť je zrejmé, že iba samotná Zmluva o postúpení pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu je iba dôkazom o skutočnosti, žeby právo prešlo z pôvodného veriteľa na nového veriteľa. Nie je však dôkazom o tom, že suma, ktorá je uvedená v prílohe v Zmluve o postúpení pohľadávok je skutočne aj dlžnou sumou a to takou, ktorá by mala byť priznávaná právoplatným rozhodnutím súdu voči žalovanému ako spotrebiteľovi.
39. Z vyššie uvedeného dôvodu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a žalobu zamietol v celom rozsahu.
40. Podľa § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 41. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 42. V súlade s vyššie citovanými ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 priznal súd plne úspešne žalovanej náhradu trov konania, ktorú bude musieť zaplatiť žalobca voči úspešnej žalovanej. O výške náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu (Okresný súd Michalovce) na Krajský súd v Košiciach, písomne v troch jeho vyhotoveniach. (§ 362 ods. 1 CSP)
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods.1 CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú pod písmenom a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť a nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou. (§ 371 a § 372 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a to Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.