Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/93/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v právnom spore žalobcu: V.. J. W., N..XX.XX.XXXX, A. K.J., R. X, zastúpený advokátom JUDr. Richard Kovalčík, Rázusova 1, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava v konaní o náhradu škody takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000,-€ do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobcu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou zo dňa 11.2.2015 sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 20.000,-€ titulom náhrady škody, ako aj vzniknutých trov konania.

2. Žalobu odôvodnil skutočnosťami, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012 mu bola v zmysle § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke stanovená okrem iného povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla. Proti uvedenému rozhodnutiu podal dňa 9.7.2012 odvolanie a žiadal, aby Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach namietané rozhodnutie zrušil.

3. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát Košice zo dňa 6.9.2012, č. KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012, Krajské riaditeľstvo PZ odvolanie žalobcu zamietlo rozhodnutie OR PZ Košice zo dňa 12.6.2012 potvrdilo a žalobcu nesprávne poučilo o možnosti súdneho preskúmania rozhodnutia. Nakoľko bol žalobca toho názoru, že vyššie uvedené rozhodnutia sú nezákonné, podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na Krajskom súde v Košiciach dňa 13.11.2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 6.9.2012.

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.2.2013 sp.zn. 6S/330/2012 zrušil napadnuté rozhodnutie KR PZ, Krajský dopravný inšpektorát Košice zo dňa 6.9.2012 ako vydané v rozpore so zákonom. V rozhodnutí konštatoval, že postup a následné rozhodnutia policajných orgánov v uvedenom správnom konaní boli šikanózne, svojvoľné a nemajúce právny základ. Najvyšší súd SR, ktorý potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, navyše bol toho názoru, že správne konanie vedené pred policajnými orgánmi bolo vedené neodôvodnene a napadnuté rozhodnutie nikdy nemalo byť vydané.

5. Žalobca zdôraznil, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným rozhodnutím v správnom konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva vyplývajúceho mu z čl. 16 ods.1 a z čl. 19 ods.1 Ústavy SR. Základné právo citované v uvedených ustanoveniach ústavy je priamo späté s ochranou osobnosti, teda s ochranou práv spätých s osobnosťou človeka a s jej rozvojom. V súvislosti s uvedeným podotkol, že uloženie akejkoľvek povinnosti, ktorá sa týka posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, sa priamo dotýka osobnosti človeka. V prípade ak je táto povinnosť uložená v rozpore so zákonom tak, ako tomu bolo v posudzovanom prípade, je nevyhnutné takéto konanie považovať za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti fyzickej osoby.

6. Z obsahu rozhodnutí policajných orgánov je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že nimi bola (nezákonne) uložená žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čím došlo de facto k obmedzeniu nedotknuteľnosti žalobcu, resp. k zásahu do jeho telesnej integrity, súkromia, keďže bol nútený podrobiť sa uloženej povinnosti. Rozhodnutiami policajných orgánov, ako aj ich postupmi došlo tak k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti žalobcu. Uvedený zásah pritom nebol len zásahom jednorazového charakteru, ale mal stupňovitý a pretrvávajúci charakter, nakoľko bol počas správneho konania realizovaný nielen prvostupňovým policajným orgánom, ktorý predmetný zásah inicioval, ale pokračoval aj prostredníctvom druhostupňového policajného orgánu, ktorý následne v rámci súdneho konania tento zásah „ešte dokonal“ podaním absolútne irelevantného odvolania voči rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, z obsahu ktorého vyplývalo, že postup a rozhodnutia policajných orgánov boli nezákonné, svojvoľné a nemajúci právny podklad. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že zásah policajných orgánov do ústavných práv žalobcu trval od doručenia rozhodnutia prvostupňového policajného orgánu, čo bolo 4.7.2012, až do právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžd/21/2013, ktorým bola potvrdená nezákonnosť postupu a rozhodnutí policajných orgánov, do 18.9.2013, t.j. viac ako jeden rok. Počas uvedenej doby žalobca žil v neustálej neistote a strachu, že v dôsledku šikanózneho a nezákonného rozhodnutia policajných orgánov mu môže byť de facto odobraté oprávnenie na vedenie motorového vozidla. Žalobca dôsledkom uvedeného postupu sa cítil byť zo strany policajných orgánov šikanovaný, prežíval stavy úzkosti, beznádeje i pocit ohrozenia. Vždy sa spoliehal na to, že práve orgány policajného zboru mali by byť tými, ktoré pri výkone svojej činnosti postupujú výlučne v súlade so zákonom a svoje postavenie (právomoci) by nemali zneužívať na úkor tretích osôb, predovšetkým prostredníctvom svojvoľnej represie týchto osôb. Skutočnosť, že je možné, aby orgány policajného zboru využívali praktiky typické pre policajný štát, t.j. svojvoľne zneužívali verejnú moc na zásah do ústavných práv tretích osôb, považoval žalobca za neakceptovateľné, vyvolávajúce na jeho strane vážnu obavu a neistotu v dôveru týchto orgánov. Podľa žalobcu všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že správne konanie týkajúce sa preskúmania jeho zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla bolo iniciované ako určitý druh odplaty za to, že sa viackrát nedostavil na pojednávania nariadené v konaní o prejednaní priestupku a to napriek tej skutočnosti, že svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnil z dôvodu choroby. Preto bol toho názoru, že práve táto skutočnosť podnietila osobu poverenú vybavením veci týkajúcej sa preskúmania priestupku, začať voči nemu konanie o preskúmanie zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čo považuje za nanajvýš neakceptovateľné a šikanózne.

7. Vyššie uvedené okolnosti vyvolali u žalobcu pocit ohrozenia, ktorý tkvel predovšetkým v tom, že policajné orgány môžu v zásade kedykoľvek a to aj bez toho, aby bol na to daný právny podklad, začať voči nemu konanie, následkom ktorého mohlo byť v konečnom dôsledku aj odobratie oprávnenia na vedenie motorového vozidla. Uvedené oprávnenie žalobca potrebuje pre výkon svojho zamestnania a v prípade, ak by došlo k jeho odobratiu bola pravdepodobnosť, že by v dôsledku toho mohol prísť o zamestnanie, čo by mu spôsobilo nemalé problémy, vrátane finančných. Postup a rozhodnutia policajných orgánov vyvolali u žalobcu aj pocit bezradnosti a nemohúcnosti dovolať sa ochrany svojich práv pred policajnými orgánmi. Tento pocit bol umocnený o to viac, že policajné orgány v priebehu celého správneho konania nielenže ignorovali akékoľvek podania žalobcu, ale odignorovali aj splnenie povinnosti podrobiť sa vyšetreniu zdravotnej spôsobilosti, ktorá bola žalobcovi nezákonne uložená prvostupňovým policajným orgánom. Napriek nezákonne nariadenému vyšetreniu sa žalobca z obavy, že by mohol prísť o odobratie oprávnenia na vedenie motorového vozidla zúčastnil vyšetrenia nariadeného prvostupňovým policajným orgánom, napriek tomu, že sa s ním nestotožňoval, o ktorej skutočnosti svedčí list zo dňa 25.7.2012, adresovaný prvostupňovému policajnému orgánu, v ktorom mu okrem iného zaslal aj doklad potvrdzujúci zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Nakoľko uvedený doklad podľa prvostupňového policajného orgánu nebol v súlade s prílohou č.7 Vyhlášky MV

SR č.413/2010 Z.z., doklad o zdravotnej spôsobilosti bol žalobcovi vrátený a opätovne bol vyzvaný na doručenie dokladu v súlade s uvedenou vyhláškou. Napriek skutočnosti, že nesúlad spočíval výlučne len v nedodržaní formy dokladu a nie v jeho obsahu, ktorý bol dodržaný a z jeho obsahu bolo bezpochyby zrejmé, že žalobca je plne zdravotne spôsobilý na vedenie motorového vozidla, ten bol opätovne nútený absolvovať vyšetrenie zdravotnej spôsobilosti a následne 27.8.2012 doručil prvostupňovému policajnému orgánu doklad o zdravotnej spôsobilosti na už požadovanom tlačive. Žalobca napriek tomu, že si splnil uloženú povinnosť a preukázal zdravotnú spôsobilosť na vedenie motorového vozidla, druhostupňový policajný orgán predmetný doklad o zdravotnej spôsobilosti odignoroval, nezaoberal sa ním a dňa 6.9.2012 vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, podľa ktorého bola žalobcovi uložená povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla.

8. Postup policajných orgánov vyvolal u žalobcu nielen pocit beznádeje, zúfalstva a poníženia, keďže napriek tomu, že si povinnosť, ktorá mu bola nezákonne uložená splnil, policajné orgány túto povinnosť odignorovali a od žalobcu opätovne požadovali jej splnenie z byrokratických (formálnych) dôvodov. Mal pocit hanby, že bude musieť opätovne ošetrujúcemu lekárovi vysvetľovať dôvody, pre ktoré musí v tak krátkom čase opätovne absolvovať vyšetrenie na posúdenie spôsobilosti na vedenie motorového vozidla. V prípade opakovaných vyšetrení žalobca bol nútený uhradiť ďalší poplatok a to už po tretí krát a za týmto účelom si zabezpečiť aj pracovné voľno. S poukazom na ust. § 11 podľa žalobcu na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa vyvolanie následkov nevyžaduje, postačuje, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené práve uvedeným ustanovením. Žalobca uvedenou žalobou uplatnil voči žalovanému náhradu škody, spočívajúcu v nemajetkovej ujme vo výške 20.000,-€, ktorú sumu považuje za primeranú všetkým okolnostiam súvisiacim s nezákonným zásahom do jeho ústavných práv zo strany policajných orgánov a to v súlade s ustanoveniami zák.č. 514/2003 Z.z.. Požadovaná nemajetková ujma by tak mala predstavovať okrem iného aj určitú satisfakciu za stav, ktorý musel v dôsledku postupu a rozhodnutí policajných orgánov strpieť.

9. Žalovaný žiadal žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť z dôvodov uvedených v jeho vyjadrení zo dňa 6.8.2015.

10. Poukazujúc na skutočnosti uvedené v samotnom žalobnom návrhu žalovaný bol toho názoru, že postup tak prvostupňového policajného orgánu, ako aj odvolacieho správneho orgánu boli správne, keď prvostupňový správny orgán v súlade s ust. § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z. začal konanie vo veci preskúmania zdravotnej spôsobilosti žalobcu a odvolací orgán postupoval správne, keď po preskúmaní spisového materiálu a dôkazov v ňom zhromaždených dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. Bol toho názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu, navyše zákon pre vydanie takéhoto rozhodnutia nepožaduje, aby takáto zmena zdravotnej spôsobilosti aj nastala. Z dikcie zákona vyplýva, že postačí aj dôvodný predpoklad o tejto zmene, čo po predložení štyroch dokladov o dočasnej práceneschopnosti žalobcu u správneho orgánu aj nastalo. Rozhodnutie tak prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu preto boli vydané v súlade s navrhovateľom napádaných ustanovení zákona č.71/67Zb., keďže boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti je pritom rozhodnutím predbežnej povahy a to z dôvodu, že uvedené rozhodnutie je len opatrením na preskúmanie zdravotného stavu osoby, ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, u ktorej možno dôvodne predpokladať, že nastala zmena zdravotnej spôsobilosti. V uvedenom prípade podkladom, ktorý vyvolal u prvostupňového správneho orgánu dôvodný predpoklad, že mohla nastať zmena zdravotnej spôsobilosti boli samotným žalobcom predložené štyri doklady o dočasnej práceneschopnosti. Preto mal za to, že rozhodnutím o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla nezasiahol do základných práv a slobôd žalobcu a povinnosť uložená mu rozhodnutím bola uložená v súlade a v zmysle zák.č. 8/2009 Z.z.. Pokiaľ ide o rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu, ten preskúmaním spisového materiálu a dôkazov v ňom zhromaždeným dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti.

11. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/330/2012 zo dňa 21.2.2013, uvedený súd sa nestotožnil s rozhodnutím správneho orgánu, keďže vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, z ktorého dôvodu vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Podľa uvedeného rozhodnutia

súdu, sa pre rozhodnutie o uložení povinnosti preskúmať zdravotnú spôsobilosť fyzickej osoby na vedenie motorového vozidla vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný predpoklad v smere podstatnej zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové vozidlo, ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení zák.č. 8/2009 Z.z.. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nemôže ísť o akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského oprávnenia, za ktorú zmenu Krajský dopravný inšpektorát, KR PZ v Košiciach považoval len opakovanú dočasnú práceneschopnosť žalobcu, pretože v opačnom prípade by orgán policajného zboru mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, a ktorá bola viackrát práceneschopná, uložiť túto povinnosť, čo by mohlo viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu. Na základe uvedeného Krajský súd v Košiciach dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým sa rozumie rozhodnutie správnych orgánov oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom.

12. Po doručení spisového materiálu bolo konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti zastavené, a to rozhodnutím zo dňa 15.11.2013, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

13. Poukazujúc na predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, v danom prípade žalovaný bol toho názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorou má byť nemajetková ujma vo výške 20.000,-€. Príčinná súvislosť pritom musí byť bezpečne preukázaná, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Podľa žalovaného, zo žalobného návrhu nevyplýva príčinná súvislosť medzi údajným nezákonným rozhodnutím policajných orgánov a nemajetkovou ujmou v požadovanej výške.

14. K nároku o náhradu nemajetkovej ujmy, uplatnenému podľa § 11 až 13 žalovaný uviedol, že nie je vecne pasívne legitimovaný poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu I.ÚS 137/07.

15. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v tejto časti žalovaný považoval sumu 20.000,-€ za nepreukázanú a premrštenú.

16. K vyjadreniu žalovaného právny zástupca žalobcu zaujal stanovisko, kde okrem už tvrdených skutočností uviedol, že vychádzajúc z právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach i Najvyššieho súdu SR je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že rozhodnutia správnych orgánov boli nezákonné a konajúci súd nie je oprávnený opätovne posudzovať otázku zákonnosti týchto rozhodnutí. Preto akékoľvek námietky, tvrdenia, príp. iné pripomienky žalovaného v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, resp. s podaniami žalobcu v týchto veciach sú vonkoncom irelevantné a konajúci súd na nich nemôže prihliadať. Doplnil aj to, že nárok, ktorý žalobca v tomto konaní uplatňuje je uplatnený primárne v zmysle § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. a nie podľa § 11 až 13 OZ. Keďže postupom a rozhodnutiami správnych orgánov bolo okrem zásahu do ústavných práv žalobcu zasiahnuté aj do jeho osobnosti ako takej a zákon č.514/2003 Z.z. takúto situáciu priamo nerieši, považoval za vhodné v súlade so zásadou analogie iuris poukázať aj na všeobecné princípy, ktoré platia pre celý systém platného práva, v tomto prípade na ustanovenia Občianskeho zákonníka. Navyše právna kvalifikácia nároku je na posúdení konajúceho súdu.

17. Žalobca sa nestotožnil s nesprávnou interpretáciou žalovaného, ust. § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a hlavne pri posudzovaní jej výšky, s prihliadnutím na podmienky § 17 ods.3 zákona je potrebné preukázať následky v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, ktoré poškodenému vznikli, vychádzajúc z dikcie samotného ustanovenia je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že výpočet, ktorý je v ňom uvedený je jednak demonštratívny a jednak nevyplýva z neho povinnosť obligatórneho naplnenia všetkých bodov ustanovenia. Zároveň sa týka len určenia výšky nemajetkovej ujmy a nie nároku na nemajetkovú ujmu ako takého. Nárok žalobcu uplatňovaný v konaní je škodou nemajetkovou, preto nie je možné, aby túto výšku náhrady škody žalobca náležite preukázal tak, ako sa mysle žalovaný domnieva. Uplatňovanú výšku nepovažoval za premrštenú, ale primeranú.

18. Vykonaným dokazovaním bol zistený skutkový stav:

19. Rozhodnutím o priestupku zo dňa 13.6.2012 Okresné riaditeľstvo PZ, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach, sp.zn. ORPZ-KE-ODI1-P-1245/2011 rozhodlo, že obvinený z priestupku V.. J. W. dňa 21.9.2011 v čase o 19:18 hod. viedol v K. po viadukte v smere od Y. E. K. L.. Q. N. osobné motorové vozidlo továrenskej značky VAZ, EČV: K.-XXX E., pričom na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové vozidla nerešpektoval dopravnú značku P2 „Stoj daj prednosť vjazde“, čo bolo zistené hliadkou policajného zboru, ktorá v tom čase prechádzala po ul. Q. N. v smere na sídlisko N. Q.. Vodič na mieste si nebol vedomý spáchania priestupku, a preto bola spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku, na ktorú sa vodič vyjadril, ale nepodpísal. V.. W. týmto konaním porušil ust. § 3 ods.2 písm.b) s poukazom na § 137 ods.2 písm.g) zákona NR č.8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení noviel, čím bol uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods.1 písm.j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 150,- €.

20. Z obsahu spisového materiálu Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice č. ORPZ -KE-ODI1-287-006/2012 je zrejmé, že uvedený správny orgán dňa 2.4.2012 začal z úradnej povinnosti konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti na základe skutočností, ktoré mu boli známe z predložených dokladov o dočasnej práceneschopnosti zo dňa 23.11.2011, 27.12.2011, 23.1.2012 a 5.3.2012, z ktorých vyplývalo, že bolo možné dôvodne predpokladať, že v prípade žalobcu nastala zmena zdravotnej spôsobilosti držiteľa vodičského oprávnenia. Upovedomenie bolo adresované a doručené žalobcovi, na ktoré reagoval podaním zo dňa 27.4.2012.

21. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu Košice zo dňa 12.6.2012, sp.zn. ORPZ-KE-ODE1-287-006/2012 bola žalobcovi V.. J. W. uložená povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, nakoľko možno dôvodne predpokladať, že nastala zmena zdravotnej spôsobilosti menovaného. Podľa uvedeného rozhodnutia, držiteľ vodičského oprávnenia bol povinný v lehote do dvoch mesiacov pod nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia podrobiť sa nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti a predložiť do siedmich dní odo dňa podrobenia sa uvedenému preskúmaniu závery výsledkov preskúmania Okresnému dopravnému inšpektorátu OR PZ v Košiciach, ktorý preskúmanie nariadil. Menovaný bol povinný preskúmanie zdravotnej starostlivosti preukázať dokladom o zdravotnej spôsobilosti podľa prílohy č. 7 vyhlášky MV SR č.413/2010, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MV SR č.9/2009. Uvedené rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti nadobudlo právoplatnosť 26.9.2012.

22. Žalobca podaním zo dňa 25.7.2012 doručil a zaslal požadované potvrdenie Okresnému riaditeľstvu PZ v Košiciach, preukazujúce a potvrdzujúce zdravotnú spôsobilosť v zmysle prílohy č.7 Vyhlášky MV č.413/2010 v zákonnej lehote. Zároveň žiadal o ukončenie neustálej buzerácie voči jeho osobe zo strany uvedeného správneho orgánu.

23. Okresné riaditeľstvo PZ prípisom zo dňa 30.7.2012 žalobcovi oznámilo, že doklad ním predložený o zdravotnej spôsobilosti nie je v súlade s prílohou č. 7 uvedenej vyhlášky, z ktorého dôvodu tento doklad mu bol vrátený a zároveň mu bolo zaslané tlačivo, ktoré prílohe č.7 zodpovedá. Tento doklad mal žalobca vyplniť a potvrdiť lekárom.

24. Keďže žalobca proti rozhodnutiu o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti podal odvolanie, rozhodovalo Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice rozhodnutím zo dňa 6.9.2012, keď rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, vydané Okresným dopravným inšpektorátom Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, zo dňa 12.6.2012 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Po vydaní tohto rozhodnutia žalobca predložil Okresnému riaditeľstvu PZ opätovne požadované potvrdenie, doklad o zdravotnej spôsobilosti, o čom svedčí jeho podanie zo dňa 2.11.2012, ktoré potvrdenie doručil osobne do podateľne a dožadoval sa potvrdenia o jeho dostatočnosti.

25. Dňa 16.11.2012 žalobca podal na Krajský súd v Košiciach žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 6.9.2012 č.: KRPZ- KE-KDI2-P-164/2012, keď požadoval jeho zrušenie.

26. Krajský súd v Košiciach v konaní 6S/330/2012 dňa 21.2.2013 rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 6.9.2012, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného

inšpektorátu v Košiciach zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI-287-006/2012 a vec vrátil žalovanému, t.j. Krajskému riaditeľstvu PZ v Košiciach na ďalšie konanie. Súčasne rozhodol o náhrade trov konania.

27. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa názoru súdu, na základe v tomto rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že pre rozhodnutie o uložení povinnosti preskúmať zdravotnú spôsobilosť fyzickej osoby na vedenie motorového vozidla sa vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný predpoklad v smere podstatnej zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové vozidlo, ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z.. Preto sa stotožnil s názorom žalobcu, že nemôže ísť o akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského oprávnenia, za ktorú zmenu žalovaný považoval len opakovanú dočasnú práceneschopnosť žalobcu, pretože v opačnom prípade by orgán policajného zboru mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, ktorá bola viackrát práceneschopná, uložiť takúto povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti, čo by mohlo viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu. Súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým sa rozumelo rozhodnutie správnych orgánov oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd dal za pravdu žalobcovi v tom smere, že v spise žalovaného sa nachádzal doklad, ktorý predložil žalobca žalovanému 27.8.2012 a to na výzvu prvostupňového správneho orgánu, ktorý doklad už bol súladný s prílohou č.7 vyhlášky č.413/2010 Z.z. a žalovaný sa s týmto dokladom, ktorý svedčil tomu, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla s výsledkom, že je spôsobilý na vedenie motorového vozidla vôbec nevysporiadal vo svojom rozhodnutí zo dňa 6.9.2012, aj keď ho mal, resp. mohol mať k dispozícii a len zavinením prvostupňového správneho orgánu ho žalovaný ako odvolací orgán k dispozícii nemal, keďže tento doklad nebol odvolaciemu orgánu predložený do 6.9.2012 a do spisu sa dostal až po vydaní rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Takýto postup správneho orgánu podľa súdu nemožno ničím ospravedlniť, a preto ho považoval za arbitrárne nesprávny.

28. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21.8.2013 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.2.2013 potvrdil, čím prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013.

29. Po preskúmaní spisového materiálu najvyšší súd sa stotožnil so zisteniami i závermi krajského súdu, navyše doplnil, že na základe zákonných ustanovení bolo prvotnou povinnosťou policajných orgánov pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ak v ich zmysle lekári nesignalizovali žalobcovu zdravotnú nespôsobilosť viesť motorové vozidlá, po tom, čo bol opakovane štyrikrát práceneschopný, zistiť z akého dôvodu práceneschopnosť nastala, prípadne pre neporušenie dôvernosti informácií o zdravotnom stave žalobcu, či išlo o také ochorenia, ktoré by mohli ovplyvniť, či vylúčiť žalobcovu spôsobilosť viesť motorové vozidlá. Ak sa tak nestalo a policajné orgány bez toho, aby mali jasno, z akého dôvodu bol žalobca štyrikrát práceneschopný, ho na jeho náklady prinútili k vyšetreniu jeho zdravotnej spôsobilosti viesť motorové vozidlá, aby bolo preukázané, že žalobca je zdravotne spôsobilý viesť motorové vozidlá, nemožno nenazvať postup a napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za šikanózne a svojvoľné, nemajúce právny základ. Na základe tohto postupu žalobcu, ktorý sa podriadil rozhodnutiu správneho orgánu (určite nie preto, že sa s ním stotožnil, ale preto, že nemal inú možnosť), napriek tomu, že prvostupňový správny orgán mal od tohto momentu už v spise založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na vedenie motorových vozidiel a teda i dôkaz o svojom protiprávnom postupe, tento doklad odvolaciemu orgánu nepredložil a žalovaný navyše takýto postup podriadenému orgánu ospravedlnil absolútne nelogickými a absurdnými tvrdeniami. Z uvedeného dôvodu žalovaný po vrátení veci mal mať jedinú povinnosť - urýchlene uložiť správnemu orgánu prvého stupňa zastaviť neodôvodnene vedené konanie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu i v tom zmysle, že také rozhodnutie (ako bolo preskúmavané) nikdy nemalo byť vydané.

30. K zastaveniu konania došlo na základe rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 15.11.2013, keď konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

31. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 6.12.2013 podal Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorou žiadal o úhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,-€, ktorú považoval za adekvátnu intenzite neoprávneného zásahu do svojich ústavných práv, na ktorej sa podieľali orgány štátu, s využitím hrozby ďalšej ujmy - odobratia vodičského oprávnenia.

32. Ministerstvo vnútra SR písomným podaním zo dňa 12.5.2014 žalobcovi ako aj jeho právnemu zástupcovi poskytlo odpoveď v zmysle ktorej uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považovalo za nedôvodnú, ktorej nebolo možné vyhovieť. S poukazom na zákonné ustanovenia zák.č. 514/2003 Z.z. tento orgán mal za to, že žiadateľ nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, že chýbal jeden zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to existencia škody v majetkovej sfére žiadateľa, alebo nemajetková ujma žiadateľa. Žiadateľ v žiadosti neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali vzniknúť v spoločenskom, v súkromnom živote, alebo v spoločenskom uplatnení v súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami. Podľa Ministerstva vnútra SR žiadateľ nepreukázal, že by došlo k tak závažnému zásahu do jeho práv, aby konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, preto mal za to, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani ohľadom výšky nemajetkovej ujmy.

33. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že v rozhodný deň, t.j. 21.9.2011 vo večerných hodinách, cca o 19:00 hod. viedol motorové vozidlo zn. Lada VAZ 2111 smerom po viadukte od Y. E. N. Q. N.. Šiel z vedľajšej cesty na hlavnú. V motorovom vozidle bol sám, tvrdil, že na križovatke zastal, keďže bola stopka. Pred ním v motorovom vozidle šiel brat, spolu šli k rodičom na Jazero. Vzápätí ho zastavila hliadka príslušníkov polície za účelom vykonania bežnej kontroly. Príslušník bez pozdravenia požadoval doklady, na čo žalobca reagoval poučením, aby sa príslušník pozdravil a tak žiadal doklady. Podľa príslušníka polície žalobca sa mal dopustiť priestupku, keď nezastal na stopke pri výjazde na hlavnú cestu. Pri tomto kontakte odmietol zaplatiť pokutu 50,-€, keďže si bol istý, že žiadneho priestupku sa nedopustil. Situáciu príslušníkovi ozrejmoval tým, že pred ním šiel motorovým vozidlom brat a keďže zastavil on, musel zastať aj žalobca. Argumentácia bola nepostačujúca, príslušníci polície trvali na svojom. Boli agresívni, z ktorého dôvodu telefónom zavolal brata, následne, cez 158 volali ďalšiu hliadku, keďže prístupom policajtov sa cítil byť ohrozený. Tí mali iný prístup. Keďže si nebol vedomý žiadneho priestupku, osobne mal ísť spísať záznam na políciu. V tomto smere sám iniciatívu nevyvíjal, nepredpokladal, aby vyšetrovanie pokračovalo. Žalobca potvrdil, že v ďalších mesiacoch obdŕžal predvolanie za účelom výsluchu na polícii, je možné, že to bolo viackrát, koncom roku 2011, resp. začiatkom roku 2012. Bolo to však zimné obdobie, kedy mal zdravotné problémy, šlo o bežné vírusové ochorenie. Pri prvom prevzatí zásielky zistil, že to bolo až potom, ako sa mal výsluch uskutočniť, z ktorého dôvodu sa kontaktoval s príslušným oddelením. V ďalšom období bol PN, o ktorej skutočnosti policajtom predložil doklady. Preto ho rozhodnutie z júna 2012 prekvapilo, jednak o priestupku, na základe ktorého mu bola uložená pokuta 150,-€ a keďže bol uznaný vinným, obdŕžal aj rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. Pri priestupku nad 100,-€ vedel, že môže prísť o vodičský preukaz, na ktorú skutočnosť bol upozornený v rozhodnutí, ktorým mu policajti nariadili preskúmanie zdravotnej spôsobilosti. V tom čase robil manažéra v súkromnej spoločnosti a k práci motorové vozidlo nevyhnutne potreboval, takže odobratie vodičského preukazu by mu sťažilo prácu. Nechápal postup policajtov a to ako policajt mohol dospieť k rozhodnutiu, že jeho zdravotný stav nie je spôsobilý na to, aby viedol motorové vozidlo. Bral to ako spôsob šikany z ich strany.

34. Napriek tomu, že proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie, rozhodol sa, že sa vyšetreniu podrobí. Vyšetrenie vykonávala obvodná lekárka. Šlo o vizuálnu prehliadku osoby, bol mu zmeraný tlak, tep, vyšetrené oči. Ošetrujúca lekárka bola prekvapená nutnosťou takéhoto vyšetrenia. Nevedela akou formou má doklad o zdravotnej spôsobilosti vypísať, z ktorého dôvodu vypísala kartičku ako pri vydaní vodičského oprávnenia. Iný doklad nemala. Uvedenú kartičku žalobca s prípisom zo dňa 25.7.2012 zaslal Okresnému riaditeľstvu PZ v Košiciach a vec považoval za vyriešenú. Zákon, súčasťou ktorého bola príloha č.7, musel preštudovať, keďže nie je právnik, má ukončené vysokoškolské ekonomické vzdelanie. Po zabezpečení potrebnej prílohy navštívil obvodnú lekárku opäť, tá mu doklad o odbornej spôsobilosti potvrdila. Medzitým v dôsledku odvolania proti rozhodnutiu OR PZ rozhodoval nadriadený orgán. Z jeho obsahu je zrejmé, že nebol oboznámený s listinnými dokladmi, ktoré im predkladal a keďže potvrdil prvostupňové rozhodnutie policajtov, na základe tohto rozhodnutia musel ísť za obvodnou lekárkou tretíkrát. Rozhodnutie krajského riaditeľstva vnímal tak, ho že odvolací orgán nechránil, ale na základe toho mu uložil povinnosť podrobiť sa vyšetreniu. Pokutu za priestupok zaplatil, po rozhodnutí najvyššieho súdu mu bola vrátená. Doklad o zdravotnej spôsobilosti zo dňa 5.11.2012 (čl. 82 spisu) je tretím dokladom o vyšetrení. Postup príslušníkov polície žalobcu nahneval tak, že podal trestné oznámenie, či postup policajtov nenapĺňal znaky zneužitia právomoci verejného činiteľa. Sám už nevedel na koho sa má obrátiť a ako svoje práva brániť. Uznesením Ministerstva vnútra SR zo dňa 31.7.2012

vec podozrenia zo zneužívania právomoci verejného činiteľa vec bola odmietnutá, nakoľko nebol dôvod na postup podľa § 197 ods.2 Tr. zákona. Po týchto peripetiách podal žalobu na Krajský súd v Košiciach, ktorá bola riešená v správnom konaní. V tomto smere predložil rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ako aj Najvyššieho súdu SR. Krajský súd mu dal za pravdu, najvyšší súd potvrdil, že konanie policajtov bolo šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny základ. Ďalších šesť mesiacov ho policajný orgán držal v neistote, kým konanie zastavil, čím bol prekvapený, že nerešpektovali názor najvyššieho súdu. Za celé dva roky kedy konanie prebiehalo na polícii i na súde žil v neistote, mal pocit, že táto moc je mocou neobmedzenou, uzurpujúca výkonnú i súdnu moc. Podľa jeho názoru uvedeným konaním a postojom správne orgány chceli dokázať, že oni sú tí, ktorí majú právo a každý sa im musí podrobiť. Celý proces bral ako akt pomsty, napriek tomu, že bránil len svoje práva. Mal pocit, že vyšetrovanie prebieha nezákonne, svojvoľne, všetci si navzájom kryjú chrbát. Pri ochrane svojich práv sa obrátil všade, kde mohol. Z celého procesu mal pocit bezmocnosti, pocit, že pokiaľ policajné orgány chcú človeka zničiť, dokážu to. Pokiaľ ide o dopad vydaných rozhodnutí na jeho život, žalobca v tomto smere uviedol, že bol v prvom rade šokovaný, že vôbec takéto konanie v demokratickom štáte môže prebehnúť, keďže bolo šikanózne. Pocítil neskutočný pocit poníženia, bezmocnosti, nevedel si predstaviť, že niekto môže nerešpektovať základné ľudské práva. Každý krok, ktorý absolvoval ho v tom utvrdzoval. Žalobca je slobodný, bez detí, celé obdobie situáciu riešil sám spolu s rodinnými príslušníkmi. Bolo zopár nocí, kedy nevedel spať. Súdne rozhodnutia, ktoré mu dali za pravdu, tie podľa žalobcu nie sú postačujúce a v žiadnom prípade ho neuspokojili. Celej situácii venoval stovky hodín, a aj keď nevedel preukázať zdravotné problémy, určite to bol stres, ktorý ho celý obdobím sprevádzal. Po rozhodnutiach súdov v jeho prospech sa mu nik neospravedlnil, naopak v správnom konaní na súde zo strany týchto orgánov pociťoval arogantný prístup. Každopádne prístup policajtov nepovažoval za normálny, šlo o správanie mimo noriem slušného správania.

35. Na návrh žalobcu bol vypočutý svedok T. W., brat žalobcu. Dňa 21.9.2011 pomáhal bratovi s prácami na rodinnom dome. V ten deň šli k rodičom, tí bývajú na sídlisku Nad jazerom. Šli dvomi autami. Svedok šiel prvý, brat za ním. Každý z nich viedol motorové vozidlo sám, nik iný v aute s nimi necestoval. Pri ceste na sídlisko N. Q. prichádzali z nadjazdu, t.j. z vedľajšej cesty na Hlavnú, štvorprúdovú, na ktorej je značka stop. Svedok na stopke zastavil, brat automaticky zastavil za ním. Následne sa pohol a smerovali na Jazero. Počas jazdy mu brat telefonoval, že ho zastavili policajti, z ktorého dôvodu pri OMV benzínke otočil a šiel zistiť čo sa stalo. Keď na dané miesto prišiel, medzi bratom a príslušníkmi polície (policajt a príslušníčka) prebiehala búrlivá debata. Na jeho otázku v čom je problém, podľa policajnej príslušníčky sa ho daná okolnosť netýkala. Vysvetlil jej, že ide o brata, spolu šoférovali. Príslušníčka polície však vytiahla z puzdra zbraň, takže sa sám rozhodol, že zavolá na číslo 158 a požiada o novú hliadku. Brata ukľudnil, aby s príslušníkmi polície nekomunikoval, sadli do auta a čakali na príchod novej hliadky. Podľa jeho názoru, dôvodom neprimeraného rozhovoru bolo správanie príslušníkov polície, na ktoré správanie mal brat pripomienky, keď ho zastavili, pýtali doklady, žalobca im pripomenul, že by sa mali najprv pozdraviť.

36. Po niekoľkých minútach prišla nová hliadka, tí boli korektní, slušní, s nimi komunikoval iba svedok. Ozrejmil im situáciu, predložil doklady a uviedol, že pokiaľ na stopke zastal on, musel zastaviť aj brat. Je možné, že to bolo pár metrov od značky stop, teda pred značkou zastavil na dĺžku jeho auta. Aj pokiaľ by opätovne pred stopkou nezastavil, ozrejmoval policajtom výklad značky zastavenia podľa zákona o cestnej premávke, čo znamená, že pokiaľ pred stopkou nie je žiadna určená vzdialenosť, ani čiara, pred ktorou má vodič zastaviť a pokiaľ má výhľad na cestu, povinnosť splnil. Svedok policajtov žiadal, aby zaznamenali aj jeho iniciály v prípade, ak by bol v danej situácii vypočutý ako svedok. Príslušníci niečo zaznamenali, pravdepodobne šlo o protokol o priestupku, s bratom na mieste zotrval až do vyriešenia incidentu, odchádzali spolu. Ako sa situácia vyriešila, svedok mal vedomosti len z rozprávania brata, pretože policajti ho ako svedka nepredvolali. Policajti na mieste chceli priestupok riešiť uložením pokuty 50,-€, ktorú brat odmietol zaplatiť, pretože si nebol vedomý žiadneho priestupku. Následne sa dozvedel, že bratovi chceli zobrať vodičák, z ktorého dôvodu sa musel podrobiť zdravotnej prehliadke. Samozrejme, že mu to doporučoval, pretože bez vodičského preukazu sa existovať nedá. Dozvedel sa aj to, že bol u lekára so záverom, že je spôsobilý viesť motorové vozidlo, ktorý doklad však policajtom nepostačoval, z čoho bol brat rozčúlený, tvrdil, že ide o buzeráciu z ich strany. Žalobca sa podrobil zdravotnej prehliadke a to trikrát, pričom za každé vyšetrenie musel platiť. Policajtom sa vždy niečo nepáčilo, doklady predložené bratom neakceptovali. Situáciu riešila celá rodina, kedy mu doporučil právneho zástupcu, aby ju riešil s jeho pomocou. Vtedy podal žalobu na krajský súd, kde bol úspešný, podával aj sťažnosť na ústavný súd, najvyšší súd mu dal za pravdu.

37. Ani po vydaní rozhodnutí, ktoré žalobcovi dali za pravdu necítil uspokojenie, pretože polícia po ich vydaní nekonala, situáciu neriešila, súdne rozhodnutia neakceptovala, až s odstupom času došlo k zastaveniu priestupkového konania. Podľa svedka brat situáciu veľmi prežíval, rovnako členovia rodiny. Je typ človeka, ktorý chce všetko vyriešiť tak, ako to má byť, podľa zákona. Pri rodinných stretnutiach každý rozhovor skončil pri danom incidente, brat sa vždy rozčúlil, nebol spokojný s postupom polície. Podľa jeho názoru prvotným impulzom daného incidentu bolo neprimerané správanie policajtov pri zastavení brata v danom čase a na danom mieste. Situácia sa ukľudnila až po príchode ďalšej hliadky. Vyzeralo to tak, že príslušníčka polície svojim správaním chcela dať najavo svoje postavenie, nadradenie, jej kolega v takomto správaní nezaostával, z ktorého dôvodu situáciu riešil tak, ako uviedol, privolali ďalšiu hliadku. Bratova nespokojnosť vyplývala z celkovej situácie a gradovala tým, že policajtom sa vždy niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu ukladali vždy nové a nové požiadavky. Podľa jeho názoru policajti na takéto úkony, čiže na to, aby dali podnet na preskúmanie jeho zdravotnej spôsobilosti viesť motorové vozidlo nemali právo, ich konanie nebolo v rámci zákona. Navyše si myslel, že situáciu vyrieši vysvetlením, čo sa však nestalo. Brat bol ponížený správaním policajtov, pretože musel robiť to, čo povedali a nakázali. Nemal možnosť ako sa brániť. Aj keď je brat kľudnejšej povahy, tak vytočeného, keď sa podroboval lekárskym prehliadkam ho ešte nevidel a keď situáciu s policajtmi riešil, doslova sa triasol. V tom období nebolo príjemné s ním komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho rozčúlení. O každom kroku v súvislosti s daným incidentom rodinu informoval. Podľa názoru svedka, každý kto je poškodený má svoje práva hájiť, aj žalovať štát, nebyť ticho a neutiahnuť sa.

38. Podľa ust . § 27 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

39. Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004.

40. Podľa ust. § 1 cit.zákona tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

41. Podľa ust. § 3 ods.1, 2, cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

42. Podľa ust. § 5 ods.1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

43. Podľa ust. § 6 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

44. Podľa ust. § 15 ods.1,2 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

45. Podľa ust. § 16 ods.4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne

oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

46. V predmetom konaní sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci - Okresného riaditeľstva PZ - Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012, ktorým mu uložil povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a to v lehote do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia podľa prílohy č.7 Vyhl. Ministerstva vnútra SR č.413/2010.

47. Keďže uvedené rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods.1 cit. zákona, súd posúdil predmetnú vec podľa tohto zákona.

48. Základnými predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

49. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, neskôr zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu.

50. Škodou podľa zák.č.514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je škoda skutočná a ušlý zisk. Poškodený má právo tak na náhradu majetkovej škody, ako aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva, nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Je dôležité prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby.

51. V predmetnej veci je nepochybné a preukázané, že rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012 zo dňa 12.6.2012, ktoré bolo na základe odvolania žalobu potvrdené rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 6.9.2012, tieto rozhodnutia boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.2.2013 v konaní č.k. 6S/330/2012, ktoré rozhodnutie, po potvrdení Najvyšším súdom SR zo dňa 21.8.2013 nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013. Ako je zrejmé z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku, rozhodnutia vydané správnymi orgánmi neboli súladné s ust. § 91 ods.2 zák.č.8/2009 Z.z., z ktorého dôvodu súd ich považoval za rozhodnutia, ktoré neboli vydané v súlade so zákonom. Navyše z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že postup a napadnuté rozhodnutie správnych orgánov nemožno nenazvať inak, ako rozhodnutia a postup šikanózny, svojvoľný, nemajúci právny základ. Odvolací orgán sa stotožnil s názorom krajského súdu aj v tom smere, že uvedené rozhodnutia nikdy nemali byť vydané.

52. Podľa ust. § 17 ods.1 zák.č.514/2003 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

53. Podľa ust. § 17 ods.2 zák.č.514/2003 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

54. Podľa ust. § 17 ods.3 zák.č.514/2003Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

55. V zmysle platnej súdnej judikatúry platí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá nemajetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu voči občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia jediného predpokladu a to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú preto nemožno uspokojiť inak (§17 ods.2). Kritéria, podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo (§17 ods.3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je, alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa odvíja v kontexte okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Peňažná satisfakcia je slovenským zákonodarcom vnímaná ako satisfakcia subsidiárna, ktorá nastupuje až v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 17 citovaného zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne.

56. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a popri nepriaznivých dôsledkoch, vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania zahŕňa aj iné dopady, nezákonného rozhodnutia, najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému a je možno ju považovať za konečný účel právneho poriadku. Ide o ústavnú kategóriu, ktorá pôsobí vo vzťahu k ostatným základným právam ako nadradená hodnota a akýkoľvek zásah do týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné vnímať ako závažný a ťažko reparovateľný. Funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakčná funkcia a to s ohľadom na okolnosti prípadu, optimálne a účinné zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Ako bolo konštatované, kritéria, na ktoré má súd prihliadnuť sú ustanovené v § 17 ods.3 zákona, v zmysle ktorého má s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti individuálneho prípadu vymedziť okolnosti významné pre určenie výšky náhrady škody a to dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry, vplyv na povesť poškodeného, doterajší spôsob života.

57. Pokiaľ ide o dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry žalobcu, súd pri rozhodovaní prihliadal na charakter a predmet konania, v ktorom ujma vznikla z hľadiska jeho významu pre žalobcu, z hľadiska jeho osobných pomerov v rozhodnom čase, vrátane konkrétnych, individuálnych okolností na jeho strane.

58. V prvom rade je nutné poukázať, že rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti Okresného riaditeľstva PZ SR Košice zo dňa 12.6.2012, v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 6.9.2012, tak ako bolo konštatované súdnymi rozhodnutiami vôbec nemali byť vydané, samotný postup správnych orgánov a vydané rozhodnutia súdy považovali za šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny základ.

59. Napriek týmto rozhodnutiam sa žalobca podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, aj keď s takýmto postupom nesúhlasil. Pri prvom vyšetrení, ktorého výsledkom bola preukázaná skutočnosť, že je spôsobilý viesť motorové vozidlá, a ktoré potvrdenie predložil prvostupňovému správnemu orgánu, ten takýto doklad nepokladal za postačujúci, z ktorého dôvodu ho žalobcovi vrátil s tým, aby predložil nový doklad preukazujúci jeho zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlá a to v súlade s prílohou Vyhlášky č.7 Ministerstva vnútra SR č.413/2010. Žalobca sa tak opätovne podrobil ďalšiemu nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a uvedený doklad v súlade s prílohou prvostupňovému policajnému orgánu aj doručil. Napriek tomu, že policajný orgán takýto doklad preukazujúci jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlá mal k dispozícii, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru potvrdilo rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru

zo dňa 12.6.2012 a teda na základe tohto rozhodnutia, keďže odvolací správny orgán nemal k dispozícii doklad, ktorý bol súladný s prílohou č.7 Vyhlášky č.413/2010 Z.z., a ktorý svedčil, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla s výsledkom, že je spôsobilý na vedenie motorového vozidla, pričom odvolací orgán ho nemal k dispozícii len zavinením prvostupňového správneho orgánu, žalobca sa po tretíkrát podrobil opätovnému vyšetreniu na preskúmanie zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla. Za všetky vyšetrenia podľa jeho vyjadrenia platil určité poplatky. Správne orgány takýmto postupom a takýmito rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd vychádzal aj z ďalších okolností, ktoré predstavujú následnú reakciu, ktorý zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, aj v spoločenskom postavení žalobcu. V tomto smere poukazuje na výpoveď svedka T. W., brata žalobcu, ktorý v rozhodný deň situáciu so žalobcom s policajtmi riešil, a ktorý potvrdil, že brat situáciu celý čas intenzívne prežíval, rovnako členovia celej rodiny, keďže žalobca je človekom, ktorý chcel riešiť všetko tak, ako má byť a pri rodinných stretnutiach každý rozhovor skončil pri danom incidente, kedy sa brat vždy rozčúlil, nakoľko nebol spokojný s postupom polície. Potvrdil aj to, že bratova nespokojnosť gradovala aj tým, že policajtom sa vždy niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu vždy ukladali nové požiadavky a ani po vydaní súdnych rozhodnutí, ktoré žalobcovi dali za pravdu polícia situáciu neriešila, pretože konanie zastavila až s odstupom času. Celá situácia tak trvala vyše roka, počas ktorého obdobia nebolo príjemné s bratom komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho nespokojnosti.

60. Podľa čl. 16 ods.1 Ústavy SR, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

61. Podľa čl.19 ods.1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

62. Účelom práva na súkromie podľa vyšších článkov ústavy je chrániť jednotlivca, ľudské individuúm pred nadmerným formovaním zo strany štátu, ba verejnej moci vôbec. Ústavný súd definoval súkromie ako sféru života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné. Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia môže byť obmedzená v prípadoch ustanovených zákonom.

63. V ústavnom práve možno uvažovať o rozlíšení ochrany priznanej čl. 19 ods.1 Ústavy na štyri osobitné práva: na ľudskú dôstojnosť, o ďalšom práve na česť, potom o práve na dobrú povesť a o inom osobitnom práve na ochranu mena. Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v súčasnom slovenskom práve vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti.

64. Súd sa stotožňuje s názorom a tvrdením žalobcu, že uloženie povinnosti, ktorá sa týka posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, sa týka priamo osobnosti človeka a v prípade, ak je táto povinnosť uložená v rozpore so zákonom, tak ako to bolo v posudzovanom prípade, je nutné považovať takéto konanie za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. Rozhodnutiami policajných orgánov bola uložená žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čím došlo k obmedzeniu jeho nedotknuteľnosti, resp. k zásahu do jeho telesnej integrity a súkromia, keďže bol nútený podrobiť sa takejto povinnosti.

65. Všetky uvedené následky vydaného rozhodnutia správneho orgánu na osobu žalobcu predstavujú nemajetkovú ujmu, ktorá je v priamej príčinnej v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takéto rozhodnutie nemalo byť vydané, na jeho základe sa žalobca nemal podrobiť preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla a tak ako konštatoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, jedinou povinnosťou ako odstrániť protiprávny stav a vážny zásah do práv žalobcu bolo zastavenie neodôvodnene vedeného konania správnym orgánom. Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti súd konštatoval, že nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady, keďže samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu nie je dostatočným zadosťučinením, a to vo výške 5.000,-€, ktorú sumu súd považoval za primeranú, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, i s prihliadnutím na kritéria v súlade s ust. § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z., z ktorého dôvodu žalobu nad sumu 5.000,-€ ako neopodstatnenú zamietol.

66. Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

67. Podľa ust. § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP. Napriek tomu, že žalobe nevyhovel v celom rozsahu, konštatuje, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a to vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, po posúdení jednotlivých okolností prípadu. Pri určovaní trov konania súd bude vychádzať z výšky priznanej sumy.

69. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.