Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-186-2017.pdf
PDF · 101.79 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/186/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: U. P., O.. XX.XX.XXXX, V. R. XX, M., právne zastúpený JUDr. Jozefom Olejom, advokátom, Kukučínova 19, Košice proti žalovanému: F. O., O.. XX.X.XXXX, V. M. X, F., o zaplatenie 3 319 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k. 2C/169/2011-98 zo dňa 04. 05. 2017 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol poddlžníčku žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3 319 Eur s príslušenstvom a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil, cit.:
„Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný uzavrel dňa zmluvu o pôžičke so spoločnosťou O. I., ktorá mu požičala sumu - Sk (3.319,39 Eur). Pôžičku mal žalovaný vrátiť do 4 kalendárnych týždňov po podpísaní tejto zmluvy spolu s 10 % príslušenstvom. Teda žalovaný mal celkom vrátiť sumu - Sk (3.651,33 Eur) do 2.9.1996. Z poslednej strany zmluvy vyplýva, že dňa žalovaný zaplatil úrok vo výške 30.000,- Sk za obdobie od 2.9.1996 do Ďalšia platba vo výške 10.000,- Sk mala byť dňa 25.11.1996. Uznanie práva o premlčanie ktorého ide, je jednostranný úkon dlžníka, ktorý musí spĺňať všetky náležitosti, ktoré zákon predpisuje pre právne úkony (§ 34 a násl. OZ). Uznanie musí byť navyše urobené v písomnej forme. Ak bolo urobené len ústne či konkludentne, je neplatné (§ 40 ods. 1 OZ). Aj pre uznanie práva platia požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu (§ 37 ods. 1 OZ). Dôsledky písomného uznania práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú podobné ako pri právach priznaných rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Aj v tomto prípade sa doba, ktorá uplynula z pôvodnej premlčacej doby, stane právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba. Rovnako ako pri právach priznaných rozhodnutím je upravený začiatok plynutia premlčacej doby, a to buď po uplynutí lehoty určenej na plnenie alebo počítanej odo dňa uznania práva (ak v uznaní práva lehota nebola uvedená), t.j. dňom, keď písomné uznanie došlo veriteľovi. Ak má mať písomné uznanie práva dlžníkom právne účinky predpokladané zákonom, okrem náležitostí platného právneho úkonu (§ 34 a násl. OZ), musí byť z formálnej i z obsahovej stránky v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 OZ. Preto treba v jeho písomnom uznaní uviesť tak dôvod, ako aj výšku tohto práva. Na platnosť uznávacieho prejavu sa vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok, ktorý musí byť
identifikovateľný. Dôvod uznaného práva, ako aj jeho výška musia byť vždy uvedené tak, aby bolo možné objektívne určiť, ktorého práva (záväzku) sa týkajú. V opačnom prípade by išlo o neurčitý a teda neplatný právny úkon. Na uznanie premlčaného dlhu sa ďalej vyžaduje, aby dlžník v uznaní vyjadril vôľu zaplatiť dlh. Uznanie práva zakladá právne dôsledky uvedené v § 110 ods. 1, aj keď ide o právo premlčané za predpokladu, že dlžník o premlčaní vedel. Nová 10 ročná premlčacia doba v takom prípade plynie pod uznania práva, resp. od uplynutia lehoty na plnenie uvedenej v písomnom prejave. Súd má za to, že žalovaný mal veriteľovi O. I. vrátiť do 25.11.1996 úrok vo výške 10.000,- Sk. Keďže nebolo preukázané, že by tak urobil a nedošlo k ďalšej dohode medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke zo dňa 5.8.1996 v zmysle bodu III., stala sa pôžička splatnou ku dňu 25.11.1996 a od 26.11.1996 začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 27.11.1999 a teda nárok žalobcu voči žalovanému je premlčaný. Čo sa týka tvrdenia zástupcu žalobcu, že pokladničný doklad zo dňa 26.2.1997 má predstavovať uznanie dlhu žalovaným voči veriteľovi, ktorý mal žalovaný urobiť niekedy v roku 2008, k tomu súd uvádza, že tento pokladničný doklad nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu, najmä z neho nie je zrejmé, či žalovaný vedel o premlčanom záväzku a tiež vzhľadom na tvrdenie, že dňa 26.2.1997 nemohlo byť toto potvrdenie vyhotovené, nie je zrejmé, kedy sa tak malo stať a taktiež chýba aj vyjadrenie vôle žalovaného dlh zaplatiť. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol“.
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil v zmysle ust. § 100, § 101, § 110, § 558 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
4. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP s poukazom na skutočnosť, že úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.
5. Proti rozsudku bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalobcu s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, kedy súd vec nesprávne právne posúdil a taktiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ poukázal na nejasnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku, kedy v odseku 19 uviedol, že žalovaný mal vrátiť pôžičku v celkovej sume 110 000 Sk do 02. 09. 1996, pričom zo zmluvy vyplýva, že bol zaplatený úrok vo výške 30 000 Sk. Súd nevysvetlil, o aký úrok sa jedná, nakoľko takáto suma zo zmluvy nevyplýva. Súd nesprávne posúdil námietku premlčania, pričom z konania žalovaného, za ktoré bol právoplatne uznaný aj vinným, vyplýva, že v priebehu konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Svidník medzi tými istými stranami sporu vo veci pod sp. zn. 4C/121/2006 sfalšoval a antidatoval potvrdenie o vrátení finančných prostriedkov, pričom aj jeho tvrdenia o tom, že v skutočnosti vrátil finančné prostriedky neskôr cez zamestnankyňu spoločnosti M. X., nie je pravdivé, nakoľko táto ako svedkyňa uviedla, že v čase údajného vrátenia dlhu už viac ako 4 roky nepracovala v tejto spoločnosti. Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že Občiansky zákonník rozlišuje medzi inštitútom uznania práva (§ 558 Občianskeho zákonníka) a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Len uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka musí obsahovať vyhlásenie, že uznaný dlh zaplatí. Ak písomne dlžník uzná dlh do dôvodu a výšky, dochádza k pretrhnutiu premlčacej doby. Uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojených s ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané právo. Úprava obsiahnutá v § 558 Občianskeho zákonníka vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten kto uznal premlčaný dlh o premlčaní vedel. Ak dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe tejto domnienky nemá, ale aj tak dochádza k založeniu plynutia novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca preukázal existenciu dlhu, ako aj jeho výšky, pričom žalovaný jednoznačne dlh nevrátil, nakoľko by túto skutočnosť bol preukázal už v trestnom konaní a podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nevyžaduje to, či žalovaný vedel o premlčanom záväzku. Žalovaný na jednej strane vzniesol námietku premlčania a následne tvrdil, že došlo k zániku tohto záväzku, čo sa snažil preukázať sfalšovaným dokladom. Nie je možné určiť presný deň vyhotovenia tohto falšovaného dokladu, no bezpochyby k tomu došlo v období od vyjadrenia žalovaného k žalobe v konaní 4C/121/2006, teda od 11. 09. 2008 do 21. 10. 2008, kedy už na pojednávaní predložil sfalšované doklady. V prvotnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný nepopiera, že mal požičanú sumu od veriteľky, no nie je mu známe, aby tento dlh prešiel na žalobcu. Naviac vzniesol námietku premlčania. Následne na ďalšom pojednávaní teda predložil doklady, ktoré boli uznané ako sfalšované. Odvolateľ poukázal na to, že takéto vyjadrenie je z pohľadu obsahu uznaním práva a v prípade, žeby nešlo o platný právny úkon, tak takýmto platným právnym úkonom je vyjadrenie k žalobe, kedy uviedol, že mal požičanú sumu 100
000 Sk od veriteľky. Z týchto dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. ho zmenil a žalobe vyhovel.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
12. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania nároku žalobcu.
13. V prejednávanej veci nebolo spornou skutočnosťou, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05. 08. 1996 boli poskytnuté žalovanému finančné prostriedky vo výške 100 000 Sk od spoločnosti O. I., pričom z bodu III. zmluvy vyplýva, že dohodnutý deň splatenia tohto záväzku bol 02. 09. 1996. Z tohto bodu zmluvy rovnako vyplýva, že je možnosť predlženia splatenia pôžičky, ak takúto dohodu navrhne dlžník. Na zadnej strane predmetnej zmluvy je uvedené, že 14. 10. 1996 bol zaplatený úrok vo výške 30 000 Sk a ďalšia splátka bude splatná 25. 11. 1996. Z tejto skutočnosti vychádzal súd prvej inštancie, čo vyplýva z bodu 22 odôvodnenia rozsudku, ustálil, že táto pôžička bola splatná 25. 11. 1996 a dňom 26. 11. 1996 začala plynúť 3-ročná premlčacia doba, preto je nárok žalobcu premlčaný. Odvolací súd sa nestotožňuje s týmito závermi súdu prvej inštancie, čo však v konečnom dôsledku nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku. Zo zmluvy o pôžičke nevyplýva, resp. v konaní nebolo preukázané, že došlo k predlženiu termínu splatnosti pôžičky, ktorý bol dohodnutý na deň 02. 09. 1996. Podľa názoru odvolacieho súdu nasledujúcim dňom začína plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba, ktorá teda uplynula už 03. 09. 1999, teda ešte skôr ako to ustálil súd prvej inštancie, pričom samotná skutočnosť, že po dohodnutej splatnosti dlhu boli zaplatené finančné prostriedky tejto zmluvy či už na úrok alebo na istinu, nie je v otázke posúdenia premlčania relevantné. V zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, je premlčacia doba 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ide o objektívne
vymedzený začiatok plynutia tejto premlčacej doby, teda právo môže byť vykonané po prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na ďalších okolnostiach. Obsah dohody o splatnosti dlhu nepochybne vyplýva zo zmluvy o pôžičke (č. l. 41 a 42 spisu). Samotná skutočnosť, že došlo k vráteniu časti dlhu po dohodnutej dobe splatnosti nič nemení na otázke určenia začiatku premlčacej doby. Pokiaľ nebolo spornou skutočnosťou, že po prvýkrát sa žalobca domáhal zaplatenia finančných prostriedkov od žalovaného podaním žaloby dňa 24. 04. 2006, ako to vyplýva zo žalobného návrhu, bola žaloba podaná po uplynutí premlčacej doby.
14. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením námietok žalobcu ohľadom pokladničného dokladu zo dňa 26. 02. 1997, ktorý podľa názoru žalobcu predstavuje uznanie dlhu v celom rozsahu. Poukazuje na body 21, 23 odôvodnenia, ktoré je vnútorne konzistentné a dáva presvedčivú odpoveď na námietky odvolateľa.
15. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalobcu, že uznaním dlhu je vyjadrenie žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4C/121/2006 zo dňa 11. 09. 2008, odvolací súd uvádza, že ani tento úkon nespĺňa náležitosti uznania dlhu, či už v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka alebo § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri právnom posúdení tejto skutočnosti odvolací súd vychádzal z gramatického výkladu obsahu tohto úkonu, pričom v odseku 3 bolo uvedené „žalovaný nepopiera, že mal požičanú hore uvedenú sumu od veriteľky ako správne uvádza žalobca“. Z tohto vyjadrenia žalovaného je zrejmá len skutočnosť, že mal, nakoľko vo vyjadrení je použitý minulý čas, požičanú sumu od veriteľky. Z výkladu tohto slovného spojenia nepochybne vyplýva konštatácia stavu, ktorý existoval v minulosti. Toto žalovaný nepoprel. Následne už žiadna časť tohto vyjadrenia nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle oboch citovaných paragrafov, nakoľko sa venuje žalovaný otázke prechodu dlhu na žalobcu a namieta legitimáciu strán sporu. Naviac uvádza, zrejme z hľadiska právnej istoty, že tento dlh je premlčaný, pričom podľa názoru odvolacieho súdu sa jedná o štandardné vyjadrenie podané právnym zástupcom, ktorý z opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania tak, aby nedošlo k porušeniu povinností z jeho strany. Z uvedeného žiadnym spôsobom výkladovo nemožno dospieť k tomu, že toto podanie má náležitosti vlastného uznania dlhu.
16. Podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vykladajú podľa jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak takáto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade vyjadrenia strany sporu k podanej žalobe, ktorá sa týka určitého peňažného nároku nemožno prijať spôsob výkladu prezentovaný odvolateľom, podľa ktorého, ak protistrana vo svojom vyjadrení k žalobe uvedie, že v minulosti nepoprela vznik záväzku, aby bolo možné takýto prejav vôle vykladať ako uznanie premlčania dlhu.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
18. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu
19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
20. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, nevyhovel. Náležite sa vysporiadal s námietkou premlčania ako aj námietkami žalobcu.
21. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval odvolací súd odvolacie námietky za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
22. Stranám sporu náhrady trov odvolacieho konania neboli priznané s poukazom na skutočnosť, že odvolateľ nebol úspešný a žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).