Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/49/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: Diners Club CS, s.r.o., IČO: 35 757 086, so sídlom Nám. Slobody 11, Bratislava, zastúpený JUDr. Júliusom Brichtom, advokátom, so sídlom Grösslingová 6-8, Bratislava, proti žalovaným: 1/ U. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX/XX, W., 2/ Z. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX/XX, W., zastúpená JUDr. Štefanom Lendvayom, Pohraničná 3, Komárno, o zaplatenie 3 319,01 eura s príslušenstvom o odvolaní žalovanej v druhom rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 24. júla 2017 č.k. 10C/246/2014-171, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v druhom rade v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v prvom a v druhom rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,01 eura spolu s úrokom vo výške 13,9% ročne zo sumy 2.000 eur od 24. 04. 2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2 000 eur od 24. 04. 2014 do zaplatenia, so zmluvnou pokutou vo výške 13,9% ročne zo sumy 68,35 eura od 24. 04. 2014 do 24. 07. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 68,35 eura od 24. 04. 2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej v prvom a v druhom rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% . 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalovaná v prvom rade dňa 03. 07. 2010 požiadala žalobcu o poskytnutie kreditnej karty s limitom 2 000 eur. Rovnakým dňom žalovaná v prvom rade podpísala obchodné podmienky pre používanie revolvingových kreditných kariet Diners Club. Dňa 09. 09. 2010 žalovaná v druhom rade podpísala ručiteľské vyhlásenie, ktorým sa zaviazala, že uspokojí pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, ak dlžník, žalovaná v prvom rade, nesplní akékoľvek záväzky voči veriteľovi, ktoré mu vznikli alebo vzniknú z právneho vzťahu založeného vydaním kreditnej karty Diners Club White vystavenej na meno žalovanej v prvom rade. Dňa 31. 07. 2010 žalobca vystavil potvrdenie o prijatí žiadosti o vydanie kreditnej karty Diners Club White s limitom na kartu 2 500 eur a dňa 13. 09. 2010 ho poštou zaslal žalovanej v prvom rade. Žalovaná v prvom rade z kreditnej karty vyčerpala v októbri 2010 sumu 1 631,72 eura, v novembri 2010 sumu 813,57 eura a v decembri 2010 sumu 175,39 eura, pričom vrátených bolo spolu 870 eur a to dňa 30. 12. 2010 suma 70 eur a dňa 02. 05. 2011 suma 800 eur. Listom zo dňa 10. 02. 2014 žalobca vypovedal zmluvný vzťah z dôvodu neuhrádzania dlžnej sumy v stanovenej výške a v zmluvne určenom termíne. Keďže žalovaná v prvom rade dlžnú sumu neuhradila, domáha sa žalobca na súde jej zaplatenia spoločne a nerozdielne žalovanou v prvom rade ako dlžníčkou a žalovanou v druhom rade, ako ručiteľkou.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502, § 504, § 303, § 397, § 391 Obchodného zákonníka (zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), ďalej ustanoveniami § 43a ods. 1, § 43c os. 1, ods. 2, § 44 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 101 ods. 6 zákona číslo 492/2009 Z.z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o platobných službách“). 1.3. Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade došlo k platnému uzavretiu zmluvy o vydanie kreditnej karty. Žalovaná v prvom rade svojou žiadosťou o vydanie kreditnej karty, urobila právny úkon smerujúci k uzavretiu zmluvy, teda návrh spĺňajúci všetky atribúty perfektného návrhu v zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca tento návrh prijal potvrdením o prijatí žiadosti zo dňa 31. 07. 2010. Ručiteľským vyhlásením žalovanej v druhom rade zo dňa 09. 09. 2010 sa žalovaná v druhom rade zaviazala, že uspokojí pohľadávky žalobcu voči žalovanej v prvom rade v prípade, ak žalovaná v prvom rade nesplní akékoľvek záväzky voči žalobcovi, ktoré jej vznikli alebo vzniknú z právneho vzťahu založeného žiadosťou o vydanie kreditných kariet Diners Club alebo v súvislosti s ňou. Toto ručiteľské vyhlásenie súd prvej inštancie vyhodnotil, napriek tvrdeniu žalovanej v druhom rade o jeho neplatnosti, pre neurčitosť, za platné, keďže je dostatočne jasné, zrozumiteľné a určité, jednoznačne z neho vyplýva, ktorý záväzok má byť v prípade jeho nesplnenia žalovanou v prvom rade, zabezpečený ručením. Na základe uzavretej zmluvy o vydanie kreditnej karty žalobca zaslal žalovanej v prvom rade kreditnú kartu, ktorú žalovaná využívala, čerpala z nej finančné prostriedky spolu vo výške 2 620,68 eura. Žalovaná však nedodržala dohodnutú platobnú disciplínu, so splácaním finančných prostriedkov sa dostala do omeškania. Na úhradu záväzku vzniknutého z kreditnej karty žalovaná uhradila spolu 870 eur. 1.4. K námietke žalovanej v druhom rade, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy nemal povolenie na vykonávanie bankovej činnosti, súd prvej inštancie uviedol, že povolenie na poskytovanie platobných služieb bolo udelené rozhodnutím číslo ODB-16129-6/2010 zo dňa 14. 03. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. 03. 2011, súd prvej inštancie uviedol, že z výpisu z obchodného registra však nepochybne vyplýva aj to, že žalobca bol už od 02. 12. 2003 oprávnený vykonávať činnosť poskytovanie úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, preto súd námietku žalovanej v druhom rade, že žalobca v období uzatvorenia zmluvy nebol oprávnený poskytovať úvery, nepovažoval za dôvodnú. 1.5. Následne sa súd zaoberal skúmaním charakteru uzavretej zmluvy. Žalovaná v prvom rade uviedla, že zmluvu uzavrela z dôvodu, že na začiatku podnikania mali so žalovanou v druhom rade finančné ťažkosti, preto sa dohodli, že si vyberú platobnú kartu. Zároveň sa dohodli, že úverovú kartu budú používať spoločne a výlučne na účely podnikania. Z tohto tvrdenia žalovanej v prvom rade, ktoré žalovaná v druhom rade žiadnym spôsobom nepoprela, súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade bola uzavretá zmluva, ktorá nespĺňa atribúty spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalovaná v prvom rade pri jej uzatváraní konala v rámci svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti. Pri posudzovaní spotrebiteľského, resp. nespotrebiteľského charakteru uzavretej zmluvy, je rozhodujúci práve účel úveru. V danej veci žalovaná v prvom rade potvrdila (a žalovaná v druhom rade nerozporovala), jednoznačný nespotrebiteľský charakter úveru, keď finančné prostriedky poskytnuté úverom boli účelovo určené na jej podnikanie. Z uvedeného mal súd preukázaný nespotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy, preto súd na daný právny vzťah nemohol aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa ani zákon o spotrebiteľských úveroch či zákon o ochrane spotrebiteľa a právny vzťah posúdil výlučne podľa Obchodného zákonníka. 1.6. Ďalej konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade bola platne uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej bola žalovanej v prvom rade poskytnutá kreditná karta s úverovým limitom 2 500 eur. Žalovaná v prvom rade vyčerpala sumu 2 620,68 eura, pričom dvomi úhradami žalobcovi vrátila sumu 870 eur. Keďže žalovaná v prvom rade sa s úhradami dostala do omeškania, vznikla jej povinnosť zaplatiť aj sankčný poplatok pozostávajúci z úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, ako aj poplatky za upomienky a výzvu na zmier, ktorých zaslanie žalovanej v prvom rade žalobca preukázal poštovými podacími hárkami. Samotná výška uplatnenej pohľadávky bola dostatočne preukázaná listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, pričom ju nerozporovali ani jedna zo žalovaných, naopak žalovaná v prvom rade na pojednávaní dňa 25. 04. 2016 uviedla, že žalovanú pohľadávku uznáva. Keďže žalovaná v prvom rade pohľadávku žalobcu neuhradila, žalovanej v druhom rade, ako ručiteľke, vznikla na základe jej ručiteľského vyhlásenia povinnosť uspokojiť pohľadávku žalobcu voči žalovanej v prvom rade. 1.7. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou premlčania, vznesenou žalovanou v druhom rade. Konštatoval, že vzhľadom na posúdenie právneho vzťahu uzavretého medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade, ako vzťahu obchodnoprávneho, je premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, štyri roky a podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo

uplatniť na súde. Žalovaná v prvom rade prvý výber z karty uskutočnila v októbri 2010, žaloba bola podaná na súd dňa 03. 06. 2014, z čoho je zrejmé, že v danom prípade žalobcom uplatňovaný nárok nie je premlčaný. 1.8. Súd prvej inštancie žalobu považoval za dôvodnú v plnom rozsahu, preto žalovanú v prvom a v druhom rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,01 eura. Dôvodné boli aj žalobcom uplatňované zmluvné úroky, keďže tieto boli platne dohodnuté v zmluve. K povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu uviedol, že zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút, ktorý má primárne slúžiť na to, aby dlžník plnil. V danom prípade, nakoľko dlžník neplnil riadne a včas, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a to vo výške, ktorá bola písomne medzi stranami dohodnutá. Pretože sa žalovaná s týmto peňažným plnením dostala do omeškania, súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keďže bol uplatnený v súlade s Nariadením Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie“). Žalovanú v prvom rade, ako dlžníčku a žalovanú v druhom rade, ako ručiteľku, zaviazal splniť uloženú povinnosť tak, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej. 1.9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal voči žalovanej v prvom a v druhom rad náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním iba žalovaná v druhom rade. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. 2.1. Vytýka súdu prvej inštancie, že bol povinný vykonať dôkaz, ktorým by sa presvedčil, či pred poskytnutím úveru formou vydania kreditnej akty, mal povolenie alebo oprávnenie na poskytovanie platobných služieb. 2.2. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď predmetný úver vyhodnotil podľa Obchodného zákonníka a nie ako spotrebiteľský. Žalovaná v prvom rade vystupovala vo vzťahu k žalobcovi ako fyzická osoba a preto sa úver musí považovať za spotrebný. Z toho sa tiež odvíja i posúdenie otázky premlčania, teda či uplatniť trojročnú premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka, alebo štvorročnú podľa Obchodného zákonníka. 2.3. Uviedla, že po tom, ako bolo zrušené predchádzajúce zamietajúce rozhodnutie odvolacím súdom, viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu o tom, že účastníci konania si dohodli použitie celého Obchodného zákonníka na všetky oblasti ich vzťahu, považuje názor odvolacieho súdu za nesprávny. Ďalej v odvolaní uvádza zmätočné údaje o mimoriadnom dovolaní, o zmluve o pripojení, ktorá je charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je výslovne ako spotrebiteľská zmluva upravená. Dodal, že Najvyšší súd SR poukazuje na to, že zmluva uzavretá účastníkmi konania dňa 03. 02. 2003, ktorej súčasťou boli aj všeobecné podmienky, spĺňa znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, platného a účinného v čase jej uzavretia. Za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj podmienku uvádzanú vo všeobecných podmienkach o uplatnení Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k premlčaniu. 2.4. Žiada zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu zamietnuť. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v druhom rade uviedol, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal v odôvodnení so skutočnosťou, či v rozhodnom čase žalobca bol alebo nebol oprávnený poskytovať platobné služby. Poukázal na ustanovenie § 101 ods. 8 zákona číslo 492/2009 Z.z. o platobných službách, podľa ktorého právnická osoba, ktorá začala vykonávať pred 25. 12. 2007 a vykonáva činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie podľa tohto zákona, môže na území Slovenskej republiky tieto činnosti vykonávať bez povolenia udeleného podľa § 64 ods. 1 do 30. apríla 2011, pričom výkon týchto činností sa dovtedy spravuje právnymi predpismi účinný do 30. 11. 2009. Žalobca, podľa výpisu z obchodného registra, poskytuje činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie už od roku 1998, mal zapísaný a vykonával predmet činnosti - vydávanie a správa nebankových platobných kariet a vykonávanie obchodný transakcií z použitia platobných kariet. Nie sú teda žiadne pochybnosti o existencii oprávnenia žalovaného na poskytnutie predmetného úveru. Dodal, že medzi stranami nebolo sporné, že predmetný úver mal od začiatku slúžiť výlučne na podnikateľské účely žalovaných. Dal do pozornosti relevantnú časť komentára k ustanoveniu § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

3.1. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Žalovaná v druhom rade k vyjadreniu žalobcu poukázal a na ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka definíciu civilnoprávnej úžery, na teóriu o neprijateľných zmluvných podmienkach, citovaných z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 11. 2012 sp.zn. 18Co 109/2011, avšak bez uvedenia dopadu na prejednávanú vec. Ďalej citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 16. 01. 2013 sp.z. 6MCdo 9/2012, rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. 09. 2013 sp. zn. 3Co/151/2013 a žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 5. Žalobca v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v druhom rade iba opätovne poukázal na skutočnosť, že podnikateľský účel právneho úkonu medzi stranami nebol sporný. Dodal, že odvolacia replika žalovanej v druhom rade je náhodná citácia z textov rozhodnutí súdov, ktorá je bez ich konkrétneho vztiahnutia na danú vec všeobecná v takej miere, že sa k nej nie je možné relevantne vyjadriť, majúc na zreteli aj zásadu hospodárnosti konania. 6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovanej v druhom rade podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom týchto odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 , skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v druhom rade nie je dôvodné a opodstatnené. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil. 5. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 3 319,01 eura od žalovanej v prvom rade z titulu dlžníčky a od žalovanej v druhom rade z titulu ručiteľky z titulu nezaplateného nájomného. 7.1. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, posúdiac predmetnú zmluvu o úvere, vydaní kreditnej karty, na základe ktorej žalovaná v prvom rade čerpala finančné prostriedky žalobcu a ktoré nevrátila v celom rozsahu, ako zmluvu nie spotrebiteľskú, ale zmluvu uzavretú so žalovanou v prvom rade, ako podnikateľským subjektom. 7.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalovaná v druhom rade, podajúc nie celkom jasné a zrozumiteľné odvolanie, v ktorom však namietala, že predmetná zmluva mala byť posudzovaná ako spotrebiteľská zmluva a spotrebiteľský úver a mala byť akceptovaná jej námietka premlčania. 8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovanou v druhom rade, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej v druhom rade podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne, tak po právnej, ako aj skutkovej stránke, odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. 9. Ustanovením § 387 je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 10. V danej veci bolo nesporne preukázané, že medzi žalovanou v prvom rade a žalobcom bola uzavretá zmluva, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej kreditnú kartu s finančnou čiastkou. Žalovaná v prvom rade jednoznačne potvrdila, že so žalovanou v druhom rade spoločne podnikali, na začiatku podnikania mali finančné ťažkosti s uhrádzaním nájomné, preto sa dohodli, že si vyberú platobnú kartu. Žalovaná v druhom rade podpísala zmluvu ako ručiteľka. Vzhľadom na vyjadrenie žalovanej v prvom rade, ktorá nespochybnila skutočnosť, že predmetný úver si zobrala ona ako dlžníčka na účely podnikania (platenie nájomného) a žalovaná v druhom rade ako ručiteľka za tento úver ručila, bolo správne rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že predmetný úver nie je možné vyhodnotiť ako úver spotrebiteľský, z ktorého dôvodu nie je možná aplikácia ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Správne preto súd prvej inštancie predmetný vzťah podriadil pod ustanovenia Obchodného zákonníka a taktiež sa správne vyporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej v druhom rade. 10.1.Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, odvolanie žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodné a účelové a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 11. Odvolací súd je povinný podľa § 387 ods. 3 v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 12. Odvolateľka, žalovaná v druhom rade, v podanom odvolaní namieta predovšetkým skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v tom smere, či žalobca mal oprávnenie na poskytovanie takýchto služieb. Odvolací súd námietku žalovanej v druhom rade vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú, nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne odôvodnil a touto námietkou žalovanej v druhom rade sa zaoberal. Odvolací súd sa s odôvodnením súdom prvej inštancie v tejto časti v plnom rozsahu stotožnil, navyše poukazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej v druhom rade, v ktorom poukazuje na ustanovenie § 101 ods. 8 zákona číslo 492/2009 Z.z. o platobných službách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ustanovenia právnická osoba, ktorá začala vykonávať pred 25. 12. 2007 a vykonáva činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie podľa tohto zákona, môže na území Slovenskej republiky tieto činnosti vykonávať bez povolenia udeleného podľa § 64 ods. 1 do 30. apríla 2011, pričom výkon týchto činností sa dovtedy spravuje právnymi predpismi účinný do 30. 11. 2009. Žalobca, podľa výpisu z obchodného registra, poskytuje činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie už od roku 1998, mal zapísaný a vykonával predmet činnosti - vydávanie a správa nebankových platobných kariet a vykonávanie obchodný transakcií z použitia platobných kariet. Nie sú teda žiadne pochybnosti o existencii oprávnenia žalovaného na poskytnutie predmetného úveru. Odvolací súd sa s týmto vysvetlením žalobcu stotožnil a poukazujúc na citovanú právnu úpravu vyhodnotil námietku odvolateľky, ako neopodstatnenú a účelovú. 12.1. Ďalej odvolanie žalovanej obsahuje zmätočné a nepravdivé vyjadrenia, napr. že bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo nie je pravdivé tvrdenie. V danej veci napadnutý rozsudok je prvým meritórnym rozhodnutím vo veci samej a odvolacím súdom zrušený nebol. Ďalej hovorí o závere mimoriadneho dovolateľa, ako aj o zmluve o pripojení, ktoré skutočnosti nesúvisia s danou vecou. 12.2. Žalovaná v druhom rade v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu iba cituje rozhodnutie súdov Slovenskej republiky, bez ich konkrétnej konkretizácie a aplikácie na danú vec, preto odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, čo tým mienila odvolateľka konštatovať a namietať. 13. Záverom odvolací súd iba dodáva, že žalovaná v druhom rade v podanom odvolaní, ani v priebehu konania, svoj ručiteľský záväzok nenamietala, skutočnosti tvrdené žalobcom, nespochybnila. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, predovšetkým na dôvody uvádzané odvolateľkou v podanom odvolaní, odvolací súd ich vyhodnotil ako neopodstatnené a účelové a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanej v druhom rade. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 .