Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10To/37/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.09.2018, v trestnej veci proti obžalovanému U. N. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/22/2015 zo dňa 01.02.2017, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný U. N. podľa § 285 písm. c/ Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešove, pre skutok kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 18.08.2014 v čase okolo 14.15 hod. v parku na ul. Volgogradskej v Prešove za objektom Základnej školy Mukačevská prepadol P.. P. S. z Prešova tak, že tejto počas chôdze zozadu začal jemne ťahať kabelku, ktorú mala prevesenú cez ľavé plece a keď sa chcela otočiť, kopol ju do chrbta, na čo spadla na zem, kde ju udrel do ľavého ramena, následne sa jej snažil vytrhnúť kabelku, ktorú mala v tom čase už prevesenú na ľavom predlaktí, kde po krátkom preťahovaní sa kabelkou od útoku upustil, keďže poškodená okolo seba kopala nohami, začala kričať o pomoc a z kabelky jej na chodník vypadol mobilný telefón. Po tomto zo zeme zodvihol topánku poškodenej, ktorá sa jej medzitým vyzula, hodil ju do nej a z miesta ušiel. Poškodením kabelky bola P.. P. S. spôsobená škoda vo výške 15,- eur a v dôsledku útoku jej boli spôsobené pomliaždenie záhlavnej oblasti hlavy, ľavého pleca, ľavého ramena, driekovej oblasti vľavo a panvy vľavo s dobou liečenia 14 - 16 dní,

pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku odkázal poškodenú P.. P. S., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F., Q. č. XX, so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal okresný prokurátor písomne odôvodnené odvolanie v neprospech obžalovaného. Z jeho dôvodov vyplýva, že súd nesprávne vyhodnotil výpoveď poškodenej P.. P. S., v ktorej jednoznačne popísala útočníka. Rovnako rekogníciu vykonanú v prípravnom konaní, ako aj konfrontáciu na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2015, vyhodnotil súd prvého stupňa ako omyl na strane poškodenej, lebo poškodená následkom stresu a rozrušenia, ktorý prežila v dôsledku útoku páchateľa nesprávne identifikovala obžalovaného. Tomuto chybnému záveru súdu odporuje vykonaná konfrontácia v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní už označeného dňa, kde poškodená tvárou v tvár obvinenému zotrvala na svojej výpovedi. Vierohodnosť výpovede poškodenej P.. P. S. nebola v rámci celého konania ničím napadnutá. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že vykonaná rekognícia v prípravnom konaní nebola vykonaná v súlade s § 126 ods. 1 Tr. poriadku. Podľa názoru prokuratúry osoby figurantov neboli v zjavnom nepomere k opisu páchateľa

a v minimálnom rozsahu spĺňali požiadavku na zákonnosť procesného úkonu. Podľa nášho názoru súd nesprávne vyhodnotil tento dôkaz ako nezákonný. Rovnako sa nestotožnil so záverom súdu, že obžalovaný mal v čase spáchania skutku byť po celý čas na stavbe „po ruke“ ostatným pracovníkom. Svedok P. Q. vo výpovedi uviedol, že U. N. ml. mu v predmetný deň robil pomocníka. To znamenalo, že keď niečo potreboval, tak na neho zakričal, aby to obžalovaný priniesol. To sa stalo podľa vyjadrenia svedka 3 alebo 4-krát za predmetnú zmenu. Súd nesprávne vyhodnotil tvrdenie svedka, pričom argumentoval, že obžalovaný aj vzhľadom na svoj intelektuálny potenciál nemohol naplánovať skutok za súčasného preukázania alibi tým, že v čase skutku bol na stavbe. S poukazom na zistené skutočnosti bola pracovná zmena v deň napadnutia poškodenej od 8.00 hod do 19.00 hod., teda obžalovaný mohol predmetný skutok realizovať tak, že len náhodou nebola odhalená jeho neprítomnosť na stavbe. Frekvencia jeho pracovnej činnosti vo vzťahu k svedkovi P. Q. pri jeho jedenásť hodinovej zmene umožňovala vzdialenie sa zo stavby bez povšimnutia. Rovnako z výpovede otca obžalovaného U. N. st. nevyplynula nepochybná stála prítomnosť obžalovaného na pracovisku. Skutočnosti uvádzané súdom o časovej a priestorovej možnosti realizácie skutku obžalovaným sú tak vyvrátené. Skutočnosti uvádzané v odôvodnení rozsudku ohľadne neopoznania páchateľa poškodenou G. F. v inej trestnej veci pokladá za bezvýznamné vo vzťahu k predmetnej veci. Záver súdu o tom, že vo veci išlo o rovnakého páchateľa nie je dostatočne podložený. Pochybnosti súdu uvedené v odôvodnení rozsudku o vine obžalovaného nie sú podľa názoru prokuratúry dostatočné na to, aby umožňovali použitie zásady in dubio pro reo / v pochybnostiach v prospech obžalovaného/ a obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku oslobodiť, pretože skutok nespáchal obžalovaný. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Prešove po preskúmaní trestného spisu a ním uvádzaných skutočností zrušil oslobodzujúci výrok rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/22/2015 z 01.02.2017 a vec vrátil tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupov konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci, súd prvého stupňa rozhodoval v poradí už druhým rozsudkom v tomto konaní, nakoľko v poradí prvý rozsudok zo dňa 09.09.2015 sp. zn. 41T/22/2015 bol uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.12.2015 sp. zn. 9To/46/2015 zrušený a vrátený okresnému súdu, aby vec znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku (v poradí druhého), ako aj konania mu predchádzajúceho, krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd v predmetnej veci po doplnení krajským súdom nariadeného dokazovania, pri opätovnom hodnotení vykonaných dôkazov a zachovaní možnosti pre strany v konaní obsah dokazovania doplniť - postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Po uvedenom postupe krajský súd zistil, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané, pričom uviedol aj ako dôkazy vyhodnotil, akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru prezentovanému vo výroku svojho rozhodnutia.

Proti rozsahu dokazovania nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní a považuje ho za dostačujúce. Nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil.

Aj keď ani krajský súd nesúhlasí so všetkými závermi, ktoré podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku viedli prvostupňový súd k oslobodzujúcemu rozsudku, tak súčasne má zato, že v predmetnej veci súd prvého stupňa dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. poriadku a dospel k vecne správnemu záveru, že skutok popísaný v obžalobnom návrhu sa síce stal a tento je trestným činom, avšak nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

V predmetnej veci, ako je zrejmé z obsahu spisového materiálu, boli produkované dôkazy, ktoré vytvárajú dve skupiny proti sebe stojacich dôkazov, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia riadne vyhodnotil.

Prvú skupinu tvoria dôkazy, ktoré podporujú tvrdenia obžalovaného, ktorý od úvodu vyšetrovania poprel, aby sa skutku dopustil. V rámci svojej obrany, pričom sa po celý čas obhajoval sám, uvádzal tie isté skutočnosti, nemenil ich, nedopĺňal, neprispôsoboval obsahu vykonaného dokazovania v jeho jednotlivých štádiách. Plne spolupracoval s orgánmi činným v trestnom konaní, na ich výzvu poskytol potrebnú súčinnosť pre vykonanie, či už daktyloskopického alebo biologického skúmania (DNA), pričom vyhodnotenia výsledkov z neho plynúcich sa domáhal aj na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2015. Uvedené len dopĺňa skutočnosť, že podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, v rámci výsluchu nesúhlasil s uzatvorením zmieru či podmienečným zastavením trestného stíhania, po ukončení vyšetrovania a oboznámení sa s jeho výsledkami ešte pred podaním obžaloby, resp. na hlavnom pojednávaní po jej prednesení odmietol výzvu prokurátora na uzatvorenie dohody o vine a treste a napokon na samotnom hlavnom pojednávaní, ako už bolo konštatované, aktívne odmietal akúkoľvek zodpovednosť za spáchanie tohto skutku.

Spôsobu správania sa obžalovaného počas trestného konania zodpovedá aj obsah jeho obrany, kde tvrdil, že skutku sa nemohol dopustiť preto, lebo v čase jeho spáchania pracoval na rekonštrukcii bytového domu s otcom U. N. st. a ďalším pracovníkom P. Q..

Na tieto jeho tvrdenia logicky nadväzujú a ich obsah nespochybňujú (ani navzájom medzi sebou) výpovede svedkov - jeho otca U. N. st., svedka U. X. a P. Q., včítane svedkov T. a N. N. (matky a sestry obžalovaného), z ktorých plynie kde sa obžalovaný v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku nachádzal a čo v tom čase robil, čo mal oblečené, obuté, keď pracoval na stavbách, kde chodieval s otcom obedovať tak, ako to zákonu zodpovedajúcim spôsobom v odôvodnení rozsudku vyhodnotil aj súd prvého stupňa.

Dôkazom o vzájomnej zhode výpovedí menovaných je napríklad aj skutočnosť, že otec obžalovaného U. N. st. si na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2015 spomenul, že v jeden deň, keď spoločne (s obžalovaným) rozoberali lešenie pri bytovom dome sa poobede (obedovali doma) už do práce sa nevrátili, a to z toho dôvodu, že bolo zlé počasie, čo vo svojej výpovedi (nezávisle od neho) potvrdil aj obžalovaný. Uvedené tvrdenie potom zodpovedá aj listinným dôkazom, a to správe Slovenského hydrometeorologického ústavu na č.l. 108, z ktorého je zrejmé, že dňa 17.08.2014 poobede, teda deň predchádzajúci, kedy sa mal skutok stať, boli poveternostné podmienky (zamračené, oblačno, pršalo) také, aké opísal menovaný svedok.

Naproti týmto dôkazom boli produkované dôkazy a to výpoveď svedkyne poškodenej P. S., jej konfrontácia s obžalovaným v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, včítane rekognície, a samozrejme aj závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie súdnou znalkyňou F.. O. F., ktoré mali podľa obžalobného návrhu obž. U. N. usviedčať zo spáchania posudzovaného skutku.

Najsamprv je potrebné uviesť, že na rozdiel od tvrdenia súdu prvého stupňa (poškodená sa mýli, ak za páchateľa označila obžalovaného), že pri hodnotení výpovede poškodenej P.. P. S. krajský súd nemôže spochybňovať presvedčenie poškodenej o tom, že podľa nej bol páchateľom lúpežného prepadnutia obžalovaný U. N.. Napokon sama poškodená na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.05.2015 zrozumiteľne uviedla, že sa jej javí, že útočníkom bol obžalovaný, avšak na 100 % to nevie. V opačnom prípade, ak by tomu nebolo, musel by mať obžalovaný dvojníka.

V tejto súvislosti je podľa krajského súdu potrebné uviesť, že pri hodnotení všetkých dôkazov, svedčiacich v prospech resp. v neprospech obžalovaného ktoré boli produkované, je povinnosťou súdu tieto posudzovať komplexne po ich všestrannom a logickom posúdení vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím k všetkým okolnostiam prípadu.

Preto podľa krajského súdu pri hodnotení dôkazného významu výpovedí poškodenej a výsledkov rekognície je potrebné prihliadať jednak na okolnosti, za ktorých poškodená mohla vnímať a pozorovať tvár obžalovaného, jeho postavu, oblečenie a jednak na to, za akých okolností bola samotná rekognícia vykonaná.

Poškodená vo svojej výpovedi potvrdila, že postavu, tvár, oblečenie páchateľa, mohla vnímať len počas jej napadnutia páchateľom, kde jeho priebeh popísala tak, že potom, čo do nej zozadu kopol, spadla

na zem, na to dostala úder do ramena, potom sa aktívne bránila, naťahovali sa o kabelku, vypadol jej mobil, ktorý sa rozletel a v tomto momente sa mali na chvíľu stretnúť ich pohľady, kedy aj páchateľ pustil kabelku, pričom ešte do nej hodil topánku, ktorá sa jej medzitým vyzula.

Po uvedenej udalosti, ako sama poškodená vypovedala, bola silno rozrušená, čo malo za následok návštevu ošetrujúceho lekára a keďže nechcela kvôli tejto skutočnosti byť práceneschopná, tak z tohto dôvodu dokonca čerpala dva týždne dovolenku.

Z uvedeného je možné uzavrieť, že vo vzťahu k poškodenej išlo o silný traumatizujúci zážitok, kde zvyčajne v takýchto prípadoch takéto psychické rozrušenie môže mať vplyv na dostatočné zachovanie pozorovacích schopností obete, čo sa logicky môže potom preniesť aj do schopností (obete) zapamätať si skutočnosti rozhodné presne tak, ako sa udiali vo vonkajšom svete.

Za týchto okolností mala potom poškodená bezprostredne po udalosti vypovedať na polícii a v rámci toho - mala opísať osobu páchateľa postavu, tvár, oblečenie (zjavne skoro zhodne ako svedkyňa F.) a na základe tejto jej výpovede boli potom za jej aktívnej asistencie vytvorené dve pravdepodobné podobizne páchateľa tzv. identikit páchateľa, najsamprv kreslený a potom aj v elektronickej podobe.

Tento identikit páchateľa bol potom posúdený v rámci znaleckého dokazovania znalcom P.. P. O. z odboru súdneho lekárstva, ktorý v rámci svojej pôsobnosti vykonal porovnanie jednak kresleného identikitu páchateľa, ako aj jeho elektronickej verzie s fotografiou obžalovaného z obdobia, kedy sa skutok stal, kde z jeho záverov pritom vyplynulo, že v prípade kresleného identikitu našiel zhodu s fotografiou obžalovaného na 43 % a vo vzťahu k identikitu vytvoreného prostredníctvom počítačovej grafiky len na 38 %.

Čo sa týka zistení, za akých okolností bola vykonaná samotná rekognícia, krajský súd najsamprv poukazuje na to, že rekognícia bola vykonaná po 17 dňoch od prepadnutia poškodenej, kde pri opoznaní osoby páchateľa bol poškodenej ukázaný obžalovaný medzi ďalšími troma osobami (figurantmi).

Tu je potrebné pripomenúť, že čím viac času uplynie od okamihu, kedy osoba, ktorá má opoznávať inú osobu, keď súčasne za uplynuté obdobie sa snaží osoba poškodená (obeť) spravidla negatívny (traumatizujúci) zážitok vytesniť z následného prežívania, tým sa dôkazná hodnota takého dôkazu spravidla dĺžkou uplynutému času priamo úmerne znižuje.

Uvedenému potom zodpovedá aj skutočnosť, že obžalovaná svoje presvedčenie, že obžalovaný je páchateľom tohto trestného činu, si predovšetkým zakladala na očiach páchateľa, v porovnaní s očami obžalovaného, ktoré sa jej mali vryť do mysle.

Tu je vo vzťahu k opisu osoby páchateľa z hľadiska jeho anatomicko-morfologických znakov potrebné uviesť, že poškodená pri svojom prvotnom opise tak, ako je zaznamenaný v zápisnici z prípravného konania zo dňa 18.08.2014 na č.l. 13-18, konkrétne na č.l. 18, uviedla, že na tvári si všimla jemné strnisko a súčasne páchateľ mal nenápadné obočie a taktiež nenápadné oči. Následne poškodená v rámci rekognície, a teda opoznania páchateľa už uviedla ako hlavný identifikačný znak vo vzťahu k páchateľovi a teda aj samotnému obžalovanému skutočnosť, že ho spoznala predovšetkým podľa očí, že mal také malé, ako má páchateľ a tiež podľa úškrnu, že pri prepadnutí mal podobný úškrn, ako tomu bolo aj v rámci rekognície.

Súčasne bolo zistené, že okrem opisu postavy (výšky) a výzoru páchateľa a jeho oblečenia, vo veci konajúci vyšetrovateľ mal ešte pre samotnou rekogníciou zjavne fyzicky už dispozícii aj osobu (síce len ako podozrivého) obžalovaného.

V tejto súvislosti je potom potrebné poukázať na to, že rekognícia ako kriminalistických úkon - znovuopoznanie osoby - je upravená v ust. § 126 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu.

Z pohľadu uvedeného je možné potom čiastočne súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní mali už vopred opis osoby páchateľa poškodenou (dokonca aj osobu

podozrivého) - mala to byť osoba nižšieho vzrastu, svetlej tváre, so svetlými kučeravými dlhšími vlasmi

- tak pri realizácii rekognície podľa fotodokumentácie z nej vyhotovenej, zjavne použili nevhodné osoby figurantov. Anatomicko-morfologické identifikačné znaky týchto osôb sú totiž v zjavnom nepomere k osobe obžalovaného, keďže ide o figurantov, ktorí sú viditeľne oveľa vyšší, dvaja mali dokonca tmavú farbu vlasov a preto samotný výzor a držanie tela, ich výška, ako aj rysy a črty tváre, nezodpovedali popisu páchateľa tak, ako bol pôvodne prezentovaný aj samotnou poškodenou.

Na druhej strane krajský súd nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že zistený nedostatok mal za následok, že takto získaný dôkaz rekogníciou je preto podľa neho nezákonným dôkazom a preto nebolo možné naňho prihliadnuť. Či bola osoba ukázaná medzi viacerými osobami podobného zovňajšku je totiž vecou hodnotenia dôkazov a ich schopnosti preukázať určitú skutočnosť.

V danom prípade je potrebné súhlasiť s prvostupňovým súdom v tom, že z hľadiska podobnosti osôb, aj vzhľadom na popis páchateľa poškodenou, boli figuranti zvolení nevhodne, a že preto tento dôkaz nie je spôsobilý sám osebe usvedčiť obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného, je možné v súhrne uzavrieť, opierajúc sa pritom o takto hodnotené výsledky rekognície (ich dôkaznú závažnosť) vykonanej s odstupom 17 dní, včítane zistenej percentuálnej zhody (nezhody) identikitu páchateľa a fotografiou obžalovaného, že v danom prípade existujú opodstatnené pochybnosti o stotožnení páchateľa tohto trestného činu podľa popisu a výpovede poškodenej.

Hodnotiac doposiaľ uvedené krajský súd konštatuje, že v danom prípade už niet dôkazov, ktoré by bolo možné v rámci dokazovania v tejto veci ešte vykonať a dokazovanie tak doplniť, čo ani prokurátor v odvolacích námietkach nežiadal.

A preto po takto vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov, podľa názoru krajského súdu, v danom prípade je možné uzavrieť, že nestačí len pravdepodobnosť, že skutok spáchal obžalovaný, ale naopak, musí ísť o reťaz do seba zapadajúcich dôkazov a z nich plynúcich skutočností, ktoré by jednotlivo, ale aj v súhrne bez rozumných pochybností viedli k záveru, že jediným možným páchateľom lúpežného prepadnutia poškodenej je obžalovaný, čo však v danom prípade nie je možné bez pochybností uzavrieť. Inak povedané, v danom prípade existuje aj pravdepodobnosť (pochybnosť), že páchateľom posudzovaného činu mohla byť aj iná osoba, rozdielna od osoby obžalovaného.

Neprehliadnuteľným faktom dopĺňajúcim už uvedené, je dôkaz - vyšetrovací spis ČVS: ORP - 875/1- VYS - PO - 2014, ktorý bol vykonaný na hlavnom pojednávaní, na ktorý odkazuje aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z jeho obsahu vyplýva, že v ten istý deň, cca 25 minút predtým na inom mieste na ul. Prostejovskej č. 97, cca 18 min pešo, od miesta kde bola prepadnutá pošk. M. S., prakticky totožným spôsobom bola lúpežne prepadnutá aj svedkyňa poškodená G. F.. Svedkyňa I. F. potom aj napriek tomu, že v rámci totožných úkonov vykonaných v ten istý deň, ako v prípade poškodenej P.. P. S., páchateľa skoro totožne popísala, tak súčasne v rámci rekognície, vykonanej v ten istý deň, ako pošk. M. S. obžalovaného neopoznala ako páchateľa napriek tomu, že táto bola vykonaná totožným spôsobom (s rovnakými chybami), ako v prípade poškodenej P.. P. S..

A napokon, pokiaľ by platilo tvrdenie prokurátora v rámci odvolacích námietok, že obžalovaný mal možnosť počas dňa nepozorovane odísť z práce, musel by obžalovaný vopred naplánovať a zvládnuť niekoľko na seba nadväzujúcich úkonov, a to všetko - ako to správne súd prvého stupňa aj hodnotil - z hľadiska časových a priestorových možností a jeho rozumovo vôľových schopností zistených znalkyňou z odboru klinickej psychológie F.. O. F., u obžalovaného nezodpovedá jeho štruktúre osobnosti a jej vlastnostiam.

V tejto súvislosti v prvom rade je treba poukázať na rozdielne oblečenie páchateľa skutku a obžalovaného, keďže minimálne podľa popisu poškodenej P. S. (včítane p. F.) mal byť zásadný rozdiel v nohaviciach a obutí, keďže páchateľ mal mať modré rifle a tenisky (bez uvedenia farby, či značky) a obžalovaný trval na tom, že v ten deň (tak, ako vždy) mal v práci oblečené biele montérkové nohavice na traky a tričko, so šiltovkou na hlave (ktorej farba opäť nezodpovedala popisu poškodenej) a kanady na nohách, resp. niekedy aj botasky, čo zase mali potvrdiť U., T. a N. N..

Potom vychádzajúc z výpovedí jeho otca U. N. st. a svedka P. Q., v uvedený deň by obžalovaný musel po tom, čo sa vrátili z domu z obedu na ul. Tomášikova č. 56, čo potvrdila matka T. N., odísť zo stavby na ul. Prostějovskej č. 41, domov sa prezliecť, čo je vzdialenosť chôdzou, cca 5 - 7 minút na ul. Tomášikovu č. 56, a premiestniť sa z domu na miesto, kde malo dôjsť k prepadnutiu na Volgogradskej č. 70-86, ktoré je vzdialené cca 22 minút (rýchlej) chôdze, pokúsiť sa násilne okradnúť poškodenú M. S., ujsť podľa poškodenej smerom ku kostolu na Námestí Kráľovnej pokoja, čo je opačným smerom ako býva, resp. vykonával práce, a potom sa opäť vrátiť domov (22 min), prezliecť sa a vrátiť sa do práce (5-7 min.), celkovo teda cca 1 hodinu, a to všetko s vedomím, že zo stavby sa nemôže vzďaľovať, lebo otcovi, tak aj Q., mal byť (a podľa ich vyjadrení aj bol), vždy po ruke, keď to potrebovali, bez toho, aby si to niekto všimol.

Z pohľadu uvedeného je potom potrebné pripomenúť, že podľa záverov znalkyne F.. O. F. a jej doplňujúcej výpovede je zrejmé, že sama spochybnila, aby obžalovaný, pri jeho mentálnej výbave bol schopný niečo podobné vopred naplánovať - on nie je typ človeka, ktorý by si plánoval veci, skôr koná spontánne, náhodilo.

Za danej dôkaznej situácie bez možnosti dokazovanie doplniť a za existencie tak vážnych pochybností o osobe páchateľa, za použitia zásady in dubio pro reo (v pochybnosti v prospech obžalovaného), má krajský súd za to, že v danom prípade sú splnené podmienky pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby pre dôvod podľa § 285 písm. c/ Tr. poriadku, a teda, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný tak, ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa.

Na záver krajský súd považuje za potrebné podotknúť, že aj keby sám pri preskúmavaní veci dospel pri hodnotení dôkazov k inému záveru, než súd prvého stupňa, teda pokiaľ by mal za to, že vykonané dôkazy je potrebné hodnotiť ináč, čoho sa vlastne aj odvolateľ podaným odvolaním domáhal, nemohol by dávať prvostupňovému súdu záväzné pokyny k tomu, ako má vykonané dôkazy hodnotiť. Súd prvého stupňa totiž pri hodnotení dôkazov, ako už to bolo aj vyššie uvedené, postupoval v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení okolností prípadu jednotlivo aj v súhrne a vzhľadom na uvedené logicky odôvodnil, prečo takýmto spôsobom dôkazy vyhodnotil. Uvedené hodnotenie sa nevymyká pravidlám logiky, nie je možné mu vytknúť chyby a krajský súd by nemohol prvostupňovému súdu uložiť pokyn, že tie ktoré dôkazy má prvostupňový súd vyhodnotiť iným spôsobom. Za takejto situácie odvolanie prokurátora nie je možné považovať za dôvodné, preto ho krajský súd podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.