Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/102/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený splnomocnencom Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, C., zastúpený splnomocnencom L.I.B. legal s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 47 237 546, 2/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R. XX/XXX, C., a 3/ I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XA, I. T. D., zastúpený JUDr. Branislavom Jurgom, advokát, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 7.494,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného Piešťany zo dňa 6. mája 2016, č.k. 4C/61/2008-290, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/, 3/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, tretím výrokom žalovanému 2/ nepriznal náhradu trov konania a štvrtým výrokom žalovanému 3/ priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 79 ods. 1, § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, § 524, § 526 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 7 veta prvá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a vecne tým, že zo zmluvy o úvere a stavebnom úvere č. 1371554 4 02 zo dňa 29.06.1999 a zo žiadosti o poskytnutie medziúveru zo dňa 04.06.1999 súd prvej inštancie zistil, že na ich základe Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. (ďalej len PSS) sa zaviazala poskytnúť medziúver v sume 600 000,- Sk (=19.916,35 eur), za podmienok uvedených v zmluve, a to dlžníkovi I. C.; ako ručiteľ je v uvedenej zmluve uvedený F. C. (t. j. brat I. C. a žalovaný v 2. rade) s tým, že finančné prostriedky budú (a aj boli) poukázané na účet žalovaného v 1. rade, vedený v G. G. a.s., pobočka C.. Z odstúpenia od zmluvy, zo dňa 09.11.1999, adresovaného M. C. súd prvej inštancie zistil, že PSS odstúpila od zmluvy o úvere a stavebnom úvere č. 1371554 4 02 zo dňa 29.06.1999, poskytnutého v sume 600 000,- Sk z dôvodu poskytnutia nepravdivých údajov na poskytnutie úveru a vyzvala M. C. na vrátenie poskytnutého úveru. Ako je už zhora uvedené (a účastníkmi to nebolo rozporované), M. C. s PSS žiadnu zmluvu neuzatvoril, takže nebolo možné od neuzatvorenej zmluvy odstúpiť. Z oznámenia o odstúpení od zmluvy zo dňa 09.11.1999, adresovaného F. C. (žalovanému v 2. rade) ako "ručiteľovi" súd prvej inštancie zistil, že PSS menovanému oznámila odstúpenie od zmluvy o úvere a stavebnom úvere č. 1371554 4 02 zo dňa 29.06.1999 a upozornila ho, že v prípade nevrátenia dlhu dlžníkom (M. C.), bude poskytnutú sumu úveru vymáhať od neho ako ručiteľa. Z listu M. C. zo dňa 19.11.1999 súd prvej inštancie zistil, že menovaný oznámil PSS, že žiadne stavebné sporenie si nikdy nezakladal a žiadny úver mu PSS neposkytla. Uviedol, že svoje údaje poskytol bratovi Z. C., ktorému mal ručiť za úver a to

podľa požiadaviek jemu neznámeho p. H. (žalovaného v 3. rade). Zo znaleckého posudku č. 29/2000, podaného znalcom D. M. súd prvej inštancie zistil, že podpis "C." na predmetnej zmluve nie je podpisom I. C.. Z Notárskej zápisnice N 27/2005, Nz 3009/2005, NCRIs 3061/2005 zo dňa 24.01.2005 o postúpení pohľadávok súd prvej inštancie zistil, že PSS (ako postupca) postúpila žalobcovi (ako postupníkovi) pohľadávky (v celkovom počte 162 ks) voči klientom (dlžníkom) PSS, uvedených v prílohe č. 1A, 1B a 1C tejto zmluvy. Podľa čl. I. bod 2 NZ, pohľadávky spĺňajú predpoklady pre postúpenie pohľadávok uvedené v ustanovení § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V predloženom výňatku prílohy č. 1 A) pohľadávky zabezpečené ručiteľom, je pod por. č. 3 uvedené č. úveru 1371554402 a dlžník I. C., bytom A. R. XX/XXX, C.. Súd prvej inštancie sa musel v prvom rade vyporiadať s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Ako je už zhora uvedené, žalobca v konaní (a ani podaním došlým súdu dňa 05.05.2016) nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky žalobcovi PSS (ako banka) dodržala ust. § 92 ods. 7 veta prvá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej aj "ZoB"); žalobca argumentoval, že cit. zákonné ustanovenie nie je možné aplikovať v súdenej veci. Z dikcie ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB v znení účinnom ku dňu 24.01.2005 je zrejmé, že banka môže písomnou zmluvou postúpiť pohľadávku, ktorú má voči svojmu klientovi len vtedy, ak napriek písomnej výzve banky je jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke; z uvedeného vyplýva (arg. a contrario), že pokiaľ nie sú splnené podmienky uvedené v cit. zákonnom ustanovení, banka svoju pohľadávku platne postúpiť nemôže. Ďalej je potrebné uviesť, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB teda môže byť iba splatná (tzv. "dospelá") pohľadávka (alebo jej časť), za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy až po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré kumulatívne musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Tu je potrebné pripomenúť, že účastníci zmluvy o postúpení pohľadávok, spísanej formou NZ dňa 24.01.2005 si boli vedomí, že pri postúpení pohľadávok musia byť dodržané nielen príslušné ustanovenia o postúpení pohľadávok, ale aj ustanovenie § 92 ZoB, čomu nasvedčuje aj znenie čl. I. bod 2 NZ (viď zhora). Bolo na žalobcovi, aby súdu preukázal splnenie podmienok uvedených v citovanom ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB na platné postúpenie pohľadávky. V tomto smere žalobcu stíhalo dôkazné bremeno, ktoré však neuniesol, keď nevedel preukázať, že PSS (banka) pred postúpením pohľadávky žalobcovi postupovala voči žalovaným v súlade s ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB. Žalobca ako postupník predmetnú pohľadávku od postupcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 nadobudnúť mal, avšak, nakoľko nepreukázal dodržanie ust. § 92 ods. 7 ZoB, pohľadávku voči žalovaným platne nenadobudol. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu (žalobcovi) ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou súdneho konania (k tomu viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V konaní nebolo preukázané splnenie kumulatívnej podmienky, za ktorej by bolo možné pohľadávku postúpiť žalobcovi, a teda nebolo preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky PSS voči žalovaným v 1. až 3. rade na žalobcu, z čoho potom vyplynul jediný možný záver a to, že žalobca v súdenej veci nie je aktívne vecne legitimovaný; súdu prvej inštancie teda nezostalo iné, iba žalobu zamietnuť (výrok I. tohto rozsudku). Žalovaní v 1. až 3. rade mali vo veci plný úspech, patrí im tak náhrada trov konania (§ 142 ods. 1 OSP). O náhrade trov konania súd rozhoduje na návrh (§ 151 ods. 1 veta prvá OSP). Žalovaní v 1. a 3. rade si právo na náhradu trov konania uplatnili, žalovaný v 2. rade náhradu trov konania nežiadal.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti I., II. a IV. výroku podal v zákonom určenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Tak ako sa uvádza v rozhodnutí súdu prvého stupňa, podaním došlým dňa 10.2.2005 Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. podala návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky voči žalovaným v 1. až 3. rade postupníkovi zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.1.2005 a žiadal, aby na jej miesto do konania vstúpila ako žalobca spoločnosť GENERAL FACTORING, a.s. Uznesením, č.k. 4C/61/2008-47 zo dňa 15.8.2012 (právoplatným dňom 25.9.2012) súd zmenu účastníka konania v zmysle zhora uvedeného pripustil (strana 2 napadnutého rozsudku). Poukázal na ustanovenie § 92 ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku. Namietal, že súd prvého stupňa už otázku postúpenia pohľadávky v tomto istom konaní

posúdil, toto je právoplatne vyriešené a o tomto teraz ten istý súd nemôže rozhodnúť znova a inak. Namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, a to vzhľadom na to, že súd sa v ňom nijako nevysporiadal s tým, že o otázke postúpenia pohľadávky už rozhodol. Pokiaľ zamietnutie návrhu navrhovateľa spočíva na posúdení postúpenia pohľadávky, súd nemôže obísť svoje vlastné skoršie rozhodnutie v tej istej veci a v tom istom konaní. Poukázal na dôvodovú správu k § 92 zákona o bankách. Ustanovenie § 92 odsek 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v zákone ani v dôvodovej správe ani slova. Poukázal na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp.zn. IV. ÚS 15/2014, na nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015 pod sp.zn. I. ÚS 640/2014. Zákon o bankách absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 odsek 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Podľa Ústavného súdu SR je potom zákonný len taký postup, kedy nemožno vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III.ÚS 3900/12, zo dňa 28.2.2013. V nadväznosti na historicky rovnakú právnu úpravu tak Ústavný súd SR ako i Ústavný súd ČR preferujú platnosť právneho úkonu, neumožňujú hľadať jeho neplatnosť „za každú cenu“, neumožňujú vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. V súvislosti s týmto jeho vyjadrením namietal, že súd prvého stupňa otázku postúpenia pohľadávky v napadnutom rozsudku nesprávne právne posúdil. Namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, a to vzhľadom na to, že súd sa v ňom nijako nevysporiadal s obsahom jeho podania zo dňa 2.5.2016. Pokiaľ je rozhodnutie súdu prvého stupňa založené na tom, že tento aplikoval zákon o bankách, k čomu sa vyjadroval (osobitne i k postúpeniu pohľadávky), súd nemôže jeho vyjadrenie v tomto neuviesť, resp. s týmto sa nevysporiadať. Mal ďalej za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vôbec nespĺňa podmienky stanovené Ústavným súdom SR, ktoré sa vyžadujú (podľa Nálezu Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp.zn. IV.ÚS 15/2014). Zákonom o bankách definované dôvody, či okolnosti neplatnosti postúpenia pohľadávky potom neuvádza súd prvého stupňa, nakoľko tieto nie sú dané. Vo vzťahu k postupu opakovane vyžadovanom Ústavným súdom SR upriamil pozornosť na nasledovne vyjadrený princíp právnej istoty, ktorého porušenie namietal. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 7 Cdo 201/2014, rozsudok ESĽP Beian proti Rumunsku, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 4.1.2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 2 Cdo 241/2009 zo dňa 29.4.2010. Poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov, kde súdy navrhovateľovi pri rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii § 92 odsek 8 zákona o bankách nárok na zaplatenie priznali. Ak súd návrh zamietol, v rozhodnutí prvostupňového súdu bolo nutné uviesť a vysvetliť najmä: prečo nie je jeho právna argumentácia dôvodná, vyhovujúca, resp. prečo je mylná, súvis a vysporiadanie sa s právnymi závermi súdov uvedenými v jeho podaní zo dňa 2.5.2016, súvis a vysporiadanie sa s limitmi stanovenými Ústavným súdom SR uvedenými v jeho podaní zo dňa 2.5.2016. Žiadal, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť jeho odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozhodnutie Európskeho súdu Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26 a Hadjianastassiou v. Grécko, § 33, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 108/07, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 410/06, III.ÚS 311/07, IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04, II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 410/06, rozhodnutie Európskeho súdu Suominen v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003, Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007. Jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/07 a na právnu literatúru. Analyzovanie povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania má pre právnu prax veľký význam. Ústavný súd SR má totiž právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov a už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na spravodlivý proces. Tiež Európsky súd mnohokrát vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces preto, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu Vetrenko v. Moldavsko zo dňa 18. mája 2010, nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 296/09, nález Ústavného súdu III.ÚS 311/07, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 2 Afs 24/2005. Z uvedených rozhodnutí možno podľa jeho názoru vyvodiť, že „vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu Van de Hurk v. Holandsko, § 61, Ruiz Torija v. Španielsko, § 30,

Yanakiev v. Bulharsko, § 71, podobne Bochan v. Ukrajina, § 82, Hiro Balani v. Španielsko, § 27, Higgins v. Francúzko, § 43, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/191/2010, sp.zn. 2 M Cdo 7/2009, na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, na rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 37/1985. Rozsudok tak podľa jeho názoru odôvodneného vyššie i ďalej vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný, pričom podľa neho zakladá aj porušenie ústavných práv navrhovateľa na súdnu a inú právu ochranu. Logickým postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím súdom a vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na výňatok z textu komentára k § 157 od Prof. JUDr. N. I., PhD., na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009, na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 107/07. Súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky, a podľa neho absentuje popis myšlienkového postupu, ktorými k nim súd dospel, čím sa rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd SR aj v konaniach vedených pod sp.zn. 2 Cdo 170/2005 a 7 Cdo 136/2013 a vyskytuje sa tiež v dielach právnej teórie, uvádzal napríklad výňatok z textu komentára k § 157 Občianskeho súdneho poriadku od Prof. JUDr. N. I., PhD. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spisová značka 8Sžo/191/2010, 2 M Cdo 7/2009, 7 Cdo 201/2014, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 MCdo 3/2012 zo dňa 28.5.2013. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti prvého, druhého a štvrtého výroku zmenil tak, že návrhu navrhovateľa v zmysle jeho úpravy žalobného návrhu v podaní zo dňa 14.8.2013 vyhovie v celom rozsahu, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v uvedenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Po uplynutí lehoty na podanie odvolania podal žalobca doplnenie odvolania. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa nezaoberal celým ustanovením § 92 odsek 7 (pôvodne) zákona o bankách. Pokiaľ prvá veta hovorí o písomnej výzve banky, druhá veta hovorí o tom, kedy banka môže postúpiť pohľadávku i bez písomnej výzvy. Súd prvého stupňa totiž eviduje skutočnosť, že posledná úhrada bola realizovaná v roku 2001, kedy od tohto obdobia do času postúpenia pohľadávky uplynul viac ako rok (podmienka v druhej časti druhej vety § 92 odsek 7 zákona o bankách).

4. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu a doplneniu odvolania žalobcu písomne vyjadril. Vyjadril nesúhlas s podaným odvolaním. Súd prvej inštancie dal žalobcovi dostatočný priestor na predloženie (preukázanie doručenia) výzvy banky (pôvodného žalobcu) v zmysle ust. § 92 ods. 7 (pôvodného) zákona o bankách ale žalobca takú nedoložil. Veta za bodkočiarkou v druhej vete ustanovenia § 92 ods. 7 (pôvodného v znení zákona do 31.8.2005) zákona o bankách sa jasne (ako výnimka) vzťahuje len na druhú vetu tohto ustanovenia, a nie na prvú vetu. Inak by zákonodarca nepoužil v druhej vete bodkočiarku, čím jasne ustanovil, na ktorú vetu tohto ustanovenia sa výnimka vzťahuje, teda ktorej vety sa týka. Poukázal na ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Názvy častí zákona nemajú normatívny charakter, a zákonodarca preto aj trinástu časť zákona o bankách premenoval z „Bankové tajomstvo“ na „Ochrana klienta a bankové tajomstvo“. Uznesenie o vstupe účastníka konania má len procesno- právny charakter, súd ním neprejudikuje existenciu hmotného práva (existenciu pohľadávky), pretože by tým takéto uznesenie nahrádzalo posudzovanie veci samej. V tejto veci nebola postúpená žalovaná pohľadávka vôbec, pretože ku jej postúpeniu nedošlo z dôvodu neuvedenia žiadnej pohľadávky voči žalovaným v predloženej zmluve o postúpení pohľadávky. Predmetom do konania predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky nebola žiadna pohľadávka voči žalovaným, menovite ani voči žalovanému 3/. Žiadna pohľadávka voči žalovanému 3/, ani jeho meno a priezvisko nie je v predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky uvedená. Žalobcovi 3/ nebol poskytnutý úver. Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok na postupníka GENERAL FACTORING, a.s., spísanej vo forme notárskej zápisnice N 27/2005, Nz 3009/2005, NCRls 3061/2005 zo dňa 24.1.2005 je zrejmé, že Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. nepostúpila na žalobcu GENERAL FACTORING, a.s. žiadnu pohľadávku voči žalovanému 3/. Pôvodný žalobca nikdy ani nedoručil žalovanému 3/ oznámenie o postúpení pohľadávky, o ktorej sa vedie toto konanie. Pohľadávka musí byť podľa všetkej dostupnej judikatúry súdov Slovenskej republiky definovaná tak, aby bol zrejmý veriteľ, dlžník, postupovaná pohľadávka a jej výška. V zmluve o postúpení pohľadávok (resp. v prílohách) je definovaná osoba pod poradovým číslom 3: I. C., číslo zmluvy 1371554402, teda žiaden zo žalovaných. V tejto právnej veci treba na jednej strane rozlišovať pohľadávku pôvodného žalobcu zo zmluvy o medzi úvere / stavebnom úvere, ktorú už podľa tvrdenia

žalobcu v žalobe nepodpísal I. C. ako dlžník, a zmluva preto nevznikla, a plnenie je bez právneho dôvodu (t.j. bez úverovej zmluvy, ktorá je neplatná - ako uvádza žalobca v čl. IV žaloby na č.l. 3 spisu), avšak napriek tomu neexistujúcu pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpil pôvodný žalobca na súčasného žalobcu (nepochopiteľne, pretože nevznikla). Žalobca však nežaloval I. C.. Žalobca tak nemá vo veci aktívnu vecnú legitimáciu, pretože nemá vo vzťahu ku žalovaným v 1. až 3. rade právo na plnenie (pohľadávku), ktorá je predmetom tohto konania. Súd neposudzoval neurčitosť právneho úkonu (zmluvy o postúpení pohľadávky), pretože posudzoval najskôr splnenie/nesplnenie zákonných podmienok na postúpenie pohľadávky podľa zákona o bankách. Žalobca vedel, že súd nejde posudzovať neplatnosť právneho úkonu z dôvodu neurčitosti právneho úkonu (§ 37 Občianskeho zákonníka) ale neplatnosť z dôvodu rozporu so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nesúhlasil s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne. Pre neexistenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 7 zákona o bankách súd považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za neplatnú a žalobu zamietol až potom, ako dal žalobcovi možnosť takú výzvu predložiť súdu. Navrhol, aby súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ust. § 470 ods.1CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmala napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 4C/61/2008 je zaplatenie pohľadávky žalovaným 1/ titulom plnenia bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, žalovaným 2/ a žalovaným 3/ titulom náhrady škody v zmysle ustanovenia § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ktorú pohľadávku mal žalobca nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávok.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a v závislých výrokoch o náhrade trov konania.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd preberá argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku, najmä záver o tom, že v danom prípade nepreukázanie naplnenia podmienok ustanovenia § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách má za následok neunesenie dôkazného bremena žalobcu o postupiteľnosti predmetnej pohľadávky z banky na inú osobu bez súhlasu žalovaných. Postúpenie pohľadávky bankou bolo v tomto prípade absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O.z. a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore. Vzhľadom k odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné k argumentácii uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviesť nasledovné.

10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca svoje nároky voči žalovaným zakladá na zmluve o medziúvere č. 1371554 4 02 a o stavebnom úvere č. 1371554 7 01 zo dňa 29.6.1999. Pohľadávky, ktoré sú predmetom tohto konania nespadajú do pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko primárny zmluvný vzťah bol uzatvorený ešte pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, pričom tento zákon ani nereguluje úvery poskytnuté na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, čo je zrejmé z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak žalovaných je potrebné jednoznačne považovať za spotrebiteľov, nakoľko úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä

jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov), pričom takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.). Je potrebné zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu, ktorým je bankový úver a tento na rozdiel od iných úverov napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou zákonom o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal právny predchodca žalobcu nadobudnúť žalovanú pohľadávku a to postúpením pohľadávky. Na preukázanie aktívnej legitimácie žalobca predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 24.1.2005, s ktorou Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., postúpila pohľadávku na spoločnosť GENERAL FACTORING, a.s.

11. Ústavno-právne konformný výklad ustanovenia § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku musí byť taký, aby čo najviac rešpektoval dispozičnú slobodu účastníkov konania. Zároveň však s ohľadom na procesnú ekonómiu je na mieste pri rozhodovaní súdu o zmene účastníka konania presvedčiť sa, či nastala formálno-právna skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prevod alebo prechod práv a povinností. Rozhodnutím o pripustení zmeny účastníka na strane žalovaného súd nijako neprejudikuje konečný záver o tom, či nový žalovaný, ktorého súd na základe návrhu žalobcu pripustil do konania, je naozaj po hmotno-právnej stránke vo veci pasívne legitimovaný, teda či je, alebo nie je nositeľom tých hmotných práv, resp. povinností, o ktoré v konaní ide. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 788/2015 zo dňa 2. decembra 2015)

12. Na mieste je konštatovať, že riziko nesprávneho výberu nového žalobcu, ktorý má nahradiť pôvodného žalobcu, nesie v konečnom dôsledku žalobca. Súd, ktorý v zmysle § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodne o pripustení zmeny v osobe účastníka konania na tom základe, že formálno-právne nastala skutočnosť, ktorá by podľa hmotného práva mohla mať za následok prevod alebo prechod práv a povinností, je právoplatným uznesením o pripustení zmeny v osobe účastníka konania viazaný len procesno-právne, teda len v tom smere, že v ďalšom smie konať už len s novým účastníkom. Nijako tým nie je obmedzené jeho právo meritórne posúdiť, či preukázaná skutočnosť naozaj hmotno-právne znamenala vo svojich dôsledkoch prevod alebo prechod práv alebo povinností. Keďže hmotno-právnu stránku veci súd pri rozhodovaní podľa § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nerieši, nemožno logicky ani tvrdiť, že pokiaľ napokon vo veci samej dospeje k záveru, že z hmotno-právneho hľadiska k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností na nového účastníka nedošlo, potom meritórny záver o nedostatku hmotno-právnej legitimácie nového účastníka znamená zmenu uznesenia o pripustení nového účastníka do konania.

13. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti aj v prípade postúpenia pohľadávok voči spotrebiteľovi je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 O.z., avšak aj nasledujúce ustanovenie § 525 odsek 1 O.z., z ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, nakoľko slúži na ochranu dlžníka. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasledujúce citovaného zákona, tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, keď nový veriteľ už nebude zo zákona takéto tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok a síce takto postupiteľné sú iba také pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie ktoré je svojím obsahom a účelom v rozpore so zákonom a teda neplatné v zmysle § 39 O.z., pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo a to osobitne v prípadoch kde stranou sporu je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. Vo všeobecnosti môže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu teda aj iná ako peňažná, môže byť splatná, nesplatná, alebo aj budúca, avšak musí to byť pohľadávka určitá a existujúca. V prípade bankových úverov však § 92 ods. 7 zákona o bankách poskytuje dlžníkom

zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovo-právnom vzťahu z bankového úveru práve tým, že vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Zákonodarca tu výslovne zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní. Pod formuláciu „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“ treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z uvedeného teda vyplýva, a to bez ohľadu na skutočnosť, do akej časti zákona je ustanovenie § 92 zákona o bankách zaradené, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť, môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka písomnej výzvy banky.

14. V prejednávanej veci teda správne postupoval súd prvej inštancie, keď skonštatoval, že nie sú splnené základné predpoklady platného postúpenia z Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., na žalobcu a správne skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by banka bola bývala písomne vyzvala dlžníkov na splnenie ich záväzku pred postúpením pohľadávky, čím žalobca nepreukázal, že by pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia bankou spôsobilá na postúpenie a preto následne správne skonštatoval nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v danej veci. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom. K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

15. K odvolacej námietke žalobcu, poukazujúcej na viaceré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že súdy by sa mali vyvarovať prílišnému formalizmu a mali by smerovať prioritne k takému výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, a nie k výkladu vedúcemu k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady, keď neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, odvolací súd uvádza, že prihliadnutie súdu na skutočnosť, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, ktorého následkom je v zmysle § 39 O.z. absolútna neplatnosť takéhoto právneho úkonu, nemožno považovať za formalizmus. Navyše odvolací súd poukazuje na osobitný charakter prejednávanej veci, v ktorej ide o pohľadávky voči spotrebiteľom, preto je potrebné na tento právny vzťah aplikovať režim ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutý v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Keďže predmetom sporu sú pohľadávky voči spotrebiteľom, je tu dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré ukladá orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vymedzovalo v čase vydania napadnutého rozhodnutia ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa týmto aj riadil, napadnutý rozsudok vyššie uvedené požiadavky spĺňa, pričom súd prvej

inštancie aj vysvetlil a patrične zdôvodnil, prečo rozhodol práve ním zvoleným spôsobom a tomuto zdôvodneniu nemožno uprieť logiku ani dostatočnú presvedčivosť.

17. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd považoval odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že aj v odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní s tým, že za použitia v súčasnosti účinného ustanovenia § 262 ods. 2 už bude o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodovať súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

19. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .