Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_21Csp-181-2017.pdf
PDF · 100.48 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/181/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35792752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava proti žalovanému C. G., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom R.. G. XXX/X, B. C., o zaplatenie 1.183,97 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.183,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 886,43 eur od 26. 4. 2015 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z 31. 10. 2017, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.183,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.183,97 eur od 26. 4. 2015 do zaplatenia, z a m i e t a .
III. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 31. 10. 2017, doručenou na tunajší súd 15. 11. 2017, sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.183,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.183,97 eur od 26. 4. 2015 do zaplatenia. Uvedený žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalobca uzatvoril so žalovaným 16. 10. 2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500085160, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 930 eur. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s úrokom v 42 mesačných splátkach vo výške po 29,40 eur, v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára dohodnutého v zmluve. Žalovaný sa dostal do omeškania už s úhradou druhej splátky úveru. Vzhľadom na to, že žalovaný bol viac ako 3 mesiace v omeškaní so splátkou č. 2, žalobca uplatnil právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, teda vyhlásil okamžitú splatnosť celej zvyšnej dlžnej sumy 26. 4. 2015. Žalovaný (do spísania žaloby) zaplatil len sumu 50,83 eur. Žalovaná suma 1.183,97 eur pritom predstavuje nesplatenú sumu úveru a úroku. Žalobca si tiež uplatnil nárok na zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
2. Žalovaný sa k žalobe (napriek písomnej výzve súdu) písomne nijako nevyjadril.
3. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa žiadna z predvolaných osôb nedostavila, pričom len žalobca svoju neúčasť (a neúčasť svojho zástupcu) ospravedlnil, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania. Na zistenie skutkového stavu súd na tomto pojednávaní vykonal všetky žalobcom navrhnuté a pripojené dôkazy (žalovaný žiadne dôkazy vykonať nenavrhoval.)
4. Zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500085160 z 16. 10. 2014 (uzavretej na základe žiadosti žalovaného o poskytnutie revolvingového úveru z 13. 10. 2014 a schválenia tejto žiadosti žalobcom z 16. 10. 2014), a k nej prináležiacich Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. a oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500085160 z 16. 10. 2014, súd zistil, že žalobca sa v zmluve zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 930 eur (bezhotovostným prevodom na jeho účet určený v zmluve), ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 42 mesačných splátkach po 50,83 eur (v členení istina úveru - 22,14 eur a úroky v sadzbe 18,06% ročne - 7,26 eur + 21,43 eur = splátka podľa dohody o poskytnutí služby podľa kapitoly 14. zmluvných dojednaní, predmetom, ktorej bolo dojednanie o odplatnom poskytovaním tam určeného balíku služieb), ktorých splátok bola splatnosť dojednaná vždy k 1. dňu v mesiaci, počnúc splatnosťou prvej splátky 1. 12. 2014, a končiac splatnosťou poslednej splátky, ktorá mala nastať 1. 5. 2018. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola v zmluve určená v sadzbe 25,36% a priemerná hodnota RPMN bola uvedená v sadzbe 44,06%. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný vrátiť na istine úveru spolu s úrokmi predstavovala sumu 1.327,80 eur. Z obsahu zmluvy vyplynulo tiež, že žalovaný sa zaviazal (pri uzavretí zmluvy) zaplatiť žalobcovi poplatok za poskytnutie úveru vo výške 93 eur. Žalovaný v zmluve vyjadril súhlas, aby žalobca získal informácie o jeho bonite, platobnej morálke a dôveryhodnosti z databázy združenia SOLUS (F..D..D.), ktorej členom je aj žalobca.
5. Z oznámenia o zosplatnení z 16. 3. 2018 (v spojení s fotokópiou zásielky obsahujúcej toto oznámenie vrátenej ako neprevzatej žalovaným v odbernej lehote - č.l. 6 spisu) vyplynulo, že 10. 4. 2015 sa táto zásielka vrátila z adresy trvalého pobytu žalovaného (uvedenej tiež v zmluve) späť žalobcovi, teda najneskôr 10. 4. 2015 bolo zrejmé, že sa toto oznámenie dostalo do dispozičnej sféry žalovaného podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím je možné mať za to, že najneskôr 10. 4. 2015 žalobca upozornil žalovaného na to, že je (k dátumu spísania tohto oznámenia) v omeškaní so splátkou č. 2 po dobu 74 dní, s tým, že po 15 dňoch od doručenia mu tohto oznámenia a súčasne po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti uvedenej splátky, dôjde k zosplatneniu všetkých jeho záväzkov zo zmluvy.
6. Za nesporné skutkové tvrdenie, v dôsledku toho, že nebolo popreté žalovaným, možno podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až § 300 CSP považovať skutkové tvrdenie žalobcu, že žalovaný na úhradu dlžných súm zo zmluvy do času spísania žaloby zaplatil 50,83 eur. Ako nesporné preto nebolo toto tvrdenie predmetom dokazovania.
7. Vzhľadom na to, že medzi ust. § 290 až § 300 CSP, ktoré predstavujú osobitné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských sporov, sa nenachádza žiadne, ktoré by vylučovalo aplikáciu § 151 CSP v spotrebiteľských sporoch, teda aj vo vzťahu k spotrebiteľovi, súd v súlade s § 300 CSP dospel k záveru, že takýto postup (podľa ustanovenia § 151 CSP), je možný aj v spotrebiteľských sporoch. Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že vnútroštátny súd má ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa) prihliadať na nekalú povahu zmluvných ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, teda na tzv. neprijateľné podmienky. Z uvedeného preto vyplýva, že spotrebiteľ nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k nekalým podmienkam, resp. k neprijateľným podmienkam obsiahnutým v spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ však ide o povinnosť tvrdenia (spotrebiteľa) vo vzťahu k všetkým ostatným významným skutkovým okolnostiam (okrem existencie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve) judikatúra Súdneho dvora EÚ túto otázku neupravuje, a teda ani (v tomto smere) neprikazuje vnútroštátnemu súdu nevšímať si nesplnenie povinnosti tvrdenia spotrebiteľa ako v prípade nesplnenia si povinnosti tvrdenia vo vzťahu k neprijateľným podmienkam v spotrebiteľskej zmluve. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť spotrebiteľa tvrdiť (mimo rámec skutkových okolností týkajúcich sa existencie nekalých podmienok v zmluvách) zostala (pre spotrebiteľa) aj v spotrebiteľských sporoch zachovaná. Tento záver potvrdzuje aj argument, že inak by bolo možné dospieť k absurdnému záveru, že spotrebiteľ ako žalobca nemá povinnosť v žalobe uvádzať žiadne skutkové tvrdenia, resp. že spotrebiteľ ako žalovaný vo vyjadrení k žalobe nie je povinný ani len uviesť, či uznáva alebo neuznáva žalobou uplatnený nárok. Zhodný právny názor vyplýva aj z komentára k ustanoveniu § 295 CSP, str. 1030 až 1031, Civilný sporový poriadok, autor - Števčík a kolektív, rok vydania 2016, vydavateľstvo C.H.BECK.
8. Navyše (ak by aj bol záver o povinnosti spotrebiteľa popierať skutkové tvrdenia žalobcu nesprávny) podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie žalobca ako ten, kto tvrdí, že sa niečo nestalo (v danom prípade, že nedošlo k zaplateniu dlžnej sumy zo zmluvy mimo zaplatenú sumu 50,83 eur), nie je tým subjektom, ktorý má dôkazné bremeno (keďže je ťažko možné dokázať niečo, čo sa nestalo), ale dôkazné bremeno v tomto smere prechádza na protistranu, teda žalovaného, aby preukázal, že uvedené sumy zaplatil,
pričom nezohráva tu žiadnu rolu, že žalovaný je spotrebiteľ. Žalovaný však v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, a to napriek tomu, že mu bola žaloba doručená na vyjadrenie spolu s výzvou súdu (aj) na označenie dôkazov.
9. Súd mal takisto za nesporné skutkové tvrdenie žalobcu, že poskytol žalovanému úver vo výške 930 eur, na ktorého poskytnutie sa v zmluve zaviazal, nakoľko žalovaný tieto skutkové tvrdenia nepoprel (§ 151 CSP v spojení s § 290 až § 300 CSP.) Ako nesporné preto nebolo toto tvrdenie predmetom dokazovania. Obdobne tu pritom platia úvahy uvedené v odseku 7. odôvodnenia tohto rozsudku.
10. Takto zistený skutkový stav (na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení žalobcu) súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
11. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
12. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
13. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
14. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
15. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
16. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
19. Podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úver, ďalej len „nariadenie“) ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/87/20150101> pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
20. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. - Obchodného zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úver, ďalej len“ OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
21. Podľa § 563 OZ ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho plnenie veriteľ požiadal.
22. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len, ako to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené, toto právo však môže veriteľ použiť najskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
23. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20120301.html>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
24. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
25. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
26. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba R.G. Q. J., platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
27. Vyššie uvedená zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným napĺňa charakteristiku úverovej zmluvy podľa § 497 a nasl. OBZ, ako aj charakteristiku zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom prípade išlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (žalobcom) ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (žalovanému) ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania alebo zamestnania. Táto zmluva je aj spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
28. V prípade vyššie uvedenej zmluvy o revolvingovom úvere súd nezistil, žiadne porušenia povinností, ktoré by mali podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch za následok právny záver o tom, že daný spotrebiteľský úver je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov (vrátane požiadavky na členenie splátky.) Výška odplaty (úroky) je v súlade s § 53 ods. 6 OZ a jeho vykonávajúcim ustanovením - § 1a nariadenia. Úroky a poplatok za poskytnutie úveru boli v súlade s § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch dohodnuté priamo v zmluve. Rovnako súd nezistil žiadne neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1, resp. ods. 4 OZ, ktoré by mali vplyv na priznanie žalobou uplatneného plnenia.
29. Žalobca si uplatňoval nárok na vrátenie sumy poskytnutého úveru vo výške 930 eur a dojednaných zmluvných úrokov v sadzbe 18,06% ročne (teda neuplatňoval si splátky podľa dohody o poskytnutí služby vo výške po 21,43 eur, na ktoré by aj tak nemal nárok pre neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1, ods. 5 OZ), ktorých splatnosť bola podľa zmluvy rozvrhnutá na 42 splátok po 29,40 eur (istina úveru - 22,14 eur a úroky - 7,26 eur), a predstavovala spolu sumu 1.234,80 eur, a to po odpočítaní žalovaným (celkovo) uhradenej sumy vo výške 50,83 eur, teda uplatňoval si nárok na sumu 1.183,97 eur. Súd preto podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 497 OBZ (ako aj vzhľadom na vyššie uvedený záver, že úver nemožno považovať za bezúročný, či neprimeraný) priznal žalobcovi takto uplatnený nárok.
30. Žalovaný mal (podľa zmluvy) záväzok ešte pri uzavretí tejto zmluvy uhradiť žalobcovi poplatok za poskytnutie úveru vo výške 93 eur (ktorý náklad bol zohľadnený aj v rámci výpočtu RPMN.) Žalobca si nárok na zaplatenie tohto poplatku v žalobe vôbec neuplatňoval, a v žalobe ani neuviedol, či mu žalovaný tento poplatok zaplatil. Žalobca len uviedol, že žalovaný doteraz zaplatil na úhradu dlžných splátok (t.j. len istiny a úrokov) sumu 50,83 eur. Chýbajúce skutkové tvrdenie žalobcu o tom, či bol tento poplatok zaplatený, však nebolo pre rozhodnutie sporu nevyhnutné, pretože ak by aj bol tento poplatok žalovaný pri uzavretí zmluvy (teda pred poskytnutím úveru vo výške 930 eur) zaplatil, aj tak by nebolo možné posúdiť uvedenú platbu ako neoprávnenú (na ktorú žalobca nemal nárok), a nebolo by možné ju započítať na úhradu dlžnej sumy úveru a úrokov, pretože (ako už bolo uvedené) súd nezistil, žiadnu skutočnosť odôvodňujúcu záver podľa § 11 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, že tento spotrebiteľský úver je bez poplatkov, či záver, že v rámci dojednania o tomto poplatku ide o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1, resp. ods. 4 OZ (minimálne preto, že tento poplatok bol individuálne dojednaný, keďže toto dojednanie nebolo vopred predformulované, nakoľko výška poplatku sa dopĺňala až v priebehu vypĺňania žiadosti o poskytnutie úveru - § 53 ods. 2 OZ), a súčasne tento poplatok bol v súlade s § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch dojednaný priamo v zmluve.
31. Pokiaľ ide o dobu, za ktorú súd priznal nárok na úroky z omeškania, tak z oznámenia o zosplatnení z 16. 3. 2015 vyplynulo, že najneskôr vrátením tohto oznámenia (žalobcovi) 10. 4. 2015 začala plynúť 15 dňová lehota podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorá uplynula 25. 4. 2015, a rovnako bolo zrejmé, že od splatnosti (nezaplatenej) splátky č. 2 (1. 1. 2015) koncom marca 2015 uplynula trojmesačná lehota podľa § 53 ods. 9 OZ, preto bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti (podľa § 565 OZ) ku dňu 26. 4. 2015 v súlade s § 53 ods. 9 OZ, a teda odvtedy začalo omeškanie žalovaného so zaplatením mimoriadne zosplatnenej sumy (§ 517 ods. 1 OZ), a odvtedy mal žalovaný nárok na úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ, § 563 OZ.)
32. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby úrokov z omeškania, na ktorú súd priznal žalobcovi nárok, tak keďže výška základnej úrokovej sadzby R. Q. J. bola v čase vyhlásenie mimoriadnej splatnosti 0,05% ročne, zákonná výška úrokov z omeškania (zvýšená o 5%) podľa § 3 ods. 1 nariadenia predstavovala 5,05% ročne.
32. Pokiaľ ide o sumu, z ktorej súd priznal úroky z omeškania, tak súd vychádzal z toho, že žalovaný na úhradu dlžných splátok celkovo uhradil 50,83 eur. Každá splátka pritom pozostávala zo sumy istiny úveru vo výške 22,14 eur a sumy úrokov vo výške 7,26 eur. Ak žalovaný zaplatil 50,83 eur, tak tým uhradil v plnom rozsahu prvú dlžnú splátku vo výške 29,40 eur (istinu úveru vo výške 22,14 eur a úroky vo výške 7,26 eur.) Pokiaľ ide o druhú dlžnú splátku, tak táto nemohla byť uhradená v celom rozsahu, a zostávajúca suma žalovaného platieb vo výške 21,43 eur musela byť podľa § 566 OZ použitá prednostne na úhradu istiny úveru (v rámci druhej dlžnej splátky) vo výške 22,14 eur (pred úrokmi vo výške 7,26 eur.) Z uvedeného vyplýva, že žalovaný zo sumy 50,83 eur uhradil (celkovo) na istinu úveru 43,57 eur (22,14 eur v rámci prvej splátky a 21,43 v rámci druhej splátky.) Keďže zmluvné úroky a úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky, a úroky z omeškania ako jeden druh príslušenstva pohľadávky nemožno uplatňovať zo sumy zmluvných úrokov ako druhého príslušenstva pohľadávky, súd podľa § 517 ods. 2 OZ priznal nárok na úroky z omeškania len zo sumy poskytnutej a nevrátenej istiny úveru, t.j. zo sumy 886,43 eur (930 eur - 43,57 eur.) Vo zvyšnom rozsahu (zo sumy nad 886,43 eur), preto súd žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania zamietol.
34. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku. Porovnaním v žalobnom petite uplatnenej sumy (1.183,97 eur s príslušenstvom) a súdom priznanej sumy (1.183,97 eur s príslušenstvom), súd dospel k záveru, že žalobca bol plne úspešný, preto mal podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súčasne súd vyslovil, že o konkrétnej výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP sa rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie na Krajský súd v Žiline v lehote 15 dní od jeho doručenia písomným podaním urobeným na Okresnom súde Liptovský Mikuláš v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.