Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-77-2018.pdf
PDF · 97.65 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/77/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: A.. F. Z., D.. XX.XX.XXXX, A. XX, XXX XX Z. Ľ., zastúpená Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, Mnoheľova 17, 058 01 Poprad proti žalovanému: O.. H. N., D.. XX.XX.XXXX, XXX XX D. Ľ. XXX, zastúpený JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, v konaní o vylúčenie veci z exekúcie, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 07.02.2018, č. k. 4C/90/2016-33 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne proti žalovanému o vylúčenie veci z exekúcie zamietol (I.). Žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).
2. Vec právne odôvodnil podľa ust. § 55 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku účinného v čase vykonania súpisu hnuteľných vecí.
3. Vychádzal zo zistenia, že na základe poverenia súdu je vykonávaná exekúcia na Exekútorskom úrade JUDr. Dušana Sopka pod sp. zn. EX XX/XX v prospech žalovaného, proti povinnému U. Z., nar. XX.XX.XXXX (manžel žalobkyne). Súdny exekútor dňa 09.06.2016 vykonal súpis hnuteľných vecí v byte na adrese A. XX, Z. H., pričom spísal aj hnuteľnú vec - obraz v ráme, maľba matka s dieťaťom (ďalej len sporný obraz). O predmetnom súpise hnuteľných vecí bolo vydané dňa 10.06.2016 upovedomenie o vykonaní súpisu vecí. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že sporný obraz nemôže byť exekvovaný, nakoľko nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale ide o jej výlučné vlastníctvo. Tvrdila, že sporný obraz nadobudla na základe darovacej zmluvy od svokra - darcu T. Z., nar. XX.XX.XXXX (otca povinného). Do spisu bola predložená darovacia zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou ako obdarovanou a T. Z. ako darcom (toho času už nebohého) zo dňa 30.05.2004 (č. l. 3 spisu). Okrem tejto darovacej zmluvy súdu nebol predložený žiaden iný dôkaz o tomto tvrdení, a to aj napriek výzve súdu, v ktorej bola žalobkyňa poučená o následkoch oneskoreného prekladania a navrhovania dôkazov ( č. l. 13, 14 spisu). Žalovaný v konaní namietal dôvodnosť žaloby, poukázal, že povinný manžel žalobkyne mohol vzniesť námietky proti zápisnici o súpise hnuteľných vecí, ako aj na to, že žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala a nepredložila dôkazy o nadobudnutí sporného obrazu darcom. Jeho spor s manželom žalobkyne trvá už od roku 1997 a povinný mu dlhuje 29.285 eur. Žalovaný má vedomosť o tom, že povinný v roku 2004 prepísal narýchlo svoj majetok na syna a následne v roku 2014 došlo k odkúpeniu časti pozemku a majetku I.-u buď synom alebo žalobkyňou. Tvrdenia žalobkyne o tom, že jej
svokor (darca) sporný obraz nadobudol od L. R. sa nezakladajú na pravde, nakoľko žalovaný sa koncom roka 2017 dozvedel z reportáže v Televíznych novinách, že ateliér pani O. (autorky sporného obrazu) bol približne v roku 2004 vykradnutý, a preto je toho názoru, že v konaní predložená darovacia zmluva je účelovým dôkazom, je antidatovaná a podpis darcu nie je jeho podpisom, pretože v skutočnosti T. Z. nikdy nebol vlastníkom sporného obrazu.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní skonštatoval, že žalobkyňou predloženú darovaciu zmluvu z 30.05.2004 bez ďalších dôkazov nepovažuje za dostatočnú na preukázanie dôvodnosti žaloby. Podľa vyjadrenia žalobkyne sporný obraz mali nadobudnúť svokrovci žalobkyne od L. R., príbuzného zo strany svokry, ktorý bol kňazom a býval so svokrovcami, pričom tento kňaz sporný obraz mal nadobudnúť v čase jeho pôsobenia v blízkosti D., kde sa spoznal s akademickou maliarkou O., od ktorej sporný obraz kúpil. Žalobkyňa nepreukázala a nepredložila žiaden dôkaz, či sporný obraz mali jej svokrovci nadobudnúť ešte za života L. R. darovaním, resp. po jeho smrti dedením alebo inak. Preto je sporné, či darca T. Z. bol vôbec vlastníkom sporného obrazu. Podľa tvrdení žalobkyne, jej svokor po smrti L. R. a po smrti svojej manželky mal darovať tri obrazy svojim trom deťom, pričom tretí obraz nedaroval synovi (povinnému), ale neveste - žalobkyni a iba v tomto jednom prípade to bolo na základe písomnej darovacej zmluvy, pričom s ostatnými deťmi písomné darovacie zmluvy neboli urobené. Nie je štandardné, aby medzi príbuznými boli realizované a odovzdané dary v rodine spolu s písomne spracovanou a podpísanou darovacou zmluvou. Vzhľadom na tieto tvrdenia sa súdu javí ako vysoko nepravdepodobné, že iba v prípade jedného z troch obrazov skutočne došlo k uzavretiu písomnej darovacej zmluvy a práve so žalobkyňou, manželkou povinného, pričom v prípade ostatných obrazov sa písomné zmluvy neuzatvárali. Tvrdenie žalobkyne súd preto vyhodnotil ako účelové aj s poukazom na prebiehajúcu exekúciu povinného, pričom neobstojí ani tvrdenie žalobkyne o vyhlásení konkurzu na povinného, lebo aj keď bol na majetok povinného vyhlásený konkurz v roku 2001, do konkurzného konania spadajú záväzky a pohľadávky ku dňu vyhlásenia konkurzu, čo znamená, že v roku 2004 mohol svokor žalobkyne sporný obraz darovať aj svojmu synovi - povinnému, nie iba žalobkyni, pretože tento obraz by už nebol predmetom všeobecnej podstaty, ktorú by následne správca speňažoval. Za danej situácie sa javí, že darovacia zmluva, ktorá bola ako dôkaz predložená súdu mohla byť napísaná až dodatočne, po zrealizovaní súpisu hnuteľných vecí exekútorom. Naviac žalobkyňa až na pojednávaní popísala genézu ako sa sporný obraz mal dostať k jej svokrovcom napriek tomu, že jej bola doručená výzva súdu na predloženie všetkých dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa mala dostatok času na predloženie dôkazov, prípadne na ich navrhnutie včas a bola poučená o možných následkoch nesplnenia si tejto povinnosti. Ak tak neučinila a ďalšie dôkazy navrhla až na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu čo by si vyžiadalo odročenie pojednávania, súd využil možnosť sudcovskej koncentrácie a návrh na vykonanie dôkazu (výsluch svedkov, švagrinej a švagra žalobkyne, t.j. súrodencov povinného) s poukazom na ust. § 153 CSP zamietol. Postoj žalobkyne súd vyhodnotil ako snahu o predĺženie súdneho konania a oddialenia realizácie exekúcie, naviac v situácii, keď na tamojšom súde sú vedené aj ďalšie konania proti žalovanému na vylúčenie iných hnuteľných vecí z predmetnej exekúcie.
5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc, že nesprávnym procesným postupom súdu bolo jej znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla vykonať dôkaz, výsluch svedkov švagra a švagrinej a súd takýto navrhnutý dôkaz zamietol, nakoľko mal za to, že žalobkyňa mala dostatok času na predloženie dôkazov v konaní. Z vyjadrenia žalovaného pritom vyplynulo, že tento žiadal predložiť dôkaz o nadobudnutí sporného obrazu právnym predchodcom žalobkyne a nie popísať genézu, ako sa žalobkyňa stala jeho vlastníkom. K podanému odvolaniu žalobkyňa predložila dôkazy o skutočnostiach, ktoré popísala na pojednávaní 07.02.2018, a to čestné prehlásenie švagra a švagriny o tom, že sporný obraz jej bol darovaný T. Z., nar. XX.XX.XXXX, pričom sporný obraz darca získal od strýka svojej manželky - L. R.. Ďalej žalobkyňa v odvolaní predložila rodokmeň preukazujúci blízke príbuzenské vzťahy medzi L. Ž. a svokrovcami žalobkyne, tiež aj fotografie troch obrazov, ktoré nadobudli žalobkyňa, jej švagor a švagriná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.
6. Žalovaný k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal náležité dokazovanie v predmetnej veci; napadnutý rozsudok považuje za zákonný
a správny. Je nelogické, aby T. Z. daroval dva obrazy svojim deťom a len v jednom prípade jeden z troch obrazov daroval na základe písomnej darovacej zmluvy neveste namiesto toho, aby ho daroval vlastnému synovi. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať žalovanému trovy odvolacieho konania.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods.1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
8. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie vo veci samej v prvom výroku je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.
10. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa ohľadom uvedeného prvého výroku v odvolaní neuviedla v zásade žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania súdu prvej inštancie a s ktorými by sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo veci samej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal dokazovanie, ktoré bolo možné z návrhov strán, najmä žalobkyne v danej veci vôbec vyvodiť, pričom v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 132 CSP, podľa ktorého v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. V predmetnej žalobe takéto okolnosti opísané neboli. Až na pojednávaní nariadenom dňa 07.02.2018 právny zástupca žalobkyne navrhol v konaní vypočuť svedkov švagrinú a švagra žalobkyne k okolnostiam daru s tým, že títo svedkovia mali potvrdiť existenciu darovania ďalších dvoch obrazov od autorky O.F. O., ktorých pôvodným vlastníkom bol L. Ž..
11. Dokazovanie je čas občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovanie aj rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy (výsluch švagrinej a švagra žalobkyne) s odôvodnením, uvedeným v bode 21 rozsudku, konal v rámci svojej právomoci.
12. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Na vec správne aplikoval ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby žalobkyne riadne a presvedčivo v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania.
13. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno, tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenia vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
14. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia, o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, potrebnosť teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaní hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma určuje zásadne jednak rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena.
15. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne uvádza, že v zmysle § 55 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) účinného v čase vykonávania súpisu hnuteľných vecí, právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je ust. § 131 a nasl. Civilného sporového poriadku.
16. Súd prvej inštancie správne posudzoval povinnosť dôkazného bremena žalobkyne v sporovom konaní. Spor o vylúčení veci z exekúcie začne vtedy, ak sú splnené predpoklady uvedené v ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, to znamená, že exekútor zahrnul do súpisu vec, ktorá vlastnícky patrí inej osobe, než povinnému. Žalovaným v tomto spore je oprávnený. Na vylučovaciu (excindačnú) žalobu je aktívne procesne legitimovaná iba tretia osoba, ktorou možno rozumieť aj manžela povinného, ak by mala byť exekvovaná vec, ktorá nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale do výlučného vlastníctva manžela povinného. Povinný nie je účastníkom konania o vylúčenie veci z exekúcie; povinný totiž nemá žiaden právny záujem na výsledku sporu o vylúčenie veci z exekúcie.
17. So zreteľom na kontradiktórnosť tohto konania súd prvej inštancie zamietnutie žaloby správne založil na konštatovaní, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o vzniku právneho úkonu - darovacej zmluvy zo dňa 30.05.2004. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala, aby sporný obraz (exekvovaná vec) nadobudla darom. Tvrdenia žalobkyne o darovaní sporného obrazu sa javia viac ako účelové, pričom samotné čestné vyhlásenia predložené v odvolacom konaní od švagriny a švagra žalobkyne (O. V., F.. Z. zo dňa 13.02.2018 a T. Z. zo dňa 13.02.2018) boli urobené až po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie a nie sú dôkazom o uzavretí darovacej zmluvy zo dňa 30.05.2004. Naviac odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že je nelogické, aby svokor žalobkyne T. Z., nar. XX.XX.XXXX daroval z troch obrazov od O. O. dva obrazy svojim deťom (O. V., rod. Z. a T. Z.) a iba v jednom prípade jeden z troch obrazov daroval na základe písomnej darovacej zmluvy svojej neveste
- žalobkyni namiesto toho, aby ho daroval svojmu synovi (manžel žalobkyne).
18. Odvolací súd konštatuje, že ak žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, de facto namieta nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov a dokazovania, ak dokazovanie zopakuje alebo ho doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania, či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie alebo ak zistí, že súdom prvej inštancie konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov), prípadne ak má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP). V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, pričom vychádzal z vyjadrení žalobkyne z nej predložených dôkazov, z vyjadrenia žalovaného a z tohto dokazovania získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nezistil žiaden rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať alebo ho doplniť.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o trovách konania v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP za použitia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto vzhľadom na jeho úspech v odvolacom konaní súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).