Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/72/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcov: 1. X. B., K.. XX.XX.XXXX, O. S. O. XX, XXX XX S. V. a 2. U. B., K.. XX.XX.XXXX, O. S. O. XX, XXX XX S. V., obaja zastúpení advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, AK Svidník, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému EOS KSI Slovensko s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 24. 01. 2018, č. k. 2Csp/131/2017-38 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 16,50 Eur Slovenskej republike na účet Slovenskej pošty a.s. - prevádzkovateľ systému do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“.

2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 23. 02. 2016, č. k. 4C/614/2012-242, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. 08. 2017 bola žaloba žalovaného o zaplatenie sumy 3 959,36 Eur s príslušenstvom zamietnutá. Podľa odôvodnenia citovaného rozhodnutia Slovenská sporiteľňa, a. s., ktorá uzatvorila so žalobcami v 1.a 2.rade zmluvu o splátkovom úvere postúpila žalovanému ako nebanke živý úver, nakoľko pred postúpením úveru nedošlo zo strany Slovenskej sporiteľni SLSP a. s. k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, k odstúpeniu od zmluvy, ani k výpovedi úveru. Ďalej z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak banka od spotrebiteľa požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru poškodzuje tým spotrebiteľa a vystavuje ho tým neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Taktiež poplatok za vedenie účtu nemá povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou, a preto nepredstavuje dojednanie týkajúce sa ceny. Vedenie

úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, naopak slúži výhradne záujmom banky.

3. V konaní 4C/614/2012 žalobcovia v postavení žalovaných si ako spotrebitelia na súde úspešne uplatnili porušenie práva ustanoveného zákonom o ochrane spotrebiteľa. Za takéto úspešné uplatnenie práva súd považuje aj úspešne uplatnenú námietku na určenie, že žalovaný v postavení žalobcu nemal v konaní 4C/614/2012 aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu.

4. Podľa názoru súdu prvej inštancie účelom finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom finančného zadosťučinenia je teda samotný vznik takejto ujmy. Z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že žalobcom ako spotrebiteľom prináleží právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne uplatnia svoje právo na súde a súčasne preukážu, že žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon a že toto porušenie je spôsobilé privodiť žalobcom ako spotrebiteľom ujmu, ak preukážu príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. Len pri kumulatívnom splnení uvedených troch podmienok je možné uvažovať o nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že podal žalobu o zaplatenie 3 959,36 Eur s prísl., hoci pohľadávka bola zo strany Slovenskej sporiteľne a. s. postúpená bez splnenia náležitosti, ktoré vyžaduje zákon. Žalobcovia ako dlžníci boli vystavení nároku zo strany žalovaného na zaplatenie toho, čo podľa zákona by žalovanému neprislúchalo. Žalobcovia ako dlžníci úspešne uplatnili svoju obranu, poukázali na to, že žalovaný nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu, a preto žalobcovia si v predmetnom konaní uplatnili satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, nakoľko tieto museli brániť v súdnom konaní 4C/614/2012.

5. Priznané finančné zadosťučinenie vo výške 100 Eur je vyrovnaním ujmy žalobcov, ktorá im vznikla konaním žalovaného, je satisfakciou za stav, ktorý museli žalobcovia v dôsledku konania žalovaného trpieť, a je aj sankciou postihujúceho žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Žalobcovia ako spotrebitelia nie sú povinní preukazovať ujmu, ktorá im vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. V danom prípade sa žalobcovia úspešne domohli svojho práva v konaní 4C/614/2012, čím boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobe vyhovel.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a výrok o súdnom poplatku odôvodnil ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Žalobcovia sú v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. u) citovaného zákona od poplatku oslobodení a keďže súd ich návrhu vyhovel, zaviazal žalovaného zaplatiť poplatok v sume 16,50 Eur na účet Slovenskej pošty, a. s. z priznanej sumy 100 Eur (položka I/1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov).

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobcovia nie sú v predmetnom konaní osobami, ktoré úspešne uplatnili porušenie spotrebiteľského práva na súde. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na rozsudok, v ktorom boli úspešní, ich podania, resp. tvrdenia v tomto konaní boli len obranou, nie úspešným uplatnením práva na súde. Žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a nie pre porušenie spotrebiteľských práv ako to interpretujú žalobcovia. Súd aktívnu legitimáciu v konaní skúmal v rámci podmienok ex offo, resp. na základe námietky vznesenej vedľajším účastníkom (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS) a nie na námietku žalobcov. Na základe uvedeného je nutné prijať záver, že žalobcovia nepreukázali úspešné uplatnenia porušenia spotrebiteľského práva na súde. Poukázal na uznesenie NS SR 6Cdo/389/2015 zo dňa 14. 09. 2016, v ktorom NS SR uviedol, že v súvislosti s ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv

a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať, až keď je o tom právoplatne rozhodnuté. V tom je obsiahnutý aj výklad v zákonnej podmienke úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v predchádzajúcom konaní a to tým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť v postavení žalobcu a v prípade, ak je v pozícií žalovaného len vtedy, ak v konaní vzniesol vzájomný návrh a bol so svojim vzájomným návrhom úspešný. Presvedčenie žalovaného ohľadom záveru o osobitných predpisoch vyplýva aj z úvahy o tom, že výklad žalobcov o porušení akýchkoľvek právnych predpisov v zmysle ust. § 3 ods. 5 vety tretej zákona o ochrane spotrebiteľa postráda rozumné vysvetlenie a znamenal by diskrimináciu iných osôb pri porušení toho istého právneho predpisu, ak by sa primerané finančné zadosťučinenie týkalo porušenia akéhokoľvek predpisu nezameraného len na ochranu spotrebiteľov, napríklad v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy v zmysle ust. § 37 - § 39 Občianskeho zákonníka, alebo v prípade absencie aktívnej legitimácie z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených zákonom o banke. Bolo by v rozpore so všeobecne uznávanou zásadou rovnakého prístupu k právam a povinnostiam, aby pri tom istom právnom posúdení, napr. neplatnosti zmluvy by mal mať nárok na finančné zadosťučinenie len spotrebiteľ. Vnášať takúto nerovnosť do právnych vzťahov je neprijateľné, a preto nepochybne nárok na primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ, ale porušenie jeho práv či povinnosti vzťahujúcich sa k nemu musí vyplynúť z osobitných právnych predpisov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov. V danom prípade k žiadnemu porušeniu práv žalobcov či povinnosti vo vzťahu k nim ako spotrebiteľom nedošlo. V predchádzajúcom konaní sa dostali súdy k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z postupcu na žalovaného pre rozpor so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý sa netýka osobitných práv spotrebiteľov, ale vzťahu medzi bankou a klientom. Nešlo teda o porušenie žiadneho osobitného právneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľov. Navyše účelom ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Žalobcom boli na základe zmluvy zo strany postupcu preukázateľne poskytnuté finančné prostriedky, ktoré žalobcovia nevrátili dohodnutým spôsobom. Boli to práve žalobcovia, ktorí porušili svoje zmluvné povinnosti a žalovaný zdôrazňuje, že hoci bol v predchádzajúcom konaní neúspešný, žalobcom nebola jeho konaním spôsobená žiadna ujma. Na základe uvedeného možno podľa názoru žalovaného konštatovať, že priznaním finančného zadosťučinenia došlo nielen k jeho priznaniu v rozpore so zákonom (nepreukázanie úspešného uplatnenia práva na súde), ale zároveň došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa a k aprobovaniu konania, ktorým sa žalobcovia snažia zneužiť svoje postavenie spotrebiteľa, ako aj ustanovenia zákona upravujúce ochranu spotrebiteľa a získať tak pre seba neoprávnený majetkový prospech. Takémuto konaniu podľa názoru žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobcovia v 1.a 2.rade sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470 ods. 1 a 2 vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II ÚS 78/05).

11. Žalovaný namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny

náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencií ujmy, stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

12. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach SR a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.

13. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. Žalovaný v odvolaní namieta, že žalobcovia nie sú osobami, ktoré úspešne uplatnili porušenie spotrebiteľského práva na súde. Nie je možné súhlasiť so žalovaným, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti správne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 23. 02. 2016, č. k. 4C/614/2012-242, v ktorom bolo konštatované, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 24. 03. 2011 je neplatná; žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov a na ktorú je podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani zákonné predpoklady ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Porušením práva a povinnosti je aj to, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky. Ak banka od spotrebiteľa požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľa a vystavuje ho neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Taktiež poplatok za vedenie účtu nemá povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou, a preto nepredstavuje dojednanie týkajúce sa ceny. Vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, naopak slúži výhradne záujmom banky.

14. V prejednávanom spore žalobcovia svoj nárok odvodzujú od porušenia ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď žalobcovia v predchádzajúcom konaní ako dlžníci boli vystavení nároku zo strany žalovaného na zaplatenie sumy 3 959,36 Eur s prísl., ktorá suma podľa zákona žalovanému neprislúchala. Žalobcovia ako dlžníci úspešne uplatnili svoju obranu aj s podporou vedľajšieho účastníka a úspešne uplatnili neplatnosť postúpenia pohľadávky, čo znamenalo, že žalovaný nemal v spore aktívnu vecnú legitimáciu.

15. V spotrebiteľských vzťahoch určité povinnosti vznikajú i dodávateľom. Jednou z týchto povinností je i povinnosť upravená v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Vychádzajúc z tohto ustanovenia proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrániť spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby porušiteľ sa zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských

práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

16. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.

17. Vo veci 4C/614/2012 Okresného súdu Svidník bola v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu žaloba žalovaného o zaplatenie sumy 3 959,36 Eur s prísl. zamietnutá. V tomto konaní bolo konštatované, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 24. 03. 2011 je neplatná, keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu Slovenskej sporiteľne a. s. postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, nakoľko žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov a na ktorú je potrebné bankové povolenie; zároveň neboli naplnené ani zákonné predpoklady ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Okrem toho podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo zo strany žalobcu v konaní preukázané nebolo. Nie je známa taktiež skutočnosť, či táto výzva vôbec bola dlžníkom doručená a ani spôsob a čas jej doručenia. Ak tieto skutočnosti absentujú, ide o neplatné postúpenie pohľadávky, čo spôsobuje nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.

18. V prejednávanej veci bol to samotný žalovaný, na ktorého bola neplatne postúpená pohľadávka uplatnená v konaní 4C/614/2012, pričom žaloba bola zamietnutá v dôsledku úspešnej obrany žalobcov. Pri takomto konaní žalovaného, ktorého úmyslom bolo v predchádzajúcom konaní uplatniť pohľadávku z neplatného postúpenia pohľadávky, je nutné konštatovať, že žalobcom ujma na ich právach dokonca bezprostredne hrozila.

19. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za primeranú treba považovať čiastku 100 Eur. Ide o sumu zodpovedajúcu intenzite zásahu žalovaného do práv žalobcov ako spotrebiteľa. Konanie žalovaného bez akýchkoľvek pochybností vyvolalo u žalobcov stresové situácie a psychické vypätie, v dôsledku ktorého pretrvával u nich stav neistoty a obavy z možnosti žalovaného uplatňovať si voči ním nároky z neplatného postúpenia pohľadávky. Rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 23. 02. 2016, č. k. 4C/614/2012-242 bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 06. 2017, č. k. 23Co/115/2016-286. Znamená to, že rozsudok, na základe ktorého si žalobcovia v tomto konaní uplatňujú svoj nárok je právoplatný, nebol napadnutý mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto je potrebné rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola právoplatným rozhodnutím nastolená.

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na vyššie uvedené je priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 Eur plne dôvodné.

21. Keďže odvolacie námietky žalovaného nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil ako vecne správny.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2.rade boli v odvolacom konaní úspešní, žiadne preukázateľne trovy im nevznikli a žalovaný ako procesne neúspešná strana nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najneskôr podľa § 262 v spojení s ust. § 396 ods. 1 o priznaní nárok strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .