Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/71/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: F. X.Č., Z.. XX.XX.XXXX, B. F. Z. XX, XXX XX X., právne zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15. 01. 2018, č. k. 7C/19/2014-393 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II.

II. Mení rozsudok vo výroku IV. tak, že priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 50,00 Eur s úrokom z omeškania prevyšujúceho 5,5 % ročne zastavuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.237,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.237,83 Eur odo dňa 22.12.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcu zamieta.

IV. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 420 ods. 1 - 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vychádzal zo zistenia, cit.: „Uznesením Krajského úradu Justičnej polície Policajného zboru X. zo dňa XX. XX. XXXX sp. zn. G.-XX/OVEK-XXXX bolo na žalobcu vznesené obvinenie pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omámnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 188 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Okresného

súdu Prešov zo dňa 24. 05. 2003, č. k. NTv/68/03 bol žalobca ako obvinený postupom podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť dňa XX. XX. XXXX a bola vykonaná v Ústave na výkon väzby X.. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03. 2007, č. k. 1T/5/2005-911 bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo trestného činu nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a vysoko rizikových chemických látok podľa § 9 ods. 2 a § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 z dôvodu, že skutok nebol trestným činom.

4. Predmetom konania (po právoplatnosti rozsudku o zaplatenie 13 735,93 Eur s prísl.) zostal žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 1 237,83 Eur titulom náhrady škody na veciach, ktoré boli žalobcovi zadržané rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní pri domovej prehliadke. Pre súd bolo v tomto konaní rozhodujúce, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 27. 02. 2013,č. k. 1T/5/2005-990 bolo v trestnom konaní rozhodnuté iba o vrátení laboratórneho zariadenia žalobcovi; žalobcovi neboli vrátené chemikálie, ktoré sú uvedené v zozname veci zadržaných pri domovej prehliadke dňa XX. XX. XXXX pod číslo G.:A.-XX/OVEK-XXXX. Z vyjadrenia Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 12. 12. 2017, sp. zn. XPv/XXX/XX/XXXX vyplýva, že žiadosti žalobcu o vrátenie chemikálií zo dňa 07. 12. 2017, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke dňa XX. XX. XXXX nie je možné vyhovieť, nakoľko všetky odňaté chemikálie boli predložené na znalecké skúmanie Kriminalistickému a expertíznemu ústavu Policajného zboru A. a v rámci znaleckého dokazovania boli tieto chemikálie spotrebované a zhodnotené, a preto netvorili súčasť zoznamu veci, o ktorých súd rozhodol. Podkladom pre uplatnenie náhrady škody na veciach bola faktúra č. XXXXXX zo dňa 08. 01. 2003 na sumu 13 451,40 Sk (446,50 Eur) a faktúra č. XXXXXX zo dňa 21. 01. 2003 na sumu 23 840 Sk (791,34 Eur). Preto škoda, ktorá vznikla žalobcovi zadržaním veci pri domovej prehliadke dňa XX. XX. XXXX predstavuje celkom sumu 1 237,83 Eur (446,50 Eur + 791,34 Eur). Táto škoda na majetku vznikla zaplatením faktúr žalobcom pri kúpe chemikálií, pričom zaplatenie tejto kúpnej ceny, ktorú mal žalobca zaplatiť nebola medzi stranami sporu sporná. Na strane žalobcu v jeho majetkovej sfére tak vznikla škoda vo výške 1 237,83 Eur titulom zadržaných chemikálií, ktorú súd v celom rozsahu žalobcovi priznal, nakoľko ju považoval za dôvodnú.

5. Argumentáciu žalovaného, že tento nárok si žalobca v predbežnej žiadosti o náhradu škody neuplatnil, vyhodnotil súd ako nepravdivú, nakoľko súčasťou žiadosti žalobcu na č. l. 2 súdneho spisu je aj žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorú adresoval Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 20. 06. 2013, kde v bode pod písm. f) si žalobca uplatnil aj škodu v sume 1 237,83 Eur titulom chemikálií, ktoré mu boli zadržané pri domovej prehliadke a neboli mu vrátené. Táto zložka majetkovej škody bola tak predmetom predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Je nesporné, že zadržaním veci v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu a ďalšími úkonmi, ktoré vykonávali orgány činné v trestnom konaní bola žalobcovi spôsobená škoda a vzhľadom na výsledok trestného konania, v ktorom bol žalobca spod obžaloby oslobodený je daný nárok na náhradu škody vo výške 1 237,83 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania odo dňa XX. XX. XXXX do zaplatenia opodstatnený. Keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená 21. 06. 2013, 6-mesačná lehota na plnenie uplynula dňom 21. 12. 2013. Dňom nasledujúcim, t. j. od 22. 12. 2013 je žalovaný v omeškaní s plnením priznanej škody, a preto súd priznal žalobcovi aj požadovaný úrok z omeškania, ktorý k dňu omeškania predstavoval 5,25 % ročne.

6. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie, v danom prípade žalobca v žalobe správne označil pasívnu vecnú legitimáciu štátu v tomto konaní, a to Slovenskú republiku, v mene ktorej koná ako ústredný orgán Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobca si žiadosťou doručenou ústrednému orgánu Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 21. 06. 2013 uplatnil voči štátu náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán túto jeho žiadosť prijalo, zaevidovalo ju pod číslom XXXXX/XXXX-XX, predbežne prerokovalo a zároveň konštatovalo, že žiadosť žalobcu považuje za nedôvodnú pre nenaplnenie predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd má za to, že pri určení pasívnej vecnej legitimácie žalobca postupoval správne, keď označil za pasívne vecne legitimovanú Slovenskú republiku a orgán oprávnený konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR.

7. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1, 2 s použitím ust. § 257 CSP. Podľa názoru súdu vzhľadom na všetky žalobcom uplatnené zložky náhrady škody a nemajetkovej ujmy, úspech žalobcu predstavoval 15,70 %, neúspech 84,30 %. Preto by vznikol nárok žalovanému na

náhradu trov konania v rozsahu 68,60 % (84,30 % - 15,70 %). S poukazom na vedenie trestného stíhania a jeho výsledok vo vzťahu k žalobcovi, rozhodnutie o trovách konania, podľa ktorého by žalobca mal zaplatiť náhradu trov konania žalovanému považoval súd za nespravodlivé, a preto z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Ust. § 257 súd aplikoval vo vzťahu k druhu konania, ktoré bolo predmetom tohto súdneho sporu s kladením aspektu na celé trestné konanie, ktoré musel samotný žalobca podstúpiť, a preto stranám sporu náhradu trov konania nepriznal majúc zároveň za to, že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému s poukazom na to, že ide o ústredný orgán štátnej správy nebude dotknutá jeho majetková sféra“.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca i žalovaný.

9. Žalobca v odvolaní namieta len výrok IV. napadnutého rozsudku, ktorým súd rozhodol o náhrade trov konania. Navrhuje v napadnutej časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že podstatná časť konania prebehla za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016, a preto súd mal rozhodnúť v súlade s ust. § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Pokiaľ ide o žalobcom uplatňované čiastkové nároky uvedené vo výzve na predbežné prerokovanie nárokov zo dňa 20. 06. 2013, z týchto žalobca bol v predmetnom konaní úspešný v položke a - trovy obhajoby, b - náhrada škody za väzbu, f - nevydanie zadržaných vecí. V položke d - nemajetková ujma za prieťahy v konaní bol čiastočne úspešný, ale výška náhrady bola na úvahe súdu. V položke g - faktúra za telefón bola žaloba vzatá späť a odvolací súd v týchto častiach konanie zastavil. Ďalší nárok

- nemajetková ujma za poškodenie dobrého mena, ktorý bol zamietnutý bol tiež na posúdení úvahy súdu, ale aj na tom, že k začatiu trestného stíhania, ako aj väzbe došlo ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. t. j. v roku 2003 a účinnosť zákona č. 514/2003 Z. z. nastala až 01. 07. 2004, pričom trestná vec právoplatne skončila 04. 10. 2012, a preto vyplatenie nároku žalobca mohol uplatniť až po tomto dátume. Pokiaľ išlo o položku e - úhrada ušlého zisku, zotrváva na tom, že nebyť trestného stíhania a dania do väzby žalobca prišiel o províziu z dohodnutého obchodu. Neprimeraná dĺžka trvania trestného konania spôsobila, že sa žalobca dostal do stavu dôkaznej núdze, aby preukázal skutočnosti, ktoré sa udiali ešte v roku 2003.

10. Žalovaný odvolaním napadol výroky II. a IV. rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K priznaniu práva na náhradu škody spôsobenej nevydaním zadržaných vecí (chemikálií) uviedol, že naďalej zastáva názor, že predmetná škoda nemohla žalobcovi vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s namietaným rozhodnutím o väzbe, ako ani príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v podobe zbytočných prieťahov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1T/5/2005. Rovnako uznesenie o vznesení obvinenia nepredstavuje spôsobilý titul v príčinnej súvislosti s ktorým mala byť spôsobená škoda za nevydanie zadržaných vecí, nakoľko v prípade uznesenia o vznesení obvinenia absentuje atribút bezprostrednosti a priamosti pôsobenia príčiny na následku. Zdôraznil, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/11/2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 328/2009). Podľa názoru žalovaného nemožno dospieť k záveru, že priamym a bezprostredným následkom, resp. príčinou uznesenia o vznesení obvinenia by bola škoda spočívajúca v nevídaní zadržaných vecí. Zo skutkových okolností trestného konania je tiež zjavné, že uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 27. 02. 2013, č. k. 1T/5/2005-990 nepredstavuje spôsobilý titul pre uplatnenie práva na náhradu škody za nevydanie zadržaných vecí, nakoľko nebolo predbežne prerokované v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a tiež nespĺňa atribút nezákonnosti (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), keďže nikdy nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Navyše súd prvej inštancie bez relevantného odôvodnenia dospel k nesprávnemu záveru, že orgánom oprávneným konať v mene SR je Ministerstvo spravodlivosti SR. S týmto názorom nesúhlasí, lebo v situácií, keď sa žalobca domáhal náhrady škody titulom rozhodnutia o väzbe, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov, neexistoval legitímny dôvod, podľa ktorého by mohlo MS SR ako jeden z orgánov oprávnených konať v mene štátu pri nárokoch uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalovaný má za to, že ani realizácia procesu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody

v žiadnom prípade nezakladá príslušnosť toho ktorého orgánu na zastupovanie SR v rámci civilného sporového konania. Nesúhlasí ani s rozhodnutím o náhrade trov konania, nakoľko uplatnenie tohto osobitného kritériá na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, pričom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Súd prvej inštancie absolútne opomenul spoľahlivo odôvodniť aplikáciu ust. § 257 na prípad žalobcu, kedy výlučne poukázal len na povahu sporu, keď žalobca musel podstúpiť celé trestné konanie a údajnú nespravodlivosť v prípade, ak by bol žalobca zaviazaný na úhradu trov konania. Ak by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť možnosť priznania náhrady trov konania žalovanej strane v konaní o náhradu škody, nepochybne by priamo v zákone, t. j. takéto obmedzenie zakotvil, k čomu však nedošlo. Takýto postup zákonodarcu by bol nielen diskriminačný, ale aj výslovným odopretím spravodlivosti, čo je v priamom rozpore s princípmi právneho štátu. Zastáva ďalej názor, že súd prvej inštancie mal skúmať majetkové a sociálne pomery žalobcu, nakoľko jedine existencia výnimočne nepriaznivých majetkových, ako aj sociálnych pomerov žalobcu by bola (aspoň v hypotetickej rovine) spôsobilá odôvodniť aplikáciu ust. § 257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 71,20 %. Alternatívne žiadal rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Žalobca k podanému odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok vo výroku II. ako vecne správny potvrdiť. Ak by odvolací súd odvolaniu žalobcu voči výroku o náhrade trov konania nevyhovel, zdôraznil, že je tu celý rad okolností, pre ktoré je možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie o použití ust. § 257 CSP. V tejto súvislosti zdôraznil, že samotné trestné stíhanie trvalo 10 rokov; začalo uznesením o vznesení obvinenia XX. XX. XXXX, . a právoplatne skončilo XX. XX. XXXX, pričom uznesenie o vrátení veci bolo doručené XX. XX. XXXX.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 (Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 01. 07. 2016), preskúmal rozsudok v jeho napadnutých výrokoch podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl bez nariadenia pojednávania podľa § 385 (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku II. vecne správne, pokiaľ sa týka výroku IV. rozsudku o náhrade trov konania je odvolanie žalobcu dôvodné.

14. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo výroku II. a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

18. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú interporálnym ustanovením prijatým v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu, aktuálne aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila v čase ich realizácie.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku rozsudku (II.), i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

20. Odvolací súd konštatuje v zmysle ust. § 370 ods. 1, 2 správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na nich odkazuje.

21. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalovaným, a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, lebo zo všetkými v odvolaní uvádzanými dôvodmi sa vyporiadal už súd prvej inštancie a odvolacie dôvody žalovaného v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového i právneho stavu.

22. Žalobcom uplatnený nárok vo výške 1 237,83 Eur s prísl. je nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením a je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 07. 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. 06. 2004. Súdna judikatúra dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS ČR z 23. 02. 1990 sp. zn. 1Cz/6/90 publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok NS SR z 28. 06. 1993, sp. zn. 1Cdo/53/93 publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (uznesenie NS SR z 18. 08. 2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009). Z uvedeného je preto zrejmé, že súd už nemôže mať pochybnosti o právnom posúdení nároku.

23. Odvolací súd sa s konštatáciou súdu prvej inštancie v celom rozsahu absolútne stotožňuje, pretože vychádza zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vzatím do väzby a rozhodnutím o oslobodení spod obžaloby. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení žalobcu spod obžaloby sa trestné stíhanie skončilo, čo znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03. 2007, č. k. 1T/5/2005-911 bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo trestného činu nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 9 ods. 2 a § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 z dôvodu, že skutok nebol trestným činom. Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 10. 2012, č. k. 3To/35/2011-976 súd podľa § 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03. 2007.

24. Ústavnoprávny základ nároku žalobcu na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené treba hľadať nielen v ust. § 46 ods. 6 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine, a to v čl. 1 ods. 1 základného zákona, teda princípov materiálneho právneho štátu. Ak má štát byť skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo jeho ideálnej interpretácie. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať, stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácií nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody v danom prípade je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. V preskúmavanej veci preto odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie správne aplikoval na daný právny vzťah uvedené zákonné ustanovenia, správne posudzoval zodpovednosť štátu, ako aj zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

25. Súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu normu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvoinštnančného rozhodnutia v napadnutom výroku II. je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj podrobné dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v OSP (a , čím súd prvej inštancie dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom.

26. Čo sa týka námietky nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, súd prvej inštancie aj v tejto časti svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti odôvodnil a s jeho odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobca si žiadosťou doručenou ústrednému orgánu MS SR dňa 21. 06. 2013 uplatnil voči štátu náhradu škody a MS SR ako ústredný orgán túto jeho žiadosť prijalo, zaevidovalo pod číslom 37488/2013-34, predbežne ju prerokovalo a zároveň skonštatovalo, že žiadosť žalobcu považuje za nedôvodnú z dôvodu nenaplnenia predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Preto správne postupoval žalobca, ak označil za pasívne vecne legitimovanú SR a orgán oprávnený konať v mene štátu MS SR.

27. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplne odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim.

28. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe o náhradu škody vo výške 1 237,83 Eur s prísl. vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, žeby rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti strán sporu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodni svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

29. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR sp. zn. II ÚS 78/05

30. V časti IV. výroku rozsudku o náhrade trov konania, ktorá bola napadnutá odvolaním strán sporu, odvolací súd konštatuje, že v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania medzi stranami sporu aplikoval ust. § 255 ods. 1, 2 s použitím ust. § 257 CSP. Skonštatoval, žeby bolo nespravodlivé zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovanému vzhľadom na uvedené trestné stíhanie žalobcu, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby a s využitím výnimočného ust. § 257 CSP, náhradu trov konania stranám nepriznal majúc na zreteli aj to, že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému, keďže ide o ústredný orgán štátnej správy nebude jeho majetková sféra dotknutá.

31. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalobca celkovo žaloval zaplatenie sumy 95 321,38 Eur, čo je 100 % a úspešný bol o zaplatenie sumy 14 973,76 Eur, čo je 15,70 % a neúspešný bol v rozsahu 84,30 %.

32. Žalobca odvolanie odôvodňuje tým, že rozhodnutie o náhrade škody a nemajetkovej ujmy v predmetnom konaní záviselo od úvahy súdu, z ktorého dôvodu mal súd správne aplikovať ust. § 142 ods. 3 OSP a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania z výšky súdom priznaného plnenia.

33. Podľa čl. 3 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou SR, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou ESĽP a Súdneho dvora EÚ, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Výklad tohto zákona

nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa ods. 1.

34. Z dôvodovej správy k ust. § 255 vyplýva, že v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Predkladateľ k ust. § 255 dodal, že podľa kritériá úspechu v konaní môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške, aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy, náhrada škody v peniazoch, ktorá nebola priznaná v požadovanej výške.

35. Niet akýchkoľvek pochybností, že v prejednávanej veci výška nároku závisela od úvahy súdu. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj v súčasnosti ust. § 255 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 a 2 zakladá priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. V takomto prípade sa sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, t. j z prísudku.

36. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania mal postupovať podľa ust. § 255 ods. 2 žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech len čiastočný a rozhodnutie o náhrade škody a nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, bolo potrebné priznať trovy konania s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, t. j. z prísudku.

37. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa § 388 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní úspech, a preto neúspešný žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .